Svet kresťanstva K veci 30. november 2019

Klerikalizmus je družnosť, ktorá zišla na scestie

Anthony Esolen
Anthony Esolen
Čiastočnými liekmi na klerikalizmus je samota v zmysle lásky k pravde a tiež zákon, ktorému podliehame, vďaka čomu zostávame čestní.
Čiastočnými liekmi na klerikalizmus je samota v zmysle lásky k pravde a tiež zákon, ktorému podliehame, vďaka čomu zostávame čestní.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Anthony Esolen

Klerikalizmus je družnosť, ktorá zišla na scestie
Ilustračné foto: shutterstock.com

Od roku 2016 sa každý november v myšlienkach vraciam k udalostiam – k demonštráciám a k ohováraniam –, ktoré zničili záver mojej kariéry v Providence College, kde som učil dvadsaťsedem rokov. Bol som tam najplodnejší autor na škole a jej najenergickejší propagátor spomedzi učiteľov. Všetko sa to skončilo s rýchlosťou, ktorá vyráža dych.

Moji priatelia vtedy zvalili veľkú časť viny na klerikalizmus. Ako to videli oni, kňazi-dominikáni sa navzájom podržali, aj keď vedeli, že dvaja spomedzi nich sú veľmi vážnym spôsobom v nepráve. A ochranu poskytol aj zástupca biskupov, keď odhovoril svojho predstaveného, aby sa do veci zaangažoval.

Moji priatelia mali pravdu. Ktovie, čo by sa asi bolo stalo, keby pár kňazov dovolilo, aby nad pocitmi spolupatričnosti či nad nepísanými pravidlami klubu zvíťazila spravodlivosť, zavolali by mi a povedali: „Okamžite poď sem, práve sme u tvojho prezidenta.“ Hnev v spravodlivej veci dokáže hory prenášať. Občas dokonca dokáže pohnúť aj byrokratom.

Je lákavé myslieť si, že klerikalizmus je chorobou kléru a stačí len dať väčšiu autoritu laikom a už nebudeme mať toľko škandálov. Len aby. Ja to tak nevidím.Zdieľať

Je lákavé myslieť si, že klerikalizmus je chorobou kléru a stačí len dať väčšiu autoritu laikom a už nebudeme mať toľko škandálov. Len aby. Ja to tak nevidím.

Tí agresívnejší spomedzi sekulárnych laikov na Providence College vytvorili elitný klub, ktorý je rovnako nepreniknuteľný ako ten s ružencami, no bez zákona, prorokov a evanjelia. Myslím, že je to tak všade.

C. S. Lewis opísal tento jav vo svojej eseji „The Inner Ring“ (Vnútorný kruh). Lewis videl, že v každej ľudskej organizácii je pár dôverných zasvätencov, ktorí vykonajú väčšinu práce, či už dobrej, alebo zlej. Sme spoločenské bytosti, ktoré sú stvorené pre členstvo v spoločenstvách, najmä v mystickom tele Kristovom, ktorým je Cirkev.

Klerikalizmus je družnosť, ktorá zišla na scestie. Ako hovorí Lewis, môžeme sa dostať do bodu, keď sme blízko vnútorného kruhu a vyzvú nás, aby sme spravili čosi zlé. Obvykle je to nejaká maličkosť. Tak si Mark Studdock z Lewisovho románu That Hideous Strength (Thulkandra), ktorý píše tlačové správy pre Národný inštitút pre koordinované experimenty, uvedomí, že prvýkrát v živote píše čosi, o čom vie, že je to klamstvo.

Prečo to jeho nadriadení od neho chceli? Nejde len o to, že chcú, aby sa toto klamstvo šírilo. Chcú si aj pripútať Studdocka k sebe. Pokúšajú schopného, ale neistého muža tým, po čom najväčšmi túži: byť s tými, ktorí vedia, ktorí majú moc a ktorí sú dôležití.

Podľa mojich skúseností sú laici rovnako klerickí ako klerici. Dalo by sa povedať, že klerikov postihuje nebezpečnejšia forma tejto choroby, lebo veria, že sú svätí. Možno sú, no majú aj väčšmi k dispozícii lieky na ňu.Zdieľať

Podľa mojich skúseností sú laici rovnako klerickí ako klerici. Dalo by sa povedať, že klerikov postihuje nebezpečnejšia forma tejto choroby, lebo veria, že sú svätí. Možno sú, no majú aj väčšmi k dispozícii lieky na ňu vo forme spytovania svedomia, jasných učení Cirkvi a prudkých slov Ježiša, ktorý neznesie žiadnu pretvárku.

Medzi klerickým klerikom a klerickým laikom je možno určitý rozdiel, no nie je veľký. Arcibiskup Rembert Weakland ukradol majetok svojej diecézy, aby zaplatil svojmu homosexuálnemu milencovi za mlčanie.

Mám veriť tomu, že medzi laikmi sa nikdy nič také nedeje? Neverím, že by laici vo Weaklandovom úrade o jeho sklonoch nevedeli. Len prižmúrili oko. Ľudia mimo vnútorného kruhu možno berú v tejto veci katechizmus vážne, no ľudia, ktorí sú skutočne dôležití, nie sú takí naivní.

Je odpoveďou empatia? Nie, nemyslím si. Jednoducho povedané, ako môže empatia ochrániť človeka pred túžbou patriť do kruhu? Empatickí ľudia cítia s tými, ktorí sú blízko nich. Zachytia všetko, čo sa okolo nich šuchne. Tak ľahko im je cítiť to, čo cítia tí ich, že im už nezostáva žiadna kapacita pre tých, ktorí sú vonku: pre „zlých“ ľudí, ako som ja.

Ježiš trpel s tými, ktorí trpeli, no nikdy nemáme pocit, že by bol pre dospelých ľudí príjemným spoločníkom. Keď je spoločenský svet padnutý, skazený či rovno podlý, empatia sama osebe veľa neosoží. Empatia môže človeka doviesť rovno do pekla.

Vezmime si kňazov vinných zo zneužívania. Nezaslúžia si žiadnu družnosť, len jednu do zubov. Keby bolo pár vybitých zubov, možno by bolo oveľa menej zničených životov.Zdieľať

Napadajú mi dva čiastočné lieky na klerikalizmus. Oba sú paradoxné. Jedným je žiť ako samotár. „Nie je dobre, že je človek sám,“ hovorí Boh predtým, ako stvoril Evu, aby bola Adamovou pomocníčkou. Sme stvorení pre priateľstvo. Medzi priateľstvami však musí byť aj správna postupnosť. Aristoteles povedal, že jeho učiteľ Platón mu je priateľom, no väčším priateľom mu je pravda.

Ježiš sa často uťahoval do samoty od zástupov a dokonca aj od svojich priateľov, aby sa dôvernejšie modlil k Otcovi. Pokiaľ ide o nedokonalé bytosti, ako sme my, môže nás odpor voči povrchnej družnosti či dokonca problém nadväzovať priateľstvá ochrániť pred potrebou zapadnúť. Kamarátske spôsoby sú olejom, ktorý premazáva byrokratickú mašinériu. Aby sme ju zastavili, potrebujeme jej mechanizmus roztrieskať oceľovou tyčou asociálnosti.

Druhým liekom je zákon. Teraz nemám na mysli prísnosť trestu. Tá musí závisieť od pacienta a choroby. Mám na mysli zákon ako hrádzu pred pokušeniami empatie a družnosti. Zákon spôsobuje, že klub zostáva čestný. Nie zákon klubu, ktorý je obvykle nepísaný, ako som povedal, lebo ten je súčasťou života klubu a umožňuje mu uskutočňovať veci. Ide o zákon mimo klubu, ktorému klub podlieha.

Klub, ktorý sa dostane na scestie, bude sám pre seba tým najdôležitejším, ako vidíme v školstve, v politike, v podnikaní, v zábavnom priemysle a, žiaľ, aj v Cirkvi.Zdieľať

V mojom prípade išlo o jednoduchý zákon: nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. Alebo: nebudeš používať politické demonštrácie na zastavenie diskusie na univerzite. To je všetko.

Niektoré veci, ktoré robí člen klubu, si zaslúžia jednu do zubov. Vezmime si kňazov vinných zo zneužívania. Žiadna družnosť, len jedna do zubov. Keby bolo pár vybitých zubov, možno by bolo oveľa menej zničených životov. No klub, ktorý sa dostane na scestie, bude sám pre seba tým najdôležitejším, ako vidíme v školstve, v politike, v podnikaní, v zábavnom priemysle a, žiaľ, aj v Cirkvi.

Anthony Esolen
Autor je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi knihy patria Ten Ways to Destroy the Imagination of Your Child (Desať spôsobov, ako zničiť predstavivosť u svojho dieťaťa), Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru) a Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia: Návrat domov vo svete bez domova). Vyučuje a píše na Northeast Catholic College v mestečku Warner v štáte New Hampshire.

 

Pôvodný text: Clericalism and Its Remedies.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0