Eurohujerom neďakujme

Kým eurozóna a Grécko sa potácajú nad priepasťou, verejná diskusia na Slovensku sa opäť zredukovala na to, či Richard Sulík pred rokmi pravdu mal alebo nemal. Debata s napnutými svalmi na oboch stranách, ale inak márna.

Jeden tábor tvrdí, že Sulík mal pravdu, Grécko bolo treba pred piatimi rokmi poslať do bankrotu či preč z eurozóny, a dnes by sme žili v krajšom svete. Druhý tábor oponuje, že Sulík sa mýlil, toľko kritizovaným eurohujerom sa vraj treba poďakovať, pretože vďaka ich vtedajším pôžičkám Grécku a eurovalom je dnes pokoj. Na tom vraj dnes veľa nezmení ani prípadný grécky bankrot a grexit. Naopak, keby sa svet včera riadil sulíkovskou logikou, zajtra by už EÚ nebolo.

Oba proti sebe stojace tábory však hlásajú len čiastkové pravdy. Sulík sa nemýlil, keď vyhlasoval programy pre Grécko za neudržateľné a eurovaly za drahé, no nedostatočné. Jeho oponenti však majú pravdu, že pre udržanie eurozóny neponúkal vierohodnú alternatívu.

Sulíkovi kritici zas podceňujú vážnosť dnešnej krízy. A preceňujú záchranarskú politiku európskych politikov – jej postupnému rozkladu nezabránili eurovaly, ale šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi v lete 2012, keď vyhlásil, že urobí čokoľvek, aby zachránil eurozónu.

"Posledné tri roky sa premárnili. Takzvaní eurohujeri nekúpili za drahé peniaze pokoj, len jeho ilúziu."

Zdieľať

Bol to Draghi, ktorý kúpil europolitikom čas na to, aby sa postupne vzdali niektorých dogiem a vyviedli eurozónu z krízy. Dlhodobo bolo jasné, že ani keby Grécku vládli geniálni technokrati, upadajúca krajina nemôže uskutočňovať naraz naordinované splácanie dlhov aj radikálne úspory a k tomu ešte hlboké reformy štátu. Lenže posledné tri roky sa premárnili. Ich dôsledkom bola grécka ekonomická katastrofa a fenomén Alexis Tsipras.

Jednu z príčin dnešného marazmu vystihol v poslednom vydaní nemecký Der Spiegel, ktorý kancelárku Angelu Merkelovú zobrazil na titulke ako Trümmerfrau (čo je označenie pre ženy, ktoré po druhej svetovej vojne odstraňovali trosky v zbombardovaných nemeckých mestách). Podľa Spieglu práve grécka kríza ukázala, že Merkelová má síce veľkú moc, ale pre nerozhodnosť nevie, ako s ňou naložiť. V pravý čas mohla ponúknuť Grékom úľavu v podobe odbúrania dlhov, namiesto toho sa schovávala za technokratov z Troiky. „Preto teraz stojí pred troskami vlastnej európskej politiky,“ uzavrel Spiegel.

Z uvedeného vyplýva toto: Takzvaní eurohujeri teda nekúpili za drahé peniaze pokoj, len jeho ilúziu. Najlepšie sa to ukazuje v týchto dňoch na správaní Američanov – prezident Barack Obama aj jeho minister financií Jacob Lew intenzívne vyzývajú Grékov a EÚ na dohodu práve z obavy, že bankrot či grexit sa stanú akýmsi novým psychologickým Lehman Brothers.

Dnes sa ponúkajú už len dve alternatívy, pričom obe sa môžu skončiť pre eurozónu zle.

Prvý, menej pravdepodobný variant je, že Tsipras výmenou za reformy, ktoré sú mu proti srsti, sa napokon presadí s požiadavkou radikálneho odpísania dlhov. To dáva logiku. Grécko by tak zostalo v eurozóne a konečne sa nadýchlo k nádeji, že o pár rokov bude lepšie.

V eurozóne by to však mohlo vyvolať politický požiar: vo veriteľských štátoch ako Nemecko, kde pokladajú Merkelovej kresťanskí demokrati aj sociálni demokrati Tsiprasa za marxistického poloblázna, už nie je žiadna ochota na ústupky. Vedia si predstaviť Grécko v eurozóne, ale len za cenu jeho ďalšieho krvácania. A potom sú tu južanské zadlžené krajiny, kde by sa v takomto prípade mohla ešte viac posilniť „tsiprasizácia“ domácej politiky. V Taliansku získavajú na podpore radikálne ľavicové a pravicové prúdy, ktoré žiadajú odchod z eurozóny. Keďže taliansky verejný dlh je dnes voči HDP vyšší, než bol ten grécky v roku 2010, opozícia by premiéra Renziho okamžite dostala pod tlak, aby aj on žiadal odpis dlhov. Podobná situácia je v Španielsku, kde sa novou hviezdou stáva Tsiprasov spojenec Pablo Iglesias.

"Prísľubom európskej integrácie bolo, že je zárukou stability a prosperity. Grexit by bol oficiálnym potvrdením, že jej srdcový projekt, európska menová únia, bol unáhlený a kontraproduktívny."

Zdieľať

Druhý, pravdepodobnejší variant je, že sa Gréci s EÚ už nedohodnú, a výsledkom bude grexit. Európska centrálna banka môže síce ďalej garantovať, aby sa nákaza vzápätí nepreniesla napríklad na Taliansko. Ale EÚ sa v skutočnosti ocitne vo svojej najväčšej mentálnej kríze od vzniku. Prísľubom európskej integrácie bolo, že je zárukou stability a prosperity, to všetko pod vlajkou rozširovania a „čoraz tesnejšej únie“. Grexit by bol oficiálnym potvrdením, že jej srdcový projekt, európska menová únia, bol unáhlený, kontraproduktívny a jednu krajinu doviedol k humanitárnej katastrofe. A že sme dosiahli bod, od ktorého Európa smeruje k dezintegrácii.

Vždy som bol oponentom európskej jednotnej meny, ktorej riziká mnohí zľahčovali s priam zväzáckym nadšenectvom. Napriek všetkému sa mi osobne stále viac pozdáva variant číslo jeden ako lepší pre Grécko. A azda o niečo stabilnejší pre eurozónu, teda aj pre nás. No eurohujerom nemáme za čo ďakovať. Ani za predčasný projekt jednotnej meny, ani za posledné roky riešenia eurokrízy.  

Martin Hanus

Foto: TASR/Martin Baumann; flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo