Pokojný Hongkong? Zatiaľ nepredstaviteľná vízia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pokojný Hongkong? Zatiaľ nepredstaviteľná vízia

Miestni obyvatelia dvíhajú ruky, ktoré reprezentujú ich päť požaidaviek. FOTO TASR/AP

Drvivá výhra prodemokratických kandidátov vo voľbách do okresných zastupiteľstiev priviedla Hongkong späť do relatívneho normálu. Pravdepodobne však nie na dlho.

Mesiace prodemokratických protestov zmenili dovtedy neatraktívne voľby členov okresných rád na neoficiálne referendum.

Potom ako sa pokojný júnový pochod dvoch miliónov protestujúcich proti kontroverznému zákonu o vydávaní ľudí na súdne pojednávanie do Číny transformoval na čoraz násilnejšie pouličné demonštrácie vrcholiace v posledných týždňoch obliehaním polytechnickej univerzity v centre mesta, dostali tieto voľby celkom iný ráz.

Opozičné prodemokratické hnutie vo voľbách obsadilo 17 z 18 okresných rád a celkovo získalo vyše 90 percent spomedzi všetkých kresiel (389 : 61). Podarilo sa mu tak ovládnuť aj miesta, ktoré boli doteraz dlhodobo obsadzované propekinskými kandidátmi.

Svoje hlasy tiež odovzdalo viac než 2,9 milióna ľudí, čo predstavuje rekordnú, 71-percentnú volebnú účasť. Po prodemokratickom dáždnikovom hnutí vo voľbách v roku 2015 bola účasť napríklad len 47 percent. Hoci tieto zastupiteľstvá majú veľmi malú moc, ide o vyslanie jasného signálu.

Referendum o vláde alebo o protestoch?

Podľa niektorých pozorovateľov voliči vláde ukázali rozsiahlu nespokojnosť s tým, že odmietla vyjednávať a robiť kompromisy s prodemokratickými demonštrantmi, a ako riešenie eskalácie stále radikálnejších protestov siahla radšej po tvrdých zákrokoch policajných zložiek.

Mnohí však uviedli, že prišli hlasovať, aby podporili ústupky vlády voči mladým demonštrantom, pretože sú unavení z radikálnych stretov oboch táborov, ktoré paralyzujú mesto. Rovnako kritizujú prodemokratický tábor za podporu hnutia, ktoré sa stalo čoraz násilnejším.

Hnutie protestujúcich má päť požiadaviek: zrušiť návrh o extradícii (už dosiahnuté), začať nezávislé vyšetrovanie obvinení z policajnej brutality, neoznačovať protest z 12. júna za „vzburu“, udeliť amnestiu všetkým zatknutým demonštrantom, zaviesť všeobecné volebné právo na voľby predsedu výkonnej a legislatívnej rady.

Hoci v Hongkongu došlo po všeobecnej únave k utlmeniu protestov, aj kvôli tomu, aby sa nerušil priebeh volieb do okresných zastupiteľstiev, tento pokoj zrejme dlho nevydrží a prudká porážka vlády vo voľbách takmer určite vyvoláva ďalšiu nespokojnosť. Už v týchto dňoch sú totiž plánované nové protesty.

Výrazný posun nenaznačujú ani prvé vyjadrenia hlavnej správkyne Hongkongu Carrie Lamovej. Tá po porážke v nedeľňajších komunálnych voľbách síce vyhlásila, že jej propekinská garnitúra bude „pokorne počúvať“ nespokojný hlas verejnosti, odmietla však akékoľvek ústupky protivládnym demonštrantom, ako aj ich volanie po jej odstúpení.

Napriek tomu, že v najbližšom období Lamová plánuje zintenzívniť dialóg s občanmi a vytvoriť nezávislý orgán, ktorý by riešil najpálčivejšie spoločenské problémy (aj politického rázu) a odporučil by vláde prijať isté opatrenia, z volieb správkyňa mesta podľa vlastných slov cíti aj túžbu mnohých občanov po ukončení pouličných násilností.

A v tom jej treba dať sčasti za pravdu. Voliči totiž nevyjadrili len svoju nespokojnosť s vládou, ale aj nesúhlas so stupňujúcim sa pouličným násilím. Akokoľvek, vysoká volebná účasť pomohla lepšie ilustrovať fakt, že vláda nie je v kontakte s väčšinou obyvateľstva a nevie zabezpečiť spokojnosť ani jednej časti obyvateľstva.

Napriek tomu voľby ukázali nedostatočnú identifikáciu s pevninou, obrovskú nedôveru v políciu a fakt, že drvivá väčšina Hongkončanov, nespokojná so súčasnou vyhrotenou situáciou, v zásade viní z násilia v uliciach práve vládu.

Polarizovaná spoločnosť

Protesty sa však neodzrkadlili len vo výsledku komunálnych volieb, ale aj v rozdelení spoločnosti, ktorá nemá na demonštrácie rovnaký názor. Podľa novinára BBC Paula Adamsa sa kvôli radikálnym protestom mestská štruktúra vzťahov rozpadáva. Nejde len o spojenie medzi demonštrujúcimi a políciou, pevninskou Čínou a samotným Hongkongom, ale aj uprostred miestnych rodín.

Vo svojej reportáži ukazuje, ako prodemokratické hnutie spôsobilo spory v rodinách, ale aj nevraživosť voči pevninským Číňanom žijúcim v riadenej autonómnej oblasti.

Vo svojom komentári pre Bloomberg podobné emócie vyjadrila aj Shuli Ren, Číňanka žijúca v Hongkongu. Tvrdí, že mnoho pevninských obyvateľov Číny žijúcich v meste sympatizuje s požiadavkou väčších slobôd, no zvyšujúca sa protičínska rétorika spojená s protestami ich znepokojuje a podľa jej slov núti premýšľať nad odchodom.

„Som jednou z viac ako dvoch miliónov Číňanov žijúcich v Hongkongu. Mnohí z nás sa sem presťahovali, aby sme si mohli podobné slobody vychutnať. Hrozí, že nenávisť, ktorá infikuje mesto, odcudzí aj tých z nás, ktorí by mali byť najsilnejšími spojencami protestujúcich,“ napísala.

O tom, ako sa Hongkong počas šiestich mesiacov protestov zmenil, si možno asi najvernejšie prečítať v texte hongkonskej reportérky britského Guardianu Verny Yu s emočným názvom: „Môj milovaný Hongkong sa stal vojnovou zónou a každodenný život je plný strachu.“

Vo svojom texte píše o Hongkongu ako o paralyzovanom meste, ktorého novou normou sa stala nepredvídateľnosť. Ľudia nemôžu pracovať, školy sú zatvorené, cesty sú zablokované, reštaurácie a obchody predčasne zatvárajú, divadelné predstavenia a koncerty sa rušia a deti zostávajú vydesené. Mnohým Hongkončanom to podľa jej slov evokuje nepísaný zákaz vychádzania. Sú totiž uviaznutí doma a v prípade, že sa aj niekam von dostanú, sa zase obávajú, či sa im podarí prísť domov bez zásahu slzným plynom.

Aj ona pripomína emočné vypätie vzťahov kvôli miestnej politickej kríze, ktorá podľa nej odcudzuje páry, spôsobuje rodinné rozpory (najmä medzi rodičmi a deťmi), rozdeľuje priateľstvá a buduje v spoločnosti silnú deliacu čiaru na pro-demokratický a pro-vládny tábor. Zmieňuje sa aj o tom, že mnoho jej priateľov v obave zo straty základných hodnôt ako-tak slobodného polostrova komunistickej Číny má v pláne emigrovať, pričom práve Hongkong bol v minulosti útočiskom pre ľudí, ktorí utekali pred vládou čínskej komunistickej strany.

O súčasnej situácii hovorí ako o svojej „pravdepodobne najväčšej výzve života“. Pripomína problémy s nespavosťou, stratu chuti do jedla či tiež skutočnosť, že celé mesiace nevie o ničom inom premýšľať.

Zmenu pokojných prodemokratických zhromaždení na čoraz radikálnejšie protivládne hnutie pripisuje uvoľneniu rokmi pestovaného hnevu a frustrácie proti hongkonskej vláde pod čínskou správou, ktorá reálne nemá mandát od svojich obyvateľov, ale zodpovedá sa Pekingu.

Spomína aj svoje zážitky, keď s deťmi utekala pred slzným plynom, no píše aj o svojom pocite „vojnového reportéra“, keď vždy počas reportáže musí mať pri sebe prilbu a plynovú masku ako povinnú súčasť výbavy. Nehovoriac o tom, že sama nevie, či sa má smiať alebo plakať, keď vidí deti užívajúce si v striktnom školskom systéme nevídané voľné dni hrou v parkoch na policajtov a demonštrantov, ktorí po sebe hádžu „plechovky slzného plynu.“

V uliciach mesta hľadala aj odpoveď na to, prečo demonštranti pokračujú v nekonečných pouličných bitkách s políciou, keď sami vedia, že je len malá nádej na ďalšie ústupky a, naopak, ich konanie spôsobuje, že obyvatelia Hongkongu majú dnes menej občianskej slobody než na samotnom začiatku.

Dostala odpoveď, že pokojnými protestami nedokázali nič zmeniť a v tejto fáze sa už neboja obetovať ani svoj život podľa ich slov v poslednom boji za Hongkong. „Ak horíme, horíme spolu!“ je základným mottom týchto protestov.

Ako z toho von?

Podľa miestnej polície demonštranti tlačia Hongkong na pokraj kolapsu. Medzinárodné finančné centrum sa kvôli protestom dostalo do najhoršej recesie za posledných desať rokov, a to nie je ešte jasné, ako výrazne región ovplyvní americký zákon o podpore prodemokratických protestov v Hongkongu. Okrem popularity u biznismenov či obchodných značiek však stráca mesto aj obľubu medzi turistami.

Uvedomujú si to aj protestujúci, ktorí to berú ako jednu z možností nátlaku, ale aj daň za to, aby po prípadnom páde prišiel nový zajtrajšok.

Hoci výhra prodemokratických kandidátov vo voľbách je istým symbolom odkladu chaotického nepokoja a dramatickej eskalácie násilia, ktorý v tomto mestskom „štáte“ vládne už posledných necelých šesť mesiacov, frustrácia z pretrvávajúcich potýčok medzi demonštrantmi a políciou spôsobuje Hongkongu oveľa horšie dôsledky, a to predovšetkým silné naštrbenie vzájomnej súdržnosti celej spoločnosti.

Ak sa protesty opäť obnovia, je viac než možné, že sa opäť stanú násilnými a cyklus obviňovania polície demonštrantmi za neadekvátnu ​​reakciu či opačne spôsobí ďalšiu nekonečnú špirálu hľadania vinníka. Obe strany majú totiž nulovú vzájomnú dôveru.

Situácia tak aj po naozaj pokojných voľbách zostáva naďalej na hrane. Ak by došlo k ústretovosti na oboch stranách, mohlo by to schladiť súčasnú napätú situáciu, pričom si protestujúci určite uvedomujú, že Čína je priveľký súper, proti ktorému nemajú dostatočné prostriedky na výhru.

Je isté, že kroky vlády proti demonštrantom budú len hnacím motorom pre ďalšie protivládne protesty, ktoré koniec-koncov unavujú všetkých a narúšajú každodenný život vo všetkých jeho sférach. Bez vzájomného dialógu sa však situácia ďalej nepohne. A úprimná snaha o jeho uskutočnenie je stále v nedohľadne.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo