Posledný deň Génia Karpát

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Posledný deň Génia Karpát

Nicolae Ceauşescu. Foto: Profimedia.sk

Diktatúra Nicolaeho Ceauşesca bola brutálna aj na pomery Sovietskeho zväzu a jeho satelitov. Na rozdiel od ostatných komunistických vodcov rumunský diktátor nedokázal včas pochopiť, že jeho čas uplynul a zaplatil za to životom.


Na jeseň 1989 Ceauşescu situáciu fatálne podcenil. Vo východnej Európe padal jeden komunistický režim za druhým, v sedmohradskom Temešváre (rum. Timisoara) to už začínalo vrieť a „Génius Karpát“, ako sa diktátor nechával titulovať, sa vybral na návštevu spriateleného Iránu. Či to bolo obyčajná arogancia od života odtrhnutého diktátora, alebo tajná polícia Securitate dodala zlé informácie, to sa už asi s určitosťou nedozvieme.

Keď v marci 1965 Ceauşescu vystriedal na poste generálneho tajomníka rumunskej komunistickej strany sprofanovaného stalinistu Georghe Gheorgiu-Deja, bolo to prijaté s veľkými nádejami. Sympatický a sviežo vyzerajúci Ceauşescu od začiatku razil politiku svojskej rumunskej cesty ku komunizmu. Ale keďže na rozdiel od Nagyovho Maďarska a neskôr Dubčekovho Československa nesiahal na základné piliere komunistickej moci, Brežnev a jeho politbyro tieto výstrelky trpeli. Ceauşescova hviezdna chvíľa nastala v auguste 1968, keď sa nielenže nepripojil k invázii štátov Varšavskej zmluvy do Československa, ale vcelku otvorene ju (v na Západe široko publikovanom prejave) odsúdil.

Ceauşescu inváziu do Československa bral ako svoje osobné ohrozenie. Keď Moskva môže takto brutálne zatočiť s neposlušným Dubčekom, nič jej nebráni, aby to isté urobila aj svojhlavému Ceauşescovi. Ceauşescova reakcia na tento ukážkový prejav tzv. Brežnevovej doktríny ale bola diametrálne iná ako u ostatných socialistických štátov, ktoré poslušne sklonili hlavy a deklarovali bezpodmienečnú podriadenosť Moskve.

Medzi Nixonom a Maom

Rumunsko malo vždy blízko ku svojej „románskej sestre“ Francúzsku a v nasledujúcich rokoch táto blízkosť našla odraz nielen v zahraničnej politike, ale tiež na pomery panujúce v sovietskom tábore aj v nebývalej hospodárskej spolupráci. Dnešní štyridsiatnici a starší si určite pamätajú vcelku úspešný automobil Dacia 1300, čo nebolo nič iné ako licenčný Renault 12. Automobilová spolupráca pokračovala už menej úspešným vozidlom Oltcit, ktorý nezaprie svoj pôvod v Citroëne Prototype Y. Oltcit pre svoju chabú kvalitu a s tým súvisiace nekonečné problémy nešťastných majiteľov rýchlo získal sarkastickú prezývku „Ceauşescova pomsta“.

Čo ale bolo pre socialistické štáty úplne neobvyklé, bola spolupráca vo vojenskej oblasti. Francúzsko predalo Rumunsku licenciu na výrobu vrtuľníkov Puma a Allouette. Podobnú spoluprácu Rumunsko nadviazalo aj s Moskvou ešte donedávna zatracovanou Juhosláviou. Výsledkom bol zaujímavý ľahký bitevník J-22 Orao/IAR-93 Vultur.

V zahraničnej politike sa Rumunsko ako prvý a na pomerne dlhú dobu jediný štát sovietskeho bloku stalo členom Medzinárodného menového fondu a Všeobecnej dohody a tarifách a clách (GATT). Vrcholom trúfalosti bolo prijatie amerického prezidenta Nixona v Bukurešti v auguste 1969 a o dva roky neskôr diplomatické uznanie západného Nemecka v čase, keď ostatné socialistické štáty vo svojich propagandistických vyhláseniach pomaly dávali „rovná sa“ medzi SRN a Tretiu ríšu.

Bolo by však omylom myslieť si, že takáto pomerne otvorená zahraničná politika našla odraz aj vo vnútorných záležitostiach Rumunska. To bol zrejme aj dôvod, prečo Moskva Ceauşescovi jeho zahranično-politickú akože „samostatnosť“ napriek výhradám tolerovala. Rumunský vodca systematicky pracoval na upevnení komunistického režimu a najmä svojej osobnej moci. Pomerne rýchlo začal pre seba vyžadovať okrem bežných honosných komunistických oslovení aj historický titul Conducǎdor (Vodca). Pikantné bolo, že tento titul pred ním používal s Hitlerom sympatizujúci diktátor Ion Antonescu. Že to nevadilo súdruhom z Kremľa, je na zamyslenie, pretože v časoch 2. svetovej vojny Antonescu zatiahol Rumunsko aj do vojny proti ZSSR a rumunská armáda sa dosť intenzívne angažovala okrem iného aj pri Stalingrade.

V roku 1966 Ceauşescu zaviedol nekompromisnú politiku podpory pôrodnosti, ktorá postavila mimo zákona nielen interrupcie, ale aj antikoncepciu. V sedemdesiatych rokoch autoritárske tendencie a tvrdosť režimu začali prevažovať nad obrazom osvietenej diktatúry, ktorý Ceauşescu budoval v prvých rokoch svojej vlády. Jeden z Ceauşescových životopiscov uvádza, že určitým zlomom v myslení diktátora bola jeho cesta do Číny a stretnutie s Mao Ce Tungom v roku 1971. Ceauşescu vraj bol nadchnutý kultom vodcu Maa a rozhodol sa niečo podobné vybudovať aj v Rumunsku pre seba. Postupne prestal brať ohľad na medzinárodné ohlasy a plne sa sústredil práve na budovanie svojho kultu národného vodcu.

Ceauşescov režim bol po všetkých stránkach ďaleko tvrdší než to, čo zažívali obyvatelia Československa v dobe vrcholiacej normalizácie, o situácii v Poľsku a Maďarsku ani nehovoriac. V druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia prišiel Ceauşescov režim s politikou likvidácie vonkajšej zadlženosti štátu. Tento nepochybne pozitívny zámer bol ale presadzovaný až príliš drastickými metódami. Import spotrebného tovaru bol zredukovaný na minimum a na export šlo všetko, čo bol kto ochotný vo svete kúpiť.

Režim nehľadel na to, že výsledkom takejto politiky bolo strádanie obyvateľstva a nedostatok prakticky všetkého. Dovolenkári z na pomery sovietskeho bloku pomerne blahobytného Československa smerujúci do rumunských letovísk boli konfrontovaní s nepredstaviteľnou a oficiálnou propagandou samozrejme zamlčovanou chudobou rumunských obyvateľov. Popri hlavných cestných ťahoch stáli rady bez ostychu žobrajúcich detí a často aj dospelých, ktorí pre žuvačku Pedro alebo škatuľku cigariet Mars boli ochotní urobiť takmer čokoľvek. Benzín do áut bol k dispozícii len pre cudzincov na zvláštnych čerpacích staniciach. Bežní Rumuni si na pohonné hmoty do svojich dacií museli vystáť doslova niekoľkokilometrové rady.

Ako prvá sa začala búriť maďarská menšina v Sedmohradsku, ktorá vďaka sledovaniu maďarskej televízie videla, že aj v socializme sa dá žiť lepšie. Ceauşescov režim reagoval politikou násilnej urbanizácie. Začiatkom osemdesiatych rokov bol vyhlásený tzv. program Sistematizare. Maďarská menšina žila totiž väčšinou na vidieku a režim sa rozhodol s opozíciou zatočiť tak, že maďarské dediny jednoducho zruší a vysídlených sedmohradských Maďarov umiestni do miest s rumunskou väčšinou. Režim veľmi flexibilne „pozabudol“ na mantru komunistického učenia zvanú proletársky internacionalizmus a neštítil sa ani jatriť staré animozity medzi sedmohradskými Maďarmi a Rumunmi, pochádzajúce ešte z čias Uhorska. Tieto tendencie zosilneli, keď sa pod vplyvom Gorbačovovej „perestrojky“ dostali v Budapešti k moci reformní komunisti, ktorí začali s postupnou demontážou komunistického režimu. Politika Sistematizare sa ale neobmedzovala len na sedmohradské maďarské dediny, ale postihovala aj samotných Rumunov. Práve všeobecný odpor voči násilnému presídľovaniu sa stal spúšťačom udalostí, ktoré viedli k Ceauşescovmu pádu.

Krvavý december 1989

16. decembra 1989 sa v sedmohradskom Temešvári (Timisoara) uskutočnila demonštrácia na podporu násilne vysťahovaného pastora Maďarskej reformovanej cirkvi Lászlóa Tȍkésa, ktorý si pol roka pred tým dovolil v interview pre maďarskú televíziu kritizovať rumunskú politiku vysídľovania a likvidácie dedín.

Napriek tomu, že pastora nepodržal ani vlastný biskup, ktorý Tȍkésa z pastorácie odvolal, veriaci farnosti vlastnými telami bránili pokusu o jeho vysťahovanie. Odpor bol taký prekvapivý a taký silný, že miestny stranícky šéf pred zhromaždeným davom radšej vyhlásil, že nariadenie o vysťahovaní sa ruší. Lenže dav požadoval úradné zrušenie vysťahovania, nielen ústny sľub. To ale starosta odmietol. Rozhorčený dav si to vyložil ako ďalší pokus o podvod a začal vykrikovať protikomunistické heslá. Securitate a poriadkovej polícii sa s pomocou slzného plynu podarilo demonštráciu rozohnať až po deviatej večer.

Lenže to už sa k demonštrantom začali pridávať aj miestni Rumuni a dav sa vzápätí zhromaždil pri miestnom chráme rumunskej pravoslávnej cirkvi. Nepokoje v meste trvali prakticky celú noc a na druhý deň pokračovali s narastajúcou silou. To prinútilo velenie Securitate požiadať o zásah armádu.

Objavenie sa vojska v uliciach Temešváru malo presne opačný efekt, než bolo zamýšľané. Ľudia vzali útokom budovu miestneho straníckeho vedenia a z okien na ulicu leteli nielen spisy klasikov komunizmu a hromady úradných papierov, ale aj niekoľko Ceauşescových búst a portrétov. Proti demonštrantom boli vzápätí nasadené tanky a obrnené transportéry. V dôsledku streľby ostrou muníciou medzi demonštrantmi boli prví mŕtvi a zranení.

Pouličné zrážky trvali prakticky bez prerušenia už druhú noc. Nasledujúceho dňa mesto pripomínalo bojisko. Na námestiach horeli autá a pneumatiky a ulice boli plné vojska, ťažkej techniky a ozbrojených agentov Securitate v civile.

Hneď ako sa Securitate a vojsku podarilo rozohnať jednu demonštráciu, rozvášnený dav sa vzápätí zhromaždil na inom mieste. Večer 18. decembra sa nad hlavami ľudí objavili rumunské národné zástavy s vyrezaným komunistickým štátnym znakom. Práve národná vlajka s otvorom po komunistickom symbole sa stala symbolom udalostí nasledujúcich dní.

Veliteľom zasahujúcich jednotiek bol menovaný námestník ministra obrany generálporučík Victor Atanasie Stanculescu, ktorý sa mal v nasledujúcich dňoch stať jednou z kľúčových postáv prebiehajúcich udalostí.

Ceauşescu asi v domnienke, že ide len o ďalšiu z rady sedmohradskými Maďarmi v poslednom čase vyvolaných demonštrácií, odletel na štátnu návštevu Iránu. Keď sa po dvoch dňoch vrátil, zistil, že situácia v Temešvári sa ani v najmenšom nezlepšila. Zasahujúce jednotky síce dokázali ako-tak kontrolovať stred mesta, ale nepokoje sa začali prelievať do okolitých miest a prekvapivým zistením bolo, že medzi demonštrujúcimi už mali prevahu Rumuni.

Ceauşescu sa rozhodol do Bukurešti na Námestie revolúcie zvolať na svoju podporu masovú manifestáciu. Námestie samotné aj okolie malo byť prešpikované ozbrojenými agentmi Securitate a prvé rady manifestantov mali výhradne tvoriť lojálni robotníci a stranícke kádre z bukurešťských fabrík.

Manifestácia 21. decembra sa ale vyvíjala inak, ako Ceauşescu zamýšľal. Predné rady síce disciplinovane skandovali predpísané stranícke heslá, väčšina zhromaždeného davu na Ceauşescov prejav plný obvyklých komunistických fráz reagovala spočiatku hrobovým tichom, ktoré postupne prešlo do nesúhlasného bučania.

A v jednej chvíli ľudia začali skandovať: „Timisoara, Timisoara!“ Dav rýchlo prekričal poslušné predné rady a zaskočený Ceauşescu sa pokúsil dav utíšiť zdvihnutou rukou. Zapôsobilo to len na chvíľu. Nepomohlo ani ohlásenie plošného zvýšenia platov. Obraz bezradne stojaceho Ceauşesca na balkóne budovy ústredného výboru povzbudil ľudí do ďalšieho skandovania protikomunistických hesiel. Kúzlo diktátora už nefungovalo.

Bezpečnostné jednotky začali s pomocou obrnených transportérov vyprázdňovať námestie. Demonštranti sa ale krátko nato opäť zhromaždili na neďalekom Univerzitnom námestí. Aký-taký poriadok v úzkom centre Bukurešti bol nastolený až za súmraku.

Vrtuľníkom na popravisko

V noci z Temešváru dorazil do Bukurešti generál Stanculescu. Generál bol veľmi znechutený z toho, že musel proti vlastnému obyvateľstvu použiť vojsko a videl, aké to má demoralizujúce účinky na vojakov. Navštívil svojho priateľa, ktorý bol veliteľom ústrednej vojenskej nemocnice a presviedčal ho, aby ho zdravotne „zneschopnil“. Páni sa vraj mali dohodnúť, že Stanculescovi ráno v nemocnici zasadrujú nohu s tým, že si ju akože zlomil. Lenže skôr než to stihli zrealizovať, Stanculescu bol povolaný k Ceauşescovi.

Tam sa dozvedel strašnú zvesť. Minister obrany Vasile Milea spásal samovraždu a on je menovaný za ministra obrany namiesto neho. Smrť generála Mileu nebola dodnes dostatočne vysvetlená. Milea sa mal streliť pištoľou do hrude, čo je síce ergonomicky možné, ale nie je to práve pohodlná strelecká pozícia na samovraždu. Podľa oficiálnej verzie generál neuniesol ťarchu zodpovednosti za zásah proti demonštrantom. Podľa inej verzie ho zastrelil príslušník Securitate (resp. Ceauşescov ochrankár) po tom, čo Ceauşescu zistil, že generál odmietol splniť jeho rozkazy a vojenským jednotkám, ktoré mali potláčať demonštrácie v Bukurešti, zakázal vydať ostrú muníciu.

Generál Stanculescu. Foto: Wikimedia.org

Smrť Mileu bola pre Stǎnculesca a ďalších rumunských generálov zlomom. Armádne špičky neuverili historke o samovražde a zo smrti ministra obrany vinili diktátora. Ceauşescu si to neuvedomoval, ale vo chvíli, keď sa od neho odvrátilo velenie armády, bol jeho osud spečatený. Keď sa v ten istý deň dopoludnia na Palácovom námestí prvýkrát po štyridsiatich rokoch zišla komunistickou stranou nezvolaná spontánna demonštrácia – stotisíc ľudí prevolávajúcich protikomunistické heslá, Stanculescu, vedomý si podpory ostatných prítomných generálov, rozhodne odmietol proti demonštrantom zakročiť silou.

Ceauşescu urobil posledný pokus upokojiť dav a chcel k demonštrantom prehovoriť. Dav ho ale ani nepustil k slovu. Na rozkaz Stǎnculesca sa vojsko z námestia vzápätí stiahlo a dav povzbudený odchodom vojakov zaútočil na vchod do paláca. Securitate zahájila do davu paľbu zo striech okolitých budov. Napriek stratám sa dav tentoraz nedal zastaviť. Demonštranti vyrazili dvere, premohli nepočetnú ochranku a začali v rozľahlej budove hľadať diktátora, ničiac pri tom inventár a vyhadzujúc z okien úradné papiere spolu so všetkým ostatným, čo im v paláci prišlo pod ruky.

Pre Ceauşesca to bol úder. Upadol do apatie a akoby nechápal, čo sa deje. Aby otraseného diktátora dostala ochranka do bezpečia, povolala vrtuľník. Ceauşescov osobný pilot podplukovník Malutan videl, že námestie je plné davu, preto sa rozhodol pristáť na streche palácovej terasy. Veliteľ ochranky Neagoe schmatol Ceauşesca a vliekol ho do výťahu. V paláci vypadla elektrina a ochranka s Ceauşescom a jeho manželkou Elenou ostali zaseknutí vo výťahu.

V jednej chvíli čerstvo zvrhnutého diktátora delila od rozvášneného davu len jedna vnútorná priečka. Ochrankárom sa napokon podarilo Ceauşesca z výťahu vyslobodiť a doslova ho doniesť na strechu terasy, kde už čakal vrtuľník. Pri nastupovaní nastala tlačenica, lebo vrtuľník Dauphin bol dimenzovaný len pre štyroch cestujúcich, ale adeptov na útek bolo až šesť. Okrem manželov Ceauşescovcov a dvoch ochrankárov sa do vrtuľníka natlačili aj viceprezident Manea Manescu a Emil Bobu, tajomník ústredného výboru a ešte pred chvíľou po manželoch Ceauşescových tretí najmocnejší muž v štáte.

Keď sa preťažený vrtuľník krátko po dvanástej hodine konečne vzniesol, prví demonštranti už vybiehali na strechu palácovej terasy. Odlet nasnímal televízny štáb nachádzajúci sa na námestí a zábery, ako diktátor pred vlastným národom uniká z paláca, obleteli svet.

Vrtuľník letel do neďalekého Snagova. V bezpečí svojej vidieckej rezidencie Ceauşescu pookrial a začal vydávať rozkazy. Malutan mal zabezpečiť ďalší vrtuľník a do Snagova mala byť letecky dopravená jednotka Ceauşescovej osobnej prezidentskej gardy. Lenže keď sa podplukovník Matulan dovolal na veliteľstvo vládnej letky, jeho nadriadený mu vraj len úsečne oznámil, že v Bukurešti je revolúcia, žiadne posily mu poslať nemôže a so slovami „Si v tom sám, chlape! Drž sa a veľa šťastia!“ zavesil.

Malutan oznámil Ceauşescovi, že posily neprídu a čo je horšie, na preťaženom vrtuľníku sa už pri lete do Snagova prehrieval jeden z motorov, takže ak chce letieť ďalej, dvaja pasažieri musia zostať v Snagove. A letieť ďalej museli, lebo rezidencia bola od centra povstaním zachvátenej Bukurešti vzdialená necelých 40 kilometrov. Bobu a Manescu zostali v Snagove a vrtuľník sa opäť vzniesol. Ceauşescu chcel pokračovať do mesta Titu, ale potom sa rozhodol letieť ešte ďalej.

Malutan o tom cudne mlčí, ale pri telefonickom rozhovore so svojím veliteľom alebo s niekým iným asi dostal obsiahlejšie inštrukcie než len zaželanie veľa šťastia. Neďaleko mesta Gǎeşti Malutan vyhlásil, že musí rýchlo pristáť, lebo ich ohrozujú protilietadlové rakety.

Vrtuľník zosadol na pole vedľa cesty Piteşti – Bukurešť. Agenti Securitate zastavili na ceste dve autá. Zastavenými boli miestny lekár a úradník lesnej správy. Do jedného z áut naložili manželov Ceauşescových s jedným agentom, do druhého sadol zvyšný agent. Lenže lekár po pár kilometroch nasimuloval poruchu a agenti museli „stopnúť“ ďalšie auto. Tentokrát to bol opravár bicyklov. Ten navrhol, že ich zavezie do budovy poľnohospodárskej školy na okraji Gǎeşti, kde budú v bezpečí. Riaditeľ školy sa síce tváril lojálne, ale v nestráženej chvíli manželov Ceauşescových aj s ochrankou zamkol v miestnosti a poslal správu o ich prítomnosti miestnym činiteľom Frontu národnej spásy.

O 15:30 boli Ceauşescu a jeho žena Elena zatknutí a krátko na to prevezení do väzenia vojenskej posádky v neďalekom meste Târgovişte.

Rumunská revolúcia v roku 1989. Foto: Wikimedia.org

V Bukurešti začali riešiť, čo so zadržaným diktátorom. V mestách stále prebiehali boje demonštrantov a časti armády s jednotkami Securitate. Rumunsko sa potácalo na okraji občianskej vojny. V stave vybičovaných vášní sa presadil názor generála Stǎnculesca, aby obaja Ceauşescovci boli zastrelení. Akurát vodca Frontu národnej spásy a čerstvý dočasný rumunský prezident Ion Iliescu trval na tom, aby poprave predchádzal súdny proces. Občas publikované tvrdenia, že o zriadení súdneho tribunálu sa Iliescu a Stanculescu dohodli pri pisoároch na záchode ministerstva obrany, treba brať s rezervou.

Generál Stanculescu promptne odletel do Târgovişte a vzal so sebou aj niekoľkých spoľahlivých výsadkárov. Vojenský poľný súd vedený veliteľom miestnej posádky plukovníkom Kemenicim zasadol 25. decembra. Tribunál oboch manželov obvinil zo zločinov genocídy, zneužitia štátnej moci, poškodzovania ekonomiky štátu a rozkrádania.

Organizátori procesu mali menší problém nájsť obžalovaným advokáta, lebo nikomu z rumunských advokátov sa do toho veľmi nechcelo. Obhajoby manželov Ceauşescových sa napokon ujal známy právnik Nicu Teodorescu. Priebeh samotného procesu je zaznamenaný pomerne presne, na internete je dokonca dostupný prepis jeho priebehu. Naopak, veľmi kusé a nezriedka rozporné informácie sú o udalostiach, ktoré procesu predchádzali. Podľa niektorých svedectiev mal Teodorescu na prípravu obhajoby a stretnutie s Ceauşescovými necelú štvrťhodinu, podľa iných svedectiev sa, naopak, proces pripravoval dva dni.

Teodorescu svoju obhajobu manželov Ceauşescových chcel postaviť na mentálnej a psychickej nespôsobilosti obžalovaných. Tí ale takúto obhajobu opakovane striktne odmietli. Ceauşescu hneď od začiatku procesu vehementne odmietal vôbec uznať legitimitu tribunálu a odpovedať na jeho otázky s tým, že podľa ústavy ho môže brať na zodpovednosť iba rumunský parlament – Veľké národné zhromaždenie (Marea Adunare Naţională). Ceauşescu aj jeho manželka sa pred procesom aj počas neho správali veľmi arogantne. Ceauşescu revolučné udalosti vyhlasoval za útok na rumunskú suverenitu a svoje zvrhnutie pripisoval intrigám Sovietskeho zväzu a USA.

Poľný tribunál sa s nejakým predkladaním dôkazov nezaťažoval a po necelých dvoch hodinách trvania procesu vyniesol rozsudok, o ktorom bolo rozhodnuté vopred. Po vynesení rozsudku Ceauşescu sarkasticky predniesol: „Zastreliť ste ma mohli aj bez tejto maškarády!“ Vzápätí boli obom manželom spútané ruky a boli odvlečení na dvor ku stene budovy, v ktorej prebiehal poľný súd. Popravu vykonali dvaja výsadkári (dobrovoľníkov vraj bolo viac) pod velením kapitána Ionela Boera pár minút pred štvrtou popoludní. Boeru neskôr tvrdil, že práve on zastrelil Nicolaeho Ceauşesca, pretože ostatní dvaja parašutisti strieľali až po ňom. Výsadkári vypálili zo svojich kalašnikovov do odsúdených niekoľko dávok.

Poprava bola vykonaná v takom chvate, že kameraman snímajúci priebeh procesu sa ani nestihol včas presunúť na miesto exekúcie a popravu nafilmovať. Na jeho požiadanie mali vojaci vypáliť do už mŕtvych tiel ešte dodatočne jednu salvu. Ohliadajúci lekár neskôr konštatoval, že na telách oboch manželov bolo viac než 120 strelných rán. Telá boli prevezené do Bukurešti a 30. decembra pochované na cintoríne Ghencea. V roku 2010 boli telá exhumované a pochované ešte raz, tentoraz aj s riadnym pohrebným obradom.

Odpor Securitate ustal náhle akoby na rozkaz 27. decembra. Dodnes nie je úplne jasné, kto alebo čo stálo za takýmto náhlym ukončením bojov.

Dlhý Ceauşescov tieň

V neskorších interview poskytnutých na prelome tisícročí sa Iliescu aj Stanculescu priznali, že poprava Ceauşescovcov bola určite krutá a hanebná, ale v situácii, ktorá vtedy panovala, nevyhnutná a potrebná. Narážali na to, že diktátorovi a jeho manželke hrozil od rozvášneného davu lynč, keby ich priviezli do Bukurešti živých. Stanculescu naviac tvrdil, že mal informácie o zvláštnom komande Securitate, ktoré sa oboch Ceauşescovcov malo pokúsiť oslobodiť.

Generála Stǎnculesca dobehla jeho vlastná minulosť v roku 2008. Spolu s vtedajším ministrom vnútra bol za svoj podiel na krvavom potláčaní demonštrácií v Temešvári odsúdený na 15 rokov väzenia. Stanculescu dovtedy stihol byť členom niekoľkých podecembrových vlád a dotiahol to až na armádneho generála. Vďaka odvolávaniam a súdnym prieťahom do väzenia nastúpil až v roku 2008. Na slobodu bol predčasne prepustený v roku 2014. O dva roky neskôr vo veku 88 rokov umrel.

V roku 2009 bolo na európskej úrovni zahájené vyšetrovanie zločinov spáchaných počas rumunskej revolúcie v roku 1989, ktoré zahŕňalo aj popravu Ceauşescovcov. Vyšetrovanie bolo Európskym súdnym dvorom pre ľudské práva obnovené v roku 2016. V decembri 2018 boli Iliescu a niekoľko ďalších činiteľov bývalého Frontu národnej spásy obvinení rumunskou prokuratúrou za zločiny proti ľudskosti spáchané počas revolučných udalostí na konci roku 1989. V apríli tohto roku bol prípad postúpený súdu.


 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo