Slovensko starne. Dlhodobo známy fakt potvrdzuje aj tohtoročná správa štatistického úradu, ktorá ukázala, že vlani počet seniorov prvýkrát prevýšil počet detí. Vek dožitia sa v populácii zvyšuje a ľudia vo veku 65 a viac rokov už tvoria šestnásť percent obyvateľstva. Vlani ich u nás žilo 874-tisíc.

S týmto trendom prirodzene narastá potreba zabezpečenia služieb a starostlivosti o seniorov. Táto téma je však dlhodobo v úzadí, a to nielen v rámci verejnej debaty. Mnohí z nás totiž na ňu upriamia svoju pozornosť, až keď sa nás bytostne dotýka alebo zasiahne niekoho z našich najbližších.

Hoci je obvyklá predstava o živote v zariadení sociálnych služieb skôr negatívna, existujú na Slovensku aj také, v ktorých sa posledné roky života dajú stráviť naozaj dôstojne a dokonca radostne.

Príkladom je zariadenie Dominik vo Veľkej Lehote, ktoré v oblasti sociálnych služieb získalo viacero ocenení a po skúsenosti si tam chodia aj iní poskytovatelia.

Boli sme sa pozrieť, ako to tam vyzerá.

Aby neupadali do negatívnych myšlienok

Veľká Lehota sa nachádza desať kilometrov od Novej Bane uprostred peknej prírody Pohronského Inovca. Do zariadenia Dominik prichádzame v upršané novembrové dopoludnie. Tvorí ho viacero budov s veľkou vnútornou záhradou.

Vstupujeme do spoločenskej miestnosti, kde sedí asi dvadsiatka seniorov. Niektorí na stoličkách, iní na vozíkoch.

V miestnosti sa pomaly končí dopoludňajšia aktivizačná činnosť a schyľuje sa k obedu. Okolo veľkého stola je skupinka žien, ktoré spolu so sociálnou pracovníčkou vyrábajú srdiečka. Popri nich sedia ďalší klienti, zväčša muži, ktorí ich sledujú alebo sem-tam medzi sebou prehodia pár slov. Najprv nás pekne privítajú, no potom nastane ticho a pozorne sledujú a počúvajú, lebo chcú vedieť, kto sme a načo sme prišli.

„Keďže už čoskoro máme Vianoce, vyrábame srdiečka plnené vatou, ktoré si zavesíme ako ozdoby,“ hovorí nám sociálna pracovníčka Cecília Šályová, ktorá v zariadení pracuje už deväť rokov, teda od jeho vzniku. Jej náplňou je vymýšľať pre klientov aktivity, ktorými každý deň vypĺňajú čas. „Vždy sa snažíme robiť niečo zmysluplné, aby sme iba tak nezabíjali čas. Vysvetlíme si a zhovárame sa o tom, prečo danú aktivitu robíme,“ ozrejmuje pani Cecília.

„Vždy sa snažíme robiť niečo zmysluplné, aby sme iba tak nezabíjali čas. Vysvetlíme si a zhovárame sa o tom, prečo danú aktivitu robíme.“ Zdieľať

Následne nám v krátkosti predstaví celotýždňový program. Každý deň po raňajkách absolvujú seniori dopoludňajšiu komunitu, kde si spoločne prečítajú príbeh s myšlienkou, rozprávajú sa o ňom a neskôr sa voľne zhovárajú o bežných veciach, napríklad o tom, ako sa mali predošlý deň alebo čo zaujímavé zachytili v televízii. V pondelok mávajú pravidelne cvičenia pamäti, v utorky a štvrtky pracovnú činnosť, v stredu je na programe fyzické cvičenie a v piatok reminiscenčná terapia, v rámci ktorej spomínajú na zážitky z minulosti.

Popoludnie býva zväčša oddychové, klienti si môžu posedieť pri káve alebo sa poprechádzať v záhrade.

„Týmito aktivitami predchádzame tomu, aby boli izolovaní, a zároveň vidia, že aj ostatní majú rôzne zdravotné ťažkosti, čo býva v tomto veku, samozrejme, normálne. Je dôležité, aby neboli zavretí na izbách a v myšlienkach neupadali a nezaoberali sa negatívnymi pocitmi,“ vysvetľuje Cecília.

Postupne sa do nášho rozhovoru zapájajú aj niektorí klienti, ktorí nás počúvajú. „Máme to radi, hráme aj spoločenské hry alebo si maľujeme a uvoľníme si tak ruky,“ vymenúva najobľúbenejšie aktivity asi sedemdesiatnička sediaca pri stole. „Chodievame na výlety aj kultúrne akcie alebo prídu ľudia z obce k nám. Dnes budeme mať oslavu,“ vraví a ukazuje na klientku na druhom konci stola, ktorá má 90. narodeniny.

 „A je tu dobre,“ dodáva s úsmevom, na čo viacerí prísediaci v miestnosti prikyvujú a pochvaľujú si starostlivosť personálu.

Ten sa snaží budovať vzťahy nielen so samotnými klientmi, ale aj ich príbuznými, pre ktorých pripravujú počas roka viaceré akcie ako varenie lekváru či klasickú slovenskú zabíjačku.

Pohľad na zariadenie Dominik zvonka.

Sociálna pracovníčka spolu s klientmi vyrábajú vianočné srdiečka.



Žiadne väzenie

Zariadenie pre seniorov, špecializované zariadenie a domov sociálnych služieb Dominik vo Veľkej Lehote založil miestny rodák a podnikateľ František Garaj. Jeho starý otec, krstným menom Dominik, mu dal v začiatkoch peniaze na rozbeh podnikania. Keď mu ich chcel jeho vnuk vrátiť, Dominik mu povedal, aby ich použil na nejakú dobrú vec. Garaj sa rozhodol vo svojej obci postaviť zariadenie sociálnych služieb a nazval ho po starom otcovi.

Vedel však, že nechce, aby zariadenie vyzeralo ako bežné štátne domovy pre dôchodcov, z ktorých mal vtedy aj po vlastnej skúsenosti zlý dojem. Sám sa zamýšľal nad tým, v akom prostredí by chcel prežiť posledné roky života. Jeho predstavy o poskytovaní služieb pre seniorov sa stretli s názormi Eriky Sučanskej, sociálnej pracovníčky, ktorá sa neskôr stala riaditeľkou Dominika.

„Od začiatku sme nechceli byť iba uzavretou organizáciou, ale otvoreným multifunkčným zariadením,“ hovorí riaditeľka Sučanská. Ešte pred vznikom neziskovej organizácie Dominik spolu s Garajom navštívili viac ako dvadsať zariadení vo Švajčiarsku, aby sa inšpirovali a odpozorovali konkrétne prvky, ktoré vytvárajú kvalitné sociálne zariadenie. „Navštívili sme najmä tie, ktoré sa starali o ľudí s demenciou. Oslovila nás hlavne voľnosť, ktorú tamojší klienti dostávajú, a veľmi ochotný prístup personálu. Všímali sme si aj také faktory ako farebnosť priestorov, bezbariérovosť či záhrady. To, čo sme videli, sme sa pokúšali preniesť k nám do Veľkej Lehoty,“ približuje Sučanská.

Niektoré z týchto vecí si všímame už v prvých momentoch, keď sme do budovy zariadenia vošli. Príjemné farebné steny, nábytok či doplnky, veľké presklené okná aj dvere a celková útulnosť miestností neevokujú zažité predstavy o domove dôchodcov ako nejakom obskúrnom mieste.

„Kedysi sa pri starostlivosti v zariadeniach pre seniorov robilo všetko za nich. My ich vedieme k samostatnosti, pokiaľ im to ich zdravotný stav umožňuje.“ Zdieľať

Farebne sú odlíšené i podlahy v celom zariadení, napríklad spojovacie miestnosti sú červené. Takisto izby klientov sa farebne líšia, čo im pomáha v lepšej orientácii. Klient si ľahšie zapamätá, že býva napríklad v modrej či zelenej izbe. Výnimkou sú priestory, kde bývajú ľudia s Alzheimerovým ochorením. Tam ponechali nerušivé šedé farby, pretože veľká farebnosť je pre týchto ľudí rušivá a nepríjemná.

Celé zariadenie je bezbariérové. Chodby sú dostatočne široké, aby sa po nich dalo bez problémov prechádzať aj na vozíkoch. Dôkaz vidíme sami, keď pri prechode do ubytovacej časti klientov vidíme pani na vozíku, ako sa šikovne, aj pomocou držadiel na stenách, presúva do jedálne.

„Kedysi sa pri starostlivosti v zariadeniach pre seniorov robilo všetko za nich. My ich vedieme k samostatnosti, pokiaľ im to ich zdravotný stav umožňuje,“ hovorí Sučanská.

Predtým než nám ukáže, ako vyzerá typická izba klienta v Dominikovi, pristavíme sa pri informačnej tabuli na chodbe. „Tu majú naši seniori všetko pekne naplánované. Okrem toho, čo bude na obed, si pozerajú, aký program ich v daný deň čaká a na čo sa môžu tešiť. Sami si potom vyberú, ako vyplnia čas. Naozaj však u nás nemáme problém s tým, že by spoločné aktivity odmietali a nechceli sa na nich zúčastňovať.“

Riaditeľka zariadenia sociálnych služieb Erika Sučanská.

Kvalitné priestory nestačia

Počas prehliadky zariadenia ide tesne za nami s riaditeľkou muž s Downovým syndrómom. Nič nehovorí, iba nás potichu sprevádza a sleduje. Má tesne pred päťdesiatkou a do Dominika prišiel pred šiestimi rokmi spolu s mamou, ktorá mala vážne zdravotné problémy a jeho brat už starostlivosť o nich nezvládal.

„Brankova mamka tento rok zomrela, on však ostal u nás. Je na nás zvyknutý, sme jeho druhou rodinou. Klienti ho majú radi. Veľa sa aj naučil, spočiatku nebol veľmi samostatný, ale dnes pekne reaguje a často nám pomáha. Niekedy si len tak sadne ku mne do kancelárie, a preto hovorím, že vďaka nemu mi nikdy nie je smutno,“ vraví Sučanská.

Izby klientov, ktorých je v celom zariadení dokopy 66, sú jednoposteľové a dvojposteľové s bezbariérovou kúpeľňou a WC. Okná v izbách sú schválne posunuté nižšie, aby klient videl von aj z polohovateľného lôžka. Každý z nich má k dispozícii vlastný telefón a pripojenie na internet.

Priestory a vybavenie zariadenia sú skutočne na dobrej úrovni, no ako konštatuje jeho riaditeľka, to všetko by bolo málo, ak by sa nenaplnili kvalitným personálom a dobrými vzťahmi. Nielen medzi pracovníkmi navzájom, ale aj s každým klientom. „Jednoducho chceme, aby sa tu cítili dobre a naozaj prežili posledné obdobie života dôstojne a s radosťou. Veľa starých ľudí dnes býva opustených a zanedbaných. Túžime, aby tu u nás nielen prebývali, ale naozaj žili a cítili sa ako doma.“

Zároveň podľa Sučanskej nechcú, aby boli v zariadení vytesnení zo sveta ako v nejakom väzení. Aj preto je jeho súčasťou kaderníctvo, lekár či malý obchodík, ktoré navštevujú i ostatní obyvatelia Veľkej Lehoty.

„Jednoducho chceme, aby sa tu cítili dobre a naozaj prežili posledné obdobie života dôstojne a s radosťou.“ Zdieľať

Pre ľudí s demenciou je to výborná vec, pretože ide o miesta, ktoré navštevovali celý život. Ak majú klienti chuť na niečo sladké, sami si môžu ísť do obchodíku vybrať. „Najmä ženy sa veľmi tešia z kaderníctva, kde sa chodia skrášľovať. Niekedy sa s kolegyňami smejeme, že sa o seba starajú lepšie ako my. Služba lekára, ktorý tu chodí trikrát do týždňa, ich zase odľahčí od namáhavých presunov do ambulancií či lekární v meste.“

Personál zariadenia Dominik momentálne tvorí 46 zamestnancov, z čoho je takmer polovica opatrovateľov. Ďalej sú to zdravotníci, ekonomické oddelenie, sociálne pracovníčky, kuchárky, upratovačky a údržbári.

Pomoc zdravotníckeho personálu potrebujú niektorí klienti každodenne. Okrem skupiny ľudí s Alzheimerovým ochorením je ich najčastejším problémom pohybová obmedzenosť a ďalšie bežné komplikácie spojené s vyšším vekom ako cukrovka či problémy s tlakom.

Sučanská tvrdí, že hoci viacerí klienti prichádzajú do zariadenia kvôli zlému zdravotnému stavu, je tu tiež nemalá časť takých, ktorých trápi samota a s ňou spojené psychické problémy.

„Na Slovensku je to často tak, že rodinní príslušníci riešia ťažkú situáciu svojich seniorov na poslednú chvíľu. Keď nám zavolajú, neraz povedia, že je starký na tom zle už dlhšie, no teraz dospeli do štádia, že už starostlivosť oňho nezvládajú,“ hovorí Sučanská.

Podľa nej je stále v našej spoločnosti vnímanie života v sociálnom zariadení skôr negatívne. Ak tam deti umiestnia svojich rodičov, berie sa to neraz ako hanba či zlyhanie a nevďačnosť. Určite sú aj takí, ktorým sa proste o svojich blízkych nechce starať, ale mnohí jednoducho nezvládajú náročnú 24-hodinovú starostlivosť. Nemajú skúsenosti s tým, ako chorého človeka správne polohovať, nakŕmiť či urobiť hygienu. „Niektorí majú výčitky, keď k nám prídu so svojím blízkym, ale snažíme sa im vysvetliť, že to nie je nič zlé a že ich starostlivosť sa nekončí a ostávajú s ním a naším personálom v pravidelnom kontakte.“


Kaderníctvo v zariadení Dominik.

Bez dobrého srdca to nefunguje

Keď prechádzame okolo jedálne, všimneme si jedného z klientov, ako roznáša na stoly šálky s čajom. „To je pán Matej, jeden z našich najstarších členov. Má krásnych deväťdesiat rokov,“ predstavuje nám ho riaditeľka. „Je zo Spiša, takže sme sa vďaka nemu naučili trošku z východniarskeho nárečia.“

Väčšina klientov inak pochádza z banskobystrického kraja, ale niektorí prišli do Dominika aj zo vzdialenejších častí Slovenska.

„Len ma nechváľte,“ hovorí riaditeľke s úsmevom pán Matej. Do zariadenia prišiel pred pár rokmi ako úplne ležiaci. „Postavili ma tu na nohy, bol som úplne zoslabnutý. Oni pomohli mne, tak ja im to teraz vraciam,“ vraví, keď ho pochválime za pomoc pri príprave na obed.

Ak si chce niekto z klientov ráno dlhšie pospať, raňajky mu prinesú do izby. „Obed však máme vždy spoločne, pretože vravím, že dobrá rodina obeduje spolu,“ vraví Sučanská.

Seniori sa podľa jej slov zapájajú aj do rôznych pomocných činností. Niektorí sa starajú o kvety, iní trebárs prestierajú na obed, ako pán Matej. „Nečakajú, že všetko spraví personál za nich, ale sami sa starajú o prostredie, v ktorom žijú.“

Sučanská hovorí, že v zariadení prevládajú počtom ženy. „Nie je to tak len u nás, ale celkovo prijímajú ženy starostlivosť v sociálnych zariadeniach ľahšie ako muži.“

Z vlastnej skúsenosti cíti, že vek dožitia sa v populácii predlžuje. „Pred sedemnástimi rokmi, keď som v tejto oblasti začínala pracovať, sme gratulovali osemdesiatnikom s obdivom k úctyhodnému veku. Dnes v našom zariadení bežne oslavujeme 90. narodeniny aj viac.“

Momentálne najstaršia klientka v Dominikovi má deväťdesiatdeväť rokov.

„Na Slovensku je to často tak, že rodinní príslušníci riešia ťažkú situáciu svojich seniorov na poslednú chvíľu. Keď nám zavolajú, neraz povedia, že je starký na tom zle už dlhšie, no teraz dospeli do štádia, že už starostlivosť oňho nezvládajú.“ Zdieľať

Dlhovekosť v zariadeniach pre seniorov je čoraz viac bežným javom. S ňou prichádzajú aj stále ťažšie zdravotné stavy, s ktorými sa musia ich pracovníci vyrovnať. Téma starostlivosti o starých ľudí by dnes mala podľa Sučanskej patriť medzi najdôležitejšie, rovnako ako školstvo či zdravotníctvo. „Mnohí ju však odsúvajú, až kým sa ich priamo netýka. Starobu vnímajú ako neatraktívne obdobie a spájajú si ju iba s chorobami a rôznymi obmedzeniami.“

V dnešnej dobe sa však už stretáva aj so seniormi, ktorí rozmýšľajú nad svojou budúcnosťou a sami si zisťujú možnosti. Ešte v čase, keď sú zdraví, vyhľadávajú zariadenie, v ktorom by chceli stráviť obdobie, keď sa už o seba nebudú môcť postarať alebo nebudú chcieť ostať opustení.

„Problém s nedostatkom miest v domovoch pre seniorov je tu stále. Aj u nás máme plné kapacity a dlhý poradovník.“

Tento sociálny sektor bol zo strany štátu dlho ignorovaný, pritom počet žiadateľov je čoraz väčší. V poslednom období sa podľa Sučanskej situácia mierne zlepšuje, zariadení pribúda, no stále ich nie je dosť. „Nedá sa do toho ísť s vidinou dobrého biznisu. Sociálne služby nie sú výnosné. Bez dobrého srdca to v tejto sfére nefunguje,“ dodáva.

Pán Matej roznáša pred obedom šálky na stoly v jedálni.

Domček spomienok

Keď vychádzame z budovy na záhradu, pozdravíme seniorov, ktorí sa pomaly chystajú na obed. Pýtajú sa nás, odkiaľ sme a kde o nich napíšeme a použijeme fotografie. Keď im povieme, že z Denníka Postoj, niektorí začnú recitovať báseň „Postoj chvíľa, si tak krásna...“.

Rozlúčime sa a riaditeľka Sučanská nám s úsmevom potichu podotkne, že sa o nás tak veľmi zaujímajú asi preto, že pred pár dňami absolvovali vzdelávaciu aktivitu, kde hovorili o právach na informácie.

Vyprevádza nás na veľkú vnútornú záhradu, kde za pekného počasia trávia klienti veľa času. Nechávajú im voľnosť a ak chcú ostať vonku dlhšie, umožnia im to. „Nerobíme to, že ich zamkneme a povieme, že vonku nesmú ísť. V záhrade sa im veľmi páči.“

Seniori tam majú svoje záhony kvetov či zeleniny, ktoré si pestujú. V záhrade je altánok, potôčik a na jej okraji je unikátna vec, ktorú Sučanská rada prezentuje aj na rôznych stretnutiach v zahraničí. Ide o tzv. reminiscenčný domček.

„Nedá sa do toho ísť s vidinou dobrého biznisu. Sociálne služby nie sú výnosné. Bez dobrého srdca to v tejto sfére nefunguje." Zdieľať

Práve v ňom prebieha každý týždeň reminiscenčná terapia. Seniori tam spomínajú na to, ako žili oni alebo ich predkovia. Príjemná atmosféra a pokoj im prinášajú vnútornú úľavu. „Veľmi sa tu páči aj ich rodinám, ktoré tu prídu na spoločné varenie lekváru alebo keď máme zabíjačku. Viacerí nám darovali rôzne doplnky ako krčiažky, varešky či koberčeky. Má to tu veľké čaro,“ hovorí Sučanská.

Pri domčeku chovajú sliepky, kohúta a od jari do jesene aj ovce.

V záhrade prechádzame tiež okolo dreveného kríža, kde seniori vždy zapália sviečku, ak niekto z ich členov zomrie. Momentálne stavajú aj malú kaplnku, kde sa môžu prísť stíšiť a pomodliť.

Domovy seniorov v nás často evokujú miesta plné choroby a depresie. Z Dominika vo Veľkej Lehote však ide úplne opačný pocit. Nielen vďaka kvalitným priestorom, ale najmä filozofii života v nich.

Keď sa pýtame Sučanskej, či pri svojej práci zažíva radosť, hovorí, že nikde sa nenasmeje toľko ako v Dominikovi. „Keby ste vedeli, koľko milých slov a lichôtok tu takmer každý deň dostanem. Najmä ľudia s Alzheimerovým ochorením sa na nič nehrajú, sú priami, úprimní a máme kamarátsky vzťah.“

Reminiscenčný domček.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo