Táto krajina nie je pre mladých

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Táto krajina nie je pre mladých

Ilustračná foto – Marka Zacková

Ak nezvládneme byť deťmi a rodičmi, nebudeme môcť odovzdať naše myšlienkové dedičstvo ďalším generáciám.

„Choď, ja tu budem. Ak spadneš, budem tu.“ Jasná spomienka na popraskané betónové ihrisko pod domom, žltý bicykel môjho brata, mandarínkovníky za plotom a pokojný výraz v tvári otca, keď ma učil bicyklovať sa. A keď ma s dôverou odovzdával do ulíc sveta a nevyhnutných odrenín, ktorým som sa musel naučiť čeliť, aby som dospel.

Tak isto sa jasne pamätám aj na rozprávania svojej starej mamy o starom otcovi, ktorého som, žiaľ, nepoznal. Keď ich vojna odlúčila na dlhý čas, spôsobil si chorobu pečene tým, že stále jedol veľa vajec. Všetko preto, aby ho poslali domov, aby tak mohol byť s ňou aspoň na pár dní. A ja, dieťa očarené hrdinstvom starého otca, som sa rozhodol, že keď budem veľký, chcem milovať tak, ako on miloval starú mamu.

Pamätám sa aj na deň, keď mi môj učiteľ z lýcea požičal knihu svojej obľúbenej poézie a požiadal ma, aby som ju o dva týždne vrátil. Ponoril som sa do strán veršov, ktorým som nerozumel. Prevzal som obrovské dedičstvo krásy od muža, ktorého poznámky na okraji veršov boli pre mňa dôležitejšie než samotné verše. Uvádzali ma do jeho príbehu a tiež do príbehu básnika, ktorý žil dve storočia predo mnou. A jeho verše sa dostali ku mne, sedemnásťročnému, takmer dospelému mužovi hľadajúcemu svoju budúcnosť.

Kľúčové okamihy sú z detstva

Pamätám sa na neustály úsmev duchovného otca Pina Puglisiho, ktorý ma sprevádzal na chodbách lýcea, kde nás učil náboženstvo. Zatiaľ čo ho jeho tiché zápasy pomaly viedli k smrti. Zavraždila ho mafia. 

Pretože, ako povedal vrah na výsluchu, „ťahal deti so sebou“. Kam? K životu s hlavou hore. A to len tak, že im ukazoval hviezdne nebo, nechával ich hrať sa a študovať. Preto bol pre mafiu „nebezpečný“ rovnako ako Falcone a Borsellino (pozn. prekladateľa – zavraždení talianski sudcovia, ktorí začali stíhať mafiu začiatkom 90. rokov).

Don Pino, ako ho všetci volali, tieto deti znova splodil tým, že ich vytrhol spod kontroly kmotrov a stal sa pre nich otcom. Oslobodzoval a viedol ich k synovskej zodpovednosti za svet. Slobodnými sa v latinskom jazyku označovali naozaj len synovia, ktorí sa mohli stať dedičmi. Sloboda patrí k príbehu, ktorý sa prijíma zadarmo a ktorý je potrebné zdieľať ďalej s inými.

Nie je náhoda, že kľúčové okamihy, ktoré sa zaryli hlboko do našej pamäti, sú z čias, keď sme boli deťmi alebo tínedžermi. 

Moja identita dozrela vo chvíľach, v ktorých mi niekto dal za cenu svojho potu, bolesti, lásky, nevšednú a trvácnu skúsenosť sveta, aby som ju uchovával a rozširoval.

Veď čo nakoniec znamená milovať, ak nie darovať svoj čas druhému? Zdieľať

Za to, kým som a kým chcem byť, vďačím dospievajúcemu dieťaťu, ktoré prevzalo štafetový kolík od mužov a žien, aby ho podalo ďalej. Som im nesmierne zaviazaný, pretože sa rozhodli nevenovať pozornosť len sebe, ale starali sa o to, aby sa vo mne zrodil vnútorný život.

V ňom sa zakoreňuje životné poslanie čakajúce na naplnenie. Iba skutočné vzťahy nám môžu pomôcť rásť v tomto počínaní. No aby boli plodné, musia si vziať všetok čas, ktorý potrebujú. 

Veď čo nakoniec znamená milovať, ak nie darovať svoj čas druhému?

Potvrdzujú mi to listy, ako napríklad tento: „Pochádzam z rodiny, ktorá netrpí dôsledkami ekonomickej krízy. Mám dvoch rodičov žijúcich oddelene. Zamestnanie zaberá takmer celý ich čas. Mám veľa vecí: najnovší model telefónu, skúter, značkové oblečenie, všetko, čo chcem, mi kúpia. Viem, že si myslíte, že som nevďačný, ale toto všetko mi nestačí. Mnohokrát sa stáva, že moji spolužiaci, keď odchádzajú zo školy, zájdu do kancelárie k otcovi, že dievčatá chodia s matkami do nákupných stredísk.

Aj ja by som si prial chodiť metrom alebo mať hoci rozbitý mobil, ak by som mohol ísť aspoň raz za čas na zmrzlinu so svojím otcom, kde by sme hovorili o politike, futbale, škole a práci. Páčilo by sa mi tiež, keby ma moja mama chodievala povzbudzovať na futbalový zápas každú nedeľu, rovnako ako to robievajú ostatné mamy. Sú však natoľko zaneprázdnení podnikaním, že si neuvedomujú, že ja prežívam túto situáciu ako nepokoj. Nie je nič horšie ako čeliť dospievaniu bez prítomnosti rodičov.“

Na konci Odysey, v jednej zo scén, ktorú mám najradšej, sa Odyseus predstaví svojmu otcovi Laerteovi, no ten ho po dvadsiatich rokoch neprítomnosti nespoznáva. Odyseus chce následne otca presvedčiť, že je jeho synom. Ukáže mu ranu, ktorú utŕžil počas lovu diviakov, do ktorého ho Laertes poslal, keď dospieval. Potom ho zoberie do sadu, kde ho od malička otec učil názvy všetkých stromov, ktoré mu prisľúbil dať ako dedičstvo, až raz vyrastie.

V okamihu Laertes spoznáva Odysea ako svojho syna prostredníctvom istých znakov spoločného príbehu: rany, ktoré z chlapca urobili muža, a vernosti veciam, za ktoré niesol zodpovednosť už od útleho veku.

Vieme byť vôbec ešte niečími deťmi?

Kríza vzdelávania má dnes jedinú maticu: ťažkosť alebo neschopnosť symbolicky plodiť životy, to znamená rozprávať príbeh, ktorého sme súčasťou, a zveriť druhým do ochrany isté duchovné a morálne dedičstvo, aby sa ďalej uchovalo a rozvíjalo. Po tom, ako ho ľudia predchádzajúcej generácie museli vytrvalo brániť na úkor vlastného života.

V hebrejskom jazyku slovo označujúce príbeh (Toledot) znamená „generácie“, pretože je to príbeh mien a úloh, ktoré Boh dáva ľuďom a oni deťom. Nie je to príbeh o udalostiach, ale o deťoch. Kríza odovzdávania identity a dedičstva vychádza z narušených základov, ktoré nutne vyžaduje vzdelávanie: byť niečími deťmi. 

Toto je pôvodný a originálny stav každého z nás, stav, ktorý nie je len biologický, ale duchovný, ktorý sa vytvára a obnovuje prostredníctvom príbehov, gest, činov.

Rovnako ako keď ma otec brával do náručia a vyhadzoval ma do vzduchu, aby ma posúval do budúcnosti svojou silou, zatiaľ čo ma moja matka chcela držať ukotveného pri zemi vo svojom lone. No načo sú pevné korene bez vidiny dotknutia sa konárov a ovocia? Ťažkosti s odovzdávaním dôveryhodnej skúsenosti, platného príbehu, solídneho dedičstva robia sterilným akýkoľvek vzťah odhodlaný dosiahnuť rast druhého: politika paternalisticky sľubuje budúcnosť, ale v skutočnosti ju neotvára; umenie sa uzatvára v nepochopiteľných prejavoch, ktoré v skutočnosti opovrhujú človekom, a potom, aby ho nejako toto umenie zasiahlo, znižuje sa len na efemérne provokácie alebo obchodnícke zvádzanie.

Škola sa stáva tréningom, zameraným na výkon, opakovaním myšlienok druhých, a nie spoznávaním skúsenosti, aby tá bola následne preskúmaná a obnovovaná tým, kto ju prijal.

Ako ukazuje citovaný list vyššie, výzva, ktorá dnes stojí pred nami, je tichým výkrikom sirôt a vydedencov, chlapcov a dievčat splodených k životu, ale nie k zmyslu života, vrchovato zahltených predmetmi, ale bez plánov. 

Potomkov zabudnutých politikou, ktorá sa stala impotentnou, čeliac hrozným číslam predčasného ukončenia školskej dochádzky, nezamestnanosti mladých ľudí a demografickej krízy.

Skutoční otcovia otvárajú cestu, nesú oheň a dávajú ho svojim deťom v chladnej a temnej noci príbehu, pretože potom bude rad na nich, aby urobili to isté z generácie na generáciu. Zdieľať

Existuje také otcovstvo, ktoré vychováva deti spôsobom, aby boli lepšie ako ich otcovia. Avšak je tu aj také, ktoré podobne ako Saturn zožiera deti zo strachu, že deti raz budú loviť svojich otcov.

Tieto dve protikladné vízie sú obsiahnuté aj v dvoch snoch o zosnulom otcovi, ako ich vyrozprával protagonista knihy Táto krajina nie je pre starých. Cormac McCarthy hovorí: „Na prvý sen sa až tak dobre nepamätám, otca som stretol v meste, dával mi peniaze a zdá sa mi, že som ich vzápätí strácal. Ale v druhom sne to bolo, ako keby sme sa obaja vrátili späť v čase, bol som na koni a prechádzal som nocou naprieč horami.

Bola zima a na zemi bol sneh, on ma predbehol na svojom koni a pokračoval ďalej. Bez slova. Pokračoval v jazde, bol zahalený do plášťa a hlavu držal dolu. Keď prešiel predo mnou, všimol som si, že v ruke drží pochodeň vyrobenú z lesného rohu, ako sa to robievalo za starých čias. A vedel som, že sa chystá rozžiariť oheň niekde uprostred tej všetkej tmy a zimy a že keď prídem, nájdem ho tam, ako na mňa čaká.“

Skutoční otcovia otvárajú cestu, nesú oheň a dávajú ho svojim deťom v chladnej a temnej noci príbehu, pretože potom bude rad na nich, aby urobili to isté z generácie na generáciu.

Ako však môžeme rásť, keď sa otcovia vzdávajú svojej úlohy otvoriť cestu tým, ktorí prídu po nich? Ako môžeme dúfať, keď tí skúsenejší stratia oheň?

Vieme byť vôbec ešte niečími deťmi?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo