Platí ešte článok 5 Atlantickej zmluvy?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Platí ešte článok 5 Atlantickej zmluvy?

Emmanuel Macron. Foto: TASR/AP

Francúzsky prezident ho spochybnil.

Najdôležitejšou európskou debatou súčasnosti je diskusia o NATO.

Prvou fázou tejto diskusie bolo zhoršenie americko-nemeckých vzťahov, ku ktorým došlo po zvolení prezidenta Trumpa, ktorý kritizoval Nemecko za prístup k vlastnej a európskej bezpečnosti. Trump kritizoval nízku mieru výdavkov a de facto spoliehanie sa na americkú vojenskú prítomnosť v Európe. Okrem zvýšenia výdavkov na obranu, otvoril aj tému, že Európania by mali za americkú prítomnosť platiť.

Odvtedy došlo k dvom posunom, viaceré štáty (vrátane Slovenska) zvýšili záväzky aj výdavky na obranu, pričom Poľsko vyšlo Američanom v ústrety ešte viac a za ich zvýšenú prítomnosť na svojom území chce riadne platiť.

Nemecko, kritizované Trumpom aj za obchodnú politiku voči Číne (bezpečnosť siete 5G) a Rusku (Nord Stream – financovanie Ruska, ktoré zo ziskov z ropy zbrojí), sa trochu stiahlo, v snahe neviesť politický konflikt s USA. Vzťahy medzi Berlínom a Washingtonom zostávajú napäté, pričom výhľad je skôr zlý: politika strany zelených bude brať oveľa menší ohľad na témy bezpečnosti aj atlantickej spolupráce. Pritom nemecko-americká spolupráca je od konca druhej svetovej vojny kľúčovým faktorom pre atlantické vzťahy. Boli to Američania, kto zabránil mierovej konferencii o Nemecku po druhej svetovej vojne, kde by museli platiť nápravy škôd (výnimkou sa stalo odškodnenie Židov, z čoho zvlášť profitovali americkí Židia), rovnako Američania súčasne Nemecko podporili pomocou Marshallovho plánu a zaručili jeho bezpečnosť rýchlym vstupom do NATO, krátko po jeho vzniku.

Druhú etapu diskusie o role NATO v súčasnosti otvoril francúzsky prezident Macron v dôležitom rozhovore pre Economist. Vrátil sa k problému medzi Nemeckom a USA a charakterizoval ho tak, že Trump fakticky „vidí NATO ako komerčný projekt“, t. j. nástroj, kde Američania ponúkajú vojenskú ochranu za to, že sa tešia komerčnej exkluzivite, teda že Európania nakupujú americké zbrane a technológie. Slovensko je už dnes toho súčasťou, Francúzsko nie.

Vážnejší odkaz bol ale inde.

Všetky médiá citovali Macronov výrok, že „NATO momentálne zažíva stav mozgovej smrti“.

Macron pod tým myslí kolíziu jednotlivých členov NATO v rôznych častiach sveta, najmä však na Blízkom východe: „Vidíme nekoordinovanú agresívnu akciu jedného spojenca z NATO – Turecka – v oblasti, kde sú ohrozené naše záujmy. Nevidíme žiadne plánovanie NATO, žiadnu koordináciu. (..) Musíme uznať, že strategicky a politicky máme problém.“ (Celý rozhovor tu.)

Už menej sa médiá venovali v skutočnosti najvážnejšej a najproblematickejšej vete z rozhovoru, ku ktorej došlo potom, keď dostal otázku od redaktorov Economistu:

„Myslíte si, že nefunguje ani článok 5, je to to, čoho sa obávate?“

Macron odpovedal: „Neviem, ale čo bude článok 5 znamenať zajtra?“

Nestalo sa teda nič menej ako to, že doteraz najvyšší z predstaviteľov NATO spochybnil článok 5. Keď sa niečo podobné na podstatne nižšej úrovni a v inej forme odohralo v prezidentskej kampani v USA, bol z toho škandál. Vtedy išlo o tvrdenie jedného z kandidátov, že Američania by zrejme neboli schopní brániť Pobaltie. To, že francúzsky prezident „nevie“, či platí článok 5 – jadro celej zmluvy NATO – je oveľa vážnejšie.

V ďalšej odpovedi prezident Macron realisticky opísal situáciu, ku ktorej by došlo, keby teoreticky Sýria reagovala na útoky zo strany Turecka a Ankara by sa pokúsila o aktivovanie článku 5, to znamená solidarity spojeneckých armád a vojenskej ochrany Turecka.

Ako však upozornil Economist, EÚ ani žiadna európska iniciatíva či program, nepozná obdobu článku 5 Atlantickej zmluvy. Európske štáty sa nezaviazali brániť iný štát EÚ, ak by bol napadnutý či inak ohrozený.

A hoci prezident Macron hovorí o všetkom možnom, o potrebe solidarity v budovaní a nákladoch na európsku obranu, o nových technológiách, využití umelej inteligencie atď., o obdobe článku 5 nepovie ani slovo. V jeho poňatí je základom obrany Európy Francúzsko, po Brexite jediná krajina s jadrovými zbraňami v EÚ, Francúzsko sa dokáže ubrániť a ostatným štátom ponúka spoluprácu.

Macron povedal ešte niečo, čo od vrcholných predstaviteľov nepočúvame: NATO vzniklo ako obrana pred Sovietskym zväzom a keď sa tento pôvodný nepriateľ stratil, Varšavský pakt sa zrušil, Západ nielenže nijako neprehodnotil svoj geopolitický projekt, ale – hovorí Macron – „nevysloveným predpokladom je, že nepriateľom (NATO) je stále Rusko“. Táto veta by mala vyvolať rovnakú pozornosť, ako tá o článku 5.

Macron neskôr opísal, že chápe obavy Poliakov, ale spolieha sa na vplyv Viktora Orbána, s ktorým mal na tému  „veľmi dlhú diskusiu“ a ktorý „si v tejto veci myslí niečo veľmi podobné a jeho intelektuálna a politická rola vo Vyšegrádskej skupine je určujúca“, francúzsky prezident dúfa, že Orbán dokáže presvedčiť Poliakov. On sám už na túto tému rokoval s Fínmi, Estóncami a Lotyšmi a dosiahol istý pokrok.

Veci sa dali do pohybu, Nemci začali pred summitom NATO organizovať kritikov Macrona a jeho politiky a ako prví sa do koalície prihlásili Poliaci. Macronovi sa teda podarilo spojiť Nemecko a Poľsko. Z Varšavy dokonca počuť, že v izolácii je Macron, nie oni.

Ako je na tom Slovensko?

Obávam sa, že to netuší nikto, vrátane tých, ktorí za zahraničnú politiku nesú zodpovednosť.

Prezidentka Čaputová, ktorá vyslala za posledný rok najpozitívnejší diplomatický signál voči Parížu počas svojej návštevy, nepovedala k téme ani slovo. O zahraničnej politike sa zjavne hovorí ľahšie v kampani ako v úrade. Predpokladať možno, že spolu s ministrom Lajčákom by asi mali bližšie k dnešnej pozícii Berlína a Varšavy ako k Parížu.

Politika Ficovej strany by zrejme bola bližšia k pozíciám Macrona, premiér ani predseda strany ale nemajú v kampani na takéto témy zjavne čas. Predseda parlamentu, ktorý rád navštevuje Rusko, ale ktorého strana sa zasadila za nákup amerických zbraní, čo sú dva odlišné vektory, mlčí tiež.

Podstatou celej diskusie je, že ju nemožno oddeliť od dvoch súvisiacich tém. Tou prvou je ochota budovať EÚ aj ako vojenskú organizáciu, v danom prípade vedenú Francúzmi, a tou druhou, že oslabenie NATO (a Ameriky) súvisí s posilnením vzťahov s Ruskom.

Tu treba upozorniť na dôležitý text Dmitrija Trenina, riaditeľa Carnegie centra v Moskve, ktorý charakterizoval ruskú zahraničnú politiku uplynulej dekády nasledovne:

Rusko je pripravené a ochotné zasiahnuť v bezprostrednom okolí, keď ide o záujmy ruskojazyčného obyvateľstva, prekazenie rozširovania NATO až na hranice s Ruskom, čo sú prípady anexie Krymu a podpory separatizmu na východe Ukrajiny. Obidve veci sú z Moskvy vnímané ako obranné operácie.

Druhou oblasťou je ruská vojenská prítomnosť v krajinách, kde sa snaží o zachovanie statusu quo a zastavenie prudkej destabilizácie, v podstate ide o lekciu z vojny v Iraku a vojenskú prítomnosť v Sýrii. Do tejto skupiny patrí aj podpora statusu quo vo Venezuele (symbolická vojenská prítomnosť), politika voči Turecku, opatrné dohody s Iránom, vojenská spolupráca s Egyptom, ropná koordinácia so Saudmi, obmedzená prítomnosť v Líbyi, spolupráca s Izraelom. Rusi sa snažia byť dostatočne silní na to, aby dokázali sedieť za stolom a zohrať rolu „power-brokera“, po ich prítomnosti v tomto regióne je dopyt (naposledy Libanon).

Treťou oblasťou je čistá obchodná politika, kde ide o predaj zbraní, ropných produktov a podobne. Nedávno sa napr. konal summit so 43 africkými lídrami v Soči, do tejto kategórie spadá aj politika voči silnej Číne.

To najpodstatnejšie ale Trenin formuloval v samostatnom bode: Rusko nevyváža ideológiu.

Rusko samozrejme využíva ideológiu, aby zdôvodnilo najmä pred vlastným obyvateľstvom zahraničné aktivity, ale tam to končí. Trenin dokonca tvrdí, že aj námietku z podpory fake-news a zasahovania do volieb v Amerike a inde, je treba chápať ako niečo, kde Rusko viac stratilo, ako získalo, že tieto aktivity ruské záujmy oslabili.

Stojíme teda pred novou kapitulou vzťahov s Ruskom?

To zatiaľ nie, ale mocensky sú vzťahy medzi štátmi v nevídanom pohybe. A voči Rusom treba tiež formulovať požiadavky. Napokon, pre ich politiku voči Ukrajine prídeme o peniaze za tranzit.

Odchod Británie z EÚ, s tým spojená vojenská slabosť Európy, pokračujúci rozklad vzťahov v podobe, ako ich zadefinoval koniec druhej svetovej vojny, ale aj vnútorný vývoj v Nemecku, hrozba bipolarizácie svetovej politiky do podoby G-2, teda Ameriky a Číny, ktorá marginalizuje Európu, to všetko je práve v pohybe.

Tu doma, by sme mali začať od jednoduchej, ale podstatnej otázky: Platí ešte článok 5 Atlantickej zmluvy? A ak si tým nie sme my alebo naši partneri istí, aká zmena NATO a EÚ, resp. aké usporiadanie vzťahov vo Vyšegráde je pre nás žiaduce? A najmä by sme sa mali zbaviť provinčného pohľadu na zahraničných politikov, ako keby kandidovali u nás doma. Nerobí to Macron ani ďalší európski politici, treba si vziať príklad.

Keďže sa blížia voľby, ide o dosť dobrý dôvod, aby o NATO nehovoril len Kotleba a aby jeho kritici neustrnuli vo floskulách, ktoré tu pestoval Mikuláš Dzurinda. Jedno aj druhé je chyba.

Navyše, túto diskusiu nemožno viesť bez budovania vlastnej armády a zaujímania včasných pozícií rovnako, ako bez spolupráce s vyšegrádskymi štátmi a vnímaním reálneho Ruska, Ameriky aj Francúzska, karikatúry tu nepomôžu. Pre opozíciu aj jednu či dve vládne strany by to mohla byť téma, ktorou by trochu otvorili okná do sveta. Ale možno sa mýlim a je jednoduchšie nechať ju Kotlebovi a Harabinovi.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo