Blog 19. november 2019

Prečo Marián Kuffa hľadá spojencov medzi kresťanskými liberálmi?

Matej Gašparovič
Matej Gašparovič
Obetovanie otca Kuffu pre ľudí v núdzi je obdivuhodné. Nechutné útoky, ktorých sa mu dostalo zo strany médií, hovoria viac o tých médiách než o ňom. Ale spôsob, ako Kuffa zneužíva svoju popularitu, ktorú získal pri pomoci slabším, na šírenie popletenej a agresívnej politiky desí rovnako. 
Obetovanie otca Kuffu pre ľudí v núdzi je obdivuhodné. Nechutné útoky, ktorých sa mu dostalo zo strany médií, hovoria viac o tých médiách než o ňom. Ale spôsob, ako Kuffa zneužíva svoju popularitu, ktorú získal pri pomoci slabším, na šírenie popletenej a agresívnej politiky desí rovnako. 
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Matej Gašparovič

Prečo Marián Kuffa hľadá spojencov medzi kresťanskými liberálmi?

Marian Kuffa mal na sobotnej omši v trnavskej Bazilike sv. Mikuláša azda pravdu, keď povedal, že existuje väčšie nebezpečenstvo pre rodinu než liberáli – a to kresťanskí liberáli. Ale ak by túto myšlienku dotiahol do konca, musel by Maroša Šefčoviča, Štefana Harabina a Mariana Kotlebu označiť za väčší problém ako Zuzanu Čaputovú. 

   „Liberálneho kresťana“ predsa označil ako niekoho, kto sa ako kresťan tvári, ale ako kresťan nekoná. Nájdeme azda zreteľnejší príklad takéhoto „liberálneho kresťana“, ako je Kotleba s jeho závažnými protikresťanskými postojmi a liberálnym životným štýlom? Alebo kresťana Šefčoviča, ktorý je stelesnením najextrémnejšieho liberalizmu na najvyššej európskej úrovni? 

   Ale týchto Kuffa za liberálov neoznačil. Sú to predsa Kuffovi spojenci, ktorých podporil po tom, ako si pred prezidentskými voľbami v Žakovciach podávali kľučky. 

   Namiesto toho označil za kresťanského liberála Jaroslava Danišku, konzistentného katolíka, ktorý za svoje konzervatívne postoje čelí podobne nechutnému mediálnemu odsúdeniu ako sám Kuffa. 

  Prečo sa ale Daniška stal Kuffovým terčom? Daniška Kuffu predtým nekritizoval za hodnoty, ktoré Kuffa zastáva. Ani za to, že označuje dehumanizačný moderný liberalizmus za nebezpečný. Daniška si je toho veľmi dobre vedomý a tento boj bojuje tiež.  

   Daniška ho kritizoval za politické metódy a agresívnu formu jeho verejného vystupovania. A tak ho Kuffa označil za liberálneho kresťana. Je teda zjavné, že Kuffa dospel do štádia, v ktorom je každý jeho kritik zástancom nepriateľa. To je závažný paranoický mečiarovský reflex. Nepriateľom teda nie je liberál. Nepriateľom je ten, kto si dovolí kritizovať Kuffu. 

   Je teda zrejmé, že otec Kuffa si vo svojom zápase za svojich spojencov nevyberá konzervatívnych kresťanov. Ale liberálnych. 

Cirkev už nie je autorita

Od Kuffu na kázni zaznela aj iná závažná veta. „Možno kážem naposledy,“ povedal, evidentne vedomý si toho, že jeho slová budú mať pre neho dôsledky. Tá veta nebola vyjadrením obavy pred útokom liberálov. Tí mu predsa nemôžu zakázať vykonávať kňazskú službu. 

   To môže len jeho biskup. Touto vetou Kuffa vlastne priznal, že si je plne vedomý, že koná proti svojmu predstavenému. Vyslovil ju niekoľko dní po tom, ako ho spišský biskup Sečka spolu s metropolitom Stanislavom Zvolenským napomenuli za jeho politické aktivity.   

   Máme tu teda dočinenia s kňazskou variáciou katolíckeho „liberalizmu“. Kňaz, ktorý je vo svojej sebastrednej tvrdohlavosti (pýche?) presvedčený, že jeho sloboda je neobmedzená a môže si dovoliť nielen klamať, ale dokonca byť neposlušným voči svojmu biskupovi. Presne tento druh liberalizmu vládol medzi niektorými kňazmi počas slovenského štátu. Ak bolo treba „brániť národ“ agresívnymi prostriedkami, tak ani Cirkev takémuto kňazovi nebola svätá a jej napomenutia nebral vážne (pozri pastiersky list biskupov počas „prvej republiky“ kritizujúcich politiku Jozefa Tisa). 

Opačné extrémy sa potrebujú

Narážka na temné obdobie našich dejín je dnes namieste. V tridsiatych rokoch sme tu mali tiež dve extrémne ideológie, stojace na opačných brehoch, ktoré si boli navzájom najväčšími nepriateľmi. Niektorí historici dokonca tvrdia, že strach z boľševizmu bol významným zdrojom vzniku fašizmu. 

   Kto vtedy kritizoval fašizmus, bol fašistami obvinený z toho, že je komunista. Kto kritizoval komunizmus, čelil obvineniu, že je fašista (všimnime si, že kto dnes kritizuje Kuffu za jeho politické aktivity, je ním a jeho prívržencami okamžite označený za príslušníka opačného extrémne-ideologického brehu, aj keby išlo o jeho hodnotového spojenca). 

   Dnes tu máme podobnú situáciu. Dve extrémne ideológie, ktoré sa navzájom živia a navzájom potrebujú. Skinhedi na jednej strane a ľavicoví progresívci, pre ktorých ani demokratické hodnoty nie sú prekážkou (zatiaľ hlavne v západnej Európe). Rast jednej podnecuje rast extrému na strane druhej. 

   Vzhľadom na rastúcu nenávisť voči „tým druhým“, ktorá panuje na oboch brehoch, ktoré sú čoraz širšie, dnes by sme sa vzhľadom na historickú skúsenosť už mali báť, že z tohto môže vzísť čokoľvek. 

  Preto sú postoje kňazov ako Marian Kuffa dnes nebezpečné. Jeho lacné výzvy k agresii (v politike vraj potrebujeme buldozéry, ktoré rozryjú nepriateľský hnoj), tentoraz spojené s podporou fašistov, sa stretávajú s čoraz väčšou nekritickou odozvou v srdciach „liberálne, slobodne“ zmýšľajúcich kresťanov.  

Prečo sa Kuffa nevyhraní voči KDŽP?

Zarážajúca je aj manipulatívna hra, ktorú Kuffa rozohral nielen pred svojimi poslucháčmi, ale ktorou zavádza aj biskupov. 

   Voči tvrdeniam, že je neformálnym lídrom strany KDŽP, sa bráni tým, že túto stranu nezakladal, nie je jej členom a nie je ani jej formálnym lídrom. Vyhranil sa vlastne len voči tomu, z čoho ho nikto nepodozrieva. 

   V skutočnosti je Kuffa podozrivý z toho, že je autoritou v politickej strane a že túto autoritu aktívne používa na formovanie politických postojov a činov jej predstaviteľov. Je ťažko predstaviteľné, že by došlo k predvolebnému spojeniu tejto strany s ĽSNS bez toho, aby tento krok nepožehnal sám otec Kuffa. 

   Ak to Kuffa odmieta, prečo sa vo svojom stanovisku neohradil voči tomu, z čoho je naozaj podozrievaný, a použil iba obranu opierajúcu sa o formu („nie som členom žiadnej strany“)? Jeden kresťanský politik, ktorý pozná pomery v KDŽP, mi k tomu povedal: „Pretože nemôže klamať.“

   Prečo Kuffa nejde na svetlo, ak považuje svoje konanie za pravdivé a správne, a namiesto toho hrá takéto rafinované hry, typické skôr v ľavicovo-progresívnom prostredí? Pripomínam, že KDŽP sa ku Kuffovi otvorene hlási na bilbordoch. Kuffa sa od nej nikdy nedištancoval. 

Kde je liberalizmus

Nepodozrievam otca Kuffu, že má v srdci nenávisť. Naopak, svojou obetavou prácou s ľuďmi na okraji spoločnosti preukázal, že má v srdci jedinečnú lásku. Lenže nemusíte mať v srdci nevyhnutne nenávisť, aby ste ju dokázali šíriť. Stačia nešťastné slová v nešťastnom kontexte. 

   Rovnako ako médiá agresívne hecujú čitateľov k antiliberálnemu dešpektu voči ľuďom, ktorí zastávajú autentické kresťanské postoje, tak aj Kuffa hecuje svoj fanklub do agresívneho protiútoku.   

   Vážnou chybou je aj označovanie liberalizmu za nepriateľa. To, čo Kuffa kritizuje, nie je liberalizmus, ale jeho spotvorená ľavicovo-progresivistická verzia. Politický liberalizmus je produktom kresťanskej kultúry založenej na dôstojnosti ľudskej osoby a Kristových slov „cisárovi cisárovo, Bohu Božie“, o oddelení moci a viery, najdôležitejšom politologickom výroku v dejinách. 

   V očiach mnohých kresťanov sa liberalizmus a humanizmus dnes definuje ako nepriateľ. My kresťania by sme k nim však mali pristupovať nie ako k protivníkom, ale ako k svojim vlastným „janičiarskym“ deťom, ktoré nám boli unesené a my by sme sa ich mali snažiť získať naspäť, vrátiť im pôvodné hodnoty. 

   To je naša úloha nielen voči liberalizmu, ale aj služba liberalizmu samému – pretože ten bez svojho kresťanského zdroja neprežije. Práve dnes vidíme, že keď sa humanizmus odvráti od svojich koreňov, stáva sa dehumanizujúcim – eutanázie a potraty sú nám už predstavované ako výdobytok liberalizmu. Úlohou pre kresťanov nie je liberalizmus zrušiť, ale znova ho naplniť obsahom, sňať z neho masku a vrátiť mu tvár.  

Smrteľné hriechy?

Možno by sme si mohli položiť otázku, prečo skoro každý škandál, ktorý sa za posledných sedem rokov odohral v nejakom slovenskom kostole, sa odohral práve v tejto bazilike a aký podiel na tom majú kňazi s otvorene politickými postojmi, ktorí majú blízko k spodným prúdom našej politiky – a prečo práve tu nachádzajú azyl.   

   Nedá mi nespomenúť, že nedávno v Bazilike sv. Mikuláša došlo k jednej podobnej situácii. Trnavský arcibiskup Ján Orosch označil Františka Mikloška za niekoho, kto podporuje homosexuálne manželstvá, hoci Mikloško celoživotne zastáva presne opačné postoje. Zmyslom týchto slov bolo asi presvedčiť kresťanov, aby nevolili konzervatívneho kresťana. Ťažko povedať, koho vlastne týmto arcibiskup chcel preferovať. Okrem Mikloška boli v ponuke už len liberálni „kresťania“ (Šefčovič, Kotleba, Harabin). Hľadá azda arcibiskup spojencov medzi liberálnymi kresťanmi, keď takto tvrdo odmietol autentického konzervatívneho katolíka? 

   Zároveň na tejto kázni prenášanej televíziou Lux arcibiskup hovoril o tom, že kresťania, ktorí sa rozhodnú voliť vo voľbách kandidáta, ako je Čaputová, páchajú smrteľný hriech (išlo sa o evidentné nedorozumenie biskupa so základnými cirkevnými dokumentmi, ktoré v situácii takejto nejednoznačnej a komplikovanej politickej voľby ponechávajú rozhodnutie na svedomí a zrelej komplexnej úvahe). 

   Pripomeňme si základné fakty: arcibiskup Orosch na sviatočnej kázni, prenášanej médiami, teda pred množstvom kresťanov nielen v kostole, ale aj pred televíziou šíril o svojom spolubratovi zjavné lži vo vážnej veci, ktoré mu mohli uškodiť. Dodnes mi nie je známe, že by biskup svoje slová verejne korigoval. V tomto kontexte už otázka, kto tu vlastne spáchal smrteľný hriech, získava úplne iný rozmer. Chápem, že si kňazi pred tým zatvárali oči, už len tá predstava bola strašidelná. 

   Podobne v sobotu osočil Jaroslava Danišku aj otec Kuffa. Ak je biskup lídrom svojej diecézy, potom sa nemôžeme čudovať, že na omšiach z baziliky prenášanej do médií budeme priame osočujúce obvinenia voči konkrétnym ľuďom založené na klamstvách počúvať aj od kňazov, ktorí jeho príklad nasledujú. 

   Vtedy sme mali strach to pomenovať a tento strach má dnes svoje dôsledky. 

 

Oprava: Arcibiskup Orosch za smrteľný hriech neoznačil voliť Čaputovú, ako som mylne napísal v texte. Zle som si to pamätal. Za smrteľný hriech označil propagáciu Čaputovej, čím myslel Roberta Bezáka (ničmenej Bezák povedal, že s jej liberálnymi názormi nesúhlasí, čiže o smrteľný hriech sa evidentne nejednalo).   

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0