Bolo to tento piatok v Prešove. Pred dverami ortodoxnej synagógy, ktorá je aj múzeom, stál hlúčik detí. Neboli ticho, štebotali, prekárali aj hašterili sa, ale čakali vcelku disciplinovane. Ak bol niekto hlasnejší, učiteľ ho láskavo napomenul. Keď prišla lektorka a spustila výklad, skupinka žiakov trpezlivo počúvala. Priznávam, ani som sa naň nevedela sústrediť. Tie deti zhrčené okolo svojho učiteľa ma fascinovali.

Ale skupinka zjavne prekvapila aj skúsenú lektorku. Opýtala sa detí, odkiaľ sú. Hovorili, že až z Novej Sedlice. Priznala, že z tohto kúta Slovenska ešte návštevu žiakov nemali. Pochválila krásnu prírodu v ich domove, ale aj to, že vôbec z takej vzdialenej obce prišli do Prešova a vybrali sa aj do synagógy.

Strih. Na druhý deň som sa zastavila v Betliari, v kaštieli Andrássyovcov. Lektorka v skratke rozprávala príbeh rodiny. Z malej skupinky návštevníkov sa mladý muž prekvapene opýtal: A prečo museli Andrássyovci odísť? Lektorka bola otázkou aj trochu zaskočená, ale trpezlivo odpovedala. A potom mladý asi tridsaťročný muž pokračoval otázkami: Prečo sa kaštieľ nevrátil rodine? Lektorka trochu znervóznela, ale stručne vysvetlila, čo to boli Benešove dekréty. Mladý muž bol zjavne prekvapený. Akoby o týchto veciach v živote nepočul.

Možno dejepis nebol jeho obľúbeným predmetom. Alebo možno len nemal dobrého učiteľa dejepisu, ktorý by dokázal priblížiť históriu našej krajiny ako vzrušujúci príbeh. A doma zrejme takéto veci vôbec nepreberali.

Mať trochu iný deň, aby žiaci nemali stres a aj by si viac z dejín zapamätali. Zdieľať

A ešte jeden strih. V pošte som si pred pár dňami našla mail od stálej čitateľky Postoja, ktorá žije v Poprade. Písala mi s trpkosťou o tom, že v škole, kam chodia jej deti, si výročie Novembra nijako nepripomínali: „Nič, žiadna akcia, beseda, exkurzia... Tie detváky by to asi potrebovali, najlepšie by bolo, keby si pozreli dokument a potom sa o tom mohli porozprávať. Mať trochu iný deň, aby nemali stres a aj by si viac zapamätali. Je mi z toho smutno.“

Oslavovali sme uplynulé dni významné výročie našich dejín. Áno, bolo by úžasné, keby učitelia v našich školách dokázali deťom vysvetliť, čo sa dialo, a keby ich dokázali aj strhnúť, nadchnúť, aby boli pyšné na svetlé stránky našich dejín a zároveň poznali aj tie bolestné. Deti z Novej Sedlice (asi patrili do základnej školy v Uliči, lebo tam deti z Novej Sedlice chodia) majú šťastie na učiteľa, ktorému sa chce vytiahnuť ich na výlet, zorganizovať návštevu múzea a zrejme aj svojich žiakov nadchnúť.

Presvedčený ateista bude deťom rozprávať, že likvidácia rehoľných rádov bola vlastne v poriadku. Zdieľať

Lenže ani dnes sa nemožno spoliehať iba na školy. Pokojne sa môže stať, že vaše deti bude učiť dejepis pani, ktorá si dodnes myslí, že Nežná revolúcia bol omyl a komunisti mali vládnuť ďalej, lebo vtedy mal každý prácu a neboli oligarchovia. Alebo pán, ktorý bude banalizovať holocaust a deťom naznačí, že si to tí židia vlastne zaslúžili a aj dnes ovládajú celý svet. Alebo presvedčený ateista bude deťom rozprávať, že likvidácia rehoľných rádov síce nemala byť taká násilná, ale bola vlastne v poriadku, lebo tí mnísi aj tak nič nerobili. Dejepis je aj výchovný predmet a presvedčenie učiteľa sa v ňom vždy odrazí.

Kolega Fero Múčka napísal na Postoj veľmi zaujímavý článok o tom, ako mnohí kresťania v časoch komunizmu prevzali výchovu detí do svojich rúk a nezmierili sa s tým, že ich deti boli v škole vystavené ideologickému tlaku. Aktívne rodiny si vytvorili sieť buniek a tvorili akýsi paralelný systém, ktorým deťom ukázal, že existuje aj iný myšlienkový svet. V tom čase to bolo aj technicky náročné (zohnať filmy, knihy) a aj riskantné. Ale komu záležalo na deťoch, šiel do toho.

Mimochodom, rozprávali ste sa uplynulý víkend so svojimi deťmi, neterami, synovcami alebo vnúčatami o tom, prečo je 17. november dôležitý sviatok?