Martin Hanus: Taliansko ma zmenilo

Po 12 rokoch novinárčiny zbalil kufre a odišiel s manželkou a tromi malými deťmi do Talianska. Rok žil v kresťanskej komunite a robil skladníka. Teraz je späť, aby pracoval v redakcii vznikajúceho konzervatívneho denníka. Martin Hanus. 

Rok sme o tebe nepočuli. Kam si vlastne zmizol?

Celé sa to zbehlo zázračne rýchlo. Pred rokom o tomto čase som ešte netušil, že si v septembri zbalím všetky kufre, naplním auto do prasknutia a s tromi malými deťmi sa presťahujeme na desať mesiacov do Talianska. Takýmto životným dobrodružstvám sa zvykne hovoriť sabatický rok, ale pre mňa to bol v čomsi prelomový rok.

V čom prelomový?

Mám pocit, že sa mi tam uprostred najrôznejších kultúr a ťažkých ľudských osudov rozšírilo srdce. Bola to skúsenosť, ku ktorej sa budem vracať aj na smrteľnej posteli.

Vráťme sa na začiatok. Prečo si tam išiel? Bol si dlhoročným zástupcom šéfredaktora .týždňa. Bolo to teda tým, že si sa cítil vyčerpaný a chcel si radikálnu zmenu?

To ani nie, práca ma bavila, vyhorenosť som teda necítil. V prvom rade, rozhodovali sme sa ako rodina, mal som podobné pocity ako manželka. Obaja sme dlhé roky žili v tak trochu monotónnom kolotoči. Ten môj sa točil okolo neustálych uzávierok, túžil som získať nad sebou nový nadhľad. Manželka, povolaním tiež novinárka, bola zas posledných šesť rokov s deťmi doma, cítili sme, že potrebujeme prekonať tieto občas až paralelné životy a byť spolu viac aj s deťmi.

Tiež sme na sebe vnímali, že sme zovšedneli aj ako kresťania a doma nemáme silu to zmeniť. Keď potom znenazdajky prišla možnosť odísť na rok do Loppiana, povedali sme áno.

To znie, že ste s manželkou obaja dobrodruhovia.

Práveže s manželkou nie sme vôbec typy dobrodruhov. Najťažšie bolo nájsť v sebe odvahu.

Hľadali ste ju dlho?

Ak mám byť úprimný, počas šiestich týždňov príprav sme stále kútikom duše dúfali, že náš plán na niečom padne, lebo je to aj tak bláznovstvo. Lenže všetko rad za radom vychádzalo, a tak, keď sme na konci augusta našli nájomníčky do bytu, už to nebolo možné odvolať.

Kam ste vlastne išli?

Do Loppiana, čo je hlavné komunitné mestečko kresťanského hnutia Fokoláre, leží 30 kilometrov od Florencie. Niektorí kamaráti si ma teraz po návrate doberajú, že ako sa mi darilo v katolíckom kibuci. Síce srandujú, ale v niečom triafajú presne.

Ako si máme predstaviť Loppiano?

Žiť v Loppiane je ako mať svet na dlani. Žijete tam uprostred krásnej toskánskej prírody v širšom spoločenstve sedemsto ľudí, učíte sa komunikovať s ľudmi všetkých rás a zo všetkých kontinentov.

Nespôsobovalo takéto multikultúrne spolužitie veľa napätí?

Bolo o dosť jednoduchšie, akoby som si predtým pomyslel.

Prečo?

Loppiano vzniklo ako dielo zväčša talianskych katolíckych idealistov, ktorí chceli naplno uskutočniť ideály fokolarínskej spirituality, založenej na bratstve. To celé prostredie vyznáva univerzálne hodnoty, ktoré ho jednak nadnášajú a súčasne mu dávajú štandardy správania, ktoré ho držia pokope.

V čom je špecifická tá spiritualita?

Princípom je nehľadať Boha v nejakých nedosiahnuteľných výškach, ale v každom človeku, ktorý nám príde do cesty. Poviem vám, to je niekedy oveľa ťažšie ako prekľačať dve hodiny na kolenách. V Loppiane som zažil veľké súznenie medzi spiritualitou fokolarínov a pápeža Františka.

"Najskôr som cítil úľavu, že som vypadol z nášho bratislavského frmolu a užívali sme si nádherné, exotické prostredie. Potom však doľahla prvá kríza."

Zdieľať

Ako ste tam medzi sebou žili?

Loppiano je špecifické tým, že väčšina obyvateľov sa každý rok obmieňa, takže každý september akoby vymrie staré mestečko a narodí sa nové. Okrem nás jednotlivé komunity žijú na usadlostiach, na ktorých fungujú formačné školy, či už samotných fokolarínov, kňazov, rehoľníkov, mladých ľudí do 30 rokov. My sme zas tvorili takzvanú školu rodín, žili sme na usadlosti s deviatimi rodinami z celého sveta, s ktorými sme vytvorili každodenné spoločenstvo. Tu sme zažívali krízy, napätia aj tie najkrajšie chvíle.

Všetky tieto komunity sa stretávajú poobede pri práci, pôsobia tu firmy, ktoré sú založené na komunitnom princípe Ekonomiky spoločenstva, vlastne slúžia aj tomu, aby si tunajší ľudia vedeli aspoň sčasti uhradiť pobyt.

Čo ste tam teda robili v každodennom živote?

Všetky manželské páry sme doobeda chodili do školy, najskôr sme robili intenzívny kurz taliančiny, aby sme sa jazykovo pripravili na absolvovanie hlavného kurzu, ktorý sa týkal spirituality a aj viac praktických tém súvisiacich s manželstvom, rodinou a výchovou detí. Naše dve väčšie deti boli v tom čase v miestnej škôlke, potom nasledovali dve hodiny siesty a poobede až do večera som pracoval. Najskôr som rozvážal tovar na dodávke, potom ma prevelili na post skladníka, kde som zažil Loppiano v celej komunitnej pestrosti.

Nebál si sa, ako to budú zvládať deti?

Nie, myslel som si, že pre deti v predškolskom veku bude takáto zmena najľahšia, lebo rýchlo splynú s cudzím prostredím, jazykovo aj vzťahovo. Ale to je ilúzia nás dospelých, deti nie sú prostáčikovia, ktorí sa hneď všetkému prispôsobia.

Začiatok bol veľmi ťažký najmä pre našu najstaršiu, šesťročnú Hanku, ktorá je uzavretá povaha. Trpela novým prostredím, najmä škôlkou, kde mala za spolužiakov malých suverénnych Talianov, s ktorými spočiatku nemala ani ako komunikovať. Práve Hanke však táto skúsenosť najviac pomohla, postupne mnohé úzkosti prekonala, s malými Sýrčanmi či Panamčanmi z našej komunity vytvorila prvé skutočné priateľstvá a na konci srdcervúco plakala, že sa nechce vrátiť domov. V podstate podobným stresom sme si prešli aj my dospelí.

Po rokoch hektického života si bol s rodinou častejšie. Nespôsobovala taká zmena aj napätie?

Samozrejme, že spôsobovala. Na začiatku sme sa s manželkou doslova o seba potkýnali, keďže za tie roky to mala s deťmi doma zorganizované po svojom. Ale aspoň som dobre pochopil, čo je to za drina byť na materskej.

Zažil si krízu?

Kríza je zákonitá, asi každý, kto tam príde, zažije aj svoje dno, a nie jedno. Najskôr sme si pripadali, akoby sme prišli na rok prázdnin, cítil som úľavu, že som vypadol z nášho bratislavského frmolu a užívali sme si nádherné, exotické prostredie. To je prvá fáza nekritického nadchýnania sa. Potom však doľahla prvá kríza. Prišli sme tam ako ľudia bez minulosti, nikto o nás nič nevedel, a keďže som nevedel po taliansky, akoby som stratil vlastnú osobnosť, pripadal som si ako vyprázdnená nádoba.

Nerozmýšľali ste, že sa vrátite?

Miestami som sa cítil absurdne a sám som sa pýtal, čo tu hľadám. Ale táto kríza je na tom vlastne najkrajšia vec, človek sa z nej postupne dostane, nanovo sa definuje vo vzťahu k iným aj k Bohu.

"Ako skladník som robil jednoduché manuálne činnosti. Keď som prišiel domov, už som svoju prácu vôbec nemal v hlave, kým doma na Slovensku som ju riešil aj v spánku."

Zdieľať

Nechýbala ti novinárčina, uzávierkový stres?

To bolo pre mňa zaujímavé poznanie. Prv som sa obával, že sa tam budem trochu nudiť, neovládnem sa a dohodnem si s redakciou pravidelné stĺpčeky. Ale ja som sa až zľakol sám seba, pretože písanie mi v skutočnosti vôbec nechýbalo.

Po dvanástich rokoch, keď som neustále rozmýšľal, čo nové napísať a ako spoluzostaviť nové vydanie novín, som si užíval, že konečne nemusím nič riešiť. Ako skladník som vykonával jednoduché manuálne činnosti, keď som prišiel domov, už som svoju prácu vôbec nemal v hlave, kým doma na Slovensku som ju riešil aj v spánku. 

V Loppiane ma dokonca manželka, ktorá ma predtým označovala za workholika, občas povzbudila, že aha, toto je zaujímavé, napíš o tom. Ja som jej vždy stroho odpovedal, že do Loppiana som neprišiel ako novinár, ale ako človek.

Aký ľudský príbeh ťa tam najviac oslovil?

Každodenne sa ma dotýkal príbeh sýrskej rodiny so štyrmi deťmi, ktorá prišla do Loppiana pred tromi rokmi a už tam zostala pre vojnu. Ich malého syna som každé ráno vozil do škôlky s mojimi dcérkami. Dojato som počúval, ako sa spolu bavia o tom, že keď sa skončí vojna, pôjdeme ich všetci navštíviť do Sýrie.

Rodičia mi so slzami v očiach rozprávali, ako sa k ich kresťanskému mestu blíži ISIS, hovorili o ďalších svojich mŕtvych či o tom, ako ich príbuzní za dramatických okolností utekajú pred smrťou cez Turecko do Európy. Ja som ich len počúval a ľudsky som bol pri nich.

Čo táto skúsenosť spravila s tvojou rodinou?

Nemyslím si, že sme sa po tej formácii vrátili s hotovými receptami na šťastný manželský život. Aj naďalej budeme s manželkou riešiť rovnaké problémy a mať rovnaké hádky ako predtým. Ale vďaka spoločnému dobrodružstvu sme viac zrástli ako rodina, všetko sme prežívali spolu, naučili sme sa lepšie komunikovať medzi sebou aj s deťmi, a tiež sa v nás upevnilo vedomie, že po každom probléme treba začať odznova. Pôsobí to banálne, ale v skutočnosti je to veľmi veľa. Aj po návrate cítime, že rodiny v okolí majú od nás isté očakávania. Loppiano cítime ako záväzok, že by sme si to nemali nechať len pre seba.

Čo spravila táto skúsenosť s tebou ako človekom?

Na takéto hodnotenie je ešte krátky čas, nie som späť ešte ani dva týždne. Ale nejaké mentálne zmeny už cítim. Oslovila ma spiritualita fokolarínov so svojím absolútnym záujmom o konkrétneho človeka, snahou ho úplne pochopiť, ak treba, pomôcť. Tá spiritualita očkuje proti ľahostajnosti. Stretol som tam niekoľko doslova svätých ľudí, pri ktorých som si hovoril, že takýto by som chcel byť raz aj ja.

Zmení ťa táto skúsenosť ako novinára?

Na silné slová je priskoro, naozaj to neviem celkom dobre odhadnúť. Novinár túži po pozornosti, cnosťou je mať rýchlo na všetko jasný názor, talent sa občas meria mierou pózerstva, v tomto prostredí sa potom ľahko stráca hranica medzi sebavedomím a pýchou. Dúfam, že týmto nástrahám budem čeliť ľahšie než prv.

Aké boli tvoje prvé dojmy po návrate z Toskánska?

Niektoré veci udrú do očí už pri prejazde hranicou: kým v Toskánsku patríte so staršou Octaviou temer k vyššej šľachte, u nás sú cesty plné SUV-čiek. Auto je u nás symbolom statusu, pre Talianov úžitková vec. Je tiež pre nás ťažké zvykať si na mesto. Neviem, či ešte dokážeme žiť na sídlisku, keďže tam mali deti slobodu pohybu uprostred prírody, kým tu ich venčíme ako psíkov medzi panelákmi.

"Vďaka spoločnému dobrodružstvu sme viac zrástli ako rodina. Všetko sme prežívali spolu, naučili sme sa lepšie komunikovať medzi sebou aj s deťmi."

Zdieľať

Ako vidíš Slovensko teraz? Ešte stále cítiť, že sme pomerne ďaleko za krajinami ako Taliansko?

Je ťažké robiť paralely: v Toskánsku, ktoré je kultúrnou kolískou Talianska, každý kút dýcha veľkými dejinami, tam pôsobí elegantne aj zanedbanosť, ktorá nás doma pohoršuje. Pritom zanedbanosti je tam naozaj veľa, tá krajina je v kríze už celú generáciu.

Starší Taliani spomínajú na zlaté 80. roky, všetko odvtedy je nepretržitý úpadok a je otázne, či to energický premiér Renzi dokáže zvrátiť. Navôkol som videl kvalifikovaných a pracovitých ľudí, ktorí by mali u nás prácu, tam sa však pretĺkajú po brigádach. Samozrejme, životná úroveň priemerného Taliana je stále značne vyššia, ale trendy tu a tam sú opačné.

Ešte z Talianska si sa vyjadroval k odchodu z .týždňa. Prišiel so do nového projektu.

Odchod z .týždňa bol pre mňa bolestivým rozhodnutím. Štefan Hríb je môj novinársky otec, nebyť jeho, ktovie, čo by som dnes robil. Tomuto prostrediu za veľa vďačím, sú tam veľmi cenní ľudia.

Štefan Hríb napísal, že spolu s ďalšími kolegami idete do „jednofarebne konzervatívneho projektu“.

Jednofarebnosti sa neobávam. Všade vo svete sa významné médiá hlásia k hodnotovej orientácii, náš denník bude konzervatívny rovnako, ako sú napríklad Denník N či SME liberálne. Konzervatívna či liberálna orientácia novín je hodnotovým základom, ale nehovorí nič o tom, či sa noviny pozerajú na svet s otvorenými očami, alebo s vopred predžutými odpoveďami na všetko.

Nie je však tá jednofarebnosť rizikom každého hodnotovo založeného média?

To závisí od nastavenia mysle a profesnej poctivosti konkrétneho novinára. Pre mňa je konzervativizmus súborom istých základných hodnôt, ale nie je ideológiou, ktorá sa u nás často prejavuje ako obdiv republikánskej Ameriky či zbožšťovanie trhu.

Myslím si, že v pohľade na niektoré témy budeme viacfarebnejší a uvoľnenejší než iné noviny. Aj my máme spoločnú predstavu o spravodlivom štáte, ale nebudeme hlásať konečné pravdy o tom, či má byť štát menší alebo väčší, ani nebudeme pokladať tých, čo sú proti rovnej dani, za iracionálnych socialistov. Istá miera skepsy voči štátu, ale aj voči moci trhu je pre komentátora dobrým vodidlom.

Budeš písať inak ako pred odchodom do Talianska?

Sám to ešte neviem dobre odhadnúť. Každému človeku sa na tom loppianskom kopci rozšíria obzory, viac pochopí ľudí žijúcich na iných kontinentoch a je mu jasné, prečo sú Kórejčania takí úspešní, či prečo je Latinská Amerika taká charizmatická aj divoká.

Nezmenil si v Taliansku názor na nejakú tému, ktorej si sa predtým venoval?

Niektoré postoje som prehodnocoval už pred odchodom do Talianska, tam to možno vo mne dozrelo.

"V pohľade na niektoré témy budeme v konzervatívnom denníku viacfarebnejší a uvoľnenejší než iné noviny."

Zdieľať

Napríklad?

Ešte pred Talianskom sa mi viacerí pravicoví kamaráti vysmievali, že sa pomaly mením na sociálneho demokrata. Ja sa tak necítim, ale je možné, že táto nálepka mi prischne ešte viac. Takisto som nezmenil názor na rusko-ukrajinský konflikt, intenzívne som však vnímal, že v Taliansku majú vcelku oprávnene väčší strach z rozmachu ISIS než z Putina. Takže na jednej strane budem ďalej polemizovať s tými, čo vidia Putina ako záchrancu pred skazeným Západom, ale aj s tými, ktorí chcú vohnať NATO do priamej vojny s Ruskom.

Našiel si v talianskych novinách inšpiráciu pre nový denník?

Áno, bol by som rád, keby sme sa v tóne viac podobali talianskym než slovenským novinám. Poviem príklad: v Taliansku noviny často otvárajú korupčné kauzy, ktoré sú drzejšie než tie naše, napriek tomu ich spracúvajú s väčším nadhľadom. U nás si však neraz sebastredne myslíme, že len na Slovensku je to tak a pripadáme si ako banánová republika, hoci to nie je pravda. Tento sebabičujúci tón by nemal byť v našej výbave, úlohou novín nie je šíriť depku.

Pavol Rábara
Foto: Postoy

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo