Ako videli rok 1989 Rusi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako videli rok 1989 Rusi

Michail Gorbačov v roku 2013. Foto: TASR/AP

Vedeli sme, že komunizmus vo východnej Európe nie je životaschopný a dá sa zachovať iba násilím.

V súčasnom Rusku je Michail Gorbačov obviňovaný z údajného „zrádzania socializmu“, z toho, že nezachoval jednotu socialistických krajín Varšavskej zmluvy a že neurobil nič preto, aby zastavil „zamatové“ antisocialistické revolúcie vo východnej Európe. To, že Gorbačov „zradil“ socializmus, nepočujeme len z úst lídra komunistickej strany Zjuganova, ale aj od ideológov „ruskej jari“ z roku 2014, od predstaviteľov tzv. vlasteneckej pospolitosti, ktorá „zdvíha“ Rusko zo zeme. A nešťastím postkomunistického Ruska je aj to, že doposiaľ nielen verejnosť, ale aj ruská historická veda nepovedali úplnú pravdu o neživotaschopnosti stalinistického, totalitného modelu socializmu uvaleného na národy východnej Európy vrátane Slovákov koncom štyridsiatych rokov 20. storočia, nepovedala sa pravda o nekonkurencieschopnosti hospodárskeho modelu uvaleného na tieto krajiny, nepovedala sa pravda, že tento model socializmu bol zväčša zavedený násilne.

Napokon pre Východných Nemcov a Maďarov to bol krvavý socializmus ako výsledok potlačenia ozbrojeného povstania a pracujúcich v Berlíne v roku 1953 a celoštátneho povstania v Budapešti v roku 1956. V našom ruskom verejnom povedomí stále nie je aktuálna skutočnosť, že národy východnej Európy, a najmä inteligencia, vnímali stalinistický socializmus ako osobitný druh okupácie.

V lete roku 1967 som bol v Prahe, kde som absolvoval postgraduálne štúdium na Karlovej univerzite a zároveň pracoval ako korešpondent denníka Komsomoľskaja Pravda. Stalo sa tak, že som svoje štúdium na Filozofickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity skombinoval s prácou v denníku. A potom ma zarazil zle skrývaný negatívny postoj mojich rovesníkov – pražskej mládeže – k ZSSR. „Pražská jar“ v roku 1968 vyplývala nielen z dôsledkov odstavenia inteligencie Československa zo stalinistického modelu socializmu, ktorý im bol nanútený, ale aj z odporu mládeže voči existujúcej moci, najmä z radov študentov. Je potrebné povedať, že ešte predtým, ako sa Gorbačov dostal k moci, v Oddelení pre socialistické štáty ÚV KSSZ, s ktorým som po dvoch rokoch práce v Poľskej akadémii vied od roku 1981 aktívne spolupracoval, mnohí pochopili, že socializmus v krajinách východnej Európy bol odsúdený na zánik.

V našom ruskom verejnom povedomí stále nie je aktuálna skutočnosť, že národy východnej Európy, a najmä inteligencia, vnímali stalinistický socializmus ako osobitný druh okupácie. Zdieľať

Mnohí pochopili, že potlačenie „Pražskej jari“ v roku 1968 pomocou tankov len na istý čas oddialilo nevyhnutnú smrť sovietskeho systému vo východnej Európe. Mimochodom, bolo by zvláštne, keby analytici nášho oddelenia nepredvídali udalosti, ako boli „zamatové“ revolúcie v roku 1989. Každý koniec koncov pochopil, že opakované krízy v najrozvinutejších krajinách východnej Európy (kríza z roku 1953 v NDR, kríza z roku 1956 v Maďarsku, kríza z roku 1968 v Československu a celý reťazec kríz v Poľsku – 1956, 1968, 1970, 1974 a 1980 – 1981) výrečne svedčili o zlyhaní stalinistického systému.

Sovietsky model socializmu vo východnej Európe sa nezakorenil a v skutočnosti spočíval iba na našich tankoch. To bola holá skutočnosť. Mimochodom, v roku 1982, po dvoch týždňoch prednášok v Berlíne a rozhovoroch so svojimi prekladateľmi, som sám dospel k záveru, čo som aj napísal v správe pre Ústredný výbor KSSZ, že NDR je najslabším článkom socializmu vo východnej Európe. V skutočnosti východní Nemci žili iba telom vo svojom socialistickom štáte a dušou žili u seba doma, keď sledovali západonemeckú televíziu.

Na snímke z 10. decembra 1998 ruský spisovateľ Alexander Solženicyn (vľavo) v rozhovore s bývalým sovietskym vodcom Michailom Gorbačovom (vpravo) na švédskom veľvyslanectve v Moskve. Foto: TASR/AP

V oddelení ÚV KSSZ pracovali experti, ktorí sa opierali o analýzy nášho Inštitútu ekonomiky medzinárodného socialistického systému Akadémie vied ZSSR (IEMSS AV ZSSR), a boli presvedčení, že pre Sovietsky zväz bolo nevýhodné predlžovať existenciu komunistických režimov vo východnej Európe, investovať tam, odkiaľ nebude návratnosť.

Tento pesimistický koncept bol založený na závažných argumentoch: ZSSR stráca ročne 20 miliárd dolárov na vývoze ropy do týchto krajín za znížené „ideologické“ ceny. Za takúto pomoc ZSSR od miestneho obyvateľstva nedostal žiadne poďakovanie. Navyše, v týchto krajinách a predovšetkým v Poľsku, kde bol negatívny postoj voči stalinistickému socializmu najsilnejší, boli ľudia presvedčení, že ZSSR ich okráda. Títo odborníci sa preto domnievali, že zatiaľ čo podporujeme nepopulárne režimy v Rumunsku, Československu a NDR, strieľame do vlastných radov a podkopávame autoritu našej krajiny a autoritu začatej perestrojky.

Niektorí odborníci dokonca riskovali tvrdením, že z vojensko-strategického hľadiska nič nevyhráme, nanucujúc východnej Európe nepopulárne režimy. Trvalá politická kríza v Poľsku, Československu a Maďarsku, neustále nebezpečenstvo masových nepokojov vo všeobecnosti spôsobujú nepredvídateľnosť v správaní obyvateľstva týchto krajín v podmienkach vojenských operácií na ich území.

V oddelení ÚV KSSZ pracovali experti, ktorí sa opierali o analýzy nášho Inštitútu ekonomiky medzinárodného socialistického systému Akadémie vied ZSSR (IEMSS AV ZSSR), a boli presvedčení, že pre Sovietsky zväz bolo nevýhodné predlžovať existenciu komunistických režimov vo východnej Európe, investovať tam, odkiaľ nebude návratnosť. Zdieľať

Mimochodom, spolu so svojím šéfom Georgym Šachnazarovom (od roku 1988, poradca Gorbačova, zodpovedný za socialistické štáty východnej Európy), som Gorbačovovi vysvetlil v memorande, že by nikoho nemalo prekvapiť, že „Poliaci nemajú radi socializmus z jednoduchého dôvodu, že Poľská ľudová republika je jedným z tých socialistických štátov, v ktorých bolo vytvorenie nového systému viac dôsledkom výsledku druhej svetovej vojny než výsledkom revolučného boja širokých más pracujúcich“. Ľavicové sily v Poľsku, ako sa uvádza v tejto poznámke, tvoria iba „revolučnú menšinu“ a nikdy nemali masívnu podporu ľudu.

Môj nový šéf Aleksandr Jakovlev sa rozhodol rozšíriť mienku o začínajúcom sa zániku socialistických krajín členom politbyra Ústredného výboru KSSZ už začiatkom roka 1989, dávno pred „zamatovými“ revolúciami vo východnej Európe. Pamätám si, že jedného dňa začiatkom roku 1989, pravdepodobne vo februári, ma jeho hlavný poradca Nikolaj Kosolapov požiadal, aby som prišiel do Jakovlevovej kancelárie. Práve sa vrátil od šéfa, bol znepokojený: „Alexander Nikolajevič vás žiada o pomoc, ako len môžete,“ spýtal sa ma Kosolapov. „Potrebujeme materiály, poznámky, staré, nové, ktoré by odhaľovali skutočný obraz situácie v krajinách východnej Európy, skutočné vyhliadky vládnucich strán na to, aby zostali pri moci. Náš šéf má v úmysle požiadať politbyro o preskúmanie celej našej stratégie týkajúcej sa východnej Európy. Ak už nie je neskoro, treba prijať vážne opatrenia. Inak je koniec.“ Týkalo sa to tých rozhodnutí, o ktorých som hovoril vyššie, totiž, že bolo nerentabilné umelo predlžovať život komunistických režimov vo východnej Európe.

Václav Havel s Michailom Gorbačovom v roku 1999. Foto: TASR/AP,ČTK

Pravda je taká, ako sme to všetci vedeli v oddelení ÚV KSSZ, že vládni predstavitelia v štátoch východnej Európy si dobre uvedomovali, že stalinistický marxistický model socializmu, ktorý sa zaviedol po druhej svetovej vojne, nie je životaschopný a dá sa zachovať iba násilím. A práve z tohto dôvodu Husák aj Honecker a najmä Castro nepodporili Gorbačovovu perestrojku a vo všetkých možných prípadoch spomalili demokratizačné procesy v týchto krajinách.

Úprimne povedané, mali svojím spôsobom pravdu, veď koniec koncov, v skutočnosti bolo hlavnou lekciou Pražskej jari práve to, že demokracia, systém viacerých strán a sloboda prejavu sú nezlučiteľné s reálnym socializmom. Ako viem určite, mnohí ideológovia Pražskej jari tomu nerozumeli, predovšetkým Otta Šik, Karel Kosík. Mimochodom, deti ruskej emigrácie v Prahe – Pjotr Machonin, ktorý prečítal list Alexandra Solženicyna vedeniu KSSZ na Kongrese spisovateľov Československej socialistickej republiky v júni 1967, a jeho brat Pavel Machonin, profesor na Karlovej univerzite, s ktorým som mal dobrý osobný vzťah, pochopili, že demokracia je nezlučiteľná so sovietskym modelom.

Vládni predstavitelia v štátoch východnej Európy si dobre uvedomovali, že stalinistický marxistický model socializmu, ktorý sa zaviedol po druhej svetovej vojne, nie je životaschopný a dá sa zachovať iba násilím. A práve z tohto dôvodu Husák aj Honecker a najmä Castro nepodporili Gorbačovovu perestrojku. Zdieľať

Podporovali Pražskú jar z iných dôvodov v nádeji, že to odstráni sovietsky socializmus, ktorý im bol cudzí. Gorbačov a naši „šesťdesiatnici“ sa v skutočnosti z Pražskej jari v roku 1968 nepoučili a snažili sa oživiť sny svojich ideológov, úprimne dúfajúc, že demokratickými reformami môžu dať legitimitu vládnucim komunistickým stranám.

Ako si spomínam, na konci roku 1991 ma pozval hosť vtedajšieho veľvyslanectva Československa v Moskve, Alexander Dubček, na rozhovor. Ako sa ukázalo, bol som pre neho zaujímavý ako autor série článkov „Zdroje stalinizmu“, ktoré boli uverejnené v roku 1988 v časopise Nauka i žizň, ktoré, ako je známe, odopreli platnosť ideológii marxizmu-leninizmu ako štátnej ideológii Sovietskeho zväzu. V týchto článkoch, publikovaných pod dohľadom KSSZ, som tvrdil, že stalinistický teror nepochádzal ani tak z osobnosti „veľkého vodcu“ Stalina, ale z učenia Karla Marxa o revolučnom terore. Tieto články vzbudili veľký záujem na Západe a boli opätovne vytlačené v USA, Francúzsku a Nemecku.

Ale ako mi počas rozhovoru povedal Alexander Dubček, bolo pre mňa príjemným prekvapením, že on, podobne ako mnohí bývalí vedúci predstavitelia Pražskej jari, pozorne sledoval tieto články a videli v nich znamenie, že Ústredný výbor KSSZ sa vzdal marxizmu-leninizmu a že socializmu je v ZSSR odzvonené. V Ústrednom výbore KSSZ sa šíril názor, že som tieto články napísal na pokyn svojho šéfa, člena politbyra Ústredného výboru KSSZ Alexandra Jakovleva. Ale to nie je pravda.

Počas rozhovoru som sa spýtal Dubčeka: veril on sám v ideály Pražskej jari, v možnosť zjednotenia socializmu jeho predchodcu Gottwalda s demokraciou? A Dubček odpovedal: „Áno.“ Povedal mi, že ešte v roku 1967 v období môjho pobytu v Prahe, jeho budúci poradcovia, napríklad Karel Kosík, boli ako aj Mlynář marxisti a podobne Ota Šik presvedčení, že socializmus je možné reformovať. Do dnešného dňa mám u mňa doma knihu, ktorú mi v júli 1967 podaroval Karel Kosík v kaviarni na Václavskom námestí. Kniha sa volá Dialektika konkrétního (Praha, 1965). A moje zoznámenie sa s touto knihou ma viedlo k záveru, že Karel Kosik bol v skutočnosti tým istým marxistickým šesťdesiatnikom, ktorý veril v možnosť prekonania odcudzenia človeka od človeka, ako verili aj jeho spolužiaci na Filozofickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity, kde študoval na konci 40. rokov – začiatkom 50. rokov 20. storočia.

To všetko mi dáva právo povedať, že ideológia „Pražskej jari“ bola formovaná do veľkej miery pod vplyvom sovietskych „šesťdesiatych rokov“. Ako dobre viem, na rozdiel od vedúcich predstaviteľov KSČ Alexandra Dubčeka, u Poliakov to bol Gerek a po auguste 1980 prízemný Kania, v skutočnosti žiaden ľavicový marxistický romantizmus neexistoval. To, čo nám, pracovníkom aparátu ÚV KSSZ, v októbri 1989 vravel posledný šéf Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS) Rakowski, bolo zjavné všetkým jeho predchodcom na tomto poste.

Počas rozhovoru som sa spýtal Dubčeka: veril on sám v ideály Pražskej jari, v možnosť zjednotenia socializmu jeho predchodcu Gottwalda s demokraciou? A Dubček odpovedal: „Áno“. Zdieľať

Ako si spomínam, keď v októbri 1989 prišiel na ÚV KSSZ prvý tajomník ÚV PZRS a stretol sa s pracovníkmi sovietskeho ústredného výboru, rozhodol sa, že nám oznámi tú strašnú pravdu o socializme. „Prišiel som na toto stretnutie – hovoril vystretý ako prút samotný Rakowski –  nie preto, aby som si vypočul obvinenia. Jednoducho vám to poviem: nepredal som socializmus z toho jednoduchého dôvodu, že socializmus sa predať nedá. Nik ho nepotrebuje. Všetko, čo sme my a vy postavili, pre čo sme my Poliaci zabili 40 rokov a vy 70 rokov, nestojí deravý groš, s tým sa nedá nič robiť. Dokonca hrdosť poľského staviteľstva – gdanské lodenice – nik nechce kúpiť. Takže nemôžete ma obviňovať z toho, že som predal alebo predávam socializmus. Nemožno predať niečo, čo nemá cenu.

Dokonca zástupca vedúceho Medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ Karen Brutens, ľavicovo orientovaný politik, vo svojich pamätiach o perestrojke priznáva, že Gorbačov v nádeji na zavedenie perestrojky v štátoch východnej Európy v skutočnosti nezohľadnil skutočnosť, ktorá bola vládnym predstaviteľom „bratských štátov“ dobre známa, že režimy v týchto krajinách posudzovala významná časť obyvateľstva ako režimy nanútené zvonka. Preto bola ich stabilita, ich transformačný potenciál (aj keď ignorujeme náladu vodcov) veľmi obmedzený a šance na úspech tu boli nižšie ako v Sovietskom zväze. A, samozrejme, od vedenia KSČ bolo nemožné požadovať demokratické reformy.

Ako sa aj mohli od Československa očakávať reformy, ako sa mohlo očakávať od vedenia KSČ, že nejaké uskutočnia, keď východiskovým bodom na uskutočnenie reforiem zostávala lekcia z Pražskej jari z roku 1968, ktorá bola stále v platnosti? Okrem toho Gorbačov na stretnutiach s lídrami KSČ, napríklad v januári 1988, dva roky od začiatku perestrojky, povedal prvému tajomníkovi Komunistickej strany Československa Milošovi Jakešovi: „Súhlasím s vami, že nemáme dôvod tie udalosti prehodnocovať vrátane tej medzinárodnej akcie.“

Lech Walesa s Michailom Gorbačovom v roku 2009 v Berlíne. Foto: TASR/AP

Preto nie náhodou bola Zamatová revolúcia v Československu poslednou spomedzi ostatných revolúcií v krajinách východnej Európy. Zamatová revolúcia v Československu sa uskutočnila 17. novembra 1989 po pokojnom prechode moci z vládnucich komunistických strán na opozíciu v Poľsku v júni 1989, v Maďarsku v októbri 1989 a v NDR koncom októbra a začiatkom novembra 1989.

Ale v skutočnosti, ako je dnes obvyklé súdiť revolúciu vo Východnom Nemecku, SED (Zjednotená strana pracujúcich Nemecka) stratila moc ešte 9. októbra 1989, keď v Lipsku na demonštrácii požadujúcej otvorenie hraníc so Západným Nemeckom vyšlo do ulíc 70-tisíc demonštrantov a vládni predstavitelia sa rozhodli nepoužiť silové prostriedky. Mechanizmus zamatovej revolúcie v Prahe bol v mnohom podobný mechanizmu masových protestov v NDR. Honecker bol donútený odstúpiť 29. októbra, keď sa v Lipsku na demonštrácii, ktorú usporiadala protestantská cirkev, zúčastnilo 300-tisíc ľudí – predovšetkým pracujúci. A ako viete, o osude CPC v Prahe rozhodli aj pracovníci, ktorí sa pripojili k demonštrácii na podporu študentov na Václavskom námestí 23. novembra 1989.

V Maďarsku, podobne ako v Poľsku, sa žiadne pokojné demonštrácie občianskeho odporu nekonali. Maďarská socialistická strana pracujúcich (MSZMP) ako vládna politická strana, vedomá si nárastu nespokojnosti obyvateľstva, ešte v októbri 1989 sa sama rozpustila a vyhlásila slobodné voľby, na ktorých v marci 1990 utrpela zdrvujúcu porážku a bola prinútená odovzdať moc opozícii. Príčinou tejto porážky sa zdá byť rok 1956. Straty sovietskej armády počas potlačenia budapeštianskeho povstania predstavovali približne 700 ľudí, ale koniec koncov sovietska armáda vstúpila do Budapešti  na tankoch a obrancovia mesta ich nemali.

Preto pravdepodobne bol počet obyvateľov Budapešti, ktorí zomreli v dôsledku odporu voči Sovietskej armáde, oveľa vyšší, hovoríme o niekoľkých tisícoch. Vedúci predstavitelia MSZMP to vždy dobre chápali a nezabúdali na to, že skôr alebo neskôr budú musieť odovzdať moc opozícii, že ich ruky sa musia očistiť. Myšlienkou „čistých“ rúk, ako aj odovzdania moci opozícii sa po tragédii v roku 1956 museli nevyhnutne zaoberať všetky vládne garnitúry po tomto roku. Už v októbri 1986 som pozval na náš inštitút v sovietskej akadémii vied svojho dávneho známeho Imreho Pozsgaya, jedného z vedúcich predstaviteľov Maďarska vtedajšieho predsedu Parlamentu, aby vystúpil pred kolektívom nášho inštitútu s prednáškou.

Bývalý maďarský premiér a predtým komunistický politik Gyula Horn (uprostred) v rozhovore s Michailom Gorbačovom a v tom čase premiérom Ferencom Gyurcsányom v roku 2007 v Budapešti. Foto: TASR/AP

V tom čase bol Pozsgay na krátkodobej stáži v Akadémii sociálnych vied pri ÚV KSSZ. Riaditeľ inštitútu (IEMSS) Oleg Bogomolov sa z nejakého neznámeho dôvodu nezúčastnil na stretnutí jeho kolektívu s týmto veľmi populárnym politikom z Maďarska. Na stretnutí Imre Pozsgay tri roky pred zamatovými revolúciami roku 1989 nám povedal, že „ani maďarský gulášový komunizmus, ani socializmus v NDR, odhliadnuc od toho, že sa nazýva výkladnou skriňou, nemajú budúcnosť, ak sa neudejú demokratické reformy“. Keď sa Pozsgaya spýtali: „Čo bude robiť vaša komunistická strana, keď vo vašom demokratickom socializme utrpí volebnú porážku?“, odpovedal: „Ako každá civilizovaná európska politická strana pôjdeme do opozície a budeme sa snažiť nasledujúce voľby vyhrať.“

Podľa môjho názoru nik nemohol zastaviť procesy prerodu socialistických štátov východnej Európy na štandardné európske štáty, ktoré sa začali ešte v 60. rokoch. Vskutku sa naplnilo to, čo predpovedal Pozsgay: MSZMP prehrajúc v slobodných voľbách v roku 1990, ktoré sama iniciatívne organizovala, pokojne odovzdala moc opozícii. A mimochodom, v Maďarsku neprebehli divoké lustrácie a prenasledovanie členov vládnucich komunistických strán, ako to bolo v Československu a v NDR. Tiež treba konštatovať, že o niekoľko rokov neskôr sa MSZMP už ako slobodná demokratická socialistická strana opäť dostala k moci vďaka volebnému víťazstvu v slobodnom kapitalistickom Maďarsku.

Podľa môjho názoru nik nemohol zastaviť procesy prerodu socialistických štátov východnej Európy na štandardné európske štáty, ktoré sa začali ešte v 60. rokoch. Zdieľať

Nasleduje hlavná otázka, ku ktorej ma privádza moja analýza základných príčin pádu Berlínskeho múru, ako aj príčin pádu socializmu vo východnej Európe. Čo by robili iní členovia sovietskeho politbyra v 80. rokoch, ak by sa oni, napríklad taký Romanov, a nie Gorbačov, stali generálnymi tajomníkmi KSSZ v prípade, ak by napríklad maďarské a poľské vedenie kapitulovalo a dobrovoľne odovzdalo moc opozícii? Poslal by do Maďarska a Poľska tento iný vládca v Sovietskom zväze? Myslím si, že je to nepravdepodobné.

V skutočnosti od doktríny „obmedzenej suverenity“ štátov Východného bloku sa odklonil ešte Brežnev, a nie Gorbačov v roku 1980, keď v októbri 1980 odmietol poslať vojská do Poľska na potlačenie hnutia Solidarita. Ako by sa mohli zachrániť nefungujúce ekonomiky v štátoch východnej Európy, ak by Západ prestal požičiavať nám a týmto krajinám v reakcii na násilie zo strany ZSSR? Stalin by tieto problémy vyriešil spôsobom, akými ich dnes Kim Jong-un rieši, to znamená, že záchranou socializmu by odsúdil svoj národ na hladomor. Už sme zabudli na to, že v rokoch 1948-1949 počas povojnového hladomoru v ZSSR, keď na Ukrajine zomrelo viac ako 1 milión ľudí, poslal Stalin obilie do východoeurópskych krajín s cieľom zvýšiť prestíž komunistov v očiach miestneho obyvateľstva. Mohla sa však Stalinova taktika záchrany štátov východnej Európy zabíjaním vlastnej populácie zopakovať v 80. a začiatkom 90. rokov? Pravdepodobne už nie.

Myslím si, že je čas si uvedomiť, že celý tento Stalinov pokus s vytvorením sovietskeho systému v štátoch východnej Európy bol zbytočným záväzkom, kvôli ktorému národy východnej Európy trpeli 40 rokov a ktoré nedali Rusku nič okrem nepriateľov, ktorí nás za to nenávidia, že sme ich tak dlho mučili. Zdieľať

Po Chruščovovi humanizácia zasiahla všetkých členov politbyra Ústredného výboru KSSZ. V určitom zmysle sa zo všetkých stali šesťdesiatnici, ktorí nesúhlasili s víťazstvami socializmu postavenými na obetách na životoch. Preto si myslím, že ktorýkoľvek vodca ZSSR, ktorý by nahradil Černenka namiesto Gorbačova, by neobetoval záujmy svojej krajiny v mene záchrany pôvodne mŕtveho socializmu v krajinách východnej Európy. Myslím si, že je čas si uvedomiť, že celý tento Stalinov pokus s vytvorením sovietskeho systému v štátoch východnej Európy bol zbytočným záväzkom, kvôli ktorému národy východnej Európy trpeli 40 rokov a ktoré nedali Rusku nič okrem nepriateľov, ktorí nás za to nenávidia, že sme ich tak dlho mučili.

Najviac sa podarilo Gorbačovovi. Zostane navždy v očiach národov východnej Európy a nielen Nemcov človekom, ktorý im vrátil slobodu, právo na dôstojný život a prinavrátil ich späť do Európy. Národy strednej a východnej Európy budú vďační Gorbačovovi za to, že ich uchránil pred novými revolúciami, pred potrebou brániť svoje prirodzené ľudské právo na slobodný a dôstojný život pod nasadením vlastného života tak ako v rokoch 1953, 1956 a 1968. Vďaka Gorbačovovi, ktorý nielenže odstránil z programu hrozbu jadrovej vojny a zničenia ľudstva, ale dal národom východnej Európy právo zvoliť si vlastný spôsob spoločenského poriadku. Inou vecou je, že Rusi sú osobitný národ a majú tiež právo na budovanie demokratickej spoločnosti podľa vlastného uváženia.

Text odznel ako prednáška na konferencii Annus Mirabilis. Rok 1989 a Slovensko, organizovanej Ústavom pamäti národa v spolupráci so Slovenským národným múzeom, Slovenským národným archívom a partnerskými organizáciami, ktorá sa konala v dňoch 12. a 13. novembra v Bratislave. Viac o konferencii nájdete tu.

Preložila Beáta Katrebová.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo