„Postupista" Štefan A. Brezány: priatelil sa s Dilongom aj Veiglom

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
„Postupista" Štefan A. Brezány: priatelil sa s Dilongom aj Veiglom

V roku 2019 si pripomíname 110. výročie narodenia významného slovenského básnika a publicistu Štefana Atilu Brezányho (1909 – 1992).

Štefan Atila Brezány bol rodákom z Kláštora pod Znievom. Neľahký osud zakúšal od svojich prvých chvíľ. Narodil sa 11. januára 1909 predčasne a matku, ktorá umrela pri pôrode, prakticky nepoznal. Mnohí súčasníci o Š. A. Brezánym hovorili, že práve tento štart do života v ňom vypestoval romantickú melanchóliu poeta.

Do raného detstva mu zasiahla aj prvá svetová vojna a rozpad mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej monarchie. Tieto deje vnímal detskými očami a neraz sa k nim vracal v spomienkach, ktoré previazal s veršami.

Postup v Žiline

Pochádzal zo starého slovenského zemianskeho rodu a keďže vyrastal u starých rodičov v Žiline, napevno sa v ňom zakorenila láska k žilinskému okoliu, ale i silné vlastenecké cítenie. Jeho srdce si obzvlášť podmanila príroda a rázovitosť Kysúc.

Plný energie a ideálov v roku 1926, ešte počas štúdia na Štátnej reálke Jána Palárika v Žiline, založil so spolužiakom Jánom Kostrom a niekoľkými spriaznenými žilinskými vysokoškolákmi literárnu družinu POSTUP, ktorá umožňovala rozvoj literárnej činnosti miestnej mladej inteligencie a publikovanie kratších útvarov v rovnomennom časopise.

Literárna družina POSTUP mala ekumenický charakter, avšak prispela k básnickému a kultúrnemu vzostupu tzv. slovenskej katolíckej moderny, ktorá svojou tvorbou významne obohatila dobové duchovné a sociálne vnímanie sveta, kultúry, ale aj politiky. 

V roku 1932 debutoval emotívnou básnickou zbierkou Krvavé kulisy, po ktorej úspechu sa plný síl pustil do ďalšej tvorby. V Žiline pôsobil okrem iného ako redaktor denníka Slovenská krajina.

Dilongov priateľ

Štefan Atila Brezány bol tiež veľmi blízkym priateľom ďalšieho velikána slovenskej poézie Rudolfa Dilonga. Ten v roku 1933 aj za pomoci priateľa Štefana Atilu zostavil známu Antológiu mladej slovenskej poézie, ktorá je dodnes kritikou považovaná za prvé programové vystúpenie katolíckej moderny.

Ešte hlbšia spolupráca medzi nimi vznikla pri tzv. Almanachu III. literárnej generácie. Ľudsky si obaja básnici nesmierne rozumeli, avšak v politických názoroch sa neskôr rozchádzali. Ich priateľstvo, hoci okyptené o mladícku vášeň, preklenulo aj neskoršie odlúčenie.

Dilong sa o mnoho rokov neskôr v osobnom venovaní vyznal, že z pôvodných „postupistov“ zostal Štefan Atila jeho jediným priateľom.


Uprostred sedí Rudolf Dilong, vľavo stojí Štefan A. Brezány.

Veľmi kladný vzťah nadobudol Brezány aj k Bratislave, do ktorej dochádzal za štúdiom ekonómie. Ani tu nezaháľal a podieľal sa na založení literárnej družiny SMER spolu s vtedy začínajúcimi autormi ako Margita Figuli, František Hečko či Ján Letko.

Dozvuky starej „prešporskej“ atmosféry, ale aj spomienky na legendárne bratislavské viechy cítiť v Brezányho básni Bratislava mojej mladosti.  

Z Bratislavy sa postupne ako ekonomický úradník štátnej správy presťahoval a svoje pôsobisko niekoľkokrát menil. Sprvu pôsobil ako účtovník na okresnom úrade v Prievidzi. Potom aj s rodinou žil v Banskej Bystrici, neskôr v Brezne a definitívne sa usadil v Žiline, hoci mnohé jeho aktivity boli stále pevne previazané s Kysucami.  

Turbulentné štyridsiate roky 20. storočia, ktoré poznačila druhá svetová vojna, boli napriek všetkému často priaznivo naklonené slovenskej inteligencii. V roku 1940 vydal Brezány ďalšiu zbierku básní pod názvom Dom v ceste, ktorej záverečná časť má silný protivojnový akcent. Po tejto zbierke sa na dlhé obdobie literárne odmlčal.

Činný aj za socializmu

Komunistická vládna garnitúra, ktorá sa po roku 1945 snažila uchopiť v obnovenom Československu moc, systematicky vytláčala z verejného života akékoľvek prejavy katolicizmu či kresťanstva vôbec.

Ani v období tzv. normalizácie sa však Brezány nevzdal písania, venoval sa najmä publicistike, pričom prispieval do rozmanitých časopisov i novín, ako napr. Slovenské pohľady, Nové slovo, Nový svet, Dennica, Robotnícke noviny, Rudé právo, Slovenský hlas, Slovenský denník, ktoré mali aj svoje literárne prílohy.

Básnik Michal Chuda o básnikovi Štefanovi A. Brezánym

Štefan A. Brezány bol človek veľmi skromný, ba až plachý. Plachý bol aj jeho úsmev a trocha prižmúrené oči i jeho slová. Vždy som ho rád v redakcii Slovenských pohľadov privítal a mal preňho voľný čas. Jeho verše boli však výraznejšie a razantnejšie.

Spomenul som si naňho, keď mi prišiel pod ruky výber z jeho básní Otvorené hate (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1973), ktorý mi 14. júna v tom istom roku podpísal.


Zároveň pripravoval rozsiahle podklady pre svoje budúce najznámejšie encyklopedické dielo Dejatelia Kysúc v kultúre, umení a vede. Toto dielo sa mu podarilo vydať po mnohých cenzúrach až v roku 1971. Svojou ojedinelosťou i kvalitou sa však okamžite stalo úspešným, a to nielen na Slovensku (Československu), ale aj v zámorí, kam do slovenských komunít putovalo niekoľko tisíc výtlačkov.

Tento úspech pritiahol nevídanú pozornosť verejnosti opäť aj k Brezányho oživenej básnickej tvorbe, teda k zbierkam Moje Kysuce (1969) a Stanice slova (1969).  

Takto sa začalo básnikovo druhé a najplodnejšie tvorivé obdobie, do ktorého patria ďalšie zbierky básní, ako Maják (1972), Otvorené hate (1973), Čistá obloha (1974), Rodisko (1974), pochvalami ovenčená Rovnováha (1979), Biele cesty (1984) a Jesenné slnko (1989).

Mnohí redakční pracovníci pôvodnej umeleckej tvorby, ktorí so Štefanom Atilom Brezánym prišli do styku, oceňovali okrem literárneho talentu najmä jeho široké skúsenosti v redakčnej práci, zostavovateľskej a organizátorskej aktivite.

Na večnosť ho vyprevádzal Veigl

Napriek tvorivo „pretrpeným“ rokom tzv. normalizácie Brezány nikdy nestratil lásku k svojej domovine ani k literatúre a vždy oplýval chuťou písať.

Neskôr bol za svoje celoživotné dielo niekoľkokrát ocenený. Stal sa zaslúžilým občanom mesta Žilina, v roku 1974 mu bolo udelené čestné občianstvo obce Kláštor pod Znievom a na dôvažok bol v roku 1980 ocenený aj čestným titulom zaslúžilý pracovník kultúry.


Štefan A. Brezány vo vyššom veku.

Štefan Atila Brezány zomrel po ťažkej chorobe 10. mája 1992 v Žiline, kde bol aj pochovaný, a na odpočinok ho krásnym slovom odprevádzal jeden z jeho básnických priateľov – Svetloslav Veigl.

Mesto Žilina v roku 2009 aj ako oživenie jeho pamiatky udelilo (in memoriam) majstrovi Brezánymu cenu – Genius loci Solnensis.

Ako napísal Peter Mišák citujúc štúdiu Zdenka Kasáča: „Vývin slovenskej poézie v medzivojnovom období sa v porovnaní s predprevratovými rokmi podstatne zrýchlil. Brezány bol pri tom. Bol v tom, bol uprostred toho a koncom dvadsiatych i začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia držal svoju ruku priamo na pulze spomenutého zrýchlenia. Sám, ale aj s inými príslušníkmi tretej básnickej generácie, postupistami, s básnikmi i tými, čo žili ten čas. Chvalabohu aj o ňom svedčili. A patrí im vďaka i uznanie, že svedčili pravdivo.“

A práve takí ľudia ako Štefan Atila Brezány, ktorí aktívne tvorili slovenskú kultúru, by nemali nikdy zostať v zabudnutí.  

Na záver ešte jeden pamätný verš od autora z básne Dozreté víno: „Wolkrovu ťažkú hodinu / roztápam detským lúčom. / ... Víno je dozreté. / V jesennom poryve / zostanem v odlete / s piesňami nažive.“

Autor je pravnuk básnika.

Foto – Archivum Familiae Brezanyi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo