Michaela Pobudová vedie neziskovú organizáciu Mareena. Tá je pokračovaním iniciatívy Kto pomôže, ktorá vznikla v roku 2015 ako odpoveď na utečeneckú krízu v Sýrii a Iraku. Viac ako 2000 Slovákov vtedy vyjadrilo ochotu pomôcť utečencom, ktorí na Slovensko prídu, s hľadaním ubytovania, práce, začlenením sa do našej spoločnosti a nadviazaním vzťahov.

Mareena je slovná hračka. Marína, ako niečo rýdzo slovenské, sa pozmeneným pravopisom mení na prístav, ktorý pomáha utečencom a cudzincom vytvoriť si na Slovensku bezpečný a dôstojný domov.

S Michaelou sme sa rozprávali o tom, koľko z pôvodných 2000 ľudí ponúkajúcich pomoc aj reálne pomohlo. Ale aj o tom, či vôbec nejakých utečencov máme a prečo väčšina irackých kresťanov, ktorých sme na Slovensko presídlili, zo Slovenska odišla. 

Iniciatíva Kto pomôže žiadala vládu, aby prijala 100 rodín zo Sýrie a Iraku, kde boli na úteku milióny ľudí. Mali ste sieť ľudí, ktorí chcú pomôcť s integráciou, aj plán, ako to urobiť. Vláda aj tak túto žiadosť zamietla. Prečo? 

Vláde sme poslali list s tým, že máme viac ako 1000 ľudí ochotných pomôcť a vieme prijať aspoň 100 rodín, ktoré hľadajú útočisko. Prosili sme teda o začatie procesu presídlenia. Kladnú odpoveď sme nedostali ani žiadne vysvetlenie. 

Zostali vám teda len dve tisícky mien a adries ľudí. Čo ste s nimi robili?

Začali sme sa stretávať s organizáciami, ktoré už v tomto priestore pracovali. Pýtali sme sa ich, či by vedeli využiť pomoc, ktorú ľudia zapojení do iniciatívy Kto pomôže ponúkali. Nakoniec sme sa rozhodli, že by sme radi túto pomoc začali sprostredkovávať sami. Otázka bola, či by bol niekto z nás ochotný zanechať svoju doterajšiu prácu a venovať sa tomuto projektu naplno.

Vy ste boli?

Áno, mne táto výzva pripadala veľmi zaujímavá a išla som do toho. V tom čase na podnet Výzvy k ľudskosti vyhradil premiér pol milióna eur na pomoc utečencom. My sme podali projekt a koncom roka 2015 sme sa dozvedeli, že sme získali približne 25 000 eur. Vtedy sme spustili naše aktivity, zatiaľ ešte pod Spoločenstvom Ladislava Hanusa, z ktorého pôvodne aj vzišla iniciatíva Kto pomôže. 

Sýrske a iracké rodiny neprišli, komu ste išli pomáhať?

Individuálnym utečencom, ktorí už na Slovensku žili. Organizácie, s ktorými sme konzultovali – a najmä Slovenská katolícka charita, ktorá v tom čase poskytovala integračné služby pre cudzincov – povedali, že sú poddimenzované, podfinancované a sú tam veľké potreby, ktoré nie sú pokryté a nemajú na ne kapacity. Dohodli sme sa, že nám na začiatok spíšu „excelovskú tabuľku potrieb“ a my skúsime pomôcť.

Čo bolo v tej tabuľke?

Konkrétne potreby konkrétnych ľudí. Napríklad že v Bratislave potrebuje 5 dospelých a 2 deti doplnkové vyučovanie slovenčiny a traja študenti potrebujú pomoc so školskými predmetmi. Rovnako tak v Žiline a Košiciach, kde Slovenská katolícka charita mala svoje centrá. 

Podľa čoho ste z dvoch tisícok dobrovoľníkov vybrali tých, ktorí pôjdu pomáhať?

Všetkým sme poslali dotazník, kde sme sa pýtali, s čím vedia pomôcť a kde. Podľa toho sme vybrali relevantných ľudí a poslali im pozvánku na rozhovor. Potom sme už mohli spájať potreby a ponúkanú pomoc. V každom z týchto miest sme vybrali a vytrénovali asi 10 či 20 ľudí. Väčšinu dobrovoľníkov sme potom prepojili, každého na jedného utečenca. Mali sa stretávať raz za týždeň a zaviazali sa robiť to šesť mesiacov.

Čo sa stalo so zvyškom zoznamu, teda s tými, ktorých ste v prvej fáze do dobrovoľníctva nepotrebovali?

Dali sme im vedieť, že ďakujeme a možno ich oslovíme neskôr. Potom však prišlo GDPR a potrebovali sme od nich súhlas, že môžeme naďalej spracovávať ich údaje. Bohužiaľ, len asi 200 z pôvodných 2000 ľudí reagovalo na náš email. Tí sú súčasťou našej databázy.

Z pôvodnej iniciatívy Kto pomôže vzniklo združenie Mareena, ktoré dnes už robí aj vzdelávacie programy a komunitné akcie. Ako ste vyberali, čo budete a nebudete robiť?

Na konci prvého roka fungovania sme boli všetci vyčerpaní, pretože sme chceli pomôcť každému so všetkým. Boli sme zaplavení žiadosťami o pomoc s hľadaním ubytovania, práce a ďalšími asistenčnými službami. Rozhodli sme sa prestať robiť aktivity, ktoré už zabezpečovali alebo mali zabezpečovať iné organizácie. Zároveň sme zistili, že existuje viacero typov pomoci, ktoré nikto neposkytuje, no sú potrebné. 

Napríklad?

Počítačové kurzy, konverzácie v slovenčine a komunitné aktivity. Na tie sme sa zamerali. PC kurz chceli všetci, to bola naša prvá skúsenosť. Viacerí z nich chceli vedieť napísať email rodine alebo zavolať jej cez Skype. Ale aj preto, aby nemuseli len pracovať v kuchyni a dokázali získať náročnejšie práce. Tak sa nám vykryštalizoval program vzdelávania pre utečencov.

Dohodli sme sa, že nám na začiatok spíšu „excelovskú tabuľku potrieb“ a my skúsime pomôcť.  Zdieľať

Žiadateľov o azyl je u nás za posledné roky menej ako 200 ročne a azyl či medzinárodnú ochranu poskytneme len niekoľkým desiatkam ľuďom za rok. Je vôbec komu pomáhať?

Keby sme sa zamerali len na utečencov, tak nie. Aj preto novou skupinou, na ktorú sme sa zamerali oproti pôvodnému projektu, sú migranti a „bežní cudzinci”. Teda ľudia, ktorí sem prídu dobrovoľne, majú tu legálny pobyt a prišli za prácou či za štúdiom, za rodinou.

Väčšina cudzincov k nám minulý rok prišla z Ukrajiny, Česka, Srbska, Maďarska a Rumunska. Rodina, ktorá zažila prenasledovanie ISIS, a človek, ktorý prišiel za prácou z Ukrajiny, sú však iné cieľové skupiny. Dva rozdielne príbehy aj potreby, nie?

Áno aj nie. Každý si potrebuje nájsť bývanie, naučiť sa jazyk, sociokultúrne sa zorientovať. Chcú tu mať priateľov, získať komunitu. Samozrejme, ľudia, ktorí prešli traumou z prenasledovania, potrebujú odbornejšiu pomoc. Tú má na starosti organizácia ADRA tu na západe a Marginal na východe, ktoré sú za tieto služby platené štátom. Od januára 2020 tieto služby preberie Slovenská humanitná rada, ktorá pracuje so žiadateľmi o azyl. 

Aký je pomer medzi utečencami a migrantami vo vašich aktivitách?

Dobrovoľnícky program je vyhradený len utečencom. Na kurzoch sú približne 90 percent bežní cudzinci, prednosť však vždy majú utečenci. 

Čím si prešiel utečenec, ktorý je vo vašom dobrovoľníckom programe?

Keď sa dostanú k nám, väčšine z nich už bol udelený azyl alebo doplnková ochrana. Niektorí vedia, že tu môžu zostať dlhodobo, no niektorí majú udelenú ochranu napríklad na rok a nevedia, či nebudú navrátení do svojej krajiny. To sťažuje aj možnosť získať prenájom a prácu. To, v akom sú nastavení, závisí aj od toho, ako sa mali v záchytnom tábore v Humennom či v pobytových táboroch. Zároveň si každý utečenec nesie svoj vlastný ťažký príbeh, ktorý ho donútil opustiť jeho krajinu.

Aká je v týchto táboroch situácia?

Často sa dopočujeme, že v pobytovom tábore v Opatovskej Novej vsi, kde sú zväčša umiestnení zraniteľní ľudia a rodiny, je situácia pomerne príjemná. V Rohovciach, kde sú umiestnení iba muži, to vie byť depresívnejšie, pretože to vnímajú ako čakanie bez konca, v ktorom sú sami, bez rodiny a nemajú možnosť pracovať. Napriek tomu, že vyhodnotenie azylovej žiadosti by malo trvať šesť mesiacov, často to trvá dlhšie alebo je žiadosť zamietnutá. Niekedy nasledujú tri či štyri odmietnutia. Jeden muž z Iránu strávil v tomto pobytovom tábore niekoľko rokov. 

V akom rozpoložení tábory opúšťajú?

Prevláda pocit „idem konečne von“. Poznám konkrétne jemenské rodiny, ktoré sa zoznámili v pobytovom tábore a v rovnakom čase im bol aj udelený azyl. Potom však boli umiestnení inde. Keď poznáte len jednu rodinu z vašej krajiny a tú pošlú na druhú stranu Slovenska, cítite sa veľmi sami. Z týchto jemenských rodín väčšina neskôr zo Slovenska odišla.

To sme počuli aj o irackých kresťanoch, ktorým sme ponúkli pomoc pred hrozbou z ISIS. Aký bol ich príbeh?

Na jeseň 2015 sa zrodil projekt z kuchyne novovzniknutého združenia Pokoj a Dobro na presídlenie 149 kresťanov z Iraku na Slovensko. Vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák niekoľkokrát povedal pre médiá, že pomoc tu bude. Veď niekoľko tisíc dobrovoľníkov sa prihlásilo, že pomôže. Irackí kresťania boli v decembri 2015 po prílete najskôr umiestnení do pobytového tábora a prežívali to veľmi negatívne. Nebolo im povedané, že budú musieť tak dlho čakať. Z tábora mohli odísť až po voľbách, v marci 2016. Niekoľko rodín sa už počas tohto obdobia rozhodlo, že sa vráti. Boli frustrované z podmienok a z dĺžky pobytu v tábore.

A potom?

Boli umiestnené v okolí Nitry, dnes ich tu žije menej ako 60. Mala by vzniknúť odborná štúdia, ktorá by objektívne zhodnotila tento integračný proces, no zatiaľ viem hovoriť o tejto skúsenosti len cez jednotlivé príbehy, z výpovedí samotných Iračanov či integračných pracovníkov. 

Prečo väčšina odišla?

Samotná nutnosť pobytového tábora a jeho dlhé trvanie narušilo ich dôveru v celý presídľovací proces. My si môžeme povedať – a to nevydržia o mesiac dlhšie? Veď tam majú aj jedlo, teplú vodu aj strechu nad hlavou. Z ich pohľadu je to však silný zážitok. Rozhodli sa opustiť svoje korene, odísť do neznámej krajiny a dôverovať neznámym ľuďom. Tiež, ich očakávania o Slovensku sa na základe informácií, ktoré mali, líšili od reality.

Ako sa to stalo?

Organizácia, ktorá bola zodpovedná za ich integráciu, tento proces robila prvýkrát, nemala skúsenosti. Na druhej strane tam boli objektívne prekážky. Viaceré z presídlených rodín boli mnohogeneračné. Tí najstarší si najťažšie zvykali a zároveň mali rozhodujúce slovo pri zvažovaní, či rodina na Slovensku zostane alebo nie. Oni často rozhodli, že si to tu nevedia predstaviť, a zobrali naspäť do Iraku celú rodinu. Ich očakávania boli iné.

V čom?

Napríklad jeden z presídlených bol učiteľ chémie a fyziky na strednej škole, ale na Slovensku skončil ako pracovník v drevárskej dielni. Boli tu aj kultúrne rozdiely. V arabských krajinách je bežné, že pracuje len otec rodiny, ktorý uživí celú rodinu. Tu, keď dostane otec plat 500 eur a rodina platí nájom 400 eur, musí pracovať ešte niekto z rodiny. 

Ste v kontakte s tými, čo tu zostali?

V Nitre sa naši dobrovoľníci venujú irackým deťom z týchto rodín. V Bratislave spolupracujeme s troma členmi tejto komunity. Jedna Iračanka vyučuje Slovákov arabčinu, ďalší dvaja nám pomáhajú pri organizovaní vzdelávacích aktivít.

Rozhodli sa opustiť svoje korene, odísť do neznámej krajiny a dôverovať neznámym ľuďom.  Zdieľať

Čo je pri integrácii úspech? Keď si tu utečenec nájde prácu, priateľov? Alebo keď sa slovenský sused začne rozprávať so susedou v šatke? 

Každý náš program má svoje vlastné ukazovatele, v dennodennej práci je úspechom aj zlepšenie známky daného dieťaťa, zvládnutie jazyka či zlepšenie zručností. Keď vznikne dobrá dvojica utečenec – dobrovoľník. Aj to, keď si počas komunitných aktivít nájdu nového slovenského či neslovenského priateľa. Úspechom je aj to, keď sa nám hlásia dobrovoľníci a ľudia majú záujem prispieť. 

Nie je fakt, že niekomu dlhodobo pomáhate a potom odíde, frustrujúci?

Tieto veci nie sú v našich rukách. Nepripútame ich za nohy k stromu. Zostať tu či odísť je ich slobodná voľba. Náš jediný cieľ je dať im príležitosti, aby tu mohli začať dobre žiť. Skôr ma frustruje to, že naše štátne integračné služby nie sú dostatočne komplexné.

V ktorej krajine fungujú dobre?

Napríklad v Nórsku. Človek, ktorému je pridelený štatút utečenca, okamžite dostáva 3- až 6-mesačný intenzívny kurz nórskeho jazyka. Tiež finančnú podporu, aby v tomto období bola jeho jediná starosť denné učenie sa jazyka, ktorý je pre integráciu kľúčový. V momente, keď zvládne jazyk, sa dokáže sám zorientovať a nájsť si iný typ pomoci. Má nástroj na ďalšie fungovanie. 

Len jazyk však asi nestačí.

V Nórsku sú druhé tri mesiace výučby jazyka kombinované so stážou vo firme. Tu začínajú utečenci nadobúdať pracovné návyky, začleňovať sa do nórskeho pracovného kolektívu. Tieto firmy si mnohých účastníkov po stáži nechajú. Ak majú vyššie vzdelanie, ponúknu im možnosti uplatnenia, ktoré sa viac približujú tomu, na čo majú špecializáciu.

Čo by v tejto oblasti na Slovensku mohlo fungovať inak?

U nás je komunikácia na úradoch obrovský problém. Ľudia za okienkom často nevedia, aké služby môžu ponúknuť cudzincom, nevedia po anglicky. Nóri okrem toho majú cielené programy, napríklad pre sólo mamičky s deťmi, kde sa učia, ako dieťa prebaľovať či dojčiť, ako funguje školstvo v Nórsku. Rovnako pre seniorov. Tí majú u nás patovú situáciu. 

Prečo?

Keď k nám prídu utečenci vo vysokom veku, nemajú u nás nič odpracované a tým ani nárok na dôchodok, aj keď vo svojej krajine celý život pracovali. Keby sa stali občanmi Slovenskej republiky, sú na bode nula. Nedostanú nič. 

Ako štát rieši túto situáciu?

Vtedy nezostáva nič iné, len odhovárať týchto utečencov seniorov a seniorky od toho, aby žiadali o občianstvo. Zostanú tak v skupine zraniteľných osôb, ktoré majú medzinárodnú ochranu. Vtedy na nich platia výnimkové finančné politiky a podporu dostanú. 

Čo je váš sen pre Mareenu?

Aby nás nebolo treba. Aby sa našim klientom darilo. Znie to banálne, no nie je to maličkosť. Ale dejú sa aj veci, ktoré ukazujú, že niečo robíme dobre. 

Napríklad?

Keď sme mali Mareena festival, zavolali sme africkú skupinu, ktorá pre nás urobila africké tance. Ľudia na festivale zo všetkých krajín, Slovenska, Afriky, Blízkeho východu sa zdvihli a spoločne tancovali. Niektorí z našich klientov povedali, že toto sa môže stať len v Mareene. 

Ako vyzerajú komunitné aktivity, ktoré robíte?

Tento mesiac sme mali Dia de los muertos. Prišla nám zahrať skupina z Mexika. Vyrezávali sme tekvice, kreslili sme na tvár masky; zišiel sa tu celý svet. Vedieme si štatistiky, koľko chodí Slovákov, koľko cudzincov, koľko ľudí prichádza pravidelne. Vieme, že na každé podujatie príde približne polovica nových ľudí, čo je super.

Týchto ľudí osobne poznám. Viem, ako žijú svoje životy.  Zdieľať

Chodia na tieto akcie aj Slováci?

Áno, vieme to porovnať so situáciou partnerských organizácií vo V4 a najmä z Čiech, prilákať miestnych sa nám obzvlášť darí. Často sa stane, že integračná organizácia sa príliš zameria na utečencov a v realite nevytvára priestor, kde sa môžu stretnúť s domácimi a nadviazať s nimi vzťahy. Takisto, pre integráciu je kľúčové, aby sa interakcie s miestnymi diali v pozitívnej atmosfére. To sa nemusí stať na diskotéke a pravdepodobne sa to neudeje na Obchodnej v Bratislave. To môžeme urobiť my: zorganizovať veci tak, že interakcie medzi skupinami prebehnú v pozitívnom prostredí. 

Spomínajú aj vaši klienti Obchodnú?

Áno, povedia, že je to toxické miesto. 

Pomáhate utečencom zaradiť sa aj do miestnych cirkví? Ako to ide?

Ak by sme takýto dopyt dostali, vedeli by sme pomôcť alebo poradiť. O tento typ integrácie nás ale nežiadajú. Väčšinou sa deje prirodzene. Jedna zo žien z Kamerunu, ktorá chodí do nášho centra, sa spriatelila s rodinou z Cirkvi bratskej, ktorá ju pozvala, a začala chodiť na bohoslužby tam. Viacerí z moslimov v Bratislave, ktorých poznáme, sa sami prepojili s niekým z islamskej komunity. Povedia si, kde je modlitebňa, a kto má záujem, tak ide.

Ako odpovedáte na obavy, že prijímanie cudzincov, napríklad moslimov, je aj pri sledovaní situácie v Nemecku či Belgicku nebezpečné? Stretávate sa s takýmito otázkami?

Málo. Častejšie prídu od novinárov ako od bežných ľudí tu na Slovensku. Týchto ľudí osobne poznám. Viem, ako žijú svoje životy. Z tej skupiny moslimov, ktorých poznám – a je to skupina rodín, žien, mužov, detí malých aj veľkých –, sa ani jeden zatiaľ neprejavil ako nebezpečný voči sebe alebo svojmu okoliu. Ani čo sa týka terorizmu, ani kriminality. To, samozrejme, neznamená, že sa to nedeje alebo neudeje.

Čiže v Mareene toto nie je téma?

Nie je. Mali sme jeden prípad, kde bolo u klienta podozrenie z nelegálnej činnosti, ale nakoniec sa to nepotvrdilo. Výsledok bol, že to bola obyčajná pubertálna epizóda. Viacerí ľudia si myslia, že len preto, že pracujeme v tejto oblasti, tak sme všetci zaslepení slniečkari a nevidíme reálne hrozby. Aj ja viem, že dobrí a zlí ľudia existujú v každej skupine. Aj medzi utečencami sú takí, ktorí môžu robiť zlé veci. Ja len chcem, aby mali rovnakú šancu žiť tu. A aby potom boli rovnako súdení či trestaní za veci, ktoré urobia, ako ktokoľvek iný. Dajme im však tú šancu a nezatvárajme im dvere. 

V čom im zatvárame dvere?

Viacerí napríklad nemajú rovnaké šance pri hľadaní ubytovania, bežní cudzinci ani utečenci. Ak ste zahraničný človek, nájsť si na Slovensku ubytovanie je reálne problém, aj keď si ho môžete dovoliť. Niekedy sú to v zásade legitímne obavy – majiteľ má pocit, že cudzinec môže ľahšie odísť a bude preňho náročnejšie nájsť ho. No viacerí skrátka nechcú mať podnájomníkov či susedov Etiópčanov či Afgancov.

Je rozdiel v tom, ako sa cudzincom darí v regiónoch verzus v Bratislave? 

Situácie v jednotlivých mestách sú špecifické. V Košiciach mesto vyhradilo jeden či dva mestské byty pre utečencov. To pomáha. Tu v Bratislave zatiaľ také dohody so samosprávou nie sú. Začali však vznikať rôzne dohody s cirkvami, napríklad dve protestantské cirkvi ponúkli svoje byty, jedna pre irackú mamičku s dieťaťom, kde býva dodnes, a druhá pre sýrsku rodinu. Cez rádio Lumen sa nám podarilo nájsť na kratšie obdobie bývanie pre jednu menšiu rodinu a v Trnave cez Spolok svätého Vojtecha druhý byt pre ďalšiu jemenskú rodinu. V Nitre sa zapojila nitrianska diecéza, ktorá poskytla viacero bytov v centre mesta. Keď sa do situácie takto zásadne vloží cirkev, veľmi to uľahčuje situáciu. 

Viacerí skrátka nechcú mať podnájomníkov či susedov Etiópčanov či Afgancov. Zdieľať

Tento rozhovor je súčasťou širšieho hľadania mnohých tridsiatnikov aj štyridsiatnikov – o poslaní, zmysle a práci. Je táto práca vaším poslaním? 

Odvážila by som sa povedať, že áno. Predtým sa mi stávalo, že som sa ráno zobudila a mala som pocit prázdna. Pritom to boli zaujímavé práce. No ja som sa pýtala sama seba: čo tu robím? Čo robím zle, že ma toto nenapĺňa? Teraz sa nad tým ani sekundu nezamyslím. Dáva mi to veľký zmysel. Pre konkrétneho človeka aj pre spoločnosť. Som blízko konkrétnym ľuďom a rodinám, vidím dosah toho, čo robíme. No nechcem našu prácu romantizovať. Niekedy vidím zmenu len na evaluačnom hárku či reporte a číslach. 

Venujete sa tejto práci štyri intenzívne roky. Ako ste sa posunuli vy? 

Bude to znieť paradoxne, no ja sama som sa stala citlivejšia pre potreby cudzincov. Som otvorenejším človekom, trúfam si povedať, že aj lepším – za to môžu ľudia okolo mňa. Zodpovednosť, ktorú nesiem, ma formuje. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo