Blog 10. november 2019

K prameňu Váhu, z Púchova po Krpeľany

Andrej Klapica
Andrej Klapica
Diaľnica je perfektný výmysel. Cestovanie po nej je pohodlné, rýchle, bezpečné. Ale prináša určité sklamanie z cestovania. Keď sme boli prvý krát vo Francúzsku, tešil som sa na dlhé diaľnice, cesty o ktorých sa mi zdalo, že nikdy nekončia. Akokoľvek, skúsenejší spolucestujúci ma upozornili, že cestovanie po diaľnici je málo zaujímavé, lebo prechádzajú mimo miest a dedín, zvyčajne uprostred polí, lesov, v podstate idú tadiaľ, kde najmenej zavadzajú.
Diaľnica je perfektný výmysel. Cestovanie po nej je pohodlné, rýchle, bezpečné. Ale prináša určité sklamanie z cestovania. Keď sme boli prvý krát vo Francúzsku, tešil som sa na dlhé diaľnice, cesty o ktorých sa mi zdalo, že nikdy nekončia. Akokoľvek, skúsenejší spolucestujúci ma upozornili, že cestovanie po diaľnici je málo zaujímavé, lebo prechádzajú mimo miest a dedín, zvyčajne uprostred polí, lesov, v podstate idú tadiaľ, kde najmenej zavadzajú.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Andrej Klapica

K prameňu Váhu, z Púchova po Krpeľany

Keď sme s rodičmi chodievali na dovolenku do Tatier, po ceste sme mali špeciálne zástavky. Prvá bola už v Ilave, kde sme si kúpili dobré čerstvé rožky. Ďalšia bola zvyčajne za Kraľovanmi, kde sme na odbočke do lesa zjedli „proviant“. Cestou späť sme sa zasa zastavovali v Bytči na námestí, lebo sme obdivovali drevené postavičky pohybujúce sa pomocou pretekajúceho potoka.

Pred nedávanom som opisoval cyklo výlet okolo Váhu, ktorým sme chceli stráviť dovolenku na Slovensku a zároveň spoznať s deťmi miesta, ktoré by sme za bežných okolností tak skoro nenavštívili.

Pri predošlom opise sme cestovali z Piešťan do Púchova. Ešte uvediem, že geografickým cieľom tohto putovania je prameň bieleho Váhu a celé putovanie sme rozdelili na tri trojdňové etapy tak, aby sme každý rok uskutočnili jednu časť trasy, teda približne 100 kilometrov. Uznávam, že to nie je veľa, ale cestovali sme s deťmi a tomu sme prispôsobili aj dĺžku trás.

Cestu z Púchova do Považskej Bystrice sme zvolili po pravej strane Váhu pozdĺž železnice.  Pred Považskou Bystricou sme sa napojili na asfaltovú cestu, okolo strojární. Keďže sme stále chceli ísť okolo Váhu a vyhýbať sa frekventovaným cestám, tak práve v Považskej Bystrici sme museli viackrát pozerať do GPS, aby sme našli správnu cestu. Cesta vedie okolo vysokánskeho valu, na ktorý sme s deťmi viackrát vybehli a kochali sa výhľadu na Považsky hrad a na historické krásne budovy pod ním. Bolo krásne počasie, spievali sme si pieseň „Je nám teplo“ a cesta rýchlo ubiehala. Deti nám kládli podpichujúce otázky ohľadom čias z nášho chodenia. Manželka odpovedala viac ako ja, na oplátku som jej uviazal kytičku z poľných kvetov. Deti to videli a síce sa tvárili, že je to trápne, ale dievčenské srdiečka sú romantické a preto sa dcérky tešili keď som uviazal kytičky aj pre ne.

Prvú noc sme strávili v Bytči. Penzión Royal má pekný apartmán vhodný práve pre päťčlennú rodinu. Výhodou je, že v rámci penziónu je garáž v ktorej sme si na noc odložili bicykle. Večer sme sa prešli k Bytčianskemu zámku. Vopred som si o ňom čosi naštudoval a deťom v krátkosti porozprával jeho históriu, najmä o jeho prepojení na Juraja Jánošíka a Čachtickú pani. Na druhý deň som si pri raňajkách všimol, že na stene visí poďakovanie majiteľovi zo strany bývalého predsedu KDH. Príjemne ma to potešilo. Ešte sme ani poriadne nevyšli z katastra Bytče, keď som si všimol defekt na bicykli. Bola to super príležitosť ako ukázať synovi opravu kolesa, ktorú by mal zvládnuť každý chlapec.

Po ceste sa nám prihodila jedna zaujímavá udalosť. Pred Hričovskou priehradou sme sa nevedeli rozhodnúť, či ísť po ľavej alebo pravej strane Váhu a kadiaľ vojsť do Žiliny. Cesta na pravej strane bola kratšia, ale dosť frekventovaná a trochu nebezpečná. Cestu po ľavej strane som nepoznal. Bol som rozhodnutý ísť po pravej, ale na jednom moste sme zistili, že by sme sa mali vrátiť asi 100 metrov a odbočiť viac v pravo.  V tom sa z na ceste zjavil veľký pes. Bol síce pekný, ale nikde nebolo vidieť majiteľa, dookola samé lesy a kríky a hoci nepôsobil zúrivo, sme nechceli riskovať a pokračovali sme v ceste po ľavej strane. Vtedy mi prišla na myseľ príhoda s vlčiakom Sivkom ktorý viac krát ochránil Don Bosca pred nebezpečenstvom.

Musím uznať, že cesta po ľavej strane bola perfektná. Onedlho sme prišli do obce Divinka a oproti kaštieľu, o ktorom sme dovtedy nikdy nechyrovali, nám dobre padla kofola. Ďalej sme pokračovali popod výstavbu diaľnice s napojením na tunel Považský Chlmec. Stavbári nás pustili okolo vysokých hromád piesku a štrku. Na zemi sme prechádzali cez veľké mláky čo by vôbec neprekážalo, lebo slnko pekne svietilo a bolo príjemne teplo, ale uprostred jednej veľkej mláky plnej blata manželka zastavila. Našťastie Váh bol blízko a topánky sme pekne vyumývali. Ďalšou zástavkou bol hrad v Budatíne. Má prenádherný park. Do Žiliny chodím pravidelne, ale nikdy nemám dôvod zastaviť sa v parku pri hrade. Teším sa, že na bicykloch ide človek oveľa pomalšie a oveľa viac vníma okolie. Tento park je skutočne krásny, odpočinkový, priestranný a má príjemnú atmosféru. V zámockom bistre sme si kúpili nanuky, vytiahli sme lietajúci tanier a hodina, ktorú sme tam strávili, veľmi rýchlo ubehla. Naším dnešným cieľom bola Koliba Panoráma v Nezbudskej Lúčke. Mali sme pred sebou ešte pár kilometrov, ale cyklochodník od hradu, okolo Žilinskej priehrady až po kolibu bol veľmi pohodlný. Koliba nás milo prekvapila. Nachádza sa na kopci, hneď oproti Strečianskemu hradu. Celý areál koliby je v rozprávkovom štýle. Po chodníkoch sa voľne pohybujú zvieratá. Nájdete tu húsky, kozy, kravy, ovečky, ryby, myslím, že sme videli aj pštrosa. Pre návštevníkov majú pripravené rôzne hry z ktorých nás najviac oslovili chodúle. Spali sme v jednom z domčekov. Strava bola veľmi dobrá. Ak ste neboli, tak s deťmi sa oplatí ísť.

Poslednú časť výpravy sme začali presunom vlakom zo stanice pod kolibou až po Vrútky. Nenašiel som žiadnu informáciu o tom, že by sa tento úsek dal prejsť na bicykloch okolo Váhu. Z Vrútok sme chceli ísť čo najďalej, pokiaľ sa bude dať. Išli sme chvíľami po vale, chvíľami priamo cez dediny až sme prišli do Krpelian, kde nás zastavila priehrada. V okolí Turčianskych Kľačian sme ešte videli vypustený kanál Váhu z ktorého rybári práve chytali posledné ryby. Na chvíľu sme sa poprechádzali po suchom dne kanála. V Krpeľanoch sme našli tabuľu s popisom o Fatrianskych vrchoch. Je úplne iné čítať si o jej faune a flóre, alebo o rysovi ktorý tu žije, keď máte Fatru priamo pred sebou, ako učiť sa o nej z učebnice. O chvíľu sme nastúpili na vlak a plný zážitkov cestovali domov.

Zážitky sme rozpovedali známym a na ďalší rok sa k nám pridali dve rodiny. Bolo to taktiež zaujímavé putovanie po Slovensku sa spoznávanie nových zaujímavých častí, ktoré by sme inak nenavštívili a stojí taktiež za opis.

Túto cestu opisujem tak dopodrobna, lebo sa oplatí po nej vydať. Mestá a dediny, hrady a zámky, parky a lesy ktoré sa počas nej navštívia sú plné krás, zaujímavostí a histórie. Cyklochodník je síce len čiastočne vyznačený a bez GPS a dobrej prípravy by sa dalo ľahko zablúdiť, ale som rád, že KDH si vo svojom programe na najbližšie štyri roky dalo za cieľ podporu cykloturistiky a preto verím, že raz vznikne okolo Váhu cyklodiaľnica od Tatier k Dunaju.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0