Blog 02. november 2019

Ľudia, ktorí ma ovplyvnili

Andrej Klapica
Andrej Klapica
Keď som bol mladý, chcel som mať účes ako spevák Jason Donovan. K holičke som išiel s predsavzatím, že ju poprosím, aby ma ostrihala podľa neho. Sadol som si do kresla a bez opýtania ma začala strihať. Na jazyku som mal moju požiadavku. V pustenom rádiu práve hrali jeho pesničku. Nakoniec z účesu nič nebolo, ale viem, že chvíľu som chcel byť ako on.
Keď som bol mladý, chcel som mať účes ako spevák Jason Donovan. K holičke som išiel s predsavzatím, že ju poprosím, aby ma ostrihala podľa neho. Sadol som si do kresla a bez opýtania ma začala strihať. Na jazyku som mal moju požiadavku. V pustenom rádiu práve hrali jeho pesničku. Nakoniec z účesu nič nebolo, ale viem, že chvíľu som chcel byť ako on.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Andrej Klapica

Ľudia, ktorí ma ovplyvnili

Medzi sebou sa vzájomne ovplyvňujeme. Vedome alebo podvedome máme určité vzory. Veľa krát sú to ľudia ktorých poznáme, alebo sme ich poznali, alebo sme sa o nich dozvedeli. Často sú to slávni ľudia speváci, herci, športovci, ale môžu to byť aj bežní ľudia, ktorých každodenne stretávame a na ktorých nám niečo imponuje.

Na strednej škole bol mojím vzorom futbalista Roberto Baggio, na výške zas Michael Schumacher. Spomeniem si na nich už len sporadicky. Akokoľvek, dnes z mojich každodenných myšlienok nevynechám, asi je to vekom, sv. Don Bosca, Pátra Pia, Tomáša Mórusa, Jána Pavla II, alebo Matku Terezu, ktorých prosím o pomoc.

Avšak veľmi často si spomínam aj na ľudí, ktorých som poznal, ktorí síce nie sú svätí, ani slávni, ale svojou prítomnosťou ma ovplyvnili. V krátkosti ich predstavím:

Starí rodičia, pochádzali z malej dedinky neďaleko Žiliny. V päťdesiatych rokoch sa presťahovali na západné Slovensko. Zobrali so sebou aj ich rodičov a v postupne prerábanom dome a príchodom detí žili skutočne trojgeneračne. Vychovali 8 detí. Keď boli starí, tešili sa z 36 vnúčat a rovnakého počtu pravnúčat. Dedko bol kováč, neskôr pracoval na železnici, ale celý život hospodáril. V chlieve boli vždy prasiatka, v kuríne sliepky, husy a mali veľké role. Rodinné stretnutia u nich boli naozaj slávnosťou, na ktoré sme sa všetci tešili. Boli silným spojivom pre celú rodinu. Žili skromne, pracovito, obetavo, ale hlavne v ich vzájomnom vzťahu som videl harmóniu.

Krstný otec síce nebol vzorom ideálneho muža, ale zanechal vo mne silnú stopu. Nemal šťastie na udržanie manželstva a vínko mal radšej ako by sa zdalo správne. Poznal svoje slabosti a uvedomoval si ich. Žil pokorne, tak aby jeho slabosti mali čo najmenší dopad na okolie. Mali sme ho veľmi radi. Svoj humor vedel prispôsobiť mladým aj starým a často si robil vtipy práve zo seba samého.

Páter Michal Potocký bol jezuita a disident a pôsobil v Piešťanoch. Jeho večerné „pol sedmičky“, ako mladí nazývali večernú sv. omšu, boli kultové. Ak niekto nebol na omši a pýtal sa, čo bolo na kázni, tak sa zvyčajne odpovedalo: „Páter hovoril o tom, ako ich vo väzení obžierali myši.“ Jeho kázne boli plné smiechu. Veľa si vytrpel, ale vždy upozorňoval, že treba dôverovať Bohu. Často sa po sv. omši zastavil medzi mladými a rozprával sa s nimi. Raz mi pred písomkou povedal, že keď sa pripravoval na maturity, tiež mal strach a noc pred skúškami sa mu snívalo, ako nejaká ruka napísala kriedou na tabuľu otázku. Na druhý deň si tú otázku vybral. V Piešťanoch sme mali aj ďalších, oveľa známejších a svätých kňazov. Ale páter Potocký mi najviac zostal v pamäti. Možno pre jeho veselosť a pokoru.

Don Augustín Nádaský, pochádzal zo Šelpíc. So smiechom hovorieval, že tam merajú rozum. Študoval na Gymnáziu v Šaštíne odkiaľ ho, spolu s ostatnými, v roku 1950 odviezli do Podolínca. O dva roky neskôr emigroval do Talianska. V Ríme stál pri zrode slovenského Gymnázia A. Bernoláka, ktorého bol neskôr riaditeľom. V roku 1990 bol spoluzakladateľ Gymnázia v Šaštíne, kde vytvoril najväčšiu neuniverzitnú knižnicu na Slovensku. Jeho láska k slovenskému jazyku nás silno ovplyvnila. Každý týždeň sme mu odovzdávali „témičky“. t.j. slohy, ktoré následne známkoval talianskymi známkami – od 18 do 30. 30 bolo najlepšie a prakticky nedosiahnuteľné. Dbal na to, aby sme často čítali knihy a vždy po jej dočítaní si urobili súhrn a najdôležitejšiu myšlienku. Raz mi pri debate so spolužiakmi povedal, že: „Andreja vyšleme na štúdiá do Talianska.“ Neskôr som tam naozaj študoval, ale keď to hovoril, bol som z jeho slov zaskočený.  Ak bude proces jeho svätorečenia, o čom som presvedčený že by mal byť, navrhujem aby sa stal patrónom slovenčinárov. Už teraz ho prosím o pomoc vždy keď mám písať nejaký dôležitý mail alebo list.

Don Ernest Macák je človek, o ktorom by sa dali napísať mnohé knihy. Preto opíšem len pár osobných skúseností. Spoznal som ho na gymnáziu, ktorého bol riaditeľom. Každý večer si pozval na osobný pohovor niektorého študenta. Pri jednom takom pohovore mi ponúkol, aby som ho oslovoval don Ernest. Bola to veľká pocta. Počas iného stretnutia som si všimol, že sa sústavne modlí ruženec. Aj vtedy, keď sme sa rozprávali. Učil nemčinu a náboženstvo. Niekedy nám pokorne hovoril o udalostiach, ktoré zažil. Napríklad keď bol novicom a asistentom študentov v Šaštíne, prežíval veľkú krízu. Stále bol obklopený chlapcami, mali ho radi ale, ako spomínal, on by sa najradšej hodil na zem a plakal. Trápil sa. Nikto nič nezbadal. Nevedel čo s tým robiť. Rozhodol sa napísať pátrovi Piovi. List mu poslal po sestre. O niekoľko týždňov prišla od pátra Pia odpoveď: Nasleduj rady svojho spovedníka. A skutočne, kríza prešla. V päťdesiatych rokoch utiekol cez múr z Podolínca, aby podal informáciu rodinám saleziánov a po niekoľkých dňoch sa nebadane vrátil naspäť. Hovoril nám aj ako niekoľko rokov fingoval blázna, aby nemusel byť vo väzení a ako predtým vo väzení dostával od lekárov silné elektrické šoky, aby ho vyliečili z bláznovstva. On ich a celú vtedajšiu vedu presvedčil, že je bláznom. Pritom bol nadmieru inteligentný. Iba jeho rodičia, u ktorých mohol neskôr žiť a v tajnosti každodenne sláviť sv. omšu, vedeli pravdu. Neskôr ho pustili na opateru do Talianska, aby sa oňho starali v kláštore Saleziánov. Keď prišiel na stanicu do Ríma, s poriadnym výdychom zaspieval pieseň „Slovensko moje, otčina moja“. V roku 1995 ho sv. Ján Pavol II, na návšteve v Šaštíne poprosil, aby napísal knihu z toho čo zažil. Vznikli tri knižky jeho životopisu. Jednu uchovávam doma s venovaním.

Verím, že každý pozná niekoho, na koho rád myslí, na koho rád spomína. Bolo by pekné môcť sa stále vzájomne pozitívne ovplyvňovať. Nie vždy to vyjde podľa predstáv. Snaha je vzácna a je pekné, aj v týchto dňoch, spomínať si na všetkých, ktorí žili čestným životom, konali dobro a vedeli sa obetovať.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0