Chceli sme ho iba dôstojne pochovať

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Chceli sme ho iba dôstojne pochovať

„Predstava, že naše potratené dieťa skončí v spaľovni, bola hrozná,“ hovorí v rozhovore Martina Pogányová Prúžková o zápase za pochovanie nenarodeného dieťaťa.

Parlament na poslednej schôdzi hlasoval aj o zákone, ktorým sa mení úprava o pochovávaní potratených detí. Neprešla novela, ktorú predkladala poslankyňa Anna Verešová (KDH), ktorá by stanovila zákonný postup, aby boli pochované všetky potratené ľudské plody (za zákon hlasovalo 56 poslancov, 1 proti, 76 sa zdržalo), prešli zmeny, ktoré upravujú právo rodičov požiadať o pochovanie nenarodených detí a stanovujú nové povinnosti nemocníc (viac o zmenách aj hlasovaniach tu).

Keďže tieto zmeny stále neriešia problém dostatočne, rozhodli sme sa o téme porozprávať s rodičmi, ktorí zápas o dôstojné pochovanie nenarodeného dieťaťa nedávno zviedli. Do rozhovoru sa na niekoľkých miestach zapojil aj manžel Ľudovít, jeho vstupy sú preto vyznačené, a keď začala hovoriť pani Martina, uviedli sme aj to.

 

V parlamente sa na poslednej schôdzi diskutovalo o zmene zákona o pochovávaní nenarodených detí, vy ste to uplynulé mesiace riešili z opačnej strany, ako rodičia. A v týchto dňoch vzniklo vďaka vašej iniciatíve pohrebné miesto tu v Šamoríne, ako k tomu prišlo?

V marci sme stratili bábätko, keď sme sa vracali od lekárky, manžel sa ma spýtal, či viem, čo sa deje so zvyškami dieťaťa po spontánnom potrate. Videl reportáž na RTVS, ako pozostatky spolu s použitými vecami končia spoločne v spaľovni. Kým to človek sám nerieši, nedotkne sa ho to tak, ako keď ide o vaše nenarodené dieťa. Tá predstava bola hrozná, veľmi nedôstojná. V reportáži zároveň zaznelo, že rodičia môžu podľa zákona požiadať o vydanie mŕtveho plodu a pochovať ho, že na to majú právo. To viedlo neskôr k myšlienke, že keby existovalo takéto pohrebné miesto na cintoríne, tak ľudia by sami videli, že taká možnosť tu je, všetko by sa tým uľahčilo.

Ako vyzerá to pohrebné miesto?

Manžel Ľudovít: Predstavte si to ako dvojhrob. Je tam dvanásť miest, dve z toho väčšie. Je to otvorené pre každého, v sobotu bude na mieste posvätený kríž.

Martina: Takéto miesta sú bežné vo svete, napr. v Anglicku aj v Taliansku existujú cintoríny pre nenarodené deti, ďalej sú aj v Česku, u nás s tým ľudia nemajú skúsenosť, narážali sme niekedy na prekvapenie, inokedy na nepochopenie, akoby sme prišli z inej galaxie, všetko dlho trvalo a bolo to psychicky náročné. Inšpiráciou nám bola aj pani Poloňová zo združenia Tóbi, ktorá sa tomu venuje a veľmi nám pomohla. Tiež nás upozornila, že nie všade vychádzajú lekári tejto požiadavke rovnako v ústrety. Podobné miesto zriadili aj oni v obci Prestavlky, kde žije. Chceli sme, aby to po všetkých našich útrapách bolo pre ďalších jednoduchšie, aby nemuseli prechádzať tým, čím my.

Čo bolo z tých útrap najhoršie?

Najhoršie bolo, že hoci existuje zákon, ktorý túto vec rieši, nemocnice si ho vysvetľujú rôzne. V mojom prípade bolo najhoršie to, ako so mnou nemocnica v Ružinove jednala, že mi vydali len časť pozostatkov, aj to sa tvárili, že konajú nad rámec povinností.

Ako viete, že išlo len o časť pozostatkov plodu?

Povedal mi to pán Dr. Palkovič, riaditeľ centra pre súdne lekárstvo a patológiu. Povedal, že im prišla iba číra voda, asi 30 ml, že to bol amatérsky odber, že to prišlo bez riadnej správy, neskôr som ho aj osobne navštívila, jeho stanovisko mám písomne. Je hrozné, že niekto sa tvári, že robí viac, ako mu predpisuje zákon, ale pritom dostanete len časť a aj tam nič nemusí byť.

Opíšte nám váš prípad.

V ôsmom týždni došlo k spontánnemu potratu, v desiatom týždni som bola objednaná na čistenie maternice. Do ružinovskej nemocnice, kam som bola poslaná, som prišla ráno o 6. hodine. Keďže tam maľovali, nechali nás čakať a až o 9. hodine večer ma spolu s dvomi podobnými prípadmi zobrali na zákrok.

Keďže som už bola poučená o možnostiach – zisťovali sme si to s manželom vopred – požiadala som pred zákrokom, aby mi boli vydané pozostatky nášho dieťaťa, nechceli sme, aby skončilo v spaľovni s nejakými plastami. Sestrička mi povedala, že o to musím požiadať lekára, lekár, ktorý mi robil ultrazvuk, mi povedal, že o to musím požiadať lekára, ktorý bude robiť zákrok. Bol milý, želal mi veľa šťastia, vtedy som ešte nerozumela, ako to mohol myslieť. Potom za mnou prišla mladá lekárka, bola milá, povedala mi, že je veriaca, ale začala ma odhovárať s tým, že pán primár Záhumenský s tým nebude súhlasiť, že aj tak to bábätko neuvidím, že bude roztrhané, že síce v Kochu sa to robí, ale tu to nie je bežná vec a podobne. Povedala som jej, že to chápem, ale že mi ide o to, aby bolo dôstojne pochované a neskončilo niekde v spaľovni. Na moje naliehanie odišla za primárom.

Zákon predpokladá, že takúto možnosť poskytuje samotná nemocnica, vrátane tlačiva. To v Ružinove nefunguje? (Starý zákon povinnosť stanovoval ústne, po novom to bude písomne, plus sa zavádza lehota 4 dní na požiadanie o vydanie pozostatkov potrateného dieťaťa, pozn. red.)

Žiadne tlačivá tam nemali a ani mne, ani ďalším v ten večer nič nepovedali. Ja som mala tlačivo vytlačené z internetu a vopred pripravené.   

Keď sa vrátila pani lekárka, oznámila mi, že prednosta súhlasil, ale že mi to nemôžu vydať do vlastných rúk, že musia postupovať cez pohrebnú službu. Oponovala som, že zákon hovorí o osobnom odbere rodičmi. Povedala mi, že to primár nedovolí. Povedala som, v poriadku, tak zaplatíme pohrebnej službe. Následne som podpísala príslušné papiere.

Potom nasledoval zákrok, hodinu potom ma prebudila sestra, ktorá mi oznámila, že tento biologický materiál, tak to nazvala, tu nemôžu uskladňovať, že musí odísť cez pohrebnú službu preč. Keď som dostala správu, bolo tam napísané, že to odišlo na patológiu 15 minút po polnoci. Myslela som si, že je všetko v poriadku.

Keďže bola noc, bolo počuť, keď sa niekto rozprával, jedna pacientka mi hovorila, ako počula lekárku hovoriť, že to je hlúposť, že to ešte nerobili, že sa to robí až od 16. týždňa, že nevedeli, do čoho to majú vôbec dať, a podobne.

Čo neznamená, že muselo ísť o zlý úmysel...

...nie, chcem tým povedať, že nie sú na také veci pripravení a zariadení.  Že s tým nemajú skúsenosti. Potom som bola prepustená, na druhý deň sme volali do pohrebnej služby, kde sme sa dozvedeli, že máme kontaktovať patológiu, ale až v pondelok, po víkende. Keď sme sa s nimi spojili, bolo nám oznámené, že dostali len číru tekutinu a nejaké kúsky tkanív, že s nami chce hovoriť pán riaditeľ Palkovič. On nám povedal, že to bol amatérsky odber.

To boli jeho slová?

Áno, týmito slovami to povedal. Správal sa k nám veľmi milo, myslím, že je veľmi naklonený tomu, aby sa takéto situácie riešili citlivo a humánne. Opísal všetky problémy, že to prišlo bez lekárskej správy, v nevhodnej vysokej nádobe, že tam nebolo skoro nič a že ho takýto prístup hnevá, pretože potom nevedia z takýchto zvyškov určiť príčinu, čo sa stalo, že to považuje za trúfalé, že to takto robia. Zároveň nám povedal, že bude telefonovať primárovi Záhumenskému, kde je chýbajúca správa.

Čo ste podnikli potom?

Aj my sme zavolali pánovi primárovi Záhumenskému, dovtedy som s ním nemala žiadnu skúsenosť, nevedela som o ňom nič. Len som chcela počuť vysvetlenie, keďže jeho kolega patológ mi povedal to, čo povedal.

A vysvetlenie bolo aké?

Nepustil nás ani k slovu, telefonovali sme, myslím, že nás ani nepočúval, hovoril, že to, čo robíme, je veľká hlúposť, že plodom možno označiť z medicínskeho hľadiska až plod od 11. týždňa, že to je celé nezmysel a výmysel. Správal sa značne arogantne a ukončil hovor. Bola som nahnevaná a rozhodla som sa, že podám na neho sťažnosť. Ešte predtým som vyhľadala pani lekárku, povedala som jej o stanovisku z patológie, že by ma zaujímal jej názor. Stretli sme sa iba na parkovisku, nemala na mňa čas, povedala, že odovzdala a poslala všetko. Podľa pána Dr. Palkoviča tých 30 ml čírej vody nebolo všetko. Podľa ultrazvuku malo to dieťatko vtedy 15 milimetrov. Samozrejme, že ja to neviem posúdiť, som laik, ale posúdiť to celkom iste vie patológ. Niekde sa stala chyba. Nechcela som nič zlé, myslím, že zákon mi na to dáva právo, a niekto sa jednoducho postavil k tomu svojvoľne.

Čo presne ste namietali vo vašej sťažnosti?

Spísala som nedostatky, ktoré som zažila, na čo som mala podľa zákona právo, to, že neinformujú ženy o možnosti pochovať nenarodené dieťa, že mi nebolo bezodkladne vydané dieťa, že do toho zapojili pohrebnú službu, aj keď zákon to nepredpokladá, a to, ako nevhodne zaobchádzali s pozostatkami.    

Máme k dispozícii aj oficiálnu reakciu nemocnice na vašu sťažnosť, kde tvrdia, že zákon síce hovorí o ľudskom plode, ale nikde ho nedefinuje, a preto nemocnica používa lekársku definíciu plodu, čo je vývojové štádium až od 11. týždňa. A teda, že nemocnica pre vás vlastne urobila nadštandard, keď vám časť biologického materiálu (ako to volajú) vydali prostredníctvom pohrebnej služby, akoby už išlo o plod. Že zároveň nevedia zaručiť, aká časť bude vydaná, že to robia symbolicky. Človeka prekvapí už ten jazyk.

To áno. Plod pred 11. týždňom nazval ešte počas nášho telefonátu pán primár nič, doslova nič.

Manžel Ľudovít: Samozrejme, že chápeme, že sa pri zákroku môže všeličo stať, že tie zvyšky sú v nejakej podobe. Ale pán primár Záhumenský by mal chápať, že pre matku a rodičov je nepochopiteľné, že o niečo také s ním majú bojovať, už zo psychologického hľadiska by mal chápať pocity matky, keď nejde o viac, len o dôstojné pochovanie a istý pokoj. To prežívanie je potom úplne iné. Obidve strany by boli spokojnejšie, myslím si.

Ak to máme sumarizovať, vaša skúsenosť hovorí, že potrebujeme lepšie a jednoznačnejšie znenie zákona, ktorý by bol na strane rodičov a matky, aby zákon nemohli nemocnice obchádzať, správať sa lajdácky, aby to celé prebehlo pokojne a dôstojne.

Áno. Vrátane jazyka, aby to, čo je pre nás nenarodené dieťa, niekto nenazýval biologickým materiálom, aby to nepovažovali za symbolický akt.

Teraz to otočme. V týchto dňoch otvoríte v Šamoríne pohrebné miesto pre nenarodené deti, tak povedzte, kde ste v tom celom stretli ľudí, ktorí vám vychádzali v ústrety, a či ste zažili niečo pozitívne, ak sa to dá povedať.

Som rada, že sa na to pýtate, videli sme v tom Božie riadenie. Nemali sme na to žiadne veľké peniaze. Nesmierne nám pomohol pán Bojnanský, vedúci kamenárstva v Šamoríne, zriekol sa všetkého zisku, nákladov na prácu, platili sme len samotný kameň. Ten sme, na jeho odporučenie, vybrali z Talianska, chceli sme, aby to bolo biele, povedal, že iné materiály oškaredejú, ale tento bude pekný stále. Ušetrili sme vďaka nemu tisíce. Pomohol nám aj tým, že oslovil dovozcu materiálu z Talianska, pána Herzana, ktorý sa tiež vzdal zisku, navyše nám podaroval ďalší kameň na kríž, opäť išlo o veľké peniaze, ktoré by sme nevedeli zaplatiť. Potom sme ho stretli v kostole. A vďaka patrí aj pánu farárovi Myjavcovi, ktorý nám tiež pomohol a prispel aj finančným darom, pomohli nám aj v meste, dali nám miesto na cintoríne zdarma a povzbudili nás. Ďakujeme aj za články, ktoré na  túto tému vyšli v Postoji. Pomohlo nám veľa ľudí, možno je v tom aj odkaz pre ďalších, ktorí podobne uvažujú a chcú pohrebné miesta zriadiť. V mnohých krajinách na Západe je to bežná vec. Bez Božej pomoci by sme to celé nedali, vďaka za všetko.

Foto: Andrej Lojan

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo