Slová o milosrdenstve sa kamsi vyparili, vôbec si ich nepočul. A tak si začal vnímať Boha ako policajta, ktorý ti dýcha na krk. Ktorý čaká, kedy zlyháš, aby ťa mohol potrestať. Mal si hrozný strach, kedykoľvek si išiel na spoveď. Pozoroval si svoje myšlienky a zdalo sa ti, že hrešíš neustále. Nerozumel si, prečo sú ostatní pokojní a usmievajú sa. Myslel si si, že Boh je s nimi spokojný, lebo nemajú také hrozné hriechy ako ty. Cítil si sa ako čierna ovca, ako neschopný úbožiak, ktorý nemôže nikdy prísť na oči tak veľkému Bohu. A preto si odišiel. Konečne si opustil cirkev. Konečne si za tým všetkým zatvoril dvere. Praskol si s nimi a konečne – konečne si sa nadýchol. Vieš, čo ti poviem? Vôbec sa ti nečudujem! Urobila som to isté.
Mala som čerstvých osemnásť a už som mala plné zuby toho, ako som sa za každým cítila zle. Ako veľmi som sa hnevala na cirkev. Kedykoľvek som si spomenula na kostol a svätú omšu, nevedela som sa nadýchnuť. Trvalo veľmi dlho, kým som vôbec mohla vojsť do niektorého z kostolov. Trvalo veľmi dlho, kým sa moje svedomie aspoň trochu uzdravilo. Kým pominula neznesiteľná vina a pocit, že som zúfalec, ktorý zlyháva, len čo ráno otvorí oči. Nemusíš mi vysvetľovať, ako ti ublížila tvoja predstava tyranského Boha. Ako vidíš, poznám ju veľmi dobre. Ale musíš vedieť, že to bola len tvoja predstava. Musíš vedieť, že takýto Boh v skutočnosti nie je. Musíš vedieť, že choroba, ktorou si trpel, bola chorobná úzkostlivosť a škrupulantstvo a že Bohu nebolo ani na jeden moment ľahostajné, ako trpíš. Určite tam bol. Sedel pri tebe a plakal hlasnejšie ako ty. Klopal na dvere tvojich ustráchaných uší, ale čokoľvek nežné ti povedal, tvoja choroba to zmenila na nezmysel, spotvorila na niečo ohyzdné, čo nebola pravda.
Nemusíš mi vysvetľovať, ako ti ublížila tvoja predstava tyranského Boha. Ako vidíš, poznám ju veľmi dobre. Ale musíš vedieť, že to bola len tvoja predstava. Musíš vedieť, že takýto Boh v skutočnosti nie je. Musíš vedieť, že choroba, ktorou si trpel, bola chorobná úzkostlivosť a škrupulantstvo a že Bohu nebolo ani na jeden moment ľahostajné, ako trpíš! Zdieľať
Pravda je taká, že pre Boha si bol vždy dostatočný. Nikdy sa na teba nepozeral ako na úbožiaka, naopak. Bol, si a vždy budeš pre Boha špeciálny a krásny. Nie je to klišé, je to fakt. Nemáš ani predstavu o svojej hodnote. Nemáš ani šajn o tom, ako v skutočnosti vonia tvoja duša. Ako veľmi sa podobáš na Boha, koľko vznešenosti v tebe drieme a koľké poklady ešte túžia byť prebudené a rozkvitnuté do svojej plnosti. Nech už s tebou tieto riadky urobili čokoľvek, vravím ti, aspoň tú pravdu o sebe prijmi, lebo taký si.
Ak existuje na tejto zemi človek, ktorý je prekvapený, naozaj šokovaný, že Boh existuje, som to ja. Po jedenástich rokoch, kedy som už bola všetko len nie katolíčka, kedy som bola dúhová a extrémne liberálna, kedy som bola na najkrajnejšom kraji opačného brehu, som odrazu len zistila, že Je. Že Boh je. A čo horšie, našla som Ho v katolíckom kostole. Trvalo mi asi rok, kým som tomuto Bohu začala znovu veriť. Chodila som okolo kostola ako po špičkách. Raz som vošla a raz vyšla, raz iba šla okolo. Nikomu som nepovedala ani slovo, ešte by si mysleli, že mi preskočilo! Koketovala som s modlitbou, flirtovala s katolíckym Bohom, zisťovala som postupne a po kvapkách, aký je. Či je naozaj dobrý. A najmä som celú dobu, nahlas, skutočne nahlas kričala túžbou po pravde. Mávala bielou vlajkou a dávala mu tak vedieť, že to s ním myslím úprimne a vážne. Teda ak to On myslí vážne so mnou.
Nemáš ani predstavu o svojej hodnote. Nemáš ani šajn o tom, ako v skutočnosti vonia tvoja duša. Ako veľmi sa podobáš na Boha, koľko vznešenosti v tebe drieme a koľké poklady ešte túžia byť prebudené a rozkvitnuté do svojej plnosti. Nech už s tebou tieto riadky urobili čokoľvek, vravím ti, aspoň tú pravdu o sebe prijmi, lebo taký si.Zdieľať
A On to so mnou, zdá sa, myslí vážne. Ubehli roky a žiadna tyranská tortúra sa nekonala. Naopak! Všetky okovy spadli a rozplynuli sa ako dym. A navyše... Nepoznám nikoho viac nežného, ako je kresťanský Boh. Nepoznám nikoho viac dobrého. Viac opatrného a láskavého, pokiaľ sa jedná o narábanie s mojou dušou, uboleným srdcom, ktoré ležalo roztrhané na zemi už asi miliónkrát. Bol to práve kresťanský Boh, ktorý pozbieral všetky kúsky môjho srdca a mojej sebaúcty. Vrátil mi dôstojnosť, bozkom zahojil všetky moje rany a ešte mi aj šepkal sladké slová o živote a o kráse mojej duše. A tak som kapitulovala. Vlajka mi vypadla z ruky, zvesila som ramená a už sa len rozutekala do jeho náručia. A toto je správa pre Teba. Kresťanský Boh je takýto, nijaký iný. Je živý a je nesmierne láskavý. Kresťanský Boh naozaj nenávidí hriech. Ale len preto, lebo ťa hriech zotročuje, utláča, spotvoruje to krásne, čo v sebe nosíš. Kresťanský Boh však nie je policajt. Zamiloval sa do teba ako do hriešnika. A práve vtedy, keď si nevieš pomôcť. Práve vtedy, keď si chytený do pasce čiernych myšlienok. Práve vtedy, keď si pokúšaný, chorý a máš dojem, že sa zblázniš. Práve vtedy ti je najbližšie. Práve vtedy ti šepká, že ti pomôže, že ťa miluje, že ťa uzdraví.
Ale musíš mu dať najprv aspoň malú šancu.
Stačí myšlienka. Tiché zvolanie. A ďalej uvidíš sám.
____________________________________________________
Text tejto piesne som si recitovala stále dokola, keď som mala 10. Ani som netušila, ako veľmi sa ma bude (do)týkať v dospelosti.