Keď Dežo umieral


Už mesiac je na pultoch knižných predajní román písaní v listoch - „Moja milá pani. Listy Zdenke Krejčovej“. A treba povedať, že od jej uvedenia na trh je na vrchole predajnosti v jednotlivých kníhkupectvách. Každý riadok z tejto knihy je osobným svedectvom výnimočného človeka slovenskej hudobnej histórie – Deža Ursinyho. Čo však týmto listom predchádzalo?

"Moja milá pani! Je utorok ráno, Kubo pred chvíľou povedal ahoj a dal mi tak možnosť začať robiť to, na čo sa dobrodružná a zvedavá časť mojej povahy už od včerajška teší., písať Ti tento list." Takto začína Dežo svoje rozprávanie v liste zo 14.11.1994. Už vtedy bol jeho zdravotný stav vážny, a on si to veľmi dobre uvedomoval. Uvedomoval a bojoval - nie však všetkými možnými medicínskymi praktikami - ale najmä písaním listov svojej priateľke Zdenke do Prahy.

Pri čítaní listov, ktoré Zdenka Krejčová veľmi svedomito uschovávala, možno zachytiť atmosféru každého jedného z nich. Sú písané jednoduchým, zrozumiteľným jazykom, možno sa z nich dozvedieť aj tie najmenšie detaily z Ursinyho posledných rokov života.

Z knihy cítiť zvláštnu atmosféru – každým ďalším listom sa smrť blížila čoraz bližšie. Posledná veta z posledného listu z 24.1.1995 „Tak tu by interrupcia, eutanázia, trest smrti aj samovražda boli v pravú chvíľu riešením“ to len potvrdzuje. A potvrdzujú to aj slová najbližších ľudí, ktorí sa s Dežom stretávali a bojovali spolu s ním.

„Poslednýkrát som s Dežom hovoril telefonicky 1. mája na poludnie. Bolo evidentné, že už ten proces beží. Že si ide ľahnúť a bude doma. Hovorím, že prídem. Odmietol - nie, dnes nepríď. A keď prídeš, zavolaj mi najprv. Ja už budem len doma, neboj sa. Len tu ma nájdeš.“ hovorí Ivan Štrpka, Ursinyho textár a blízky priateľ.

Večer, keď Dežo umrel, jeho syn Jakub sa vybral von s kamarátmi. Pozdravil otca a odišiel. „Deň pred smrťou vyvenčil psa a napísal nádherný závet, kde rozdelil všetko, čo mal - nezabudol na nič. Otca som našiel ja - myslel som, že spí. Išiel som so psom a keď som sa vrátil, bol mŕtvy. Svoj život si asi musel vytrpieť do dna,“ hovorí Jakub.

"Keď Dežo zomrel, v to ráno mi volala Zdenka z Prahy. Vedela to skôr ako ja. Išiel som k nemu do bytu. Bolo nás tam viac - Dežovych kamarátov - pohreb ostal na našich pleciach," rozhovoril sa Štrpka. "Keď sme doriešili všetky veci, bol už neskorý večer. Niektorí sme ostali s Dežovym synom Kubom uňho v byte. Nebolo miesta pre všetkých, tak sme si políhali na dlážku a poprikrývali sa dekami a všetkým možným, čo sme v byte našli,“ dodáva Štrpka na záver.

Dežove listy boli ako jeho hudba – súkromné, ale určené pre všetkých ľudí. Veď on sám povedal: „Zostal som im to dlžný.“ Preto s nimi narábajme opatrne a osobne. Čítajme príbeh Deža Ursihyho na vlastné oči. Oplatí sa.

Michal Badín

Knihu si môžete zakúpiť TU.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo