A pred nami je šťastie

Prinášame exkluzívnu reportáž Wolfganga Bauera z týždenníka Die Zeit a českého fotografa Stanislava Krupařa, ktorí sa pripojili k skupine sýrskych utečencov a pokúsili sa s nimi dostať do Európy. Prežili s nimi všetko, až do konca. (Ďakujeme všetkým, ktorí nám pri získaní reportáže pomohli).

Amar sa lúči. Noc predtým, než opustil rodinu a vydal sa napospas pašerákom na ceste do Európy, sa lúči s najmladšou dcérkou v ich káhirskom byte. 

Bežte! Kričí za mnou jasný hlas mladého muža, ešte napoly dieťaťa. „Bežte!“ a ja začnem utekať, aj keď v súmraku takmer nič nevidím. Utekám dolu po chodníku v dlhom rade s ostatnými. Utekám čo najrýchlejšie, pozerám sa na svoje chodidlá, ako došľapujú na zem a na kamene. „Vy sku...synovia!“ kričí jeden z chlapcov, ktorí nás práve vyhnali z mikrobusov a teraz utekajú vedľa nás, poháňajú nás ako poháňači dobytka.

Mlátia nás palicou do chrbta, do nôh. Chytí ma za rameno, kľaje a šklbe mnou dopredu. Je nás 59 mužov, žien a detí, celé rodiny, na ramenách batohy, v rukách kufre, a bežíme popri nejakej továrenskej stene na okraji nejakej priemyselnej zóny niekde v egyptskej Alexandrii.

Chrbát pohybujúci sa predo mnou patrí Husamovi, mohutnému 20-ročnému mužovi, ktorý syčí a tacká sa, pretože už nevládze, tlačím ho dopredu, všetko silou, pokiaľ znova nebeží. Dopadá na nás palica. Niekde predo mnou zo strachu plače 13-ročná Bissan. V behu zviera batoh so svojimi liekmi na cukrovku.

Za mnou je 50-ročný Amar, má na sebe jasnomodrú goratexovú bundu, ktorú si kúpil špeciálne pre tento deň. Aj on je čím ďalej pomalší, má už dlhšiu dobu problémy s kolenom, ale prisahal si, že to nevzdá. Pochádza zo Sýrie, skoro ako všetci, Egypt je len jednou stanicou na jeho ceste, musí to dokázať. Potom stena prudko uhne doľava a zrazu úplne blízko, ani nie 50 metrov pred sebou vidíme, v čo už týždne dúfame a čoho sa už týždne bojíme. More. Leží pred nami, rozžeravené v poslednom večernom svetle.

Nemec a Čech ako Varj a Servat

Fotograf Stanislav Krupař a ja sme sa pripojili k sýrskym utečencom, ktorí sa snažia dostať po mori z Egypta do Talianska. Vydali sme sa napospas pašerákom, ktorí nevedia, že sme novinári. Preto nás ženú, bijú nás palicami, lebo všetko musí ísť rýchlo, aby veľká skupina nezačala byť nápadná.

Iba Amar a jeho rodina sú zasvätení, kto naozaj sme. Amar je starý priateľ, ktorého poznám ešte z dôb svojho spravodajstva o sýrskej občianskej vojne. Na túto cestu ho dohnalo zúfalstvo: sníva o tom, že bude žiť v Nemecku. Bude nám na ceste prekladať. Nechali sme si narásť dlhé fúzy, zohnali sme si novú identitu. Na ceste sme Varj a Servat, učitelia angličtiny, dvaja utečenci z jednej kaukazskej republiky.

“Na túto cestu loďou sa novinári ešte nikdy neodvážili, aj my sme si nebezpečenstva dobre vedomí.”

Teraz sme súčasťou veľkého exodu. V roku 2013 utieklo cez Stredozemné more do Európy 43-tisíc ľudí, väčšinou z Líbye. Pochádzajú z krajín, v ktorých je vojna, ako Sýria alebo Somálsko, z diktatúr ako Eritrea, alebo si len jednoducho želajú život v lepších ekonomických podmienkach. 1500 ľudí sa každý rok utopí pri pokuse dostať sa na preplnených lodiach do Talianska a Grécka.

Na túto cestu loďou sa novinári ešte nikdy neodvážili, aj my sme si nebezpečenstva dobre vedomí. Rozhodli sme sa nevyjsť z Líbye alebo Tuniska. Vzdialenosť do Talianska by bola síce kratšia, ale tamojšie lode sú v extrémne zlom stave. Egyptskí pašeráci síce musia prekonať dlhšiu cestu, ale používajú lepšie lode. Aspoň tak to bolo pred našou cestou.

Boli sme však naivní. Mysleli sme si, že more bude na našej ceste najväčším nebezpečenstvom. To najväčšie nebezpečenstvo pritom číhalo inde: na pevnine.

Ako gauner

O týždeň skôr, než nás ranami palíc hnali k moru, stojí nerozhodne Amar Obaid (ktorý sa v skutočností volá inak) vo svojom byte v egyptskom hlavnom meste Káhira. Je utorok 8. apríla 2014, posledný deň, ktorý trávi so svojou rodinou. Jeho 17-ročná dcéra Reynala sedí v spálni rodičov na posteli a pozerá sa na svojho otca. „Čo všetko si mám vziať so sebou?“ pýta sa Amar pred otvorenou skriňou.

Veľa si toho zobrať nechce. Počul, že pašeráci strpia len ľahké príručné batožiny. „Teplé spodky proti vetru na mori,“ hovorí dcéra. „Jednu dobrú košeľu,“ hovorí Amar. „Nechcem v Taliansku vyzerať ako nejaký gauner.“ – „To aj tak budeš,“ hovorí ona. „Narastú ti dlhé šedivé fúzy.“ – „Záchrannú vestu,“ hovorí on, vybalí ju, skúsi si ju, naschvál obrátene, dcéra sa smeje, on sa otáča okolo vlastnej osi. Bytom sa rozoznie spoločný smiech otca a dcéry.

280 štvorcových metrov, vstupná hala v barokovom štýle, nádherná obývacia izba s tapetou so zlatou potlačou. Rodina je zámožná, pochádza zo sýrskeho Homsu, po generácie patrila k spoločenskej vrstve obchodníkov a veľkostatkárov. Ale po revolúcii v roku 2011 utiekol Amar so ženou a tromi dcérami do Egypta. Rovnako ako mnoho ďalších sa skoro pripojil k odporu proti Asadovi. Keby zostal, riskoval by život.

Vzal rodinné úspory a založil v Káhire malý podnik, dovážal nábytok z Bali a Indie. Nejakú dobu mal aj osem zamestnancov, veľa cestoval. Ale Egyptom otriasla kontrarevolúcia, armáda zvrhla zvoleného islamistického prezidenta Mursího. Len za niekoľko málo mesiacov sa nálada obrátila proti sýrskym utečencom. Nová moc im uložila vízovú povinnosť, Amar nemohol opúšťať krajinu na obchodné cesty. Mal strach, že by už nedostal vstupné vízum.

“Egypt sa pre Amara stal slepou uličkou. Návrat do Sýrie nie je možný, budúcnosť v Egypte tiež nie.”

Na Níle sa rozšírila neznášanlivosť voči cudzincom. Televízni moderátori nenávistne kážu proti Sýrčanom. Tí len ťažko zháňajú prácu. Egypťania vyzývajú, aby už nikto nenakupoval u sýrskych obchodníkov, teda ani u Amara. Sýrčania sú pre mnoho Egypťanov teroristi, ktorí prinášajú neistotu, príživníci, ktorí im berú prácu. Egypt sa pre Amara stal slepou uličkou, pascou, do ktorej sa rodina dostala. Návrat do Sýrie nie je možný, budúcnosť v Egypte tiež nie.

Radili sa dlho. Napokon sa rodina rozhodla pre ďalší útek. Do Nemecka, cez more. Neexistuje legálna cesta. Amar ide ako prvý. Akonáhle dostane azyl, privezie rodinu. Taký je plán, na ktorom sa uzniesli tu na gauči. Je naivný, ale nie nemožný. Aj napriek nebezpečenstvu väčšina ľudí dopláva. A hneď ako bude na Sicílii, tak skutočne existuje dobrá šanca, že sa dostane cez hranice do Nemecka. Tam by Amar s veľkou pravdepodobnosťou získal status uchádzača o azyl, rovnako ako mnoho Sýrčanov pred ním. Jediné, čo jeho rodinu delí od lepšej budúcnosti, je more. „Ako dlho pláva loď do Talianska?“ pýta sa Rolanda, jeho žena. „Neviem presne,“ hovorí Amar posledný večer. Možno bude loď na ceste päť dní, možno aj tri týždne.

Amar v objatí so ženou pred odchodom.

Uvidia sa ešte?

Rolanda fajčí svoju elektronickú cigaretu dlho do noci. Amarova žena je v čiernom, na sebe má priliehavé latexové nohavice. Postupne sa okolo Amara zhromaždia všetci členovia rodiny, Najmladšia, päťročná dcéra sa pri jedle pritúli k matke. Otcovi sa inštinktívne vyhýba, zazlieva mu, že odchádza. Druhá najmladšia, 13-ročná so zubným strojčekom a hlasom chrapľavým z nachladnutia, nechce, aby odišiel. Ako jediná z rodiny chce zostať v Egypte, má tu kamarátky. Zato najstaršia dcéra si na svoju facebookovú stránku dala heslo „Heaven – Germany“. V Nemecku chce študovať psychológiu. Amar dnes zaplatil posledné faktúry a vymohol posledné pohľadávky. Firmu nedávno predal. Rodina má úspory na pol roka.

“Amar svoju ženu a deti neuvidí v najlepšom prípade mesiace, možno roky, v najhoršom prípade nikdy.”

V tú noc spí Amar nepokojne, posledné hodiny jeho starého života. Bude sa musieť vzdať všetkého, roly otca rodiny, roly podnikateľa, ktorý rieši problémy po telefóne. V nasledujúcich mesiacoch bude jediné: na úteku. Ako keby sa jeho život vrátil do bodu nula.

Rolanda ho ráno pri lúčení pri dverách objíma, plače, túli sa k nemu. Odtrhne sa od nej rýchlo, skoro hrubo, aby si to ešte nerozmyslel. Prisahal, že nebude plakať. Chce rodine ukázať, že má osud vo svojich rukách. Všetko bude dobré, opakuje, plán vyjde. Dcéra, tá najstaršia, mu nesie batoh k autu. Objíme ju, pozrie sa jej do očí, ty moje silné, krásne dievčatko, ona plače, aj keď si pevne predstavovala, že nebude, on zabuchne dvere a vyjde, ruky sa mu trasú.

Amar svoju ženu a deti neuvidí v najlepšom prípade mesiace, možno roky, v najhoršom prípade nikdy.

Obchod s ľuďmi v Egypte nie je svojou štruktúrou nepodobný turistickej brandži. Po celej krajine sú predajné miesta s takzvanými agentmi. Tí vsugerovávajú svojim zákazníkom, že pracujú len s tými najlepšími pašerákmi. Prevoz stojí v priemere tritisíc dolárov, agent dostane províziu približne tristo dolárov. Čiastka sa zloží u prostredníka a agent ju dostane až pri doplávaní do Talianska. Agenti dbajú na svoju povesť. Žijú z odporúčania tých, ktorých cez more úspešne previezli.

Amarov sprostredkovateľ sa volá Nuri, starý známy, svalnatý, s hlbokým, drsným hlasom – aj on je dovozca v nábytkárskej brandži. Máme rovnaký humor, hovorí Amar. Nuri je muž, ktorý sa veľa smeje. Ten smiech, ktorý k nám preniká cez Amarov smartfón, nás bude odteraz sprevádzať.

Na rýchlostnej ceste, ktorá má Amara doviezť do lepšej budúcnosti, je zápcha, sotva sa pohýname, obvyklá premávka v Káhire, Amar búši do volantu. Telefonuje Nurimu, že na dohovorené miesto, KFC tridsať kilometrov pred Káhirou, dorazíme neskoro. „Mal som si vziať tabletky na upokojenie,“ nadáva. Má so sebou dva druhy liekov, Seroxat 20 mg, ten má proti depresiám a panickým záchvatom, a Xanax 0,25 mg proti úzkosti.

Vojna v Sýrii a kríza v Egypte na ňom zanechali stopy. Už rok trpí rôznymi úzkosťami, strachom z baktérií, zo žiarenia, úzkosťou z davov. Konečne príde na miesto. Nuriho spolpracovník vysvetľuje, že do Alexandrie nás dovezie minibus. Šofér vraj hneď príde.

Pred KFC sú ďalší dvaja pasažieri, dvaja bratia z Damašku, Alaa a Husam. Majú úplne nové športové batohy a čierne vlnené čapice. Obaja sú nedôverčiví, sadnú si od nás o niečo ďalej do kaviarne. Keď dodávka dorazí, už sa stmieva, hekticky sa naložíme, batohy, kufre. Ešte prídu Rabea a Asus, tiež Sýrčania, bratranci, ktorí nemôžu byť rozdielnejší. Rabea je skúpy na slovo, Asus výrečný. Zatiaľ čo na začiatku si utečenci navzájom neveria, pod dojmami nasledujúcich dní sa spriatelia, vytvoria spoločenstvo. To sa stane jedinou ochranou, ktorú na tejto ceste máme.

Pokus za pokusom

Všetci poznajú riziká tejto cesty. Vedia o lodiach, ktorých motor zlyhal na otvorenom mori, o lodiach, ktoré sa potopili ďaleko pred Talianskom. Čítali o podvodníkoch, ktorí svojich pasažierov vysadili pred Tuniskom miesto pred Talianskom. Ale vedia aj o toľkých iných, ktorí to dokázali, ktorí tie dni strachu prekonali, aby neskôr v Európe strach už nikdy mať nemuseli.

Špalierom vysokých plameňov vchádzame do Alexandrie, priemyselného molochu s obrovskými rafinériami, druhého najväčšieho mesta krajiny, ktoré má šesť miliónov obyvateľov. Slum, ktorý chce ísť k oblakom. Smerom k moru vyrastajú betónové stavby do stále väčšej výšky. Mesto ako príbojová stena. Medzi gigantmi zostávajú len úzke uličky ako tenké trhliny v skale.

Život tu mení rytmus. Deň sa pre nás utečencov stáva nocou a noc dňom. Na loď ešte nemôžeme ísť. Pobrežná hliadka príliš často kontroluje a vlny sú príliš vysoké. Aby nás pašeráci schovali pred políciou a tajnými službami, ubytujú nás v prenajatých bytoch. O štvrtej ráno zastaví šofér pred vysokým domom. „Von!“ povie. Otvoria sa dvere do nejakého bytu a prenajímateľ rýchlo zmizne. Pašeráci mu platia trojnásobok obvyklého denného nájomného. Unavení a vystrašení zaspíme a väčšina z nás sa prebudí až na poludnie po modlitbe.

Dlhé čakanie v byte v Alexandrii

Amar išiel po prebudení von, aby sebe a ostatným kúpil falafel. Skoro sa prejaví ako človek, ktorý berie veci do svojich rúk, ktorý za skupinu hovorí a vyjednáva. Je nás celkom trinásť. Všetci sa zhromaždíme v obývačke okolo vreciek s jedlom. Každý začína hovoriť o sebe. Bratia Alaa (31) a Husam (20) hovoria o Damašku. Ich rodina vlastní v centre tri obchody s kobercami, ale pre vojnu ich museli zavrieť. Husam by teraz musel ísť do armády, a tak sa tí dvaja rozhodli ujsť. „Robím to pre svojho brata,“ hovorí Alaa. „On by vojnu neprežil.“ Husam váži 110 kíl, a to si už 40 kíl nechať operatívne odsať. Obezita je u zámožných ľudí v Sýrii veľký problém. Obaja chcú ísť cez Taliansko do Švédska, kde sa vlani dostal ich najstarší brat – loďou. Brat o Švédsku básni, chodí tam na jazykový kurz a neskôr chce pracovať v rýchlom občerstvení.

“Všetci ležia unavene v kreslách, na gaučoch, na zemi, na ktorú rozložili vankúše, a Asus rozpráva o svojich piatich nevydarených pokusoch dostať sa do Európy.”

Bratranci Rabea a Asus pochádzajú z bohatej obchodníckej rodiny. 22-ročný Rabea v Sýrii dezertoval z armády a nechal sa prepašovať cez hranice do Jordánska. Aj on chce ísť do Švédska. Asus je murár a má tam snúbenicu, s ktorou si denne telefonuje. Asus je zabávač skupiny, z každej situácie vykreše nejaký vtip.

Všetci ležia unavene v kreslách, na gaučoch, na zemi, na ktorú rozložili vankúše, a Asus rozpráva o svojich piatich nevydarených pokusoch dostať sa do Európy.

Prvý pokus: Asus utiekol zo Sýrie do tureckého Izmiru, odkiaľ ho mal nafukovací čln dostať do Grécka. Pobrežná hliadka pasažierov zajala. Druhý pokus: Tentokrát zaplatil pašerákovi, aby ho previezol na jachte, ale krátko po vyplávaní priplávala pobrežná hliadka. Pokus číslo tri: Nafukovací čln nabehol na útes, roztrhol sa a potopil. Asus doplával na breh a zachránil sa. Pokus číslo štyri: Pašerák ich okradol po ceste na pláž. Pokus číslo päť: Pašerák ich okradol na pláži. Táto cesta bola Asusov šiesty pokus.

Volá sprostredkovateľ Nuri a ako vždy je zrazu úplné ticho: „Dnes v noci,“ hovorí Nuri. „Pripravte sa!“ Všetci si hekticky balia veci. Potom nervózne sedíme a čakáme dlhé hodiny. Dávno po polnoci Nuri volá a všetko ruší.

Ten nás zabije

Tak ubehnú ďalšie tri dni. Znovu a znovu stroskotávajú pokusy dostať nás na loď. Striedanie dlhej chvíle a extrémneho napätia skľučuje – až sa štvrtý deň večer skutočne niečo stane: vyzdvihne nás minibus, aby nás doviezol na pláž.

Toyota sa vnorí do hustej pomalej premávky v meste, ktoré nám istí bezpečie. Tu je náš minibus len jedným z mnohých. Skoro ale odbočíme do vedľajších ulíc, ideme stále rýchlejšie, ideme tak rýchlo, že takmer vyletíme zo zákrut. „Ten nás zabije,“ stená Alaa. Šofér berie evidentne drogy, ako skoro všetci, ktorí sa v Egypte živia obchodom s ľuďmi - hašiš a povzbudzujúci Tramadol. Po hodine sa jazda končí v priemyselnej štvrti, prechádzame improvizovaným checkpointom, kde stojí päť týpkov s loveckými puškami. Dvaja z nich majú na špagáte psy a nervózne hliadkujú v uličke.

„Prosím ťa, čo sa deje?“ pýta sa po telefóne Amarova žena Ronalda. Doma v obývačke okolo seba zhromaždila matku, sestru, dvoch strýkov a staršie dcéry. Pretože sama to napätie už nevydrží. „Neviem,“ šepká Amar skrčený za batohom.

“Myslím, šepká Amar, že nás práve uniesli. Bože, stoj pri nás.”

Nebude trvať dlho a slnko vyjde nad mestom, keď náhle Rabea, sediaci vpredu v aute, začuje, že pašeráci akciu rušia. Vlny sú vraj veľmi vysoké. O chvíľu neskôr prichádza šofér, sadne si za volant, nehovorí s nami, nič nevysvetľuje. Odchádza nebezpečne rýchlo. Po chvíli nás predbieha zelená kia, snaží sa nás zastaviť, ale náš šofér kľaje, pridáva plyn, chce sa druhého auta striasť. Chvíľu sa obe vozidlá ženú mestom rovnakou rýchlosťou, potom nám kia v zákrute odreže cestu. Muži vyťahujú nášho šoféra z auta. Jeden z nich sa natlačí za volant, ani on neprehovorí a pokračuje v ceste do stále temnejších štvrtí, až nakoniec zahne do slepej ulice, kde na nás čaká skupina nejakých chlapov. Majú široké ramená a vyholené zátylky a idú k nám s úsmevom, ako keby bol nejaký dôvod na oslavu.

„Myslím,“ šepká Amar, „že nás práve uniesli. Bože, stoj pri nás.“

V Alexandrii vedľa seba existujú paralelne dva svety. Tomu prvému patrí deň, v ňom sa nosia uniformy aj civil, tento svet býva skorumpovaný, ale má doklady totožnosti, ktoré mu prepožičiavajú legitimitu: tu vládne polícia. Ten druhý je svet baltadžija, ktorá preberá kontrolu nad mestom, keď nastane noc. Baltadžija sa skladá z mnohých malých zločineckých skupín, ktoré vyberajú výpalné, obchodujú s drogami, kontrolujú prostitúciu. Je to akýsi bazár zločinu, dodáva, za čo sa platí. My utečenci, ktorí chceme opustiť krajinu, sme pre alexandrijskú mafiu tovar, s ktorým možno ľubovoľne obchodovať.

Sťaby reportéri sme v obzvlášť prekérnej situácii. Čo urobia únoscovia, keď zistia, kto naozaj sme?

Jeden z mužov pristúpi k autobusu a rozrazí dvere. „Zavolajte agentovi!“ Rabea sa dovolá Mohamedovi, ktorý ho v Káhire doviezol na miesto odjazdu, a nechá ho prehovoriť s únoscom. „Musíme sa na nich vrhnúť,“ povie niekto vo vozidle. „Všetci naraz! Potom máme šancu!“ Aj Amar je za boj, nevidí u mužov, ktorí obkľúčili našu dodávku, žiadne zbrane, ale myslí si, že pod tričkami budú mať aspoň nože. Jeden z únoscov pobieha vonku sem a tam, telefonuje. O niečo neskôr si zas sadá za volant. „Problém vyriešime,“ hovorí.

Vojna pašerákov

Opäť ideme do neznáma, do chudobnejších štvrtí mesta, vidíme, ako ľudia prúdia z mešít, je čas rannej modlitby. Náš únosca zastaví vo vnútornom bloku nejakej obytnej štvrti, sedemposchodové domy, vybývané, na uliciach odpadky a špinavé mláky. „Ste voľní,“ hovorí, ale klame. Deň vraj máme stráviť tu v byte. Únosca nám hovorí, že ich banda vraj má problém s vodcom bandy, ktorá nás má previesť do Európy. Bossovia si vraj rozdelili pobrežie do niekoľkých zón, kedy sa za využitie zóny niekoho iného musí zaplatiť. A toho sa vraj pašeráci našej skupiny naposledy nedržali. „No to je chaos!“ rozčuľuje sa podnikateľ Amar. „Taký citlivý obchod predsa musí byť perfektne zorganizovaný.“ Únosca sa smeje.

V posledných tieňoch noci sa ponáhľame po schodoch, vedení opilcom, ktorý nám otvára dvere do jedného bytu. Hovorí nejakou hatmatilkou, chce nás vydierať, 1500 dolárov, Amar mu sotva rozumie. Chlap začína byť hrubý, za pásom má zatvárací nožík. Amar ho objíme, pobozká, poďakuje mu za trpezlivosť, bohužiaľ mu však nemôžeme dať žiadne peniaze. V byte nesmieme vydať ani hláska, varuje nás muž hrubo, nesmieme sa pozerať z okna. „Nemáte vôbec poňatia, čo sa okolo vás deje,“ hovorí opilec, kým za nami zamkne dvere.

“V zabudovanej skrini Amar objaví kufor utečencov, ktorých tu držali pred nami. Sú v ňom detské a ženské šaty.”

„Haló!?“ kričí za ním Husam kukátkom vo dverách. „Priateľu, prečo nás tu zamykáš?“

Tí, ktorí chceli byť konečne slobodní, sú teraz neslobodní ako ešte nikdy v živote. Zostalo nám 55 metrov štvorcových. Dve miestnosti s tromi posteľami, špinavá kuchyňa a záchod bez vody. V zabudovanej skrini Amar objaví kufor utečencov, ktorých tu držali pred nami. Sú v ňom detské a ženské šaty. „Čo sa s nimi asi stalo?“ premýšľa.

Únoscovia nám aspoň nechajú priniesť jedlo a vodu. Ich zákaz otvárať okná dlho nedodržíme. Husam a Rabea, ktorí vyfajčia dve krabičky cigariet denne, sa opierajú o parapetu a pozerajú sa dolu do dvora. Nuri, agent z Káhiry, hovorí v telefóne, že problém vyrieši. Každé popoludnie nám dáva nádej, ktorá sa každý večer rozplynie.

Tretí deň nášho zavlečenia sa Alaa spýta, či by mu Amar nemohol dať jednu tabletku xanaxu. Že vraj v noci nemôže spať, nervózne načúva tme.

Čas sa rozplynul, hodiny ubiehajú v pospávaní, deň strieda noc. Počujeme trúbenie auta, ktoré k nám odniekiaľ dolieha. Štekajúce psy. Prespevovanie zberačov starého železa tiahnucich ulicou. Mučivá prázdnota. Zízame na biele steny, na ktoré slnko hádže šialené tiene.

Po štyroch dňoch zajatia nás únoscovia vysadia pred nejakým domom na alexandrijskom nábreží a Mohamed, jeden z našich pašerákov, nás víta s otvorenou náručou. Mohamed miluje dandy štýl, vyzerá ako nejaký model, biela šiltovka, biela košeľa. „Vitajte späť!“ hovorí. Neskôr nám rozpráva, že pašeráci zaplatili únoscom výkupne 35-tisíc egyptských libier, čo je 3 600 eur.

Sme voľní. Každý z nás sa zas môže slobodne rozhodovať. Každý ale takisto vie, aký prchavý tento okamih slobody je. Čo teraz? Vzdať to? Táto cesta je škaredá nočná mora, a to sa ešte ani nezačala. Opäť ďalší byt, ktorý pašeráci na túto noc prenajali. Je na pätnástom poschodí. Sedíme na balkóne, ktorý ponúka úchvatný pohľad na Stredozemné more.

Alaa je odhodlaný pokračovať, v Egypte, kde vraj navždy zostane občanom druhej kategórie, sa dusí. Amar, ktorý musí denne po telefóne znášať slzy svojej ženy Ronaldy, sa rozhodne nevzdať. „Robím to, aby som jedného dňa neľutoval. Keby sa tu niektorej z mojich dcér niečo stalo, neodpustil by som si to.“ Jeho dcéry nenosia šatku, čo je v Egypte akceptované čím ďalej, tým menej. Kamkoľvek prídu, chlapi ich hneď obchytkávajú.

30-tisíc eur

O 1500 kilometrov ďalej, na severnom pobreží Stredozemného mora, priplávajú v týchto aprílových dňoch k Sicílii tisíce utečencov. Počasie je priaznivé. Na jar a na jeseň je more najpokojnejšie. Ministri vnútra krajín Európskej únie ale tlačia, chcú, aby Líbya a Egypt lode zastavili. Odmeňujú a trestajú – peniazmi, ktoré poskytujú, a peniazmi, ktoré škrtajú.

Egyptská vojenská junta, ktorá sa snaží upevniť svoju vládu, cíti šancu, ako sa voči Európe prezentovať ako spoľahlivá poriadková moc. Usporadúva lovy na utečencov, sprísňuje pobrežné kontroly, každý týždeň zatvára ľudí po stovkách do internačných táborov. Zatiaľ čo sa Európa na severnom pobreží tvári ako ľudomil, na južnom pobreží je nemilosrdná.

Loď, na ktorej sa máme plaviť, je 24 metrov dlhá a má previesť okolo tristo utečencov. To nám hovorí šéf pašeráckeho gangu, ktorý sa prestavil ako Abu Hassan. Loď mu patrí. Prišiel do našej skrýše, aby znovu získal našu stratenú dôveru. Malý muž s briadkou si okamžite dá nohy na stôl. „Táto cesta je pre mňa rovnako dôležitá ako pre vás,“ hovorí. Má obavy, aby sme si to nerozmysleli a nešli k iným prevádzačom. „Už som za vás minul veľa peňazí.“ Výkupné, minibusy, nájom za ďalšie a ďalšie byty.

“Abu Hassan sľubuje, že nás pobrežná hliadka nechá prejsť. Vojakom a ich dôstojníkovi platí za prejazd našej lode 30-tisíc eur.”

Pred týždňom vraj poslal na loď tisíc bochníkov chleba, ktoré sú teraz už pravdepodobne pokazené. Abu Hassan rozpráva, že egyptský trh si rozdelili štyria veľkí pašeráci ľudí. On je vraj jedným z nich, potom je údajne ešte „doktor“, nejaký Hanafi a Abu Ahmed. Vlani išli obchody s utečencami skvele, len on sám, Abu Hassan, vraj poslal do Talianska 35 lodí. Naša cesta je otvorením jeho tohtoročnej sezóny a to, ako to dopadne, vraj rozhodne o úspechu celého roku.

Sľubuje, že nás pobrežná hliadka nechá prejsť. „To sú moji ľudia.“ Vojakom a ich dôstojníkovi platí za prejazd našej lode 30-tisíc eur. Najväčšími nepriateľmi pašerákov sú vraj teraz oni sami. „Ničí to celý trh.“ Všetci chcú z lukratívneho obchodu väčší podiel. Preto sa navzájom sabotujú a prezrádzajú cudzie výpravy polícii.

Pred dvoma dňami sa kapitán plne obsadenej lode vrátil do prístavu a všetkých vydal, pretože konkurencia mu za to zaplatila. Straty jedného sú ziskom druhého. Vraj takto kazia povesť konkurencie, aby si tú svoju vylepšili; ale teraz už všetko zachádza príliš ďaleko. Veľká štvorka pašerákov sa má v týchto dňoch zísť na konferencii v Alexandrii a uzmieriť sa.

Sťahujeme sa ešte dvakrát. Ale potom, dobrý týždeň nato, čo sme s Amarom opustili Káhiru, sa to začne. Vyzdvihnú nás minibusy, vyrážame z Alexandrie a bežíme k moru, ako najrýchlejšie môžeme.

Husam spolu s ďalšími utečencami uteká k moru popri továrenskom múre, hnaný sfetovanými egyptskými naháňačmi. 

Ochromený strachom

„Bežte vy sku...synovia!“ kričí chlapec, ktorému ešte ani nezačali rásť fúzy, a mláti nás palicou. „Bežte!“

Pláž je rovná a piesková. Naši poháňači nám prikazujú, aby sme si okamžite ľahli na zem. Rozdelia nás do troch skupín po dvadsiatich utečencoch s niekoľkometrovým odstupom. Obézny Husam je taký nepohyblivý, že nie je schopný si dostatočne rýchlo kľaknúť, jeho brat ho stiahne za bundu dole.

Pláž je najnebezpečnejším úsekom úteku do Európy. Pláž priťahuje mrchožrútov. Tu sa stretávajú zlodeji z pevniny aj z mora. V tejto chvíli sme najzraniteľnejší. Utečencov na pláži často prepadávajú banditi, zmlátia ich a okradnú. Niekedy sú to aj pašeráci, ktorí, nespokojní so svojou províziou, svojich pasažierov rovno aj okradnú. Navyše môže kedykoľvek prísť pobrežná hliadka z vody alebo z pevniny, so psami.

More žiari svetlami mocných fabrík a signálnych svetiel nákladných lodí v kotvisku. Abukirský záliv. Jeden z najväčších egyptských priemyselných prístavov. Pevnina za nami infernálne žiari červenou, oranžovou a žltou. Dym výrazných farieb sa nám tiahne nad hlavami.

„Otče všetkých sirôt!“ kričí Alaa v extáze na more.

Amar leží v piesku a hovorí so svojou ženou, sme na mori, hovorí, neviem, ako dlho ešte budem môcť telefonovať. Keď už nič nebudeš počuť, tak sme to dokázali. A skutočne sa k nám rútia dva motorové člny. Mladí muži medzi utečencami vybehnú ako prví, zachytia sa trupu člnu a snažia sa dostať hore, padajú a skúšajú to znova. Amar zostáva stáť, je ako ochromený, má úzkosť z davov, chce nastúpiť ako posledný, poslední ale často zostanú na brehu.

Našťastie nás objavuje posádka druhého člnu. Musíme ísť po prsia do vody, aby sme na čln dočiahli. Tlačím nahor tlstého Rabeu, zatiaľ čo ho niekto hore ťahá, potom mi ktosi podá ruku, ja ju chytím, vytiahne ma, vlečie ma cez palubu, kde už leží bez dychu Amar. Vedľa nás sa krčí Bissan, dievča s cukrovkou. Pozerá na breh a jačí, jej hlas prehluší dokonca aj motor.

Jej matka v čiernom hidžábe stojí vo vlnách. Zdvíha ruky z vody. Volá za loďou, ktorú muži otáčajú smerom na more. Batoh s inzulínovými injekciami unáša príboj, vlna ho Bissan vyrvala z ruky. Pri naloďovaní sa rodiny často roztrhnú. Deti doplávajú do Talianska bez rodičov. Z lodi nie je cesty späť. Známy zo sýrskeho Dará s rodinou niekoľko posledných týždňov v Egypte žil a sľúbil, že Bissan vlnobitím prenesie – pretože ako jeden z mála mala plávaciu vestu. Potom ale dievča proste strčil do mora. Riskoval jej život, aby si sám zabezpečil miesto v člne. Posádka druhej lode ju vytiahla za obe ruky, ale na jej matku zabudli.

Dieťa na palube kričí tak strašne, že muži loď obrátia, kľajú, matku vytiahnu a inzulín palicou vylovia z vody. Batoh, ktorý dievčaťu zachraňuje život, jej drsne vrazia do náruče. Potom sa rútime na more, spenené vlny okolo nás. Počujeme, ako lodný kýl naráža na hladinu a ako dievča stále ešte kričí, úplne bez seba. Pašeráci na ňu kričia, matka a sestra ju upokojujú. Amar sa k Bissan prisunie a pýta sa: „Máš strach?“ – „Nie,“ hovorí Bissan už pokojnejšie, „ja nemôžem mať strach. Keď budem mať strach, tak ma hypoglykemický šok zabije.“

Z pobrežia už je len úzky pruh na horizonte. Náš čln má trojčlennú posádku, dvaja muži sú pri motore, tretí drží hliadku na prove. Čln nie je úplne plný, je nás tu len deväť, všetci sa vrhli na prvú loď. Pri kormidle je veliteľ, stojí vzpriamene, drží kurz na otvorené more, skoro ale začne kliať, pri uchu mobilný telefón. „Kde je ten sku...syn?!“ kričí na ostatných členov posádky. Márne sa snaží zohnať kapitána hlavného plavidla. „Hovoril, že za pätnásť minút bude na mieste!“ Zrazu bočný motor začne preskakovať, chrčí, vynecháva, až skape úplne. Nastane ticho.

“Taliansko je na dosah, Švédsko, Nemecko – keď zrazu čln zastaví pri nejakom ostrove a pašeráci nás strkajú z paluby.”

Utečenci pozorujú posádku. Muži vyhadzujú kotvu, pokúšajú sa znova naštartovať. Ťahajú za šnúru, znovu a znovu. Veliteľ otvorí motor, ďalší volá kapitánovi prvého člna, ktorý išiel dlho vedľa nás, ale napokon zmizol v tme pred nami, aby pasažierov vysadil a vrátil sa po nás.

Potom motor predsa len naskočí.

Čln sa zas rúti vlnami. Muž, ktorý drží hliadku na prove, hovorí, že už vidí hlavnú loď. Ešte vraj maximálne päť minút a budeme v medzinárodných vodách, tam na nás egyptská pobrežná stráž nemôže. Jeden z pašerákov nás obchádza a chce, aby sme mu dali všetky egyptské libry. „Aj tak ich už nepotrebujete.“ Potom hovorí: „Tam je!“ ukazuje na hromadu svetiel vo vode. Niekde tam je vraj hlavná loď. Amar leží na chrbte, ruky za hlavou, jemne sa usmieva a pozerá sa na nebo. Pred odjazdom si vzal dvojitú dávku xanaxu. Rabea sa smeje, zdvíha päste, búcha Amara po stehnách, žiari. Po prvýkrát si myslíme, že sme to dokázali. My reportéri sa cítime podobne, naše pocity sa od pocitov utečencov takmer nelíšia. Taliansko je na dosah, Švédsko, Nemecko, nový život, sny, na ktoré sa mesiace pripravovali – keď zrazu čln zastaví pri nejakom ostrove a pašeráci nás strkajú z paluby. Jeden po druhom padáme do vody.

Utečenci sa ukrývajú na ostrove Nelson na dohľad od alexandrijského prístavu.

Ruky hore!

„Rolanda, neviem, čo sa s nami deje,“ hovorí Amar o niečo neskôr svojej žene do telefónu. „Sme na nejakom ostrove. Lode sú preč. Neviem, čo majú v pláne.“ Pasažierov prvého člnu tu tiež vysadili, opäť sa stretávame s Alaaom, Husamom a Asusom. Povedali im, že nás člny zas vyzdvihnú. V skupinách sa usadíme na pahorkoch ostrova. Trasieme sa zimou, premočení, vietor ostro fúka. Alaa vybalí igelitové vrecia, ľahne si do krovia, ktoré tu všade rastie, a natiahne si jedno vrece cez nos, takže sú mu vidieť len ústa. Abu Hassan, kráľ pašerákov, mu sľubuje, že pošle nové člny. Amar ho bez prestania bombarduje telefonátmi.

Meno pevniny je Nelson Island, ako sa dozvedáme neskôr. Je to ostrovček veľkosti stokrát tristo metrov. Tu kedysi britský admirál Nelson porazil Napoleonovu flotilu. Keď spoza mraku vylezie spln, žiaria piesočné polia neskutočným svetlom. Ako keby tento ostrov nebol ani zemou, ani nebom. Ako keby to bol nejaký medzipriestor vzdialený všetkému. Pri chôdzi má človek skoro pocit, že by sa mu zem pod nohami mohla rozbiť ako sklo.

“'To ste si snáď mysleli, že už ste na Sicílii?' smeje sa dôstojník na vojenskej lodi.”

Pašeráci sa vrátili, tentokrát s trochu väčším člnom. Všetci pasažieri sa naň zas vrhnú, šprintujú do vody, bezohľadne bojujú, odrážajú sa od bahnitého dna, všetci naraz sa vešajú na zábradlie, všetci na jednu stranu, takže hrozí, že sa čln vo vlnobití prevráti. Posádka sa bráni ranami palíc, mláti do zúfalcov, aby sama nešla ku dnu. Amar zostáva s nami a rodinou Bissar na brehu – zas tá jeho úzkosť z davov. Ťažko naložený čln sa ženie na otvorené more, naraz sa ale otáča. Hneď nechápeme. Niečo je zrejme zle. Potom za pašeráckou loďou uvidíme dva motorové člny pobrežnej hliadky. Dva rýchle tiene s červenými blikajúcimi svetlami. Pašeráci hádžu utečencov do príboja, kopú ich, bijú, batožina pláva vo vode. My utekáme preč od mora ďalej na ostrov v bláznivej nádeji, že by sme sa tam mohli schovať.

„Je koniec, však?“ šeptá Amar o niečo neskôr v hlbokej priekope, kde sa spolu s ďalšími štyrmi utečencami schovávame.

Jednu skupinu za druhou nás vyháňajú z našich dier. V minulosti utečencov pri zatýkaní často strieľali. Niektorí sa schovávajú v príboji za skalami, pokým sa nepodchladia a nevzdajú. Rodina Bissan sa tlačí do priehlbiny v zemi a objavia ju ako poslednú. Ostatní mali čas len ľahnúť si na zem. Vojaci prečesávajú ostrovček pomocou reflektorov. Blížia sa aj k našej skrýši, kričia, nech vylezieme. Škriabeme sa s Amarom z priekopy s vysoko zodvihnutými rukami, oslepení svetlom ideme pomaly k nim, ale oni zrazu strieľajú z dvoch alebo troch samopalov len niekoľko metrov od nás, varovné výstrely ostrými nábojmi. Padneme na kolená, kričia na nás povely, ktorým nerozumiem, Amar, ktorý inak vždy tlmočí, je strnulý, vojaci nás nútia ľahnúť si do radu, tvárou k zemi, sme ponížení. Doklady si musíme položiť na hlavu. Niekoho kopú svojimi vysokými topánkami do chrbta. Tak sa končí sen tejto noci.

„To ste si snáď mysleli, že už ste na Sicílii?“ smeje sa dôstojník na vojenskej lodi, ktorá nás vezie späť do prístavu. Je so sebou spokojný. Dostane odmenu k platu alebo pochvalu.

Väzenie. Na cestu cez more sa vydávajú celé rodiny aj s deťmi. Často potom končia v krimináli.

Väzenie je prázdna miestnosť veľkosti 35 metrov štvorcových so zamrežovaným oknom, z ktorého vidieť odpadky. Nastupovať musíme v dvoch radoch. Už je to deň a pol, čo sme naposledy spali. „Kľaknúť!“ reve službu konajúci dôstojník. „Pripravte sa na najhoršie chvíle svojho života! Robte, čo hovorím.“ Potom nás spoločne odvedú do cely. Krátko po zatknutí nás civilný súd v urýchlenom konaní v neprítomnosti oslobodil. Ale moc nad nami má teraz National Security Police, niečo ako egyptská FBI, ktorá v týchto dňoch inscenuje aj vykonštruované politické procesy vojenskej junty.

Nikto nám nepovie, ako znie obžaloba, nikto nám nevysvetlí konanie. Jednoducho nás zavreli do tejto miestnosti, 59 mužov a žien a detí, ležíme na holej zemi, pretože tu nie sú žiadne postele, prikrývame sa poslednými suchými kusmi oblečenia. Až neskôr nám priatelia, ktorým smieme zatelefonovať, prinesú deky a jedlo.

“Amara vyhostia po 16 dňoch do Turecka. Bez akejkoľvek nádeje na to, že v dohľadnej dobe uvidí svoju ženu a tri dcéry. Jeho svet sa zrútil.”

Vo väčších mestách na pobreží vznikajú v súčasnosti internačné tábory pre zajatých sýrskych utečencov. Ten náš pritom vyzerá ako jeden z tých lepších. V iných je viac ako dvesto ľudí bez jedla a čistej vody.

Súdi nás nejaký úradník v hnedom obleku. Jedného po druhom nás predvádzajú k výsluchu. Nepredstaví sa, teatrálne sa pohráva s hlasom. Výsluch s ním je rituál nášho podrobenia sa. Amar je uňho dve hodiny. Keď konečne vyjde z vyšetrovacej miestnosti, je ako vymenený. Amar, ten bystrý muž činu, stredobod svojej rodiny, ktorý si aj v zajatí spočiatku dokázal udržať humor a chuť do života, sa očividne rozpadá. Tupo sedí, viečka väčšinu čas zavreté, kamenná tvár.

My reportéri sme pri zatýkaní museli prezradiť skutočnú identitu. Rovnako ako všetci ostatní sme obvinení z ilegálneho opúšťania krajiny. Vyjednáva za nás nemecké a české veľvyslanectvo. Po deviatich dňoch nás vyhostia do Turecka.

Alaau a Husama prepustia za dva týždne. Smú zatiaľ zostať v Egypte a rozmýšľajú, či to znova skúsia cez more. Tlstý Husam na to chce trénovať.

Rabeu po trinástich dňoch deportujú do Turecka. Egyptské vízum, ktoré predložil, bolo falošné. Plánuje, že v nasledujúcich týždňoch skúsi na lodi preplávať Egejské more.

Amar zostane vo väzení najdlhšie a je vyhostený po šestnástich dňoch. Pretože nechce ísť do Sýrie, rozhodne sa pre Turecko. Berie dve tabletky xanaxu denne. Nemá žiadnu nádej, že v dohľadnej dobe uvidí svoju ženu a svoje tri dcéry.

Murára Asusa, ktorý našu skupinu tak často rozosmial, vďaka náhode prepustia v prvý deň. Skúsi to ešte jednou loďou, za štyri dni sa dostane na Sicíliu a niečo neskôr do Švédska. Čoskoro sa chce oženiť.

Wolfgang Bauer (1970) je nemecký reportér. Študoval islamské štúdiá, históriu a geografiu. Autor mnohých uznávaných reportáží, kmeňový autor denníka Die Zeit.

Stanislav Krupař (1972) je český fotograf. Za snímky utečencov vytlačených v tejto reportáži získal prvú cenu Czech Press Photo, ročník 2014 v kategórii Reportáž a Cenu UNHCR.

Reportáž vyšla pôvodne v Die Zeit. Vychádza v spolupráci s iniciatívou KtoPomoze.sk a revue Impulz. Všetky práva vyhradené.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo