Štverajú sa celý deň a od nás čakajú, že pri nich budeme do pol hodiny

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Štverajú sa celý deň a od nás čakajú, že pri nich budeme do pol hodiny

Miroslav Živčák. Foto: Adam Takáč

Rozhovor s horským záchranárom Miroslavom Živčákom.

Rozprávame sa v dopoludňajších hodinách. Museli pracovníci Horskej záchrannej služby v posledných hodinách zasahovať?

Predošlú noc sme mali výjazd k izraelským turistom, ktorí sa večer po zotmení stratili počas cesty v Kopskom sedle a nevedeli sa vrátiť späť. Neboli zranení, iba stratení.

Koľko zásahov ročne vykonáte vo Vysokých Tatrách?

Okolo 650.

Ako dlho ste už horským záchranárom?

Od polovice deväťdesiatych rokov. Robil sa vtedy nábor, na ktorý som sa prihlásil a vybrali ma.

Pochádzam z podtatranského regiónu, od detstva som mal vzťah k prírode a horám. Najskôr som začal do Tatier chodievať ako turista, neskôr som sa prihlásil do horolezeckého klubu a pridal sa aj skialpinizmus. Popri týchto aktivitách sa nedá nestretnúť pracovníkov horskej služby. Začal som sa o to viac zaujímať. Absolvoval som kondičné testy, skúšky z lezenia aj lyžovania. Samozrejme, musel som si dorobiť zdravotnícku školu a zároveň dvojročný výcvik horského záchranára.

Sú horskými záchranármi iba ľudia, ktorí vyrástli v Tatrách alebo okolí?

Nie, máme pracovníkov z celého Slovenska. Nie je nevyhnutné vyrastať v blízkosti Tatier, ak v nich chcete pracovať ako záchranár. Avšak na to, aby ich človek spoznal, musí v nich tráviť veľa času. Je to veľké prostredie s množstvom zákutí, človek ich spoznáva celý život.

Akú najčastejšiu chybu robia turisti, ktorí prichádzajú do Tatier?

Hovorievam tomu odvaha nič netušiacich. Podceňujú situácie, či už náročnosť túry, alebo poveternostné podmienky. Často si neuvedomujú, že keď je na vrcholoch hôr zlé počasie, ide o život. Poučia sa zväčša, až keď sa im niečo stane. No zažili sme aj takých, ku ktorým sme museli ísť v priebehu týždňa dva-trikrát.

Dnes majú ľudia ľahko dostupné a kvalitné informácie o počasí aj prístupnosti chodníkov, na základe ktorých sa môžu zodpovedne pripraviť na túru. Napriek tomu sa počet úrazov v Tatrách neznižuje.

Prečo?

Pretože sa zvyšuje počet turistov. Najmä v posledných rokoch cítime vysoký nárast návštevníkov. Môže to byť preto, že sa viac ľudí obáva vycestovať na dovolenky do exotických krajín kvôli rôznym nepokojom, ale aj vďaka väčšej túžbe Slovákov spoznávať viac vlastnú krajinu.


Ilustračné foto. TASR/Vladimír Benko

V ktorom ročnom období zasahujete najčastejšie?

Nedá sa to úplne presne povedať. V zime ide hlavne o úrazy na lyžiarskych svahoch a lavíny v dolinách, úrazy skialpinistov a horolezcov. Klasických peších turistov je vtedy menej, v lete ich však počet veľmi výrazne narastie a dochádza k zraneniam. Často sú to ľahké prípady ako vyvrtnutý členok, vyčerpanie alebo dehydratácia v letnej horúčave.

Kdesi som čítal vyjadrenie horského záchranára, ktorý tvrdil, že až 80 percent úrazov si v Tatrách spôsobia ľudia vlastnou vinou.

„Nie je nevyhnutné vyrastať v Tatrách, ak v nich chcete pracovať ako záchranár. Avšak na to, aby ich človek spoznal, musí v nich tráviť veľa času.“ Zdieľať

Ja by som povedal, že je to aj 90 percent. I teraz, keď už je vo vyšších polohách sneh, môžete vidieť niektorých turistov behať v teniskách. Obzvlášť nebezpečný je jarný sneh. Počas zimy pri páde človek zväčša padne do snehu a stlmí to tak náraz, ale na jar, keď je ho už menej, sa pošmykne a narazí o skalu.

Tí, ktorí chodievajú do hôr častejšie, majú dobré oblečenie, vybavenie a znalosti, nespôsobujú si problémy. Vedia si zhodnotiť vlastnú kondíciu, časové údaje, trasu, zásoby jedla a pitia. Sú tu potom ale „dobrodruhovia“, ktorí chodia, kde sa dá, len nie po značkovaných chodníkoch, pretože chcú zažiť dobrodružstvo a byť niekde inde. Nie sú však na to zväčša dostatočne vycvičení, neabsolvovali horolezecký výcvik a nevyznajú sa v teréne.

Akú časť tvoria záchranárske výjazdy, pri ktorých je nutné použiť vrtuľník?

Závisí to od počasia, vrtuľník je limitovaný poveternostnými podmienkami. Keď je viditeľnosť pod 800 metrov a fúka vietor rýchlejšie ako 20 metrov za sekundu, tak vrtuľník nemôže vzlietnuť. Ak je vtedy aj vážny úraz, musíme ísť pešo.

V horách je, paradoxne, aj obyčajné vyvrtnutie členka indikácia na let vrtuľníkom. Ak sa to stane na nejakom odľahlom mieste, záchranárom tam totiž cesta pešo trvá aj niekoľko hodín. Nemôžeme tam nechať zraneného človeka čakať taký dlhý čas, zvlášť v zimnom období. Mohlo by dôjsť k omrzlinám alebo podchladeniu.

Spolupracujete aj s poľskými záchranármi?

Áno a je to veľmi dobrá spolupráca. Keďže Tatry sú v pohraničnej oblasti, niekedy nám počasie na našej strane nedovolí vzlietnuť vrtuľníkom, ale z Poľska sa to dá, a tak nám pomôžu. Alebo naopak.

Nezneužívajú ľudia Horskú záchrannú službu?

Tá hranica je strašne tenká a ťažko to posúdiť. Niekedy nám zavolá človek, že je veľmi vyčerpaný, a ťažko povedať, či v tej chvíli iba preháňa alebo by to naozaj nezvládol.

Sú ale horolezci, ktorí si myslia, že keď majú poistku, tak si môžu zavolať kedykoľvek vrtuľník a preplatí im ho poisťovňa. Lenže nie je to tak, pretože vrtuľník neletí za každých okolností a podmienok.

Niektorí zavolajú uprostred noci s tým, že sa nevedia dostať dole. Nie sú zranení, ale nedokážu nájsť cestu späť. Keď im povieme, že najskôr sa k nim vieme dostať až ráno, tak zrazu sa vedia zorientovať a o dve hodiny sa nám ozvú, že sú na mieste.
 


Stáva sa, že zranení turisti očakávajú, že pri nich budete rýchlosťou bežnej záchrannej služby?

Áno, mnohí si to myslia. Oni sa niekam štverajú celý deň a od nás čakajú, že budeme pri nich za pol hodiny ako záchranári v mestách so sanitkou.

Môžete dať nezodpovedným turistom najavo, že sa zachovali zle?

Keď k niekomu prídeme po niekoľkých hodinách a je vyčerpaný, nemá to veľmi zmysel dávať najavo. Ale keď niekto reaguje spôsobom, že kde sme tak dlho, upozorníme ho, aby si uvedomil, čou vinou sa dostal do tejto situácie.

Ako vyzerajú prvé momenty, keď dostanete telefonát o pomoc?

„Keď niekto reaguje spôsobom, že kde sme tak dlho, upozorníme ho, aby si uvedomil, čou vinou sa dostal do tejto situácie.“ Zdieľať

Na dispečing príde hlásenie kolegom, ktorí sú v pohotovosti a vedia okamžite vyraziť. Ak je to zásah niekde blízko, napríklad na Hrebienku alebo Sliezskom dome a nepotrebujeme veľa materiálu, tak vieme byť rýchli podobne ako hasiči a vyraziť hneď.

Keď je to ale na odľahlom mieste, spraví sa najprv brífing, zvolia sa postupové trasy a poradíme sa, ako najrýchlejšie sa vieme na miesto dostať. Rozdelia sa záchranárske dvojice a materiál. Brífing nám zaberie nejaký čas, ale pre záchrannú akciu v horách je nevyhnutný.

Hasiči majú všetko prichystané v aute, my ale musíme zvážiť každý gram, ktorý si do batohu naložíme, pretože to ponesieme na chrbte. Vyberáme materiál podľa konkrétnej situácie a podľa terénu, v ktorom sa budeme pohybovať.

Kedy je to najzložitejšie?

Najmä vtedy, keď nepoznáme presnú polohu človeka, ktorý nám zavolá. Často ide o zblúdilcov, ktorí niekam išli a len približne tušia, kde sa nachádzajú. Dnes sa dajú poslať súradnice, ale tie sú iba približné.

Samozrejme, tma, hmla alebo búrky znepríjemňujú a sťažujú všetky zásahy.

Čo robiť v prípade, keď nás pri výstupe zastihne búrka?

Hovorí sa, že počasie na horách sa mení veľmi rýchlo. Avšak nikdy to nie je z minúty na minútu. Búrka má svoje príznaky predtým než príde, ktoré trvajú nejaký čas.

Treba sledovať ako prichádzajú mraky, prípadne si odstopovať časový interval od zablesknutia po zahrmenie a podľa toho vyhodnotiť vzdialenosť búrky. Keď vidím, že sa to na mňa valí, netreba ísť na vrchol za každú cenu. Ten tam bude aj na druhý deň.

Skaly s reťazami sú pri búrke najnebezpečnejšie, je to doslova hromozvod. Nikto sa nemôže čudovať, keď tam vtedy udrie blesk. Je to akoby niekto išiel po koľajniciach a prekvapí ho, že ide vlak.

V čom je špecifický zásah pri páde lavíny?

„Skaly s reťazami sú pri búrke najnebezpečnejšie, je to doslova hromozvod. Nikto sa nemôže čudovať, keď tam počas búrky blesk udrie. Je to akoby niekto išiel po koľajniciach a prekvapí ho, že ide vlak.“ Zdieľať

Keď padne lavína, neznamená to, že nemôže spadnúť ďalšia. Je tam vysoký ohľad na bezpečnosť, musíme pozorne monitorovať terén.

Veľmi dôležitý je časový faktor. Tým, že je človek zasypaný a má obmedzený prístup vzduchu, každou minútou sa jeho šance na prežitie znižujú. Po pätnástich minútach od zasypania má 90 percent ľudí šancu prežiť. Po trištvrte hodine je to už iba desať percent.

Pri ideálnych podmienkach – keď je jasné počasie, dá sa ísť vrtuľníkom a pád lavíny nám ohlásia okamžite – vieme byť pri zasiahnutom do dvadsiatich minút. Najprv nabehnú psovodi. Z metrovej hĺbky dokážeme vytiahnuť človeka asi za pätnásť až dvadsať minút. Už v tej chvíli je však trištvrte hodiny preč.

V prípade lavíny je tak dôležitejšia kamarátska pomoc. Preto nikdy netreba chodievať v zime do Tatier osamote a treba mať základnú výbavu – lopatku, vyhľadávač a sondu.

Sú predstavy o českých turistoch podľa vás pravdivé?

Je to trochu mýtus. Súvisí to skôr s vysokým počtom českých turistov v Tatrách, no nie s tým, že by boli špeciálne nezodpovední a neopatrní. Keď prídete v zime na Zbojnícku chatu, z desiatich ubytovaných sú deviati Česi. Logicky sa potom viac úrazov stane českým turistom, keďže ich je v horách vyšší počet. Postupne sa to však vyrovnáva, pribúda Poliakov aj domácich Slovákov.

Mnohé záchranné akcie sú nebezpečné a neraz dramatické, keďže ide o životy ľudí. Ako zvládate psychicky náročné situácie?

Väčšinou tak, že si s chalanmi sadneme večer na pivo (úsmev). Nemáme žiadneho psychológa alebo niečo podobné. Človek, ktorý robí túto prácu, si to musí vedieť urovnať v hlave sám a dlho na to nemyslieť.
 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo