Rodina 13. október 2019

Žijeme v digitálnom veku, ale nie sme digitálne bytosti

Slávka Kubíková
Slávka Kubíková
Dnes sa veľa ľudí sťažuje, že mnohé deti sú nevychované. To je totálna hlúposť. Ony nie sú nevychované, len nemajú isté funkcie a vzory v mozgu, hovorí lekár Ivan Juráš.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Slávka Kubíková

Žijeme v digitálnom veku, ale nie sme digitálne bytosti
Dnes sa veľa ľudí sťažuje, že mnohé deti sú nevychované. To je totálna hlúposť. Ony nie sú nevychované, len nemajú isté funkcie a vzory v mozgu, hovorí lekár Ivan Juráš.

Ivan Juráš je vyštudovaný lekár. Aj keď sa v istom momente rozhodol vymeniť kariéru pediatra za podnikanie, hlboký záujem o deti mu ostal. Svoje porozumenie toho, ako sa deti vyvíjajú a čo potrebujú, šíri ďalej – medzi rodičmi, učiteľmi aj laickou verejnosťou. Ivan Juráš spolupracoval na štátnej vzdelávacej vízii Učiace sa Slovensko, založil montessori školu, prednáša o rôznych témach z pedagogiky a psychológie.

Obľúbenou špecialitkou Ivana Juráša je terapia neuromotorickej nezrelosti. Ide v nej o primitívne reflexy, s ktorými sa rodia všetky deti, no postupne by mali reflexy odznieť. Sú však deti, pri ktorých sa tak nestane a to brzdí ich celý ďalší vývin. Ivan Juráš tieto stavy napráva pomocou špeciálne navrhnutých motorických cvičení...

Pri debate o technológiách a ich rizikách sa často ozve námietka, že je to len strach z nového. Že je to len niečo nové, na čo si napokon bez problémov zvykneme, ako to bolo vždy v histórii. Ako na koleso, na knihy, na televízor.

Biologické systémy sú evolučne nesmierne ťažkopádne. To sú obrovské dlhé časové obdobia, počas ktorých sa človek prispôsobuje novým podmienkam. O tom nie sú žiadne pochybnosti. Ľudia sa vyvíjajú v inom tempe ako tieto technológie. My síce žijeme v digitálnom veku, ale nie sme digitálne bytosti. Ak nie sme dostatočne pozorní a ostražití (voči technológiám), prejaví sa to dôsledkami, ktoré sú pre jedinca deštruktívne.

Váš základný argument je, že dieťa potrebuje na svoj optimálny vývin úplne iné veci ako obrazovky. A keď trávi veľa času pred obrazovkou, tak nedostáva tie správne podnety. Ale veď aj obrazovka je stimulom.

Je dôležité rozumieť, ako vývin prebieha. V prvých rokoch života sa u dieťaťa nastavujú technológie. Zoznamuje sa so svojím telom, so svojimi zmyslami a deje sa v ňom takzvaná senzomotorická integrácia. Nie je to tak, že dieťa sa narodí a už má dovyvinuté zmysly. To platí možno pre žirafu alebo pre koňa, ktorý sa po pár hodinách postaví na čaptavé nožičky, ale pre dieťa nie.

Technológie, o ktorých hovoríme, asi nie sú iPady.

Je to biologická technológia. Napríklad tá, ktorá zachytáva fotóny, tie sa odrážajú a my to vnímame ako farbu červenú a lesklú. Na to, aby sme túto informáciu mohli efektívne využiť, ju musíme integrovať s vnemami z ďalších systémov. Keď uvidím, že sa hýbe auto, automaticky sa mi zapája sluch. Keď chcem nastúpiť na eskalátor alebo na výťah paternoster, musím zapojiť zmysly, aby som vedel, kedy tam mám položiť nohu.

To je tá senzomotorická integrácia, čiže spojenie zmyslov s pohybom?

Áno, malé bábätko, ktoré sa učí chodiť, toto, samozrejme, nezvláda. Aj keď už vie chodiť, ak sa trošku zakníše, padne. Nemá vyvinuté to, ako má vyhodnocovať vstupy, ktoré mu dávajú systémy. Senzomotorická integrácia znamená integrácia poznatkov z technológií, ktoré máme k dispozícii, zosúladenie tých informácií do jedného komplexu, ich vyhodnotenie a následne použitie, napríklad na pohyb alebo písanie, alebo čítanie. Keď tam niečo chýba, má dieťa s takýmito činnosťami problém. Keď všetko funguje perfektne, tak problém nemá.

A kedy to bude perfektne fungovať?

Vtedy, keď je to vytrénované. Viete, aké to je, keď ste šli na prvú jazdu autom, a viete, aké je to dnes.

Ako so všetkým.

Ako so všetkým. Ako so strihaním nechtov, ako s písaním do zošita, ako so zaviazaním šnúrky. Pre mňa je nepochopiteľné, že mnohí ľudia, ktorí si tieto situácie zažili a denne zažívajú (keďže všetci sa stále učíme), nechápu, že keď dieťa dostane tablet pomaly už vtedy, keď sedí vo vajíčku, nemôže si cez isté veci prejsť. A, naopak, isté zážitky sú naň priveľa.

Ako dlho sa vyvíjajú zmysly?

Najviac sa to deje v prvých rokoch, úplne najviac v prvom. Má to svoj zákonitý proces, jeho výsledkom je to, že vidíme, počujeme, máme taktilnú citlivosť (hmat), máme propriocepciu.

Propriocepciu?

To je to, že aj keď zavriete oči, vnímate, že máte pokrčené kolená, že sa vám dotýkajú ruky a viete si trafiť na nos.

A že nespadnete v noci z postele.

Napríklad. Všetky tieto senzorické kanály vedú do mozgového kmeňa, veľmi starej štruktúry mozgu. Úlohou tohto jadra je vyhodnotiť informácie a potom poslať do senzorickej kôry presné inštrukcie svalom. Aby svaly vedeli, čo majú robiť. Je to nesmierne komplexná a komplikovaná štruktúra.

Foto – Profimedia.sk

A výsledkom je jemná motorika.

Jemná motorika znamená zapojenie a koordináciu všetkých svalov. Tých úplne maličkých, ale aj tých veľkých – stehenný sval, biceps. Viem urobiť adekvátny pohyb. Musím perfektne ovládať aj tie veľké svaly, aj to je prejav jemnej motoriky. Sedieť ticho a v pokoji bez bavenia sa je najvyššia forma ovládania a koordinácie.

Keď dieťa úspešne zintegruje zmysly a pohyb, čo sa deje ďalej?

Rozvoj kognitívnych funkcií. Čiže sebakontrola, udržanie pozornosti, operačná pamäť – keď robím výpočet, tak si medzisúčet niekde uložím a vytiahnem ho vtedy, keď to potrebujem. Tiež to, že viem splniť sekvenciu inštrukcií. Sú to tieto vyššie funkcie, ktoré očakávame u detí v škole. Že sa budú učiť a že sa budú učiť rady a že sa budú rady zamýšľať nad vecami.

Ale v realite sa deti učia nerady a nad vecami sa nechcú zamýšľať.

K tomuto bodu sa musíme nejako dostať. Od toho, že vidím, k tomu, že rád čítam, je ešte veľmi dlhá cesta. Tá sa skladá z určitých racionálnych dielov. Pokiaľ tie nejdú v takom poradí a takým spôsobom, ako majú ísť, a nie sú také podporované zo strany rodiča, ako by mali byť, nastávajú komplikácie.

Čo máte konkrétne na mysli?

Momentálne sa veľa ľudí sťažuje, že mnohé deti sú nevychované. To je totálna hlúposť. Ony nie sú nevychované, len nemajú isté funkcie a vzory v mozgu, nemajú dobre rozvinuté exekutívne funkcie. Jedna z tých exekutívnych funkcií je schopnosť udržať pozornosť a sústrediť sa a zároveň mať pod kontrolou impulzy. Keď preletí vták okolo, dieťa sa obzrie, začne ho pozorovať a odíde mu pozornosť. To je to, o čom sa začne potom rozprávať – má poruchu pozornosti, je hyperaktívne.

A nie je?

Jedna z vecí, ktorej sa venujem, je zrelosť nervovej sústavy. Zrelosť nervovej sústavy nie je len to, či viem stáť na jednej nohe, ale aj to, ako mám vyladený svoj sluchový systém: ako reaguje, v akej frekvencii musí zvuk byť, aby som naň zareagoval. Tiež to, či viem ignorovať irelevantné podnety a do akej miery.

Momentálne sa veľa ľudí sťažuje, že mnohé deti sú nevychované. To je totálna hlúposť. Ony nie sú nevychované, len nemajú isté funkcie a vzory v mozgu.Zdieľať

Vy sa venujete odstraňovaniu týchto nezrelostí. Tvrdíte, že aby bol vývin v poriadku, musia odznieť primitívne reflexy, s ktorými sa všetci rodíme.

Keď tie reflexy pretrvávajú, je to znak nezrelosti nervovej sústavy. A mnohokrát platí, že keď je nervová sústava nedozretá, môže sa to prejavovať symptómami, ktoré máme v rámci svojich poznatkových štruktúr zaradené do psychologických, respektíve psychických problémov. Napríklad ADHD alebo Aspergerov syndróm. Niektoré deti, keď dostanú viac inštrukcií za sebou – choď do izby, otvor druhý šuplík, zober z neho knihu a potom zhasni a dones mi tú knihu –, sa zaseknú hneď na začiatku. Ktorý to bol šuplík? Jasné, niektoré to môžu spraviť preto, lebo nevezmú tie inštrukcie dostatočne vážne. Ale sú deti, ktoré to nedokážu, lebo nemajú ten fokus.

To už sú prípady, keď je očividné, že nastal nejaký problém. Ak ide všetko normálne, reflexy vymiznú.

Robil som so stovkami dospelých ľudí. Je extrémne výnimočné, že by sa u niekoho nič nenašlo. Existujú dospelí, u ktorých stále pretrváva napríklad úľakový reflex. Alebo kinetóza (cestovná nevoľnosť, pozn. autorky), to je tiež príznak neuromotorickej nezrelosti. Organizmus je nesmierne chytrý, má obrovské množstvo schopnosti kompenzácie. On sa nastaví tak, aby tie deficity nejakým spôsobom prekonal.

Ako sa vzniku nezrelosti nervovej sústavy zabraňuje?

Deti potrebujú v dostatočnej miere zážitky z pohybu. Niekto si myslí, že keď má dieťa 3D hru na počítači, bude mať perfektnú priestorovú orientáciu. To nebude. To získava vďaka svojim zážitkom z toho priestoru. Na počítači to nezažíva. Naučí sa len to, ako v 2D priestore vyzerá, keď rotuje nejaká vec. Vníma to, ale iba zrakom. Decko musí 23-krát padnúť na zadok, kým pochopí, ktoré svaly sa musia zapojiť, aby udržalo rovnováhu.

Asi treba povedať, že ten pohyb nie je len chôdza, ale že deti potrebujú narážať, skákať, byť dole hlavou a vyliezť na strom.

Presne tak. Fyzický pohyb všetkého možného druhu, aby mala nervová sústava šancu dozrieť, aby sa neskôr mohli rozvíjať kognitívne schopnosti.

Na učenie.

A na život. Keď je dieťaťu ťažko v škole, je mu ťažko aj v iných oblastiach. Najviac sa to prejaví v škole, lebo tam to musí robiť. Rozdiel je v tom, že v iných oblastiach nemusí. Keď je dieťa nemotorné, nebude cvičiť šerm, ale pôjde na šachový krúžok. V škole si nemôže vybrať, ale ťažoba sa prejavuje aj v iných oblastiach.

Poďme späť k pohybu a dozrievaniu. Sú rodičia, ktorí povedia, že dieťa sa hýbe dosť, a teda nevadí, ak mu dáme na hodinu tablet.

Áno, to v zásade platí. Otázka je, načo mu to dáme. Aký je ten motív.

Motívy sú rôzne, ale otázka je, či tým narušíme dozrievací proces, o ktorom ste vraveli.

V zásade platí, že v tom maličkom veku sú dôležité motorika, senzorické kanály a potom matematika a jazyk; to sú veci, ktoré sa má decko naučiť do šiestich rokov. Všetko, čo ide proti tomu, je škodlivé. Alebo ináč povedané: všetko, čo to nedostatočne podporuje, je mrhanie časom a v konečnom dôsledku pre dieťa neproduktívne.

Ale aj na tablete má dieťa veľa senzorických inputov. Tie ho nerozvíjajú?

Je ich tam až príliš veľa a nemajú motorickú protistranu. Možno ste zachytili, že boli také kanály, kde chodili rozprávky s veľmi rýchlymi strihmi, a zistilo sa, že deťom to skresľuje mozog, lebo ony to nevedia tak rýchlo spracovávať. Dokonca pri náchylnejších deťoch, ktoré mali biologickú predispozíciu, to mohlo vyvolávať až epileptické záchvaty. Zbláznil sa im mozog. A preto vymysleli tie iné kanály, kde vám ide pomaly rybička zľava doprava a potom sprava doľava. Nekontrastné farby a upokojujúca hudba.

To je krok dobrým smerom, nie?

Zoberme si bábo, ktoré leží pod stromom. Vidí, ako sa hýbu listy, cíti vietor, počuje šumenie a hlasy dospelých. To je niečo úplne iné, ako keď sa pozerá na televízor. Nie je dobré, ak vnemy prinášajú nedostatočný kreatívny feedback a sú jednostranné. Ak niekto sedí tri hodiny pri Minecrafte, áno, niečo sa tam učí, ale veľmi jednostranne. Je dôležité, aby boli veci vyvážené, ale niekto príde a vypichne, že Minecraft podporuje priestorové myslenie. Optimálne je, keď dokážeme vymyslieť také činnosti, ktoré podporujú väčšinu toho naraz. Aby som cítil, že fúka vietor, aby som cítil, či je chlad alebo teplo, aby som sa pohyboval.

Máme dnes už 4D kino, v ktorom na človeka fúka, hýbe sa sedačka, cíti pachy.

Načo vymýšľať také kino, lepšie je ísť do lesa.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že pre malé dieťa do šiestich rokov nie sú obrazovky najlepším nápadom. Ale keď je už dieťa staršie, nepadá na zadok pri chôdzi, zmysly má integrované a už sa dokáže učiť aj hlavou a abstraktne, tak Minecraft môže byť užitočný.

To je pravda, ono si v tom Minecrafte niečo rozvíja. Akurát keď Minecraft hrá online, tak si cezeň tvorí komunitu. Už sa tam vytvárajú nejaké interakcie, nejaké vzťahy na štýl „nikdy sme sa nevideli, nevieme si vyhodnotiť neverbálnu komunikáciu tvárou v tvár“.

A to je problém, lebo?

Mne sa veľmi páči model zdravia, v ktorom máme biologickú dispozíciu, máme psychickú a máme interpersonálnu. Všetky vplývajú na zdravie. A keď ja umožním, aby sa sociálne interakcie diali v neprimerane veľkej miere vo virtuálnom priestore, v ktorom mám odrezané senzorické kanály, tak sa niečo narušuje. Aj keď môžem mať človeka na obrazovke, aj tak je to oklieštené. Vidím len hlavu, nevidím jeho body language, počujem skreslene jeho hlas.

Minecraft môže byť dobrý na rozvoj logického myslenia a rozmýšľania 28 krokov dopredu. Ale tie deti, ktoré vyrastajú v oklieštenej sociálnej dynamike, majú tým ovplyvnené svoje zdravie. Keď sa v ktorejkoľvek časti života odstrihne to, čo je tam potrebné, je tým postihnuté všetko. Niektoré zmeny sú reverzibilné, niektoré sú ireverzibilné.

Aké sú vplyvy technológií vo vašom modeli zdravia?

Modré svetlo. Slnko má výraznú zložku modrého svetla, organizmus podľa toho vyhodnocuje, že je deň. Od modrého svetla je závislé vylučovanie melatonínu a ďalších neurotransmiterov v mozgu. Lebo tak sme sa tisícročia vyvíjali.

A keď dieťaťu dávame obrazovku...

Keď mu dávame obrazovku, je tam takisto výrazná zložka modrého svetla. A v spánkových laboratóriách sa zistila súvislosť medzi kvalitou spánku a chorobnými stavmi.

 Keď umožníme, aby sa sociálne interakcie diali v neprimerane veľkej miere vo virtuálnom priestore, v ktorom mám odrezané senzorické kanály, tak sa niečo narušuje.Zdieľať

Myslíte depresiu?

Nielen. Aj fyzické ochorenia – onkologické a podobne. Modré svetlo ovplyvňuje kvalitu spánku, tým zakladáme stav, ktorý dlhodobo bude spôsobovať problémy.

To sú čisto fyzikálne účinky.

Existujú aj ďalšie, nepriame. Tie sa týkajú rozvoja osobnosti. Narodíme sa a sme otvorení všetkému. Prichádzajú podnety a my na ne nejako reagujeme. A postupne, keď nám niečo robí zle, máme tendenciu sa tomu vyhnúť. Niekam, kde nám je príjemne a kde to poznáme. Napríklad k digitálnym médiám a sociálnym sieťam. Takéto návykové správania v súvislosti s technológiami sú už dnes jednoznačne preukázané.

My tu rozprávame o ideáli, o tom, ako by to malo byť. Realita je však taká, že sociálne siete sú dnes súčasťou života mladých ľudí.

Nerozumiem. Ideál čoho?

Ideál toho, že dieťa by malo mať skôr fyzickú sieť ako digitálnu.

„Malo mať“ je pojem, ktorý zaváňa tým, že mne sa páči červené auto a vám modré. Je to takto: v prípade, že dieťa nemá svoju fyzickú sociálnu sieť, s niektorými vecami nevie narábať. Keď stokrát nespravilo prúser a stokrát na niekoho nenakričalo a nemuselo sa ospravedlniť, nenadobudne skúsenosti, a teda zručnosti, ktoré mu v sociálnej interakcii pomáhajú.

Ak to preženieme do extrému, najväčšia záťaž pre človeka, ktorá existuje, je totálna deprivácia. Čiže keď ho zavrú do čiernej komory, kde nie je žiadny podnet. Tam sa mu po relatívne krátkom čase dezintegruje psychika. Je to extrémny príklad totálnej izolácie. A teraz niekto povie, že mu tam dá obrazovku. To síce nie je úplná izolácia, ale je to veľmi oklieštené prostredie.

Niektorí to nevidia ako oklieštenú formu, len ako inú. Skrátka – dáme si pomaranč alebo jablko, stretneme sa alebo si budeme četovať? Dáme dieťa strážiť babysitterke alebo robotovi? 40 percent rodičov z generácie mileniálov v jednom svetovom prieskume povedalo, že by nemali problém s tým, aby ich dieťa strážil robot.

To je tiež návyková orientácia na technológiu. Je to vytváranie závislosti od niečoho, čo imituje cit. Keď pohladkám robotického psíka, ktorý zavrtí chvostom, tak imituje cit. Ale to nie je cit. Je to návykové v tom, že na to, aby som vyvolal emočnú transakciu, mi stačí technológia, nepotrebujem človeka.

Niekomu však roboty môžu znieť ako skvelá správa. Že konečne máme technológiu, ktorá nám rieši aj naše psychologické potreby.

Každý máme šrámy, jasné, ale zrelosť osobnosti sa prejavuje v tom, že sa s tými šrámami vieme nejakým zdravým spôsobom vyrovnať. Ale ak na to začne človek používať technológiu, tak ľudstvo sa dostáva na šmykľavku, o ktorej nikto nevie, kde nás vypľuje. Je to ako čierny tunel v tobogane.

Riziko je teda v tom, že deti to budú používať na riešenie svojich šrámov?

Že to budú používať ako únikové miesto. Rogersova psychologická škola hovorí, že človek sa rodí s istou aktualizačnou tendenciou. To je to, čo má aj semienko, ktoré keď dáte po 15 rokoch do zeme, vyklíči. Podobnú schopnosť rozvinúť sa do optima má aj človek. A my túto schopnosť buď podporujeme, alebo nie.

A technológia je únik, keď sa to nedeje.

Presne tak.

Ak by sme však nemali technológiu, tak ľudia si budú hľadať iné úniky. Alkohol, drogy...

Budú. Ľudia majú tendenciu uľahčovať si život. Čím sú menej vyzretí osobnostne, čím menej tých všestranných a komplexných podnetov vo svojom ranom detstve dostali, tým majú väčšiu tendenciu utiekať sa k nejakému návykovému správaniu alebo k návykovým nástrojom. Mnohé tieto nástroje (heroín, marihuana, kokaín) sú však zakázané, jediným, pri ktorom sa to dokázalo, a nezakázalo, je alkohol. Aj pri technológiách sa zisťujú adiktívne črty, akurát je problém to zakázať.

Tým pádom je to celé na rodičoch. Ale tí bojujú s tým, že ak aj chcú viesť dieťa k rozumnému používaniu technológií, dieťa je vystavované tlaku rovesníkov. Už si akoby ani nemá kde vytvoriť tú svoju fyzickú sieť, lebo nemá s kým.

Dieťa je produkt rodičov. Keď bude existovať kritická masa detí, ktoré ich rodičia budú viesť ináč, tak tie si budú prirodzene vytvárať interakcie aj iným spôsobom. Žiadne dieťa sa nerodí s túžbou po tablete. „Daj mi tablet, daj mi tablet,“ to vznikne v momente, keď mu ho prvýkrát do tej buginy posunú. V Maslovovej pyramíde sa potreba tabletu nenachádza.

Je tam potreba sociálnej interakcie.

To je, ale ide o to, akú kvalitu tej sociálnej interakcii dávam. A ja rozumiem tomu, že technológia v niektorých prípadoch môže byť geniálna vec. Napríklad nám umožní spojiť sa s našimi blízkymi, ktorí sú v inom kúte krajiny alebo aj na inom kontinente. Aj takéto sociálne interakcie môžu byť za istých okolností obohacujúce. Ale treba si uvedomiť, za akých okolností, v akom rozsahu a k čomu to má smerovať. Je iné mať manželku cez internet a iné s ňou normálne fungovať a viesť každodenný trojdimenzionálny život.

Dnešné decká však nerozlišujú offline a online, im sa tie rozdiely stierajú.

Kedysi bolo, že ideme si spolu zahrať futbal, ideme na kofolu a potom do kina. Teraz je tu norma na istú úroveň aktivity a podľa nej sa musíš správať. Ak sa tak nesprávaš, tak nie si môj kamarát.

Myslíte tým lajk a komentár na každý post na instagrame?

Sú to nepísané pravidlá, ktoré človeka zatlačia do kúta, lebo bude sociálne vylúčený, ak sa nebude podľa nich správať. Stretávame sa aj vo fyzickom svete, a následne sme spolu aj na sociálnej sieti. A na to, aby sme boli navzájom pre seba akceptovateľní, musíme na tej sociálnej sieti vykazovať istý level aktivity. To je prúser. Ale otázka, ktorú sa treba pýtať, je, čo to človeku dáva, keď dostane tých 250 lajkov, prečo to vyhľadáva, čoho nemá dosť?

Odpoveď bude, že nemá dosť ocenenia od rovesníkov, preto potrebuje lajky.

A od rodičov má dostatok ocenenia?

Možno tiež nie, ale v istom veku hľadá dieťa ocenenie od svojich rovesníkov. A keďže ho inde nedostane, bude ho hľadať na sociálnych sieťach.

Áno, a to je úloha pre rodičov, aby si to uvedomili, aby sa navzájom vyhľadávali a pochopili, čo od nich tie deti potrebujú. Ak deti nedostanú od dospelého to, čo potrebujú, sú trvalo frustrované. A keď sú trvalo frustrované, dostanú sa do toxického stresu. Ten toxický stres sa neprejavuje niečím explozívnym. Ale jeho toxicita je v tom, že je v nejakej miere trvalo prítomný. Čo vedie k dôsledku, že exekutívne funkcie mozgu sa dostatočne nerozvíjajú.

Z čoho presne vzniká toxický stres u detí?

Dieťa potrebuje mať s dospelými vzťah. Nie že si budeme esemeskovať a facebookovať, ale normálny plnotučný vzťah so všetkými atribútmi. S rodičmi, ale aj s učiteľmi v škole a so všetkými relevantnými osobami. Ak to tam nie je, môže to byť zdrojom toxického stresu.

Vravíte, že toxický stres ovplyvňuje rozvoj mozgu.

Nevytvárajú sa synapsie. Poznáme tie výroky – čo robíš, ani sa o to nesnaž, zase si to pokazil, si taký sprostý. Keď je tohto priveľa, dieťa sa dostáva do toxického stresu a ide buď do adrenalínovej reakcie, alebo do paralýzy. Je to v rozpore s procesom učenia sa, lebo synapsie sa vytvárajú v čase vyrovnaného emočného fungovania, vtedy je budovateľské obdobie. Keď sme v mode „hit and run“, vtedy sa nič nebuduje. Vtedy si človek chce zachrániť život, využívajú sa len tie zdroje, ktoré sú k dispozícii.

 

Foto: Andrej Lojan

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate naše články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Fero Múčka

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0