Začal som ho plánovať pred šiestimi rokmi v októbri. Rád chodím na bicykli a okolie nášho mesta nám ponúka množstvo jednodňových cyklotúr do okolitých hôr. Zvyčajne chodievame s otcom alebo s bratom, no odkedy sú deti trochu väčšie, aj s dvomi najstaršími. Na túrach zažívame krásne momenty a veľa zábavy. Manželka sa ich nezúčastňuje a ani sa jej nečudujem. Šplhať sa po horách a tlačiť pred sebou bicykel, následne zjazdovať po krivých lesných chodníkoch nie je jednoduché. Preto som túžil vymyslieť výlet na ktorom sa bude môcť zúčastniť celá rodina. Podmienky boli jasné: rovná cesta, žiadne kopce, a bezpečnosť aj mimo ciest.
Pomohla mi k tomu náhoda. V tom čase som veľa chodieval pracovne do Žiliny. Diaľnica skoro celú dobu vedie okolo Váhu. Všimol som si, že okolo rieky je stále val, ktorý by mal byť teoreticky schodný. A vyhovoval by aj podmienkam rovná cesta, žiadne kopce, mimo frekventovaných ciest. V okolí som nepoznal nikoho, kto by takúto cestu absolvoval a tak som po večeroch na google.maps pozoroval okolie Váhu od Piešťan až po Vysoké Tatry.
Keď som si bol istý, že by sa to malo dať, predstavil som manželke plán na budúcoročnú dovolenku. Cieľ bol zatiaľ skromný, putovať tri dni a každý deň maximálne 35 kilometrov. Takto sme sa mali dostať až do Považskej Bystrice. Súhlasila, čomu som sa veľmi tešil. V zmysle tejto skutočnosti sa vyvíjali aj vianočné darčeky. Ježiško deťom priniesol nové bicykle. Viem, že 35 km nie je veľa, ale vzhľadom na to, že sme išli dvaja dospelí a tri malé deti (najmladšia dcérka mala osem rokov), tak sme si na viac netrúfali.
Na ďalší rok v máji začala „ľahká“ príprava kondičky. V júli sme slávnostne vyštartovali na prvú etapu Piešťany – Beckov. Na tejto trase nás sprevádzala sestrina rodina, taktiež s deťmi. Ubytovanie sme mali v Kúrii Beckov, priamo pod hradom. Trasu sme zvládli pomerne rýchlo a tak sme večer mali čas obdivovať obrovskú skalu na ktorej mali naši predkovia odvahu stavať veľkolepú stavbu. Ráno sme opäť poskladali všetku „výstroj“ na bicykle a pokračovali cez Trenčín až do Novej Dubnice. Skutočne sme išli stále okolo Váhu. Zo začiatku okolo ramena a od Trenčína po vale. Trasa medzi Beckovom a Trenčínom nám pripomínala krajinu z „Vinetuoviek“. Do diaľavy zelené pláne, stromy, poľná cesta. Nádhera. Deťom som spieval skautské piesne, učil som ich rôzne pokriky, celú cestu sme sa rozprávali. Najkrajšie bolo, keď sme išli popod pútnické miesto Skalka pri Trenčíne. Val bol pokosený a na zemi dlhé steblá suchej trávy. Počas prestávky ich deti zbierali do náručí a vyhadzovali. Vznikli z toho krásne fotky a ešte krajšie spomienky. Ďalšia cesta do Dubnice prebiehala po hrboľatej ceste, ktorú chlapská časť výpravy ocenila, ale dievčenská dávala najavo možné nebezpečenstvá pádu. Pamätám si, že tento úsek cesty bol výchovný pre manželstvo, lebo sme s manželkou „obrusovali vzájomné hrany“. V hrboľatej ceste som nevidel žiadny problém, ona mala presne opačný názor. Banalita, ale keď je človek unavený, spotený, hladný, tak reaguje inak ako za normálnych podmienok. Museli sme nájsť kompromis, čo sa nám aj podarilo. Opäť sme sa vzájomne lepšie spoznali a bolo to fajn.
Opisujem túto príhodu, lebo čas strávený na dovolenkách, ktoré nie sú len obyčajným „lehárom“ je požehnaním pre celú rodinu. V ten deň sa nám stala ešte jedna príhoda, na ktorú s chuťou spomíname. V Dubnici sme mali ubytovanie v Hoteli Kristína (veľmi pekné a lacné ubytko). Večer sme sa pešo vybrali do centra na pizzu. Chutne sme sa najedli a deti boli také smädné, že by vypili celý bar. Lenže, a to mladé rodiny dobre poznajú, džúsy sú v reštauráciách dosť drahé a tak sme už po tretej várke džúsov ďalej neobjednávali. Mal som ešte nealkoholický radler, tak som deťom povolil, aby si dal každý glg na „koštovku“. Dala si jedna dcérka, potom druhá a pozeráme, že syn stále pije a pije až dopil celý pohár. Z mojej chuti na radler zostala len predstava, preto mu hovorím mu, že si mal dať len glg. On mi oznámil, že si dal „megaglg“. Vtedy ma to dosť nahnevalo, predsa z rodičov si nemôže robiť vtipy. Aj si to všimol. Ale dnes sa na tejto udalosti schuti zasmejeme a keď si ide niečo dať, tak mu pripomínam, aby si nedával megaglgy.
Na ďalší deň sme chceli prísť až po Považskú Bystricu, ale keďže v okolí Váhu je množstvo elektrární, tak sme sa pri jednej dali do rozhovoru so správcom. Slovo dalo slovo až sme sa nakoniec ocitli na hodnotnej prehliadke elektrárne. Prístup správcu ma veľmi milo prekvapil. Bol to slušný, vzdelaný, ochotný človek. Vtedy som si uvedomil, akú nezvyčajnú kombináciu bohatstiev skrývame na Slovensku. Prenádherné prostredie, technické zaujímavosti, ochotní, múdri ľudia.
Považskú Bystricu sme nestihli. O šiestej večer sme v Púchove nasadli na vlak a hodinu sme už doma rozprávali starým rodičom zážitky.
Večer keď sme zaspávali sme si s manželkou sľúbili, že na ďalší rok budeme pokračovať v putovaní k prameňu Váhu. To opíšem v nasledujúcom blogu :-)
Akokoľvek, politika je veľmi dôležitá. Treba sa o ňu zaujímať. Ale načo by bola, ak by sme ju nerobili pre ľudí a pre rodiny. Putovanie, ktoré opisujem utužuje rodinné vzťahy. Zažije sa na ňom množstvo minipríbehov, ktoré pomáhajú vo výchove. Politici majú vytvárať dôstojné podmienky, aby k týmto minipríbehom mohlo dochádzať. Držme si palce, aby sa nám to darilo.