Zamyslenie nad filmom Edith Piaf

Pred časom ma zarazila poznámka mladého intelektuála na istej nemenovanej kresťanskej diskusii, ktorá sa týkala francúzskeho filmu Edith Piaf. Nemilosrdná poznámka mladého kresťana ohodnotila film ako karikatúru života v 20. storočí a odsúdila ho na smetisko spolu s inými filmami, hovoriacimi o sexe, alkohole a o drogách. Svoj komentár zakončil konštatovaním, že je správne, ak parížsky biskup odmietol Edith pochovať kvôli životu, aký viedla.

Životopisný film o Edith Piaf zobrazuje príbeh siroty, ktorá vyrastala v prostredí nočného Paríža bez rodičov, až kým si jej spevácky talent nevšimol majiteľ slávneho kabaretu. Ďalej už príbeh mladej Edith pokračuje ako to už vo filmoch poznáme: so štipkou pikantnosti a búrlivých osláv, tragickej lásky, výstupu na spevácky Olymp až po smrť.

Cieľom môjho príspevku nie je v žiadnom prípade obhajovať život, aký Edith Piaf prežila. Rovnako si nedovolím spochybniť rozhodnutie biskupa, ktorý údajne slávnu speváčku nepochoval, aj keď si myslím, že nie je na nás, ale na Bohu, aby nás súdil a videl naše najhlbšie pohnútky. Chcem sa ale zamyslieť nad tým, ako my - mladí kresťania - niekedy príliš ľahko posúdime a odsúdime konanie iných.

Film o Edith Piaf som videl. Priznávam, že jeho pochmúrno-depresívny štýl ma príliš neoslovil. Zároveň tento film považujem za čisto životopisný film plný dobrej hudby a nie za film dávajúci príklad alebo návod ako správne žiť. V záujme objektívnosti musím ale jedným dychom dodať, že ma oslovilo, ako hlavná herečka napriek nepriazni osudu a ťažkému životnému údelu v mladosti dokázala neustále nájsť silu a pokračovať vo svojom boji. Rovnako ma oslovilo realistické zobrazenie neustálych pádov a ťažkých vstávaní, ktoré boli v prípade spomínaného filmu umocnené excelentným výkonom hlavnej herečky Isabelle Sobelman. Vstúpil som si do svedomia aj pri zobrazení neuveriteľne ťažkého detstva mladej Edith a uvedomil som si, aké požehnanie ma stretlo v podobe toho, že som vyrastal v úplnej rodine, mám dobrých súrodencov a priateľov, a moji rodičia sú pre mňa doteraz vzorom. Verné zobrazenie pádov a nachádzania sily znovu vstať, ako aj tvrdé dennodenné spevácke precvičovanie Edith mi okrem iného pripomenulo, že aj v našich životoch sme predurčení stať sa soľou zeme, a to dosiahneme iba tvrdou a poctivou prácou. No a na záver môjho zamyslenia azda to najdôležitejšie - skutočnosť, že pri speve Edith Piaf sa do očí tisli slzy nielen ľuďom vo filme, ale aj nám, divákom v kinosále. Že nie je v dnešnom svete plnom kvázi umelcov vytvorených Hollywoodom ako na bežiacom páse už veľa piesní, pri ktorých nám po chrbte behajú zimomriavky, tak ako je to v prípade Editiných nesmrteľných melódií "La Vie en Rose" a "Non, Rien de Rien".

Veľmi dúfam, že práve my, mladí kresťania 21. storočia, budeme mať múdrosť a odvahu vidieť veci dnešného sveta nielen na povrchu, ale aj vo svojej hĺbke. Že nájdeme v sebe odvahu prekročiť vlastný tieň a oceniť to krásne, čo by malo byť ocenené. A že neostaneme iba pri učebnicovom hodnotení a príliš ľahkom odsudzovaní ľudí. Tak dokážeme spravodlivo a odvážne poukázať na problémy dnešného sveta, ale zároveň oceniť jeho krásu, zobrať si príklad, kde to je možné a stať sa tak naozajstnou soľou zeme.

Andrej Weber

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo