Babka Magdalénka: Panna Mária sa ku mne vrátila

V časoch socializmu dostala ponuku ísť do Lúrd. Vzala teda všetky peniaze našetrené na pohreb; a šla. Dnes žije v domove sociálnych služieb a teší sa, že tentoraz Panna Mária prišla za ňou.

Posledný domov

Domovy dôchodcov majú svojskú vôňu. V ovzduší sa vznáša esencia staroby, liekov, aktuálneho obedného menu. A čas tam má svoje vlastné tempo. Už sa niet kam náhliť, a aj keby bolo, už na to niet sily. Každý klient sem prišiel s vlastnými spomienkami, očakávaniami, predsudkami. Niektorí majú všetky veci  v sebe uzavreté. Väčšina nie. A vo svojom poslednom domove sa až do konca pasujú so svojimi strachmi, hriechmi, osobnými démonmi. S tým, čo spravili, čo nespravili, čo mohli spraviť inak.

Prechádzajúc chodbami michalovskej Teresy Benedicty, občianskeho združenia, vidím, že každý z dôchodcov znáša svoj údel po svojom. Veď aj napriek mnohým spoločenským aktivitám, ktorými personál oživuje ubytovaným dôchodcom stereotypné dni, je tu predsa len každý sám za seba. A každý chce svoje posledné roky, mesiace, týždne či dni využiť po svojom. Z jednej izby znie znelka Nákupných maniačok. Z ďalšej sa na mňa usmievajú dvaja dedkovia. V inej sa bielovlasá babka modlí z ošúchanej knižočky. A v ďalšej sa dôchodkyňa so smutným pohľadom skláňa nad bábätko – bábiku. S láskou a nežnosťou ju prebaľuje. Kým dôjdem na Magdalénkinu izbu, letmo sa o mňa obtrie vzorka rôznych osudov.

„On umrie...“

Magdalénka je tu jedna z najčipernejších ubytovaných.  Na rozdiel od životom či chorobou vyčerpaných dôchodcov, ktorí apaticky postávajú či posedávajú na chodbe, ona patrí do sorty tých, ktorí o život vôkol nestratili záujem. Zaujíma ju, kedy a za koho sa vydá ekonómka Júlia, s radosťou „varí“ papierové jedlá v aktivitách terapeutky Peťky, nevie sa dočkať nedeľného sviatku. „Bude odpust, pôjdem naň. Už som povedala kňazovi, že v nedeľu tu nebudem môcť čítať prvé čítanie...“ vysvetľuje mi s radosťou.

„Mala som ctiteľov, ale som ich odmietala, do žiadneho som sa nezaľúbila. Keď mi jeden kňaz povedal, že sa mám modliť za budúceho manžela, uvedomila som si, že ja rodinu nechcem.“

Zdieľať

Svoj životný príbeh mi už raz rozpovedala, teraz sa naveľa nechala presvedčiť, že si ho aj nahrám. „Ale potom ho vymažete, Marienka, však?...“ Uisťujem ju, že áno. Nepoznám Magdalénku dlho, no pochopila som, že nepatrí k tým, ktorí chcú po sebe zanechať stopy. Denníčky, listy, videá. Dokonca ani fotky vraj nemá. „Len jednu, z maturity. Vtedy som bola ešte taká mladá a pekná... Ale aj tú fotku som nechala u sestry. Načo by mi tu bola?“ Po návrhu, že ju odfotím teraz, zdesene krúti hlavou: „Nie, nie, veď ja už nemám zuby...“ Aspoň na rozhovor pristúpila.

Keď k nej však vojdem do izby tentoraz, plače. Musí ju utešovať obľúbená Peťka. Po chvíli sa dozvedáme, čo je príčinou Magdalénkiných sĺz. Jeden z klientov na dolnom poschodí dostal rakovinu. Michal. „On umrie a ja neviem, ako mu mám pomôcť...“ bezmocne sa chveje Magdalénka. Po rozhovore s Peťkou sa nakoniec z ničoho nič zdvihne a zamieri k parapete. Spomedzi obrázkov s náboženskými motívmi vyberá jeden v rámiku – archanjela Michaela. „Dám mu ten obrázok, on je jeho patrón,“ teší sa Magdalénka a vzápätí začne odriekať archaickú modlitbu k anjelovi vo svojich rukách...

Namiesto pohrebu Lurdy

Magdalénka žila sama, naposledy v Košiciach, na Furči. „Mala som ctiteľov, ale som ich odmietala, do žiadneho som sa nezaľúbila. Keď mi jeden kňaz povedal, že sa mám modliť za budúceho manžela, uvedomila som si, že ja rodinu nechcem,“ vysvetľuje mi. Vraj sa takto chcela zasvätiť Ježišovi. V detsky veľkých modrých očiach ešte aj dnes žiari odhodlanie.

Každý život má svoje vlastné peripetie, horšie či lepšie obdobia, míľniky. Tým najväčším medzníkom v živote Magdalénky bol zrejme výlet do Lúrd. Nech už rozpráva svoj životný príbeh komukoľvek a v bohviekoľkej verzii, lurdskú kapitolu nevynechá nikdy. V Magdalénkinom rozprávaní aj v jej živote mala zrejme špecifický post. Pritom v čase, keď vtedy tridsaťosemročná Magdalénka šla do Lúrd, bol u nás ešte socializmus. „Raz za mnou prišla kamarátka, ktorá robila na družstve ekonómku. Ja som na inom družstve robila s účtami. Vraj by chcela ísť do Lúrd, ale nemá s kým. Vedela, že tam chcem ísť.“ Magdalénka nerozmýšľala. Chápala, že podobná ponuka sa jej už nikdy nemusí naskytnúť. „Šla som, úplne bez rozmýšľania. Nevedela som reč, nemčinu som mala na strednej škole iba v prvom ročníku, francúzštinu vôbec.“ Nemala ani peniaze, len tie, ktoré si na vkladnej knižke šporila na pohreb. Keby náhodou. Všetky obetovala na výlet.

Ešte aj po rokoch sa zdá, že finančné hľadisko a jazyková bariéra boli jediné prekážky, ktoré zvažovala. Dnes, po mnohých rokoch, mi nevie vysvetliť, ako bolo možné, že sa jej v časoch socializmu podarilo cez Nemecko dostať rovnou cestou do Lúrd. Nedokáže sa rozpamätať na technické detaily, presnú cestu. Hádam však pre Magdalénku nebolo možné riziko vtedy vôbec dôležité. Alebo aspoň nie dôležitejšie ako snaha splniť si svoj veľký sen o návšteve miesta, kde sa zjavila Panna Mária. Hoci, ako priznáva, neskôr sa báli. Kamarátka o prácu, Magdalénka mala pocit, že by ju mohli zatvoriť. Keď im jeden z kňazov, ktorých vo Francúzsku spoznali, poslal list, kamarátka ho zhabala, nech Magdalénka neodpíše. Doteraz ju mrzí, že vzápätí prišiel nový, už len s jednou vetou: „Zíde z očí, zíde z mysle...?“

„Na omši v Lurdoch som dostala dar reči. Teraz som taká uvravená, ale predtým som bola také zakríknuté dievča.“

Zdieľať

Najkrajšie zážitky

Boh nás sprevádzal a ochraňoval,“ zaznie v jej rozprávaní niekoľkokrát. Magdalénka sa doteraz teší z toho, aké mali šťastie. Akoby vraj Boh naozaj chcel, aby si výlet vychutnali naplno. „Pomohli nám dve sestry, Slovenky. Ony šli do Lúrd v šesťdesiatom ôsmom, keď sa politická situácia trochu zjemnila. Potom však prišla revolúcia a už sa nemohli vrátiť späť. Dovolili im to až v sedemdesiatych rokoch. Jedna sa vrátila, druhá tam ostala, lebo si vo Francúzsku našla muža. Práve ona nám vybavila ubytovanie. Týždeň alebo dva, nepamätám si presne, sme tam boli ubytované aj stravované zadarmo,“ spomína na dobrodinku. Práve vďaka jej plynulej francúzštine zrazu zmizli aj problémy s komunikáciou. Magdalénka s kamarátkou tak už zrazu neboli odkázané na slovníky, ktoré by im boli pri priamom rozhovore s tamojšími obyvateľmi aj tak zbytočné.

Ešte viac je však Magdalénka vďačná za čosi iné: „Raz sme sedeli v jedálni a prišiel ku mne jeden veľmi pekný kňaz. Povedal mi, že sú tu z Poľska na dvoch autobusoch a že majú dve voľné miesta. Že nás môžu brať so sebou. Ostala som šťastná ako blcha, aj som zabudla odpovedať. Iba kamarátka do mňa štuchla, nech konečne niečo poviem.“ Skupina slovanských krajanov, s ktorými nemali problém komunikovať, mala vybavené exkurzie aj na miesta, kam sa vraj iní pútnici nedostali. Magdalénka napríklad doteraz spomína na privátnu omšu v poľštine, ktorú kňaz viedol priamo pri mieste, kde kedysi Bernardetta videla Máriu. Magdalénka na omši čítala prvé čítanie. A dosiaľ je presvedčená o jednom: „Vtedy som dostala dar reči. Teraz som taká uvravená, ale predtým som bola také zakríknuté dievča.

Medailónik

Možno viac ako samotné Lurdy však na Magdalénku zapôsobila návšteva Paríža: miest, kde pôsobila sv. Katarína Laboure. Svätica, ktorú kresťanský svet registruje najmä kvôli zázračnému medailóniku Nepoškvrnenej Panny Márie. Jeden taký skoro celý život nosila Magdalénka na krku. Potom ho však stratila. A život šiel ďalej, až... Magdalénka už žila v zariadení sociálnych služieb. Život v ňom si spríjemňuje po svojom. Modlí sa, rada počúva Lumen... Najmä o tretej, keď sa modlí hodinka Božieho milosrdenstva. Rádio počúva v spoločenskej miestnosti. A raz...

Ako som sa tak modlila pri rádiu, uvidela som v tej izbe škatuľu. Bola plná starých kníh.“ Kým sa však Magdalénka počas nasledujúcich dní rozhodla, že niektorú z nich by si vzala, škatuľa zmizla na povale. Magdalénka sa teda obrátila na personál, zmobilizovala vedúcu, a potom sa už konečne prehŕňala medzi staršou duchovnou literatúrou. Až sa v jej rukách čosi zablyšťalo. Medailónik. Ten zázračný. Magdalénka sa teší, keď mi rozpráva tento príbeh, a nadšene mi ukazuje prívesok, čo sa jej hompáľa na krku. Vraj je presne taký istý ako ten, čo mala predtým. „Takto zázračne sa ku mne medailónik vrátil,“ uzatvára. Pre Magdalénku je to zázrak – alebo aspoň dôkaz, že Boh na ňu pamätá, že Mária sa jej pripomína. A nadšene mi ukazuje aj knižku Zázračná medaila. Aj tú našla medzi starými knihami. „Prečítala som ju zatiaľ dvakrát, čítam ju tretíkrát a prečítam ju minimálne ešte zase dvakrát,“ zdôrazňuje popri opisoch, aká je tá knižka úžasná. „Keď ju čítam, oživuje to vo mne čas, keď som bola v Paríži na Rue du Bac,“ vysloví názov francúzskeho miesta, kde odpočíva Katarína Laboure.

Zdá sa, že zázraky majú rôznu podobu. Ten, v ktorý verí Magdalénka, sa jej hompáľa na krku. Keď podvedome siahne po medailóniku – akoby sa chcela uistiť, že tam ešte je – s úplnou samozrejmosťou a radosťou zároveň mi ešte raz zdôrazní: „Panna Mária sa ku mne vrátila.“

Odchod

Keď odchádzam od Magdalénky, v domove práve podávajú olovrant. Dnes to bude detská výživa. Magdalénka sa chce s tou svojou podeliť, ale odmietnem. Rozlúčime sa, ona sa chystá modliť. Ja kráčam chodbou, na ktorej počuť zvuky jedálenského vozíka. Väčšina klientov zmizla v svojich izbách. Dvere do nich sú opäť dokorán otvorené. Na mieste, kde nie je po fyzickej stránke ani jeden vyslovene zdravý klient, je to nutnosť. Vraj úplne každý tu má svoj chorobopis. Pri poslednej izbe neodolám, aj tentoraz aspoň letmým pohľadom nakúkam dnu. Pani, ktorá prebaľovala bábiku, ešte stále sedí na tom istom mieste. Bábika je na stolíku, prebalená, už sa na ňu len pozerá, hladká ju. Vedľa panej sedí muž, možno doktor, možno ošetrovateľ, možno syn. Neviem. Tiež pozerá na bábiku, a keď ho dôchodkyňa vyzve, tiež ju nežne pohladká. Môj pohľad ženu vyľaká, intuitívne sa k bábike zohne, aby ju chránila. Ospravedlňujúco sa usmejem a nechávam ju na pokoji.

Má naň právo.

Mária Bilá

Pani Magdalénka nesúhlasila s fotografovaním (pozri vysvetlenie v texte). Ilustračné foto: Flickr

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo