Možno ten Fico nie je až takou hrozbou

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Možno ten Fico nie je až takou hrozbou

Foto TASR/Jaroslav Novák

O emócii, ktorá dnešnej opozícii chýba.

Bývalý politik KDH a SDKÚ Ivan Šimko vydal minulý rok celkom zaujímavú knihu s názvom Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara. Šimko si počas pôsobenia v politike písal denník a kniha je tak podrobnou rekonštrukciou vzniku SDK a kampane pred voľbami v roku 1998, ktoré znamenali pád mečiarizmu.

Šimko bol aktívnym účastníkom a okrem faktov ponúka aj svoju interpretáciu týchto udalostí. Iní aktéri to, samozrejme, mohli vidieť inak, no pre historikov bude kniha každopádne cenným prameňom.

Jeden moment z nej stojí za pozornosť aj dnes. SDK bola zoskupením piatich strán. Popri KDH a liberálnej DÚ tu ešte boli mestskí pravičiari z DS, sociálni demokrati (SDSS) a Strana zelených. Politici týchto strán mali na mnohé témy úplne rozdielne názory, panovali medzi nimi osobné animozity, vnútri strán aj medzi nimi prebiehali mocenské zápasy, robili sa intrigy a nechýbali ani podpásové údery.

Všetko toto však zostávalo v tieni kuloárov a navonok smerom k voličom sa tomuto zoskupeniu darilo komunikovať jednu silnú emóciu: chceme spoločne poraziť Mečiara a potom spoločne vládnuť.

Robiť z toho analógiu pre dnešné dni by bolo príliš násilné. SDK síce tvorilo päť subjektov, ale kvôli účelovej zmene zákona to bola jedna volebná strana, čo politikov automaticky tlačilo do menšieho súperenia a väčšej komunikačnej jednoty.

Mečiar zároveň pre krajinu predstavoval existenčné ohrozenie a svoju úlohu zohralo aj to, že identitárne témy rezonovali vo verejnej debate oveľa menej ako dnes. Dominovali ekonomické a zahraničnopolitické problémy, na ktoré v SDK buď panovala zhoda, alebo sa v nich ľahšie hľadali kompromisy.

Pri spomínanej emócii z roku 1998 má však predsa len zmysel sa na chvíľu pristaviť. Aj súčasná opozícia vykresľuje ďalšie riadenie štátu v réžii Smeru a Roberta Fica ako až takmer apokalyptické ohrozenie krajiny. Rovnako aj dnešné opozičné strany stoja pred tým, že ak sa im podarí ujať moci, budú musieť vládnuť v pestrej zostave.

Dnešná opozícia voličom ponúka skôr emóciu konfliktu ako schopnosť nájsť spoločnú reč v mene nejakého strategického záujmu. Zdieľať

Napriek tomu dnešná opozícia voličom ponúka skôr emóciu konfliktu ako schopnosť nájsť spoločnú reč v mene nejakého strategického záujmu. OĽaNO otvorene ide po voličoch KDH, z PS/Spolu a Za ľudí srší vzájomná rivalita a Matovič bojuje hlava-nehlava proti všetkým. A skoro všetci z menovaných dávajú ostentatívne ruky preč od Borisa Kollára.

Ak sa aj nejaké pokusy objavili, ako Hlinov pakt o neútočení s progresívcami či Beblavého ponuka koalície kiskovcom, boli urobené tak netakticky a čudne, že vypálili kontraproduktívne a priliali ešte viac oleja do ohňa.

Aby nedošlo k omylu. Nejde o to, aby strany za každú cenu uzatvárali predvolebné koalície s otáznym synergickým efektom. Alebo za každú cenu našli zhodu v témach, kde kompromis možný nie je a jeho hľadanie len zneisťuje voličov. Možno by stačilo menej. Verejný signál, že spolu dokážu konštruktívne komunikovať, a zopár strategických priorít, na ktorých sa dokážu dohodnúť.

Je však celkom dobre možné, že emócia podobná tej z roku 1998 v súčasnosti ani vzniknúť nemôže. Napríklad preto, že opoziční politici veria, že väčší zmysel pre nich má mobilizovať svoje voličské kmene v duchu starého pravidla: pred voľbami je mojím najväčším nepriateľom ten, s ktorým súperím o podobných voličov.

Alebo Roberta Fica v skutočnosti nepovažujú až za takú dramatickú hrozbu pre krajinu, aby v mene jeho odstavenia od moci museli ubrať z konfliktného módu, ktorý im zaručuje veľký mediálny zásah. A silili sa k zdržanlivosti a do ústretových gest. To je otázka špeciálne pre Igora Matoviča.

Otázne je aj to, či je po takejto emócii medzi voličmi dopyt. Odpoveď nepoznáme a nie je ani známe, či to nejaká výskumná agentúra skúmala. Ale ak takýto dopyt predsa len existuje a opozícia ho nevypočuje, môže sa to ukázať ako najväčšia politická chyba týchto volieb.

Jeden z dnešných opozičných politikov potom raz možno napíše pamäti s názvom Ako sme mohli vyhnať Fica, ale nepodarilo sa. Kuloárnymi informáciami nás však len ťažko ohúri, pretože dnes sa nám špinavé prádlo perie priamo pred očami. A aktéri si to doslova užívajú.

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Jozef Majchrák

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo