Nedôverujem vzdelávaniu!

Nedôverujem vzdelávaniu!

Vagón na prevoz väzňov, koncentračný tábor Treblinka. Foto – Profimedia.sk

Ako učiť deti, aby sa z nich nestali inžinieri, ktorí budú konštruovať stroje smrti.

„Drahý profesor, som jeden z tých, čo prežili koncentračný tábor. Videl som to, čo by nemal vidieť nikto: plynové komory postavené vzdelanými inžiniermi, deti otrávené dobre vyškolenými doktormi, dojčatá zabité zdravotnými sestrami pomocou skúmaviek, ženy a deti zabité a spálené vysokoškolskými absolventmi. Nedôverujem teda vzdelaniu. Pomôžte svojim žiakom stať sa skutočne ľudskými. Vaše úsilie nesmie vytvoriť vyškolené monštrá, kvalifikovaných psychopatov, vzdelaných Eichmannov. Čítanie, písanie, počítanie nie sú dôležité, ak neslúžia k tomu, aby naše deti boli ľudskejšie.“

Hlas učiteľa

Ide o list, ktorý sa objavil v Le Monde v jednom článku od spisovateľky Annick Cojean. Dôvodom bol Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Nestačí byť vzdelanými, aby sme boli ľuďmi, vrylo do histórie krvavými písmenami dvadsiate storočie.

Rozvod medzi vzdelaním a výchovou patrí medzi najväčšie zlá školstva. Je ovocím otrepanej frázy, podľa ktorej by malo existovať neutrálne vzdelanie. Avšak popri vzdelávaní sa vždy aj vychováva, pretože v prvom rade odovzdávame bytie a až potom prichádzajú slová. Inak by nebol potrebný živý vzťah s deťmi (študentmi), ale stačilo by nahrávať prednášky na internet.

V úzkom zmysle slova nejestvuje vyučovanie na diaľku, ale iba vyučovanie v priamom kontakte, v osobnom stretnutí. Vyučovanie je časťou dramaturgie. Je to živá prítomnosť vyučujúceho, ktorá pobáda k poznaniu, pretože otvára cestu túžby študenta, ktorý v učiteľovi rozpoznáva život, ktorý je plnší a slobodnejší vďaka kultúre a dobre odvedenej práci, a preto aj on chce taký život pre seba.

Vzťahy sú tým, čo prichádza skôr než vedomosti, a dávajú zrod identite a poznaniu. Zdieľať

Na to si presne spomína aj držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Canetti vo svojej autobiografii: „Každú vec, ktorú som sa naučil zo živého hlasu svojich učiteľov, si pamätám vďaka výrazu tváre toho, kto mi ju vysvetlil, a tak v mojich spomienkach zostala spojená s jeho podobou. Toto je tá prvá skutočná škola poznania človeka.“

Ani najvycibrenejšie poznatky samy osebe ešte nerobia ľudí ľudskými, všetko záleží na tom, ako sa učitelia správajú voči sebe navzájom a k svojim žiakom, aké majú vzťahy medzi sebou. Pretože vzťahy sú tým, čo prichádza skôr než vedomosti a dávajú zrod identite a poznaniu. Iba vo vzťahu sa človek učí vnímať hodnotu seba samého. Vnímať, že je príjemcom daru poznania.

Ktorým učiteľom ste sa vrátili poďakovať a za čo? Len za to, že vás učili o zákonoch termodynamiky a o Leopardim (pre nás Slovákov napríklad o Hviezdoslavovi, pozn. prekl.) alebo za to, ako žili a ako práve vás učili termodynamiku a Leopardiho (Hviezdoslava)?

Dva zážitky

Pred nejakým časom mi napísal študent list: „Porozprávam vám dva zážitky. Ten prvý je o zaprášenej tvári školy. Profesor, ktorý začal hodinu v prvej triede lýcea so slovami – je vás veľa, zredukujeme vás, svojim žiakom zahlásil: ,Učiteľ nesmie mať srdce, musí mať srdce z kameňa... inak bude niekoho uprednostňovať.‘“

Mysleli sme si, že ide o vtip. Môj spolužiak na to odvetil: ,Ale nie, pán profesor! Učiteľ musí mať srdce také veľké, aby nerobil žiadne uprednostňovanie.‘ ,Nie, nie, srdce z kameňa.‘ Hovoril vážne.

Druhý zážitok: svetlá tvár školy. Tento rok som objavil poéziu vďaka neobyčajnému gestu obyčajného profesora filozofie, ktorý nám jedného dňa rozprával o svojej mladosti a o tom, ako poézia v tých časoch uchvacovala jeho život a zamestnávala jeho fantáziu.

Zaujal ma a keďže som dovtedy nečítal žiadneho veľkého básnika, poprosil som ho o radu. Na druhý deň ho vidím vyťahovať zo svojho kufríka zastaranú knižku. Prišiel ku mne a vraví mi: ,Toto je pre teba.‘ Podaroval mi jednu zo svojich kópií Elégií z Duina od R. M. Rilkeho, jeho obľúbenú knihu poézie. Knihu jeho mladosti!“

Rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi ukazuje, ako to dopadne, keď niekto oddeľuje vzdelanie a výchovu. A naopak, ako to dopadne, keď ich drží prirodzene zjednotené.

V prvom prípade sa myslí, že učiteľ by mal byť akýmsi distribútorom poznatkov, v druhom je didaktika dôsledkom vzťahu. Prvý učiteľ vychováva srdce k necitlivosti, k tomu, aby jeho žiaci nevnímali jedinečnosť toho „ty“, zatiaľ čo ten druhý urobí Rilkeho zaujímavým skôr, než z neho svojim žiakom prečíta čo i len jeden verš.

Láska plodí poznanie a rozšírené poznanie lásku. Zdieľať

Prvkom, ktorý potvrdzuje, že výchova a vzdelanie sú v ozajstnej harmónii, je láska. Nemyslím nič sentimentálne: láska je prístupom ku skutočnosti a umožňuje ju poznávať, pretože v nej dokáže uchopiť potenciálny význam, ktorý privádza k uskutočneniu prostredníctvom osobného zaangažovania sa.

Nemôžeme si rozšíriť poznanie o nejakej veci bez toho, aby sme si najskôr nezvýšili záujem v konfrontovaní sa s daným predmetom (platí to rovnako pre priateľstvo, ako aj pre chémiu).

Láska plodí poznanie a rozšírené poznanie lásku: ak učiteľ nevzbudí túžbu po danej látke, tak táto látka, hoci dobre známa, zostane mŕtva, ako to vysvetľuje Massimo Recalcati. Nejestvujú veci, ktoré by boli „nezaujímavé“, ale iba muži a ženy málo „zaujatí“, pretože emócie (neurobiológia nás v tom utvrdzuje) sú vodidlá, ktoré otvárajú cestu poznávaciemu vývoju.

Iba tak sa študenti stanú subjektmi nekonečných možností, a nie objektmi, v tom horšom prípade na zredukovanie alebo v tom lepšom na naplnenie.

Kopernikovský obrat

Toto je ten kopernikovský obrat, ktorý sa očakáva od každého učiteľa: nie sú to žiaci obiehajúci okolo neho, ale naopak. Profesor – ako to navrhuje ten študent v liste – je povolaný mať srdce také, aby nerobil žiadne uprednostňovania, pretože uprednostňuje všetkých a každého inak. Je to veľmi náročná výzva (koľko chýb, koľko radostí...), ale rozhodujúca.

Ide o tú istú výzvu, o ktorej hovorí Ovídius vo svojich Metamorfózach v súvislosti s mýtom o Pygmalionovi. O jednom sochárovi, ktorý bol sklamaný zo všetkých žien, a tak sa zamiloval do ideálnej ženy, ktorú vytesal do mramoru. Jeho zápal bol taký, že bohovia premenili jeho sochu na ženu z mäsa a kostí.

Tento mýtus sa zvykne používať aj pre ilustráciu výchovného pohľadu. Ide o takzvaný pygmalionský efekt, prostredníctvom ktorého ak sa učiteľ či vychovávateľ pozerá na svojho žiaka s presvedčením, že ten žiak to urobí dobre, vzbudí v ňom takú dôveru v seba samého, že takmer vo všetkých prípadoch, hoci aj zoči-voči nevhodnému počiatočnému stavu, dosiahne pozitívne výsledky.

Mladí nepotrebujú učiteľov ani príliš priateľských, ani žalárnikov, ale mužov a ženy schopných pozerať sa na nich ako na vzácne subjekty s nevídanými možnosťami. Zdieľať

Tento efekt funguje aj negatívnym spôsobom: ak som presvedčený, že za nič nestojíš, efekt vo výsledkoch bude koherentný, aj keď máš dobré schopnosti.

Výchovný pohľad nikdy nie je neutrálny, ale vždy prorocký, v dobrom aj v zlom. Potvrdzuje nám to aj každodenná skúsenosť s dieťaťom, ktoré len čo spadne, obráti sa k svojim rodičom: ak dajú najavo svoje znepokojenie, vyprovokujú plač, ak sa začnú usmievať, tak smiech. Takmer ako keby bolesť, hoci objektívna, bola premenená v pohľade a pohľadom.

Mladí nepotrebujú učiteľov ani príliš priateľských, ani žalárnikov, ale mužov a ženy schopných pozerať sa na nich ako na vzácne subjekty s nevídanými možnosťami, z ktorých nemôžu poľaviť.

A toto nie je otázkou poslania alebo magických schopností, ale profesionality. Práve táto výzva je kľúčovou chvíľou školského dňa: dáva dôraz na vzťah. Tak každý pocíti na sebe prorocký pohľad, ktorý ho bude nútiť konať dobre ako dôsledok toho, že jeho bytie je dobré. Opakom prístupu „je vás veľa, zredukujeme vás“, tohto neplodného autoritárstva, je plodný prístup „si jedinečný, rozmnožím ťa (asi by bolo lepšie – pomôžem ti rásť, pridám ti)“.

Čo je autorita

Slovo autorita pochádza z latinského slova augeo (aumentare – zväčšovať): vykonáva ju nie ten, kto má zmäkčilé alebo pohŕdavé srdce, ale kto si dá tú námahu zväčšovať život, ktorý má pred sebou, akokoľvek krehký, ťažký, nepoddajný sa môže zdať.

Toto je vzdelanie, ktorému dôverujem, pretože je inšpirované zrelým humanizmom, humanizmom toho človeka, ktorý robí z „ty“ srdce etiky a odhaľuje falošný humanizmus vzdelanca neschopného vnímať to „ty“, až tak, že je schopný ho zničiť práve prostredníctvom vzdelania.

Avšak nie je vôbec ľahké byť vychovávateľom v takom školskom systéme, ktorý sa dusí byrokraciou a znižuje spoločenskú a ekonomickú dôstojnosť. Byť učiteľom v kultúrnom kontexte, ktorý často útočí zhora (rodičia) a zdola (študenti). Ale tieto prvky sa môžu tiež stať výhovorkami pred tým, aby sa neurobilo nič, čo je na dosah ruky slobodného človeka: starať sa o toho, kto mu bol zverený.

Iba tak my, pygmalioni, pomôžeme mladým k horúcemu srdcu a chladnej hlave. Iba tak im pomôžeme, aby sa z nich nestali len ďalší z veľkého počtu dospelých s horúcou hlavou a chladným srdcom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo