Pocta tým, čo dnes v Číne neoslavujú

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pocta tým, čo dnes v Číne neoslavujú

Státisíce balónikov letia na oblohe počas osláv 70. výročia vzniku Čínskej ľudovej republiky na Námestí nebeského pokoja v Pekingu. Foto: TASR/AP

Čínsky režim je mocnejší a nebezpečnejší, ako bol sovietsky komunizmus.

V Číne si pripomínajú 70. výročie nastolenia komunistického režimu, pre tamojšiu politickú moc ide o centrálny sviatok. A to napriek tomu, že čínsky režim už dávno nie je komunistický.

Čínsky prezident a zrejme najmocnejší muž planéty Si Ťin-pching dnes povedal: „Neexistuje sila, ktorá by mohla otriasť základmi tohto veľkého národa. Nijaká sila nemôže zastaviť napredovanie čínskeho ľudu a čínskeho národa.“ Tie slová zazneli počas obrovskej vojenskej prehliadky so stovkami tankov a pätnástimi tisíckami vojakov. V dnešných oslavách, ako napovedá aj tento citát, necítiť kult minulosti, naopak, Čína žije budúcnosťou. Tamojší režim nie je komunistickou totalitou, je digitálnou diktatúrou, kontrolnú moc štátu nad jednotlivcom a spoločnosťou posúva do nových dimenzií, zároveň buduje niečo, čo sa dnes volá civilizačný štát (o tom nižšie) a to kombinuje s obrovskou dominanciou v globálnom obchode.

Len si uvedomte ten rozdiel: Keď mal 70 sovietsky režim, trpel už smrteľnými kŕčmi, respektíve ležal na márach, to podľa toho, či za začiatok sovietskeho režimu považujete rok 1917 alebo až koniec občianskej vojny, ako k tomu dnes pristupujú Rusi. Tajomstvo Číny je v tom, že režim sa mení, adaptuje, bez problémov vymenil triedny boj za globálny kapitalizmus, diktatúru proletariátu za budovanie meritokratickej strany. Napokon, otec Si Ťin-pchinga bol Maom zničený a mladučký Si Ťin-pching sa zo štvanca vyhnaného na okraj spoločnosti vypracoval na samotný vrchol. Niečo to hovorí o železnej vôli Si Ťin-pchinga a niečo o tamojšom režime.

Čínsky komunizmus je skrátka niečo iné ako komunizmus, ktorý poznáme z nášho sveta. Nie kvôli tomu, ako dokáže uplatniť terorizmus proti svojim obyvateľom, tým je nášmu podobný, skôr kvôli tomu, aký dokáže byť pragmatický. Oficiálne sa stále hlási k marx-leninizmu či Maovi, ale politika čínskej komunistickej strany je často protichodná tomu, čo reprezentuje Marx, Lenin a Mao. Čínskym komunistom sa podarili okrem dobytia a udržania moci dve veľké veci v druhej polovici 20. storočia: zvládli globálnu urbánnu revolúciu, kde sa centrom rozvoja a spoločnosti stalo mesto, v Číne išlo o bezprecedentnú spoločenskú transformáciu a potom zvládli prepojiť vládu jednej strany s kapitalizmom, dokonca s globálnym kapitalizmom. A využiť výhody z toho plynúce. Možno hovoriť o rôznych aspektoch, ale potlačenie chudoby v globálnom meradle je nepredstaviteľné bez pozitívnej roly, akú zohrala Čína. Len v samotnej Číne pred 30 rokmi žili dve tretiny populácie pod úrovňou 2 dolárov na deň, dnes je tam takýchto ľudí 0,7 percenta. To sú stovky miliónov ľudí, nehovoriac o ďalších stovkách miliónov v ďalších chudobných krajinách, ktorých čínsky rast ťahal z chudoby so sebou.

Ak chceme pochopiť, ako je to možné, musíme si uvedomiť nielen čínsku demografiu, nielen to, že väčšina sveta dnes žije v Ázii a mocenským centrom tohto sveta je práve Čína, nielen ekonomickú a hospodársku moc Číny, ktorá je pre nadnárodné firmy, automobilky, luxusné či masové značky hlavným trhom, čoho dôkazom je obrovský význam Číny pre svetový obchod alebo aj podiel Číny na produkcii uhlíka a dosah na emisie, to všetko má význam, ale kľúčom k tomu sa stala zmena, ku ktorej došlo v útrobách komunistickej strany.

Účastníci slávnostného pochodu počas osláv 70. výročia vzniku Čínskej ľudovej republiky na Námestí nebeského pokoja v Pekingu 1. októbra 2019. Foto: TASR/AP

Tajná porada koncom júna 1989 odhalila zásadnú štrukturálnu vec: v čínskom mocenskom systéme vznikla silná vnútorná opozícia. Ako ukazuje esej Andrewa Nathana, ktorý je editorom Tiananmen Papers a má zakázaný vstup do Číny, jeden z členov Politbyra – Peng, ktorý bol bývalým šéfom stálej komisie čínskeho parlamentu, povedal:

„V strane ... by sme mali a musíme zaviesť úplnú, pravdivú demokraciu na vysokej úrovni. Pri diskusii o otázkach má byť každý názor vyjadrený, ten, ktorý je správny, by mal byť rešpektovaný (obeyed), každý je rovný pred pravdou. Je zakázané hlásiť len dobré správy, a nie zlé správy, odmietnuť počúvať rôzne názory. Ak diskusia nevedie k úplnej jednomyseľnosti, čo máme robiť? Menšina musí nasledovať väčšinu. Iba takýmto spôsobom je možné dodržať štyri základné zásady, zjednotiť celú stranu a zjednotiť ľud.“

Na vysvetlenie, štyri princípy vyhlásil Teng Sia-pching koncom 70. rokov, ide o princípy udržiavať socializmus, ľudovo-demokratickú diktatúru, monopol komunistickej strany a vernosť myšlienkam Maa a marxizmu-leninizmu. A Peng, ktorého citát ste pred chvíľkou dočítali, bol jeden z rozhodujúcich ľudí, ktorí stáli za utopením revolúcie v krvi. Nie všade to išlo týmto smerom, v Šanghaji, kde vládol Ťiang Ce-min, boli demonštrácie rozohnané inak a miernejšie.

Vráťme sa k Tengovi – bol najmocnejším mužom Číny od čias Maa, jeho klan zvrátil moc koncom 70. rokov a podnikol niekoľko zmien, ktoré zmenili dejiny, od dohody so západnými politikmi cez kapitalistické reformy až po potlačenie odporu v roku 1989. Teng radil, aby Čína „zatiaľ skrývala svoje schopnosti a čakala, až príde jej čas“. Ktorýsi pozorovateľ to vyjadril opisom, že tak vznikol štát s veľkosťou slona a hlasom myši.

Teng nebol žiadny liberál, kľúč k jeho ideológii je spojenie otvorenia tržnej ekonomike a potlačenia každého odporu, cieľom bolo dosiahnuť spokojné obyvateľstvo vrátane mnohých výdobytkov, nie však politickej slobody. Ako to charakterizuje Stein Ringen, autor dôležitej knihy Perfektní diktatura, ekonomický rast nebol cieľ, ale prostriedok zachovania moci. S tým cieľom vznikol ázijský leviathan, všadeprítomný kontrolujúci štát.

Na archívnej snímke hore zo 6. júna 1989 cyklisti vchádzajú okolo nápisu Mobilizácia všetkých obyvateľov, zničenie stanného práva, ochráňte Peking pod most, na ktorého ceste, ktorá vedie na pekinské námestie Tchien-an-men (Námestie nebeského pokoja), hliadkujú tanky. Foto: TASR/AP

Zásah v roku 1989 ukázal, že Teng a jeho ľudia neaplikovali kolektívne riadenie, o čom svedčia práve Tiananmen papers, dôsledky zmenili na dlhý čas fungovanie čínskeho režimu. Na zasadnutí rozšíreného Politbyra sa ukázalo, že Teng čelí tvrdej opozícii voči svojej osobe a politike, viacerí z vystupujúcich kritizovali priamo oblasti, za ktoré niesol zodpovednosť Teng. Vznik tejto situácie mal dôsledky na nové prerozdelenie moci, ani Ťiang Ce-min, ani Chu Ťin-tchao nemali podobné postavenie na vrchole moci, museli brať ohľad na širšie vedenie. Trvalo vyše 20 rokov, než sa jeho nasledovníkovi podarilo obnoviť a ešte viac posilniť mocenský monopol v rukách jedného muža. Týmto vladárom, ktorý má moc, akú mal naposledy Mao, je od roku 2012 súčasný čínsky prezident Sin Ťi-pching.

Rok 1989 teda otriasol čínskym režimom, ale inak, ako by sme čakali. Čína dokázala nevídane zbohatnúť, stať sa členom WTO, najväčším ručiteľom amerického dlhu a globálnou veľmocou. Všetky liberálne veštby vyšli naprázdno, nádeje teoretikov, že s rastom bohatstva príde aj tlak na občianske slobody, aj nádeje pokrokárov, ktorí ako Bill Clinton verili, že „pokúsiť sa o kontrolu nad internetom je ako priklincovať želatínu o stenu“.

Číne sa to podarilo, želatínu pribila na stenu aj s pomocou Marka Zuckerberga, Googlu a ďalších gigantov západného technologického sveta.

A podarilo sa jej ešte viac. Všetko, čoho sa chytila, sa premenilo na zlato ako v gréckom mýte o kráľovi Midasovi. Pred pár týždňami som sledoval rozhovor Iana Bremmera s istou čínskou expertkou pôsobiacou v Londýne, ktorej sa pýtal, prečo vlastne Čína stále využíva globálnu (západnú) platformu internetu, prečo si nezaloží vlastný internet, čím by fakticky rozdelila jeden globálny systém. Expertka povedala, že zatiaľ k tomu nedošlo, pretože súčasný systém Číne vyhovuje, ale keď to pominie a Čína sa napr. rozhodne založiť si „vlastný internet“, platformu, ktorá bude technologicky oddelená od súčasného internetu, bude to zaujímavejší a atraktívnejší produkt ako ten západný, bude mať totiž viac zákazníkov, a teda viac peňazí.

Americký prezident Nixon, ktorý stál za otvorením Číny pre svet a oddelením Číny od Sovietskeho zväzu, si to uvedomoval. Pred smrťou svojmu priateľovi povedal, že pri pohľade na Čínu má obavu, že pomohol „stvoriť Frankensteina“.

Nuž a toto všetko dalo vzniknúť niečomu, čo sa volá Čínsky sen.

Čínsky prezident Si Ťin-pching odchádza z pódia po svojom prejave na otvorení summitu skupiny BRICS v roku 2017. Foto: TASR/AP

Ako správne tušíte, nie je to nič, čo by sa podobalo na americký sen. A prípadné zdanie klame. Čínsky sen je ideologický koncept, ktorý presadzuje súčasný čínsky prezident, má ísť o spôsob, ako zmeniť čínsku ideológiu na niečo trvalejšie, ako bol komunizmus, a urobiť to spôsobom, ktorý posilní tamojšiu diktatúru.

Najlepším opisom tohto fenoménu je kniha Kerryho Browna, znalca Číny a riaditeľa Lau China Institute na King´s College, jeho ostatná kniha sa volá rovnomenne – Čínsky sen (China´s Dream. The Culture of Chinese Communism And the Secret Sources of Its Power). Čínsky sen, to je čínska komunistická strana, ktorá sa mení na meritokratickú organizáciu s historickou misiou a schopnosťou prežiť všetko.

Brownova kniha sa začína opisom konferencie pre exkluzívne pozvaných expertov, ktorá sa pred časom konala v Kodani. Témou je komunistická strana Číny a svet. Prekvapivo na ňu príde Liou Jün-šan, jeden zo 7 členov čínskeho Politbyra, muž zodpovedný za propagandu. Je to človek, ktorý nežije na tom istom svete ako my ani absolútna väčšina politikov, každý jeho krok a výskyt je pod kontrolou štátu, nikde sa neobjaví náhodne, nechodí tými istými ulicami, keď ide mestom, ulice sú vyľudnené, je viac ako chránený živočích.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

V prednáške, ktorej opisom začína Brown svoju knihu, hovorí o tom, že kto chce študovať súčasnú Čínu, musí študovať čínsku komunistickú stranu. Tej sa podľa Lioua podarilo niekoľko vecí:

Po prvé, jej fungovanie je dôkazom, že bola vybraná dejinami: Počas posledných sto rokov sa žiadna forma vlády nad Čínou nepresadila a neukázala ako stabilná, či to bola konštitučná monarchia, republikánsky systém, alebo imperiálna vláda, nič nefungovalo. Iba komunizmus s čínskymi charakteristikami.

Po druhé, sú to Číňania, Liou citoval výskum amerického Pew Research Centre, podľa ktorého je 85 percent Číňanov spokojných s vývojom svojej krajiny. Strana má podľa neho aj bez volieb legitimitu a mandát na to, aby vládla.

Po tretie, kultúra. Čínska komunistická strana pri svojom výkone moci (údajne) odkazuje na tradičné čínske hodnoty – benevolentnosť, spravodlivosť a integritu.

Po štvrté, prax. Strana sa podľa manažéra propagandy správa výsostne pragmaticky, myšlienky posudzuje podľa toho, aký majú dosah na realitu, abstraktná hodnota je vedľajšia. A straníci majú mať silný zmysel pre svoju misiu, a teda vlastné kultúrne a morálne hodnoty.

Po piate, svet. Liou hovoril o tom, aký dôležitý je pre ich stranu globálny dosah, ako udržuje ich strana pracovné kontakty so 600 politickými stranami po celom svete a ako je základom ich pohľadu na svet optimizmus, čínsky komunizmus je podľa neho orientovaný na budúcnosť.   

Toľko pohľad vrcholného čínskeho komunistu.

Liou Jün-šan na návšteve Severnej Kórey. Foto: TASR/AP

V jeho bodoch možno vidieť odozvy vecí, o ktorých nehovorí a do tohto pohľadu sa dajú včleniť.

Napríklad ako dôraz na vlastné čínske hodnoty, legitimitu a historickú misiu komunistickej strany možno spojiť s odmietnutím cudzích foriem moci (demokracia), cudzích hodnôt (kresťanstvo) či záujmov (formulovanie vlastnej Monroevej doktríny a včlenenie Tchajwanu či Honkongu pod čínsku moc). Je to obraz Číny, ktorá v mnohom napodobňuje Západ, osobitne spôsob, ako si Američania uvedomovali a neskôr využívali globálnu dominanciu (pozri Monroeva doktrína), zároveň sa vyhýba chybám Západu (neefektívne používanie vojenskej sily) a v neposlednom rade – v niečom podstatnom ide presne opačným smerom ako dnešný Západ. Reč je o tzv. civilizačnom štáte (civilisation-state), čo je koncept na hony vzdialený západným predstavám vychádzajúcim z univerzalizmu či liberalizmu, civilizačný štát je, naopak, definovaný odlišnou identitou daného štátu, jeho výlučnosťou a osobitným poslaním. Tento koncept má dnes značný vplyv v Rusku či Indii, ale aj ďalších ázijských aj moslimských krajinách. Ako píše Gideon Rachman, má to vážne antiliberálne konzekvencie, oddeľuje to kapitalizmus od liberalizmu, čo môže byť jeden z kľúčov pre zvyšok 21. storočia. Sin Ťi-pching je najmocnejším predstaviteľom takéhoto uvažovania.

Teraz prichádza miesto na dve chyby v systéme.

Existuje totiž niečo, čo nemala čínska komunistická strana pod kontrolou, a jedinú silu, na ktorú sa mohol Západ v Číne dlhodobo spoliehať – čínske kresťanstvo. Problém je, ako sme už v Postoji viackrát písali, že Svätá stolica sa rozhodla čínsku podzemnú Cirkev nepodržať a podpísať dohodu s čínskym režimom, ktorý na podzemnú Cirkev útočí. Nikto nehovorí o sklamaní viac ako emeritný kardinál z Honkongu Zen, ktorý tento postup pápeža Františka nazýva zradou čínskych martýrov.

Druhou chybou v systéme je to, čo sa posledné mesiace odohráva v Honkongu. Masové miliónové protesty sú dnes menšie a radikálnejšie, protestujúci sa naučili rušiť technológie, ktoré detegujú ich tváre, a napriek rastúcemu tlaku nepoľavujú. Čína koná z pozície prevahy a snaží sa, aby sa proti demonštrantom postavila biznis trieda a stredná trieda v Honkongu, závislá od obchodu a podnikania. Časom sa môže zmeniť aj vnímanie týchto protestov západným médiami, napríklad redaktor CNN pred dvomi dňami na jednej z demonštrácií nazval plagáty a letáky demonštrantov „propagandou“.

Američania myslia svoj rozchod s Čínou vážne, zaujímavo o tom píše Edward Luce, tento Trumpov prístup má svoje opodstatnenie, aj keď na niektoré opatrenia je už zrejme neskoro. Čína je mocná a rozdiel medzi tamojším režimom a sovietskym režimom počas Studenej vojny môže vyznieť hrozivo: Je totiž pravdepodobné, že digitálna diktatúra bude nielen vojensky, ale aj ekonomicky a technologicky silnejšia ako slobodný svet.

Preto by sme nielen dnes mali myslieť na všetkých Číňanov, ktorí 70. výročie a ďalšie sviatky nemajú dôvod oslavovať. Čakajú to od nás a je to naša povinnosť.

Text je upravenou verziou staršieho článku, ktorý vyšiel tu.

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Jaroslav Daniška

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo