Nechcem byť kresťanský agitátor

Nechcem byť kresťanský agitátor

Pavel Helan (Foto: Facebook/Pavel Helan)

Rozhovor s českým pesničkárom Pavlom Helanom.

S vaším menom sa najčastejšie spája označenie „vlídný písničkář“. Prečo?

Nevymyslel som ho ja, to by bolo sebastredné. Tento prívlastok mi dala réžia v súťaži Československo má talent pred šiestimi rokmi. Viacerým mojim kamarátom sa páčil a povedali mi, aby som si ho ponechal. U nás v Česku majú viacerí pesničkári svoje prezývky. Ivo Jahelka je „zpívající právnik“ alebo Jarek Nohavica „ostravský bard“.

Vyštudovali ste lesné inžinierstvo, potom ste pracovali ako štátny úradník. Ako sa stalo, že sa dnes živíte hudbou?

Prišlo to až v dospelosti. Jedného dňa som šéfovi v práci povedal, že končím a idem sa naplno venovať spevu. Bolo to silné volanie srdca. Prvý album som nahral v 28 rokoch, do súťaže Československo má talent, ktorá ma zviditeľnila, som sa prihlásil až o päť rokov neskôr a prvé turné som mal v tridsiatich piatich. Nebol som nijaké zázračné dieťa, nepísal som piesne.

Žiadne hudobné vzdelanie?

Nie, neabsolvoval som nijaké konzervatórium. Ale zažil som tvrdú prax.

Akú?

„Jedného dňa som šéfovi v práci povedal, že končím a idem sa naplno venovať spevu. Bolo to silné volanie srdca.“ Zdieľať

Po večeroch som hrával po krčmách. Mal som z toho asi 80 eur za večer. Odohral som niekoľko hodín, boleli ma prsty aj hlasivky. Bola to veľmi tvrdá škola. Musel som zaujať publikom, ktoré popíjalo a nahlas sa bavilo (úsmev). Nebolo vôbec jednoduché získať si ich pozornosť. Hral som covery rôznych piesní, aj rockových. Dlhodobo by som to však nechcel robiť.

Vaše texty sú chytľavé, vidieť, že sa s nimi radi hráte. Mali by zvlášť pesničkári klásť na ne dôraz?

Áno, ja sa textom snažím vyjadriť myšlienky, nechcem to však robiť zložito. Niekedy potrebujú piesne jednoduchý spevavý refrén. Nesmú totiž poslucháča unavovať, ale pozdvihnúť a pohladiť. Príliš veľa textu v troch či štyroch minútach nie je potrebných. Niekedy stačí načrtnúť tému, v refréne dať určitý otáznik a nechať to odznieť vo voľnej medzihre.

Aktuálne mám prvú pieseň, v ktorej spievam aj obyčajné „ná, ná, ná“. Poradil mi to kamarát. Vraví mi: „Páčia sa mi tvoje texty, ale chýba mi v nich nejaký jednoduchý nápev, ktorý si s tebou môžu iba tak zaspievať aj ľudia na festivale.“ Povedal som si, že má pravdu, veď tak to robia aj tie najlepšie kapely ako U2 či Coldplay. Ja sa to stále učím.

Vnímate, že sa v poslednej dobe v Česku aj na Slovensku dvíha vlna pesničkárov?

Určite áno. V Česku máme veľké pesničkárske mená ako Jarek Nohavica, Vlasta Redl, Honza Nedvěd. Na chvíľu akoby ich éra utíchla, nastúpil viac rock, popoví speváci. Postupne však začali opäť prichádzať aj noví pesničkári ako Tomáš Klus, Voxel či Pokáč. Sú to mladí šikovní muži, ktorí hrajú piesne s gitarou. Samozrejme, aj pesničkár môže mať kapelu, ale jeho hudba je o texte a vyjadrení myšlienok.

Je to aj tým, že si to poslucháči žiadali?

Istotne. U vás na Slovensku to potvrdzuje Sima Martausová. Je to zázrak slovenskej hudobnej scény. Všimnite si, že nič komplikované nepredvádza. Príde a „iba“ zaspieva pieseň a ide z nej také dobro a radosť, že to ľudia vedia silno oceniť. Pesničkár má práve túto úlohu – prísť a zaspievať takým spôsobom, že sa ľudia cítia dobre.

V minulosti sa pesničkári verejne angažovali. Piesne takých ako Karel Kryl, Jaroslav Hutka či Ivo Jahelka sa stali akýmsi symbolom Nežnej revolúcie. Majú toto poslanie podľa vás pesničkári aj dnes?

„Niekedy potrebujú piesne jednoduchý spevavý refrén. Nesmú totiž poslucháča unavovať, ale pozdvihnúť a pohladiť.“ Zdieľať

Kapely by mali byť v dobrom zmysle spoločensky motivované. U nás v Česku má momentálne spomedzi pesničkárov túto pozíciu najmä Tomáš Klus, ktorý sa často otvorene vyjadruje k spoločenskému a politickému dianiu. Iba si prajem, aby ostal spravodlivý v tom, čo hovorí, pretože je to niekedy náročné. Ja sám sa do týchto vôd zatiaľ nepúšťam. Podporujem však svojou účasťou podujatia, ktoré si myslím, že sú dobré, ako napríklad pochod za život, v rámci ktorého som teraz na Slovensku vystúpil. Ale bez pozvania sa nikam netlačím.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Texty vašich piesní sú tiež inšpirované Bibliou a náboženstvom. Je vaša hudba iba pre kresťanov?

Prajem si, aby oslovila kohokoľvek. Veriacich, neveriacich aj hľadajúcich. Ak chceme byť kresťanskí umelci, musíme sa snažiť osloviť všetkých. Nie som veľmi rád, ak dostávam nálepku veriaci spevák. K viere sa hlásim, ale chcem byť oslovujúcim spevákom, ktorý inšpiruje. Nechcem byť agitačným spevákom, ale hľadajúcim, pretože ja sám stále hľadám.

O Čechoch sa hovorí, že sú ateistickým národom, ale povedal by som, že sme skôr hľadajúci. Na Slovensku aj v Česku sa prebúdza mladá generácia, ktorá je otvorená spiritualite.

Túžim vo svojej hudbe autenticky povedať, čo som prežil a je pravdivé. Ponúkam v nej osobnú skúsenosť. Nechcem byť lacný agitátor a niekoho poučovať.

Vyrastali ste v katolíckej viere?

Áno, ale mal som aj obdobie duchovného spánku. Patril som medzi tých, ktorí tvrdia, že veria v Boha, ale cirkev k tomu nepotrebujú. Pri tomto prístupe je však veľké riziko, že sa človek chytí do pasce nejakej ezoteriky, všade vidí energiu a vibrácie a skončí pri voňavých tyčinkách s modlitbou k štyrom svetovým stranám. To ale nie je Boh. Ako kresťania máme obrovskú výhodu, že ho vidíme v Ježišovi a cez neho môžeme poznávať Božiu dobrotu. Verím v Boha, ktorý je osobný. No musel som k tomu dospieť a viem, že to nikomu nemôžem vnucovať.

Vaša najznámejšia skladba sa volá iBůh. Ako vznikla?

Melódiu tejto piesne som si požičal od jednej americkej country kapely. Samozrejme, som sa s nimi dohodol a mám na ňu oficiálne práva (úsmev).

Text som vymyslel, keď som si kúpil nový iPhone. Zistil som, že je tam dnes už naozaj všetko. Chýba tam len číslo na Boha. A tak som žartovne napísal pieseň o tom, ako by mohlo vyzerať, ak by tam bolo.

Vystupujete často v kostoloch. Je to vaše obľúbené pódium?

Áno, koncerty v kostoloch mám rád, ale rovnako obľubujem vystúpenia na festivaloch. Postaviť sa pred divákov a odovzdať im seba je vždy výzva.

Na Slovensku vás ľudia mohli počuť a spoznať aj vďaka viacerým spoločným koncertom so Simou Martausovou. Ako fungovala vaša spolupráca?

„Kapely by mali byť v dobrom zmysle spoločensky motivované.“ Zdieľať

Vzniklo to veľmi prirodzene, stretli sme sa v priateľskej atmosfére. Boli sme si navzájom hosťami na niekoľkých koncertoch. Teraz je však Sima taká vyťažená, že už asi nebude mať na mňa čas (smiech). Ale verím, že sa to ešte podarí. Môžete byť za ňu na Slovensku skutočne vďační. Učil som sa od nej veselej, až takej punkovej bezprostrednosti.

Hudobne ste spolupracovali aj s Honzom Nedvědom či Tomášom Klusom. Čo ste sa od nich naučili?

Od Honzu Nedvěda som sa inšpiroval v tom, že pieseň má mať silnú melódiu a jednoduchý gitarový sprievod. Dovtedy som mal sklony robiť to opačne. Honza mi povedal: „Máš to krásne, ale príliš zložité.“ Mal pravdu, on sám píše piesne pre tri akordy a so silnou melódiou.

Od Tomáša Klusa som sa naučil improvizácii, na ktorú má obrovský talent. Na mieste dokáže vymyslieť pieseň. Každého, kto s ním nejako hudobne spolupracuje, to silno ovplyvní.

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Adam Takáč

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo