Jeseň (Ján Švantner)

Jeseň (Ján Švantner)

FOTO TASR/AP

Vták ticho vzlietol z oslnivých polí, naberá výšku, hľadá vzdušný prúd...

Ján Švantner
Jeseň

Vták ticho vzlietol z oslnivých polí,
naberá výšku, hľadá vzdušný prúd...
V krvi má skrytú hĺbku temných rúd,
kedysi jeho rodným hniezdom boli.

Zrazu len padá ako zrnko soli...
Vlna ľútosti zaliala mu hruď,
keď videl v horách jeseň vyšľahnúť...
Jeho pád teba nikdy nezabolí.

V súmraku miznú strmé biele cesty,
tíšinný praskot krídel búrku veští...
V tej chvíli musíš z čistej vody piť.

Ustúpil požiar pod príbojom noci,
len kvety mäkko horia na úbočí...
V tej chvíli vidíš padať hviezdny svit.
 

Ján Švantner (1949), básnik, prekladateľ, esejista, publicista a redaktor, vo svojej básnickej tvorbe hľadá, ako sám hovorí, „plnosť i šťastie, ale nie cestou ľahšieho odporu a nie za cenu ilúzie, v ktorej zaznieva falošný tón“. Debutoval básnickou zbierkou O snežnom srdci (1972).

Túto báseň som vybral z jeho zbierky Lampa (Smena, Bratislava 1986, edícia Erb, ilustroval Milan Bočkay, typografia Pavol Blažo).

24. septembra Ján Švantner oslávi sedemdesiatku. Srdečne blahoželám!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo