​Digitálny svet nás obkľučuje. Zovšadiaľ na nás skáču notifikácie, lajky, odkazy, informácie, aplikácie, filmy, reklamy, videá. Občas sa na to posťažujeme, no v skutočnosti nás to baví ako máločo. Intenzívne prebývanie v digitálnom svete má však svoju cenu. Platíme svojím časom, no aj svojou schopnosťou sústrediť sa a psychickou pohodou. No nemusí to tak byť.

Bežné ráno bežného človeka, nazvime ho Milan. Po zazvonení mobilu Milan ledva rozlepí oči a už mu prsty tisíckrát nacvičeným pohybom šúchajú obrazovku telefónu. „Nestalo sa od večera do rána niečo dôležité? Neprišli nové správy?“ Dnes nič, nik nepíše, v gmailovej schránke pribudli len nepodstatné maily.

Našťastie na facebooku sa stále niečo deje, deň i noc. Prišli nové lajky (och, aké milé), ale tiež jeden hejt pod Milanov status (nádych, výdych, nádych, výdych). Prefrčí cez pár posledných postov: fotka malého dieťaťa s veľkou školskou taškou, video paródia na známeho politika, reklama na auto, dva-tri odkazy na články.

Na chvíľu sa zamyslí, či je toto vlastne normálne. Ešte ani nevstal z postele a už čučí do mobilu. „Vravia, že modré svetlo signalizuje telu, že je deň, a tým ho prebúdza,“ nachádza Milan výborné odôvodnenie.

A v prebúdzaní modrým svetlom plynule pokračuje. Pri rannej káve čekne futbalové výsledky, pracovné maily, narýchlo prebehne titulky svojich obľúbených novín, potrebuje byť v obraze. Do rádiových správ, ktoré počúva cestou do práce, sa rozcinká mobil. Píp, píp, píp. Notifikácia na míting, na ktorom má byť o polhoďku, kolega sa pýta niečo dôležité cez whatsapp, priateľka niečo nepodstatné cez messenger, šéf posiela esemesku s inštrukciami. Prichádzajú maily, lajky, správy, upozornenia, čety.

V tomto duchu pokračuje celý Milanov deň. Večer si vyčerpaný sadne pred telku, poprepína pár kanálov, pozrie si správy a potom detektívku. Informačný frmol sa končí v posteli, posledným rituálom. Pohladká svojho najlepšieho priateľa – mobil, poslednýkrát pozrie do jeho displeja, skontroluje nastavenie budíka a nežne ho uloží na nočný stolík vedľa seba.

Premrhaný čas, spomalený mozog

Moderný človek za hodinu do seba dostane viac zbytočných informácií ako naši starí rodičia za celý život, je jeden z trefných postrehov českého kňaza Štepána Smolena. Zazneli na jeho fenomenálnej prednáške o duchovných liekoch na choroby dnešnej nestálej doby.

Smolen má svätú pravdu.

Zásadným vedľajším efektom je strata pozornosti, sústredenia, produktivity. Inými slovami, rozptýlenie. Pri dlhodobom zahlcovaní rýchlymi podnetmi – deň za dňom, rok za rokom – sa narušuje základná schopnosť hlbokého sústredenia. Život v pretlaku plytkých informácií môže viesť napríklad k tomu, že je pre človeka ťažké ponoriť sa hlbšie do nejakej témy na dlhší časový úsek. Viacerí ľudia sa mi sťažovali, že už neodkážu čítať knihy, hoci predtým v tom mali pasiu.

Už len samotná prítomnosť vypnutého mobilu pri práci znamená zhoršenie myslenia a sústredenia. A keď mobil – (a nemusí to byť len mobil, môže to byť mail či notifikácia na počítači) – zapípa, je to celé v háji. Podľa jednej štúdie ak človek presunie pozornosť od práce k emailu, trvá mu v priemere až 23 minút, aby sa dostal späť k hlbokému sústredeniu na pôvodnú úlohu. To je priama časová strata. Straty sú však aj nepriame.

Ide v nich o návyky mozgu. Mozog je relatívne plastický aj v dospelosti. Ako si navykne, tak to má. Je rozdiel, či je človek majiteľom mozgu, ktorý je zvyknutý dlhšie sa sústrediť a hlbšie sa do nejakej témy ponoriť, alebo jeho šedé bunky sú viac zvyknuté na rýchlo sa meniace plytké podnety. Rýchle podnety nám síce poskytnú príjemné strávenie času, no spomaľujú myslenie.

Najočividnejšie sa rozdiely v myslení prejavia pri práci. Schopnosť hlboko sa ponoriť do práce je to, čo stojí za všetkými veľkými dielami. Géniovia ako Beethoven, Einstein či Hemingway by vedeli o tom dlho rozprávať. No zíde sa aj bežným smrteľníkom, tvoriacim menej podstatné výstupy. Niekto spraví pracovnú úlohu za hodinu a dobre, inému to isté trvá tri, a spraví chyby. A je vlastne jedno, či píše článok, zostavuje finančnú analýzu alebo teše z dreva stoličku. Sústredenie pomáha každej práci.

Digitálny minimalizmus

V porovnaní s novinármi a finančníkmi majú však v otázke sústredenia tesári jednu vážnu výhodu. Cez hoblíky a pílky sa nedá dostať na internet. No pri práci na počítači je pokušenie na dosah jedného kliku. Len jeden malý pohyb prstami delí namáhajúceho sa človeka od beznámahového krochkania sa v digitálnej zábave. Hranica je pritenká.

Problému rozptýlenia a produktivity sa venuje kniha Deep Work. Autor Cal Newport v nej opisuje, že ak aj človek nepreklikáva blbosti, neustále odolávanie pokušeniu samo osebe človeka energeticky žmýka. Podprahovo to zamestnáva jeho myseľ, a teda ničí produktivitu.

Cal Newport ponúka aj odpoveď: digitálny minimalizmus.

Digitálne potešenie je zadarmo, okamžite prístupné. Platí sa v ňom len našou pozornosťou, o ktorú sa technofirmy bijú, a preto využívajú všetky triky podprahovej psychológie. Zdieľať

Tak ako obyčajný minimalizmus znamená odľahčovanie domácnosti od nepodstatných vecí, digitálny minimalizmus znamená odľahčovanie ľudskej mysle od nepodstatného obsahu a všade prítomných rozptýlení digitálneho sveta. Digitálny svet je pritom invazívnejší ako svet vecí.

Za potešenie z vecí musíme platiť, čo predstavuje brzdu. Digitálne potešenie je zadarmo, okamžite prístupné. Platí sa v ňom len našou pozornosťou, o ktorú sa technofirmy bijú, a preto využívajú všetky triky podprahovej psychológie, aby sme im svoju pozornosť venovali.

Ich produkty brnkajú na základné inštinkty a sú vystavané tak, že ak človek nespraví vedomé úsilie im vzdorovať, chytia ho. Preto sa stáva, že keď si idete pozrieť predpoveď počasia na mobil, po dvadsiatich minútach zistíte, že namiesto počasia scrolujete facebook a úplne ste zabudli, prečo ste telefón brali do rúk.

Digitálny minimalizmus nie je nič iné ako uvedomelé úsilie vzdorovať lákavosti digitálneho sveta – aby o tom, čomu venuje človek svoju pozornosť, rozhodoval človek sám, a nie behaviorálni psychológovia pracujúci vo firmách zo Sillicon Valley.

Najjednoduchšie sa digitálny minimalizmus praktizuje, keď si človek osvojí základný postoj: internet si zapínam len v presne určených časoch s jasným cieľom. Platí to doma a platí to aj v práci. Nie je nevyhnutné sledovať spravodajstvo v priamom prenose, okamžite odpovedať na všetky maily a nie je nevyhnutné ich ani okamžite čítať. Väčšinou sa vôbec nič nestane, ak si pracovné maily človek vybaví v jednom alebo dvoch nárazových blokoch v presne určených časoch a na dlhé nerušené bloky si v práci zaradí offline režim.

Samotné technofirmy v poslednom období zreflektovali nespokojnosť používateľov s ich namotávacími praktikami. Namotávačky síce ostávajú, no na smartfónoch a tabletoch sa začali objavovať brzdy. Majú podobu aplikácií, ktoré pomáhajú používateľovi dostať pod kontrolu čas strávený na displeji (napríklad Digital Wellbeing od Googlu a Screentime od Appelu). Tieto softvéry môžu byť síce nápomocné, ale v skutočnosti ide len o outsourcovanie sebaovládania na softvér. Lepšie je, keď ľudská schopnosť sebaovládania nezávisí od techniky.

Človek začne viac vnímať bezprostrednú realitu, svet nadobudne farby a vône, oddýchne si aj psychika. Zdieľať

Asi ťažko si predstaviť zaneprázdnenejšieho človeka ako top manažéra veľkej firmy. Peter Gažík, generálny riaditeľ O2, na túto tému poznamenáva: „Gro vecí môže počkať aj do druhého dňa a nie je nevyhnutné prepadnúť pocitu, že všetku prijatú poštu treba riešiť hneď.“ A keď maily môžu chvíľu čakať v schránke Petra Gažíka, je veľmi pravdepodobné, že pokojne počkajú aj u menej zaneprázdnených ľudí.

Keď sa človek vypne

Digitálny minimalizmus je, dalo by sa povedať, šialene nemoderná idea. Kto sa touto cestou vyberie, môže čakať, že sa naňho budú pozerať ako na yettiho v brazílskom pralese. Zo začiatku aj sám sebe môže pripadať divný a čeliť všelijakým rozporuplným pocitom.

Ľudia so životným štýlom ako náš Milan z úvodu článku, balansujúci na hrane závislosti od mobilu, môžu zo začiatku pociťovať čudné prázdno a podivné tiky. Fantómové brnenia mobilu vo vrecku (ktorý so sebou vôbec nemajú alebo je vypnutý) sú častým sprievodným javom. No časom človek pocíti úľavu. A dostavia sa aj mnohé ďalšie benefity.

Kto si na životný štýl digitálneho minimalizmu zvykne a v čo najväčšej možnej miere si odstráni virtuálne pokušenia, ušetrí si veľa energie. Nemusí im odolávať a môže sa spokojne sústrediť.

Človek začne viac vnímať bezprostrednú realitu, svet nadobudne farby a vône, oddýchne si aj psychika, ktorá v modernom prepodnetovanom svete potrebuje skôr ticho, prírodu a hudbu ako ďalšie a ďalšie správy, zábavky, vtípky, videjká.

Voľná hlava, oddýchnutá duša

Viem to aj preto, lebo som si to osobne odskúšala. Ako človek, ktorý digitálny minimalizmus asi rok praktizoval v pomerne radikálnej podobe, môžem potvrdiť, že tomu pocitu ľahkosti a nezaťaženej hlavy sa nevyrovná nič.

Venovala som svoju pozornosť jedine ideám, príbehom, myšlienkam, hudbe, ktoré majú pre vás skutočnú hodnotu, a nezaťažujete sa vôbec, ale vôbec ničím iným. Moja hlava bola ako dom, do ktorého som púšťala len starostlivo vybraných hostí. V praxi to znamenalo nepúšťať telku, rádio, minimalizovať sociálne siete, na internete sledovať výlučne obsah, ktorý potrebujete pre prácu.

Jedna z vecí, ktorú ma táto skúsenosť naučila, je, že je kolosálny rozdiel medzi informáciami, o ktorých si človek myslí, že ich nevyhnutne potrebuje, a tými, čo naozaj potrebuje.

Že bulvárne pikošky zo života celebrít či facebookových „priateľov“ sú zbytočné, mi bolo jasné od začiatku. Zistila som však, že pre dobrý život človek v skutočnosti nepotrebuje sledovať ani správy. Tie naozaj podstatné informácie do jaskyne nejako preniknú samy od seba. Prežila som v nej pár volieb a aj bez sledovania médií sa vždy ku mne dostala rešerš kandidátov, na základe ktorej som si dokázala vybrať.

Model digitálneho minimalizmu, ktorému som sa podrobila, je pomerne extrémny. Život v mediálnej izolácii mi pomohol, keď som sa v životnom frmole pokúšala sústrediť na obrovský projekt, akým bolo písanie mojej knihy Krotitelia displejov. Potrebovala som každú voľnú minútu a každú kvapku sústredenia, ktorú som zo seba dokázala vyžmýkať.

Nikoho však nenabádam, aby to v tejto radikálnej forme opakoval. Tiež nehovorím, že máme prestať sledovať veci verejné. Zároveň si však myslím, že istá forma kontroly nad tým, čo si púšťame a kde browsujeme, sa stáva nevyhnutnosťou pre dobrý život.

Ak má človek ambíciu zachovať si v mysli a duši to, čo si on predstavuje, že by tam malo byť, tak vo svete, v ktorom žijeme, to nepôjde bez starostlivého rozmýšľania, čo na mobile, počítači, telke zapínať. A či vôbec. To, čo chce mať človek v duši, môže byť pre rôznych ľudí rôzne. Ale nikto azda nebude namietať, keby sa tam objavil väčší pokoj, menšia úzkosť a menej smútku. To všetko sa dá zabezpečiť tlačidlom off.