Prečo Šefčovič zostúpil z extratriedy

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prečo Šefčovič zostúpil z extratriedy

Maroš Šefčovič počas tlačovej konferencie, na ktorej zagratuloval Zuzane Čaputovej k víťazstvu v prezidentských voľbách, foto TASR – Martin Baumann

Maroš Šefčovič ešte pred letom veril, že získa významný európsky rezort. Lenže potom stratil priazeň socialistov a musí sa vrátiť tam, kde začínal.

Ešte krátko pred letom mal Maroš Šefčovič dobré dôvody veriť, že ho v Európskej komisii čaká po energetike ďalšia silná pozícia. Svoje sebavedomie dával vtedy najavo aj v rozhovore pre TA3, čerpal ho z toho, že „zo súčasnej komisie by nás malo šancu pôsobiť v budúcej komisii pomerne veľmi málo“, preto hovoril o predpoklade, že „aj vzhľadom na konkrétne výsledky, ktoré som za posledných 10 rokov dosiahol, by mala byť šanca na veľmi solídne portfólio“.

Šefčovič svoju predstavu ešte konkretizoval, najradšej by pôsobil „v oblasti, ktorá by sa týkala zahraničnej politiky, respektíve priemyselnej politiky“. Takisto dodal, že cíti silnú podporu premiéra Pellegriniho aj z krajín strednej a východnej Európy.

To, že Maroš Šefčovič požíva v európskej diplomacii povesť svetovej triedy, dokazoval aj rýchlo po tom, ako sa otriasol po prehratých prezidentských voľbách. V apríli sa v mene EÚ zúčastnil v Pekingu na konferencii o megaprojekte Novej hodvábnej cesty. V máji strávil niekoľko hodín v bezprostrednej prítomnosti Donalda Trumpa, keď spoločne leteli takmer 2000 kilometrov v Air Force One. Trump aj Šefčovič mierili spolu do amerického Hackberry, kde sa zúčastnili na otvorení námornej trasy na prepravu skvapalneného plynu do Európy, veľa sa rozprávali o Amerike aj Európe. Šefčovič sa neskôr pre Pravdu pochválil: „Dozvedel som sa, že som asi prvý cudzinec, ktorý nastúpil na palubu Air Force One od príchodu pána Trumpa do Bieleho domu.“

V júni zas slovenský eurokomisár viedol rokovania s ruským ministrom energetiky a vicepremiérom zodpovedným za financie, bavili sa o tranzite plynu z Ruska do EÚ.

V Leyenovej komisii, kde je až 18 nováčikov, mal preto Šefčovič skvelé osobné predpoklady, aby opätovne získal významný rezort. Namiesto toho sa rovnako ako v roku 2010 stáva iba podpredsedom pre medziinštitucionálne vzťahy. 

To, že Ursula von der Leyenová rozšila jeho „medziinštitucionálne vzťahy“ o agendu prognózovania, Šefčovič zrejme nevníma ani len ako slabú náplasť. Slovenský eurokomisár už nebude rokovať s Číňanmi, Rusmi alebo americkým prezidentom, ale bude pendlovať medzi jednotlivými komisármi či riešiť spory s Európskou radou alebo parlamentom.

Prečo musel Maroš Šefčovič takto zostúpiť?

Rošády v pozadí

Na Slovensku sme v prvých reakciách siahali aj po tom najjednoduchšom vysvetlení: Šefčovičovi poškodila prezidentská kampaň, v ktorej sa európsky sociálny demokrat transformoval na konzervatívca bojujúceho proti Istanbulskému dohovoru. Lenže v tomto vnímaní sa odráža najmä slovenská utkvelosť, no v Bruseli na prelome augusta a septembra sotvakoho zaujímalo, čo všetko urobil Šefčovič preto, aby začiatkom roka uspel v domácej volebnej kampani.

Len mimochodom, komisárkou pre vnútorný trh, ktorá bude mať na starosti aj oblasť priemyselnej politiky, sa stala Francúzka Sylvie Goulard, ktorá len pred dvoma rokmi podala doma demisiu ako ministerka – pre podozrenia zo zneužívania fondov Európskeho parlamentu.

Pri rozdeľovaní postov v Európskej komisii nehrajú rolu domáce kauzy, dôležité sú najmä váha krajiny a vyjednávacia schopnosť jej špičkových politikov.

Samozrejme, ani Slovensko tentoraz nemalo jednoduchú situáciu: von der Leyenová trvala na tom, že rezorty komisie musia byť rovnomerne prerozdelené medzi mužov a ženy. Turbulencie sa diali ešte v poslednej chvíli – v Taliansku vznikla len teraz nová vláda preferovaná Bruselom a keďže staronový taliansky premiér Giuseppe Conte má v EÚ otvorenú náruč a dobré osobné kontakty, hneď vyrokoval pre expremiéra Gentiloniho silnú pozíciu komisára hospodárstva. Taliani oslavujú, že tak môžu formovať reformu Paktu stability, i keď Paolo Gentiloni bude zrejme aj pod istou kontrolou Lotyša Dombrovskisa (o širšom mocenskom kontexte novej Komisie viac v texte Jaroslava Danišku).
 

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Aj z týchto rošád je zjavné, že v prípade Šefčoviča, ktorého meno patrí v novej Komisii medzi najsilnejšie, mohlo mať Slovensko pri robustnejšom vyjednávaní šancu, aby nezískalo rezort, ktorý patrí medzi najslabšie.

Kľúčom k pochopeniu, prečo Šefčovič napokon v rámci Komisie tak zostúpil, môžu byť udalosti, ktoré sa odohrali začiatkom leta. Denník Pravda vtedy ako prvý informoval, že premiér Peter Pellegrini by sa rád stal po Donaldovi Tuskovi novým predsedom Európskej rady. Pravda v tejto súvislosti napísala, že informáciu si overovala jeden týždeň a postupne jej ju potvrdili tri od seba nezávislé vysokopostavené zdroje z krajín vyšehradskej štvorky.

30. júna dokonca denník v súvislosti so začínajúcim summitom EÚ napísal, že prichádza „deň, po ktorom sa na Slovensku možno bude hľadať nový premiér“. Pellegrini v tom čase ubezpečoval, že sám nevyvíja žiadnu aktivitu v tomto smere, ale ho teší, že sa v kuloároch skloňuje jeho meno.

Orbánov kalkul

Informácie denníka Pravda z druhej polovice júna naozaj zodpovedali realite: Pellegrini sa chcel stať predsedom Európskej rady a istý čas to považoval za dosiahnuteľné. V skutočnosti bol súčasťou väčšej hry Viktora Orbána. Maďarský premiér vtedy mobilizoval všetky sily, aby sa po postupnom vyradení šéfa ľudovcov Manfreda Webera pomstil aj ďalšiemu kritikovi Maďarska, socialistickému špitzenkandidátovi Fransovi Timmermansovi, ktorý sa po Weberovi uchádzal o post predsedu Komisie. 

Orbán cítil problém, po vyradení Webera sa okolo Timmermansa združili nielen európski socialisti, ale jeho nominácii na post predsedu Komisie boli naklonení aj nemecká kancelárka Merkelová a francúzsky prezident Macron, ktorí sa báli veľkého európskeho patu.

Maďarský premiér preto zorganizoval odpor proti Timmermansovi, pre ktorý si získal celú V4. Táto pozícia bola najchúlostivejšia pre Slovensko, keďže Pellegrini nemal žiadne osobné ani stranícke motívy a priori odmietnuť Timmermansa, Šefčovičovho spojenca z európskej socialistickej frakcie.

Viktor Orbán však v druhej polovici júna rozohral ešte jednu hru, ktorou Pellegriniho motivoval pridať sa na jeho stranu – Orbán začal v kuloároch presadzovať, aby sa stal predsedom Európskej rady opäť zástupca strednej a východnej Európy, pričom po Poliakovi Tuskovi by bol vhodným kandidátom práve mladý slovenský premiér.

Peter Pellegrini sa niekoľko dní koncom júna nádejal, že sa to môže podariť. Keby sa šéfom Komisie nestal západoeurópsky socialista ako Timmermans, ale západoeurópsky ľudovec (ako to napokon pripadlo von der Leyenovej z Merkelovej CDU), stredná a východná Európa by si pokojne mohla nárokovať na post predsedu Európskej rady z radov socialistov, kam patrí aj Smer. Lenže háčik bol v tom, že Pellegrini neodhadol pravú motiváciu Orbánovho kalkulu. 

Samozrejme, Orbánovi nešlo ani tak o presadenie Pellegriniho ako najmä o zostrelenie holandského socialistu Timmermansa. Keď mu tento ťah proti ďalšiemu špitzenkandidátovi vďaka zjednotenej V4 vyšiel, o post predsedu Európskej rady už nemal taký záujem – napokon ho získal belgický liberálny premiér Charles Michel, ktorý nebol tromfom Orbána, ale Macrona.

V najvyšších kruhoch Smeru sa preto od začiatku leta vedelo, že po akcii s Timmermansom Šefčovičove šance na prestížnu pozíciu v Komisii prudko klesajú. Pellegrini totiž svojím postojom k Timmermansovi, ktorý sa teraz stane jedným z najvplyvnejších eurokomisárov, nahneval nielen Holanďana, ale socialistov všeobecne. Keďže von der Leyenová musela dbať aj na to, ako budú v rámci Komisie rozložené posty medzi ľudovcov a socialistov, v Bruseli už na rozdiel od minulosti neboli topsocialisti, ktorí by sa prihovárali akurát za slovenskú komisársku hviezdu.

Pritom to v Šefčovičových predstavách malo celé prebehnúť inak: ešte pred necelým rokom sa Maroš Šefčovič vzdal kandidatúry na post predsedu Komisie práve v prospech Timmermansa. Šefčovič si uchoval medzi európskymi socialistami výbornú pozíciu, zároveň dostal za úlohu pripraviť do eurovolieb akýsi volebný program socialistov.

Aj preto si slovenský komisár ešte koncom mája veril, že vďaka svojim schopnostiam aj skúsenostiam, ale i vďaka podpore Timmermansových socialistov a krajín strednej Európy si môže trúfať na silné portfólio.

Ale kým Pellegrini sa stal v lete obeťou Orbánových hier, Šefčovič je napokon obeťou Pellegriniho veľkého európskeho sna.

 

PS: V pôvodnej verzii textu bolo napísané, že Maroš Šefčovič zdedil rezort medziinštitucionálnych vzťahov po Jánovi Figeľovi, čo bola chybná informácia, keďže Šefčovič zdedil po Figeľovi oblasť vzdelávania, autor sa za chybu ospravedlňuje. 

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Martin Hanus

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo