Úvaha s nohami na zemi

Úvaha s nohami na zemi

Čím viac sa snažíme vybudovať raj svojimi silami, tým viac zostávame sklamaní. Vedel to aj Paul Gauguin, ktorý pred týmto pocitom ušiel na Tahiti, kde sa chcel zabiť. Čo s týmto vedomím robiť?

Tahiti, rok 1897. Istý človek už mesiac bez prestávky maľuje na obrovské neopracované plátno, zhotovené zo zošitých mechov. Bude to jeho závet, má v úmysle sa zabiť. Paul Gauguin, ktorý utiekol zo zdanlivo živého Francúzska, opúšťa rodinu a ide do srdca Pacifiku, ale ani v Polynézii nenachádza raj a nevinnosť, v ktoré dúfal.

Kto utečie na more, síce zmení podnebie, ale dušu ťažko. K jeho vnútornému peklu sa pridáva správa o smrti jeho osemročnej dcéry Aline. Preto sa pokúša prekonať temnotu farbami a ako odsúdenec na smrť maľuje svoju poslednú túžbu, ktorú nazýva „Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme?“.

„Vľavo hore sú chrómovou žltou umiestnené tieto otázky, vpravo je môj podpis. Vyzerá to ako na nejakej freske s poškodenými rohmi, z ktorých sa zdá, akoby bola namaľovaná na zlatom podklade.“

Bol to koniec a zároveň aj zmysel jeho umeleckého a existenciálneho hľadania: „Odovzdal som do tohto obrazu celú svoju energiu, svoje bolestné utrpenie v okolnostiach takých strašných, že život z nich priamo prýšti.“

Obraz sa koncentruje okolo ženy, ktorá zbiera ovocie. Okolo nej je vyobrazená tragika vývoja rôznych období ľudského života smerom k smrti: život je jeden veľký, nedodržaný sľub.

Ani veľkolepý obraz nestačí na to, aby pomohol znovu nájsť nádej, a tak Paul prehltne jed, ale len v takom množstve, že ho vyvráti. Uniká smrti, ktorá si ho vezme o pár rokov neskôr, keď zomiera na syfilis. Aj jeho priateľ Vincent Van Gogh stratil nádej, keď sa zastrelil ranou z pištole sedem rokov predtým, zatiaľ čo maľoval v poliach Auvers-sur-Oise. Dve podobne nepokojné duše, ktoré hľadali nedosiahnuteľný autentický život.

V Paulovom obraze polynézska príroda zostáva fantastickou scenériou a to zlato, ktoré vychádza z predstieraných (falošných) rohov, je tým zlatom, ktoré tvorí podklad ikon: tam vyjadrujúce večnosť, ktorá však tu zostáva skrytá a nedosiahnuteľná.

Toto zlato má taktiež rovnaký pôvod ako žltá farba pšeničných polí, ktorým Van Gogh venoval svoje posledné sily: „Namaľoval som tri veľké plátna: nekonečné lány pšenice pod zamračenou oblohou, pričom nebolo ťažké vyjadriť svoj smútok a samotu“, čo pripomína prelet čiernych havranov ponad polia. Obaja nenachádzajú raj, ktorý hľadajú: nebo zostáva zavreté a šťastie nemožné.

Čím viac sa snažíme vybudovať raj svojimi silami, tým viac zostávame sklamaní. Vždy keď sa človek snažil vytvoriť raj na zemi, prinieslo to iba škody, diktatúry a záhubu mnohých. Zem si nežiada raje, ale roľníkov, ktorých sloboda je tým pluhom, ktorým možno otvárať brázdy alebo rany na „ľudskom poli“, ktoré sa môže stať záhradou alebo rumoviskom, ktoré môže priniesť plody alebo hlad. Záleží na nás, aby sme si vybrali.

Ako?

Prenechávam odpoveď inej žene, ktorú mám veľmi rád: Kataríne Sienskej. Keď mala 31 rokov, nadiktovala svoje veľdielo nazvané Dialóg s Božou prozreteľnosťou (1378), intímny rozhovor s Bohom Otcom, kde sa mu v jednom momente budúca patrónka Talianska sťažuje na to, že muži a ženy (vrátane nej samej) sú takí nedokonalí a krehkí. Dostáva však túto odpoveď:

„Daroval som mnoho darov a dobier, či duchovných, ale aj telesných a rozdelil som ich všetky takým rozličným spôsobom, že nikto nedostal všetky, aby ste vy ľudia mali nevyhnutne potrebu si vzájomne pomáhať. Iste, mohol som dať každému človeku všetko, čo by nutne potreboval, či už pre dušu, alebo pre telo, ale chcel som, aby jedni potrebovali druhých a aby sa stali mojimi služobníkmi v prerozdeľovaní tých milostí a darov druhým ľuďom, ktoré dostali odo mňa.

Božia prozreteľnosť nespočíva v Bohu, ktorý pláta svet, lebo sa mu zle podaril. Zdieľať

Či sa mu to páči, alebo nie, človek sa nemôže zaobísť bez skutkov lásky. To poukazuje na to, ako veľa je v mojom dome úloh, prostredníctvom ktorých neočakávam iné než lásku.“

Tieto riadky považujem za poučné pre kohokoľvek, veriaceho alebo neveriaceho. Zem nie je nejakým strateným či nedosiahnutým rajom, ale domovom vo výstavbe, v ktorom má každý nejakú úlohu a jeho dary a osobné obmedzenia sú návodom, ako pokračovať v stavbe.

Božia prozreteľnosť nespočíva v Bohu, ktorý pláta svet, lebo sa mu zle podaril. Ale sme to my sami, bohatí na dary a obmedzenia: som to ja, kto sa rozhoduje, či sa vloží do služby druhým prostredníctvom darov, ktoré mám, alebo sa budem starať len o seba; som to ja, kto sa rozhoduje, či si vypýtam pomoc od toho, kto má dary, ktoré ja nemám, bez toho, aby som sa hanbil za svoje limity.

Vzťahy sú životodarné vtedy, keď sa rozhodneme vziať zodpovednosť za osud vecí a ľudí. Občas niekto vie dať iba svoju bolesť a svoju krehkosť, ale aj to sú dary, ktoré nás pozývajú, aby sme ponúkli svoju starostlivosť. Dejiny sa tak stávajú akýmsi scenárom utvoreným pre dávanie a prijímanie; každý vo svojom prostredí a ako môže. Napríklad pre mňa to znamená dať na prvé miesto svojich žiakov a kolegov a objaviť v nich to jedinečné, čo môže každý z nich darovať, a, naopak, čo potrebuje dostať.

Ak sa to nerobí, vzťahy začnú upadať; tým sa nemyslí, že budú namáhavé a ťažké (to je normálne v ozajstných vzťahoch), ale budú bez života, vytratí sa energia a radosť a postupne sa dostaví samota, únava, zúfalstvo a ničota.

Ešte raz, všetko záleží na nás.

V rovnakom čase ako Van Gogh a Gauguin premieňali svoj smäd po raji do umenia, zúfalstva a úteku, Paul Cézanne ho uhášal vytrvalou láskou k zemi vo svojej Aix-an-Provence. Spôsobil revolúciu v umení tým, že maľoval až do svojej smrti, ktorá ho zastihla v prírode, ten istý motív: milované hory Svätej Viktórie: „Mohol by som stráviť celé mesiace prácou presne na tom istom mieste, posúval by som sa len pár centimetrov doprava alebo doľava.“

Paul Cézanne – Hora svätej Viktórie

Milujem toto prijatie prítomnosti, túto vytrvalú pozornosť venovanú zemi: „Je možné vyťahovať poklady z tejto krajiny, ktorá ešte nenašla človeka schopného zachytiť tú záplavu bohatstiev v nej ukrytých.“ Práca sa tak stane poznávaním seba a sveta: „Potrebujem poznať geológiu, ako sa masív Svätej Viktórie zakoreňuje, toto všetko ma dojíma a robí ma lepším.“

Cézanne kladie v každom obraze svoju ruku na zem, ako keby to bol prvý človek. Tento „dotyk“ prvého razu, toho, kto starostlivo otvára darček, ktorý len teraz dostal, je v tejto „contactless“ a povrchnej dobe potrebný viac ako kedykoľvek predtým. Dovoľuje oslobodiť Eden, ktorý tu už je, hoci sa hanblivo skrýva v každodennosti, aby sme ho uchovávali a kultivovali vlastným úsilím. Cézanne maľoval svoju lásku pre každé jablko a zveril ju natrvalo jablku, ktoré práve namaľoval. Taktiež aj my, ak „do centra“ každej veci, ktorú robíme, položíme túto trpezlivú lásku pre veci a osoby, premeníme prácu na „veľdielo“: život a radosť v nás a okolo nás. 

Toto by som vám chcel zaželať v tejto úvahe: novú lásku pre zem – veci a osoby – ktorá je nám daná, pretože len tak dozrejeme my sami aj ľudia okolo nás. Toto je to, čo si prosím a čo dostávam od Boha každý deň: lásku, ktorá nech sa neunaví z opakovania dní a tvárí, ale nech sa stále obnovuje ako gesto plné nádeje maliara pred všedným subjektom: opakované gesto bez jednotvárnosti.

Toto je to, čo prajem sebe aj vám, aby sme to robili dnes, zajtra, stále: umenie života „s nohami na zemi“. To neznamená prízemnosť (bez neba a bez hĺbky) ako nás do toho núti konzumizmus, relativizmus a individualizmus, ale objímajúc, ako sa len dá, celú zem, ktorá nám bola daná, vrátane neba a hlbín zeme.

Iba tak sa to bežné „s nohami na zemi“ stane tým: „Zem! Zem!“: radostným zvolaním toho, kto ohlasuje a objavuje to nové vo všednom. Ale toto sa môže stať len vtedy, ak sa nezriekneme tých otázok, ktoré namaľoval Gauguin na zlaté pozadie: „Odkiaľ prichádzam, kto som, kam idem?“

Toto by som vám chcel zaželať v tejto úvahe: novú lásku pre zem – veci a osoby –, ktorá je nám daná, pretože len tak dozrejeme my sami aj ľudia okolo nás. Zdieľať

Otázky, ktoré ak znejú staro a nepotrebne, ponúkam v britkom „preklade“ istého chlapca v liste svojmu učiteľovi a mentorovi: „Počul som mnohých učiteľov a rodičov hovoriť: títo mladí už po ničom netúžia, nevedia sa pre nič nadchnúť. Otázka, ktorú by si oni mali položiť, nie je, prečo my mladí dneška vyzeráme tak, že po ničom netúžime, ale po čom túžia oni.

Pretože potom si mladí túto nádej osvoja ako mannu z neba, ako vzduch, aj keď sa zdá, že ju majú v paži.

A mladí položia základy svojej dospelej identity na tejto nádeji, ktorú vdychovali. Ale nádej musí byť pravdivá. Prestaňte sa, prosím vás, pokúšať ohúriť alebo trýzniť svojich študentov, učňov, dcéry a synov. Žite svoju nádej a ukážte ju svetu vo veciach, ktoré robíte. Buďte ochotní pre ňu žiť.

Ak je vaša nádej pravdivá, očaruje sama, ale musí byť pravá, naozaj žitá.“ Hľa, toto je ozajstná výzva vo výchove: „Pre akú nádej žijeme my?“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo