Štát bez armády

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Štát bez armády

„Ako hlavná veliteľka ozbrojených síl som si vyskúšala, aké to je byť v koži našich profesionálnych vojakov.“ Foto: Z. Čaputová/FB

Štát, ktorý nemá armádu, je ako štát, ktorému chýba cirkev.

Minulý týždeň, počas 75. výročia Povstania, sa konala v Banskej Bystrici vojenská prehliadka. Bol som sa s deťmi na ňu pozrieť a odvtedy pár vecí zamestnáva moju myseľ.

V rozpore s tým, čo sa popísalo v médiách, tá prehliadka mala úspech. V Bystrici stáli popri ceste tisíce ľudí, spontánne tlieskali, vojaci – viacerí z nich – si to viditeľne užívali. Videli sme techniku, mužov aj ženy v uniformách, na pohľad bolo jasné, kde sú rezervy, ale najmä to, že takéto prehliadky majú zmysel a že v nich treba pokračovať.

A ešte niečo, pointa tohto textu, človek musel cítiť, ako našej spoločnosti chýba rešpektovaná armáda.

Bolo to v roku 2014 na University of Texas, keď pred zhromaždením stoviek čerstvých absolventov a ich rodičov vystúpil admirál amerického námorníctva a veliteľ špeciálnych operácií William H. McRaven. Sám kedysi na tú školu chodil, spoznal tam svoju ženu a po jej skončení vstúpil do armády. McRaven predniesol jednoduchú reč, niekoľkominútový príhovor, ktorý odvtedy videli desiatky miliónov ľudí, stal sa hitom internetu, môžete si ho nižšie pustiť.

McRaven pritom povedal publiku banálnu vec: Ak chcete zmeniť svet, upracte si ráno svoju posteľ. Pokojne sa zasmejte, aj tí študenti sa najskôr zasmiali, admirál tiež. Ale ten príklad mu slúžil ako podobenstvo, ako treba obstáť v malých veciach, ako treba začať deň, ako má každý deň zmysel a podobne.

Keby niečo podobné povedal politik, celebrita, boli by len smiešni. Nemalo by to váhu. U admirála je to inak.

Prečo vlastne?

Pretože za jeho slovami vidíme život muža, ktorého kariérny úspech je od prvého momentu spojený s disciplínou, vidíme vojaka, ktorý riskuje vlastný život za záchranu životov iných, a keď tento muž hovorí o niečom hoc tak jednoduchom, získava to váhu s jeho autoritou.

A teraz prejdime na Slovensko.

Nemáme veľmi silnú vojenskú tradíciu, za monarchie nemohla vzniknúť, počas prvej čs. republiky sa začala rozvíjať, ale ani po 20 rokoch sme nemali rovnocenné zastúpenie vo vedení čs. armády, chýbali nám generáli. Zmenilo sa to až počas Tisovho režimu, keď nabrala na význame. Nie kvôli tomu, ako sa naši vojaci zúčastnili na napadnutí Poľska 1. septembra 1939 (čo si, mimochodom, tiež potrebujeme pripomínať), ani kvôli tomu, ako bojovali na východnom fronte, naopak, myslím na Povstanie, na to, ako malo ísť pôvodne o akciu, do ktorej sa mala masívne zapojiť slovenská armáda, najmä jednotky generála Malára, akú rolu sa snažil zohrať minister generál Čatloš a akú, vďakabohu, zohrali generáli Golian a Viest.

Je dobre, že si slovenská armáda osvojila výročie Povstania aj napriek tomu, že napokon v auguste 1944 zohrala len obmedzenú rolu oproti pôvodným plánom.

To všetko sa ale po roku 1944-45 stratilo a zničilo. Po vojne prišiel komunizmus, armáda plnila inú rolu, postkomunizmus len naplno odhalil, aké kádre v nej boli.

Všimnite si ten paradox: všade na svete je armáda spojená s pravicou, len u nás to tak nie je. Armáda bola napojená na postkomunistické SDĽ či SNS, ako to reprezentujú generál Tuchyňa a dnes generál Gajdoš. Viete si niektorého z nich predstaviť na mieste admirála McRavena? Prečo asi?

 Radi čítate Postoj?

 Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Tým sa dostávam k druhému bodu, keď nefunguje armáda tak, ako má, keď je podriadená totalitnej strane alebo je slabá, bez dostatku kádrov a spoločenského rešpektu, je len karikatúrou samej seba. Význam armády pre spoločnosť (okrem toho najdôležitejšieho, pri obrane štátu) je v tom, že funguje inak ako politika či kultúra, priťahuje iné osobnosti, inak formuje kariéry a inak vplýva na spoločnosť. V čase ohýbania a praskania charakterov len naberá na význame. Keď ale armáde dominuje politika, dominujú jej politruci (bez ohľadu na to, či nosia uniformu alebo nie), ktorí o armáde rozmýšľajú primárne politicky, takí, čo pred rokom 1989 mávali Moskve a dnes kývajú Washingtonu.

Nespochybňujem spojencov, ani význam NATO, práve naopak. Veď aj nosný príklad tohto textu odkazuje na amerického admirála. Hovorím o tom, že armáda má pestovať myslenie najmä samostatne, až to ju môže urobiť partnerom pre spojencov.

Mal som kedysi možnosť zúčastniť sa na malom kolokviu, ktoré organizoval inštitút vydávajúci magazín Foreign Affairs, kde organizátori prizvali dvoch elitných vojakov americkej armády. Hovorilo sa o Blízkom východe, vojaci dlho čakali, počúvali, nakoniec povedali najzaujímavejšiu vec. Nehovorili ako politici, mysleli ako vojaci. Zmenilo to celú debatu. Politrukov bude počuť vždy, ale hlas armády je dôležitejší a napokon aj vážnejší. Hlas špičkových vojakov má význam, aj keď odídu na dôchodok, istým spôsobom najmä vtedy.

Čo znamená, ak taký hlas chýba?

Štát, ktorý nemá armádu (alebo ju má len na okrasu), je ako štát, kde chýba cirkev. Cirkev tiež priťahuje iné osobnosti, inak formuje debatu, sleduje iné ciele. Celé jej to dáva inú autoritu, ktorá je prirodzene spoločnosti na osoh. A ak nedokáže udržať v svojej inštitúcii disciplínu a zmysel pre svoje poslanie, prípadne ak sa spolitizuje, prestáva mať cirkev spoločenskú váhu.

Jej význam pre politiku a spoločnosť je práve v tom, že je iná a že dokáže nastoliť tému a požiadavku, ktorú nedokáže nikto iný. Že rozhodujúci je vox Dei, nie vox populi.

S armádou je to rovnako. S malým podstatným rozdielom, že pre politickú pravicu je armáda ešte dôležitejšia ako cirkev.

Čítajte ma správne: nemá byť spolitizovaná, má však v spoločnosti kultivovať hodnoty a princípy, ktoré sú blízke aj politickej pravici.

Myslím si preto, že ak chceme narovnať politickú nerovnováhu v našej krajine, zbaviť sa toho čudného postkomunistického bremena, neobíde sa to bez obnovy armády. Takej, akú si môžeme dovoliť, ale najmä takej, ktorá má istú vnútornú autonómiu, zmysel pre inštitucionálnu česť, ak chcete. Ktorá nie je organizáciou, čo funguje kvôli tendrom či pár nepodareným kariéram, ale ktorá okrem vojska dokáže budovať vlastné vzdelávacie inštitúcie, vlastný priemysel a z času na čas povedať niečo, čo nedokáže povedať nikto iný.

Napríklad že deň sa začína tým, že si upracete posteľ.

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 
  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Jaroslav Daniška
Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo