Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Pochádzate z Brezna, študovali ste v Bratislave, pred pätnástimi rokmi ste po štúdiách zakotvili v nadnárodnej korporácii. Začína sa to ako reprezentatívny príbeh človeka vašej generácie.

Dá sa povedať. Vyštudoval som taliančinu a v tom čase Accenture otváral projekt pre Taliansko a taliančinárov tu nie je veľa. No ešte predtým, ako som nastúpil, projekt zrušili. Ale keď už som prešiel pohovormi, zobrali ma na nemecký projekt, keďže som si nemecký jazyk uviedol v CV.

Ako ste sa mali v korporácii?

Musím povedať, že mi to veľmi veľa dalo. Jednak tam naozaj bola vysoká kultúra zorganizovanosti celej práce, procesy tam boli dotiahnuté do dokonalosti a veľa som z toho čerpal v ďalšej práci. A tiež si tam ľudí dokázali vypiplať. Bola tam atmosféra zdokonaľovania sa, kto chcel na sebe pracovať, mohol si vyberať z tisícok kurzov.

Napokon sme si povedali, že v Bratislave nechceme vychovávať deti. Zdieľať

Prečo ste potom tak skoro odišli? Väčšina vašich rovesníkov s takýmto štartom si vybuduje korporátnu kariéru.

Ženil som sa ako relatívne mladý, mal som dvadsaťsedem rokov, manželka bola piatačka na medicíne. Narodila sa nám prvá dcéra a začali sme si dávať na misku váh výhody a nevýhody. Výhody, samozrejme, boli najmä kariérne možnosti pre obe naše profesie. Nevýhodou zasa slabé rodinné zázemie. Napokon sme si povedali, že v Bratislave nechceme vychovávať deti.

Prečo?

Hoci sme sa dali dokopy v podstate až v Bratislave, obaja sme Brezňania, čiže to spojené rodinné zázemie je silná vec. Naša prvá dcéra bolo vlastne študentské dieťa a predpokladali sme, že ešte ich pár príde. Dnes ich máme štyri a piate na ceste.

V menšom meste, ako je Brezno, chodia naše deti relatívne od malého veku do školy samostatne, podobne na krúžky a športy, zoberú bicykel, kolobežku a idú. Vo väčších mestách je okolo toho viac stresu, zvlášť pri viacerých deťoch.

V dravej korporácii bol režim nastavený podľa mladých ľudí zameraných na prácu, robil som do pol šiestej až šiestej, keď sa po takom čase vrátite domov, už si veľmi rodinný život neužijete. Rátali sme aj s tým, že ak manželka bude lekárka so špecifickým pracovným režimom, tiež si to vyžiada svoje nároky.

Do toho všetkého dostala manželka dobrú ponuku v breznianskej nemocnici na pediatrii. Ja som síce nič nemal, ale povedal som si, že nie som úplne nešikovný a niečo si tu nájdem. Hoci, počas krízy to nebolo jednoduché. Tento región bol aj bez nej na tom slabšie. A aj to chvíľu trvalo, no aj tá neistota vám napokon niečo dá.

Napokon sa ukázalo, že aj kariérne to nebolo zlé rozhodnutie, napríklad dobrým lekárom sa tu môžete stať rovnako rýchlo ako v Bratislave. Prácu si zasa viem nastaviť tak, že prídem skôr ráno a aj skôr domov.

Foto – Tomáš Náther

Kde teraz robíte?

V Banskej Bystrici v Slovenskej pošte, na úseku ľudských zdrojov. Tam sa tiež dejú veci, keďže spoločnosť zamestnáva viac ako trinásťtisíc ľudí po celom Slovensku.

Dá sa vygoogliť, že ste aj mestský poslanec.

To je tiež veľká životná lekcia, komunálna politika je politika so všetkým, čo k nej patrí. Ešte neviem, či mi to úplne sadne. V mestskom zastupiteľstve som však príliš krátko na to, aby som túto skúsenosť nejako zvlášť vyhodnocoval. Moje aktivity ma akosi prirodzene priviedli až sem, a hoci ma to zo začiatku vôbec nelákalo, ako nezávislý poslanec cítim veľkú zodpovednosť a zároveň dostatočnú slobodu v dôležitých rozhodnutiach.

Ako ste sa dostali k práci s Rómami?

Nebolo to nič cielené, skôr zhoda náhod. Nebol som nastavený byť nejaký rómsky aktivista. Že tu je problém, vnímajú v Brezne asi všetci a ľudia sú nastavení skôr pesimisticky. Jedno geto bolo relatívne blízko námestia, tak sa tam prenášalo mnoho negatívnych javov. Mnoho ľudí z celého Slovenska poznalo náš Dom hrôzy, ktorý bol pri ceste na Horehronie. Preto mesto k veci pristupuje k veci represívne. Takto nedávno zmizol aj ten Dom hrôzy. Rozumiem, že pre obyvateľov je to zmena k lepšiemu. Ale pre Rómov je to skôr zmena k horšiemu – nejaké peniaze, čo dostali, sa rozkotúľajú a budú na tom horšie.

Kam potom idú, keď predajú nehnuteľnosti?

Rozpŕchnu sa po známych do iných lokalít v Brezne alebo na Horehronie, napríklad do Polomky alebo Závadky nad Hronom. Čiže ten problém s nimi sa len presunie.

A v čom spočívala tá zhoda náhod, ktorá vás k tomu dostala?

Počas vysokej školy som so spolužiakom zo strednej školy, dnes úspešným manažérom, ktorý ma do toho natiahol, trénoval chlapčenské prípravky v SDM Domino Bratislava. Čiže nejakú prax som mal.

Na farských akciách v Brezne som sa spoznal s jedným akčnejším Rómom, Igorom Mucom, ktorý ma oslovil, či by sme pre rómske deti niečo nevymysleli, lebo veľa možností nemajú. Nasadil mi síce chrobáka do hlavy, ale nebolo to rýchle rozhodovanie.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!


Ako prebieha také rozmýšľanie?

Mali sme už vtedy rozrastajúcu sa rodinu, takže výrazné slovo mala manželka. Ja som skôr sangvinik, rád robím s ľuďmi a zapájam sa do veľa aktivít. No niekedy si to neustriehnem, neraz na úkor iných vecí, rodiny. Ale nakoniec mi dala súhlas, dohodli sme si rozsah a systém. Obaja sme sa na to pozerali tak, že to bude dobrá vec. Navyše, mal som pritom aj isté osobné motivácie.

Aké?

Moji rodičia si pred pätnástimi rokmi osvojili deväťročné rómske dievča, hoci mali už štyri veľké deti, ja som bol už na vysokej škole. Takže mám aj nevlastnú sestru Rómku. Videl som, že jej to zmenilo život. Zo slabej žiačky a spočiatku zakríknutej dievčiny je dnes úspešná žena, ktorá má svoj kadernícky salón. Takže som na vlastné oči sledoval, ako sa môže vyvíjať taký ľudský osud, ak sa tomu pomôže.

Keď som potom dostal otázku, či by som bol ochotný niečo urobiť pre deti z „geta“, prvé, čo mi napadlo, bolo, že by som ich vedel trénovať futbal. Sám som nevedel, čo od toho čakať, tú komunitu z pohľadu obyvateľa poznám, nedá sa povedať, že by nebola problematická.

Foto – Fero Múčka

Čoho ste sa najviac báli, keď ste o tom rozmýšľali?

Nemal som nejakú odbornejšiu skúsenosť s Rómami. Predpokladal som, že budú nedisciplinovaní, nevytrvajú, nebude to mať zmysel.

Bolo to tak?

Bolo to špecifické, ale inak, ako som čakal. V tomto smere som bol skôr príjemne prekvapený. Viacero tých chlapcov chodilo do špeciálnej školy, pretože mali rozličné deficity, keďže predtým nechodili do škôlky. Väčšinu z nich však dali do špeciálnych škôl automaticky, hoci to nebolo nutné. Keď ich porovnám s deťmi, ktoré som trénoval v Bratislave, tak by som povedal, že 90 percent z nich sa nelíšilo, pokiaľ išlo o schopnosť pochopiť inštrukcie či taktické príkazy, niečo vymyslieť v hre a podobne. Rozhodne by som nepovedal, že by boli hlúpi. To bola tiež vec, ktorá ma prekvapila.

Spomenuli ste obavy z ich dochádzkovej disciplíny, z toho, či to bude mať zmysel, či budú chodiť pravidelne. Skončilo sa to tak, ako ste čakali?

Skončilo sa to presne naopak, ako som čakal. Niekedy som bol sám aj na tridsať či štyridsať chlapcov, čo už bol trochu problém. Rýchlo sa to roznieslo medzi nimi, kamarát zobral kamaráta a išlo to. Neraz stepovali pred školou už hodinu pred tréningom, z čoho zasa vznikli iné problémy, keďže dvadsať chlapcov pokope na jednom mieste, to bol celkom „nášup“ a rozumiem, že to nebolo pre ľudí v škole príjemné.

Ale rozhodne boli za to chalani vďační a dávali to veľmi najavo, to bolo asi druhé prekvapenie, ktoré sa mi stalo.

Napriek hendikepom, ktoré majú, sú ešte aj v tom veku okolo desiatich rokov celkom formovateľní, pokiaľ ide o spoločenské správanie, schopnosti naučiť sa spolupracovať a podobne Zdieľať

Kde ste trénovali?

V lete vonku na školskom ihrisku, na umelej tráve, za čo som bol veľmi vďačný. Na zimu sa mi síce podarilo vybaviť telocvičňu, ale nakoniec z toho zišlo. Rodičia si nepriali, aby sme tam trénovali pred ostatnými krúžkami.

Prečo?

Z istého pohľadu sa tým rodičom nečudujem, hygienický štandard mojich futbalistov bol nižší, čiže prísť do telocvične a šatne po nás nebolo veľmi vábne. Ale mrzelo ma to, lebo ten dopyt u Rómov bol, dalo sa s nimi pracovať. To je ďalšia vec, ktorú som zistil, že napriek hendikepom, ktoré majú, sú ešte aj v tom veku okolo desiatich rokov celkom formovateľní, pokiaľ ide o spoločenské správanie, schopnosti naučiť sa spolupracovať a podobne. Je to vek, keď je posledná šanca sa o niečo pokúsiť.

Spomenuli ste, že vás prekvapilo viacero špecifík. Čo boli ďalšie?

Zaujímavé praktické špecifikum, ktoré zasiahlo do organizácie, bolo napríklad to, že nie sú zvyknutí cestovať. Znie to ako drobnosť, ale keď ich máte niekam dostať autom, MHD či vlakom, tak to auto ešte dokážete zastaviť, keď im príde zle, s tým vlakom je to ťažšie. Mne ešte vo vlaku zle nebolo, ani som nevedel, že sa to dá.

Keď hovoríme o praktických problémoch, jeden z nich je, že životnosť ich telefónnych čísiel je tak mesiac až dva, čiže skontaktovať sa s nimi v prípade núdze bol problém. Občas sa stalo, že tréning odpadol a nedalo sa s nimi skontaktovať. Dnes je to lepšie, už fungujú na internetových aplikáciách a vedia sa dostať k voľnej wifi.

Ďalšie praktické problémy vyplývajú z toho, že nie sú zvyknutí systematickejšie na niečom robiť, myslieť na niečo dopredu. Raz som im dal úlohu vybaviť si lístok na cestu do Bratislavy, kde sme išli hrať. Mali si s rodičmi vyplniť tlačivo, zohnať fotku a odniesť to na železnice, aby mali zadarmo lístok. Napokon sa to skončilo tak, že mi polovica tímu s rodičmi prišla zvoniť domov. Ale keď som videl, čo to pre nich znamenalo, tak ma to už tak nemrzelo.

Foto – Tomáš Náther

Čo to pre nich znamenalo?

Zistil som, že noc predtým, ako sme išli do Bratislavy, väčšina z nich nespala. Jeden mi dokonca o tretej ráno volal, že či to platí, lebo tomu neveril.

Tú cestu som zobral trochu zoširšia, vďaka zamestnaneckému programu vo Volkswagene, kde pracuje môj brat, sme sa dostali na exkurziu do fabriky. Tam mali možnosť vidieť, ako sa reálne pracuje v moderných halách, koľko sa dá zarobiť a podobne. Potom sme šli na zápas k saleziánom, vedeli sa porovnať so svojimi rovesníkmi a videli, že sú v pohode.

Poďme aj k tomu, čo, naopak, boli problémové veci. Čo ste im napríklad museli zakazovať?

Aby mi zvonili na dvere, to vedelo pekne liezť na nervy celej rodine. Zaviedol som poplatok desať centov za tréning. Aby nemali pocit, že je to zadarmo a aby ani nik nehovoril, že majú niečo zadarmo. Za tie peniaze sme potom išli na opekačku alebo na výlet.

Učitelia majú často zlé skúsenosti, že deťom z takýchto komunít nemôžu zveriť učebnice či iné pomôcky, resp. že ak nejaké dostanú, rýchlo sú bez nich. Platilo niečo podobné aj u vás?

Moja skúsenosť bola, že žiadne dresy, kopačky, lopty ani nič iné im nemožno nechať na domov, lebo to už potom neuvidíte. Väčšinou hovorili, že to stratili, ale zdalo sa mi, že im to tam prosto niekto zobral, ukradol. Takto som spočiatku prišiel o trištvrte vecí.

Nezobchodovali to skôr?

Naisto neviem, ale skôr som mal pocit, že to zničili alebo im to niekto zobral. Aj tí, ktorým som dôveroval, mi prvoplánovo klamali, s tým bolo treba rátať. V tej komunite to tak funguje.

Ďalšie špecifikum a negatívum komunity bolo kastovníctvo, delenie podľa sociálneho statusu a lokality, z ktorej prišli. Aj to občas robilo problémy.

Ako ste uplatňovali represiu?

Kto chodil na tréningy, tak zhruba vie, ako to funguje. Tréner je autorita, kto nerešpektuje pokyny, dostane kolečko navyše alebo kliky, aby vychladol. U mňa sa navyše klikovalo aj za vulgarizmy. Niektorí chalani vďaka tomu nadobudli slušné bicepsy. Čiže z pozície futbalového trénera viete ovplyvňovať aj iné negatívne návyky.

Niektorí mi ešte vyčítali, že som trénoval aj deti úžerníkov. Čo som mal robiť, keď prišli? Dieťa ako dieťa. Zdieľať

Ako berie túto vašu aktivitu rodina či známi?

Určite prídu chvíle, keď to prináša stres aj pre rodinu, minimálne organizačný, ale občas aj psychický. Preto je súhlas rodiny na začiatku dôležitý. Ja som to do nejakej miery prepojil, syn, keď bol mladší, chodieval tiež hrávať s nimi.

Pokiaľ ide o kariéru, myslím, že mi to neublížilo, jeden z našich projektov podporila aj Slovenská pošta, kde pracujem. Kolegovia sa občas tiež radi pobavia o tom, ako sa darí našej brazílskej reprezentácii, ako chalanov volajú.

Toto je efekt, ktorý vnímam veľmi často, že to dokáže meniť zmýšľanie ľudí. Viac ráz sa mi stalo, že aj známi či priatelia, ktorí sú voči Rómom veľmi negatívne naladení, mi nakoniec pomohli. Bolo vidno, že majú dobrý pocit, keď si mohli povedať, že napríklad hrávame s loptami alebo halovkami, ktoré kúpili oni. Myslia si síce ďalej svoje, ale nakoniec nejakým spôsobom začnú sympatizovať, keď vidia nejaké výsledky.

Potom sa podarí presadzovať veci aj v meste, napríklad sa nám podarilo vybaviť, že budeme súčasťou mestského futbalového klubu a zriadi sa komunitné centrum pre Rómov.

A aká je vaša odpoveď na skepsu, keď sa s ňou stretnete?

Samozrejme, že to neberiem tak, že robím revolúciu alebo zachraňujem svet. Tiež vnímam, že to má aj náklady pre mojich blízkych. No beriem to tak, že aspoň v čase tréningu pár desiatok chalanov robí niečo užitočné.

Postupne sa vytvoril vzťah, že som im začal kontrolovať školskú dochádzku či vysvedčenie, mali sme aj bodovací systém. Na konci dostali vysvedčenie, v čom sú dobrí a v čom musia zapracovať. Aj futbalovo, aj osobnostne. Keďže to bolo spojené s futbalom a tréner je pre nich autorita, tak to brali vážne. Niektorí mi ešte vyčítali, že som trénoval aj deti úžerníkov. Čo som mal robiť, keď prišli? Pre mňa dieťa ako dieťa.

Ako sa pozeráte na svoje výsledky, malo to nejaký relevantnejší efekt?

Chalani, s ktorými som začínal, keď boli deti, sú dnes 16- až 18-roční. Mám pocit, že veľký zlom u nich prichádza okolo 15. roku, tam sa zvyknú dať na zlú cestu. Ak majú predtým takúto skúsenosť, myslím, že im to pomôže sa udržať.

Nepreceňujem to, ale keď sa dnes s niektorými ešte stretnem, vidím, že to pre nich malo veľký význam. Sami zažili, že keď na niečom makajú, vedia rásť. Spočiatku sme dosť dostávali na frak, ale časom sme boli rovnocenné mužstvo s našimi súpermi, takže boli aj výhry. To malo veľký vplyv na morálku, keďže sú dosť súťaživí.

Boli ste v kontakte aj s rodičmi tých chlapcov?

Systematicky nie, väčšinou vtedy, keď som riešil výlety, cesty na zápasy či turnaje. Okrem toho som robil motivačno-preventívne prednášky pre rodičov záškolákov na Úrade pre starostlivosť o obyvateľa. Najprv sme mali dobrý pocit, že pochopili, prečo im to hovoríme. No keď sa pravidelne objavovali tí istí rodičia, tak nám bolo jasné, že sa to míňa účinku.

Manželka ako pediatrička zasa spracovala pre kongres zdravotných sestier prípadové štúdie, z ktorých vyplývalo, že tu v tej komunite fungujú aj prostitučné klany s maloletými deťmi, týranie a podobné problémy. Myslím, že pre túto časť rodičov platí, že ak sa na to nepôjde aj represívne, tak sa s tým nepohne.

Foto – Fero Múčka

Povedzme, že niekto rozmýšľa nad niečím podobným, chcel by niečo vymyslieť pre deti z rómskej komunity okolo seba, ale nevie, či sa také niečo dá zvládnuť pri normálnom živote. Čo by ste mu povedali?

Kto cíti, že by ho to bavilo, nech to robí aj vtedy, keď sa necíti stopercentne pripravený. Technicky to trochu šikovnejší človek zvládne. Netvrdím, že moje tréningy mali špičkovú úroveň. Časom som si síce dorobil trénerské Céčko, ale to hlavne preto, aby som bol sám krytý. Kto má zmysel pre šport, základné trénerské grify sa rýchlo naučí.

Odmenou bude ich vďačnosť, ktorá je oveľa väčšia v porovnaní s deťmi z normálnych pomerov. Emotívne prejavy sú u nich výraznejšie, tie dobré aj zlé.

Čo vás to stálo?

Myslíte finančne? Iste, nejaké drobnosti som musel kúpiť, hlavne na začiatku. Ale skoro všetko sme vykrývali z nejakých malých grantov, takže sa to dalo, hoci to stálo nejakú administratívu. Zároveň však vidno, že za malé peniaze sa dá naozaj veľa urobiť. Myslím, že štát by naozaj za málo peňazí dokázal dosiahnuť pekný efekt, keby poskytoval nejakú podporu takýmto projektom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo