Večný

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Večný

Všetky cesty vedú do Ríma, aj tá dnešná.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Doterajší seriál o talianskych mestách bol tak trochu turistický, trocha histórie, nejaká anekdota, pamiatky a jedlo. Rím musí byť výnimka. Dalo a dá sa o jeho pamiatkach písať donekonečna, ale človek z toho aj tak necíti uspokojenie, to podstatné zostáva nevyslovené.

O Ríme preto skúsim napísať inak, ako o idei.

Je to večné mesto, kto všetko tu našiel domov! Kmene a národy starovekého sveta, aristokracia aj plebs, barbari, židia, kresťania. Katolíci, nekatolíci, Židia (koľkým tu zachránili život počas vojny!), aj fašisti.

Krásne vyznanie mu zložil Lord Byron a Percy Byshy Shelley, aj Goethe, pred nimi Lukianos – pre ktorého to bol kúsok raja – celý rad básnikov, maliarov, filmárov, milióny pútnikov, desiatky miliónov turistov.

Rím, to je dnes pre nás, samozrejme, pápež, sídlo a centrum katolíckej cirkvi. Pre iných bol Rím po celé storočia symbolom Antikrista, nenávideným mestom nenávidenej inštitúcie, Bismarck, Gladstone a celý rad pomazaných hláv, svoje hlboké podozrenie dodnes pestujú Američania, sektári aj jakobíni všetkých národností.

Ale pozor – antikatolicizmus je starší ako protestantizmus či sekularizmus, aj on pochádza z Ríma, hlboko z útrob Rímskej ríše, ako dokazuje menoslov martýrov z Ríma. Ak chce niekto pochopiť jeho ducha, stačí si prečítať Edwarda Gibbona, ktorý mal pochopenie pre tvrdosť Rimanov voči Židom, považoval Rimanov za nositeľov tolerancie a Židov za fanatikov, je to stále o tom istom.

Rím je symbolom, akým má byť. Pre tých, čo veria, aj tých, ktorí proti tejto viere bojujú inou vierou a nenávidia.

Ale: možno vôbec Rím nenávidieť?

Každý, kto v Ríme kedy bol, tomu rozumie – v Ríme je predsa miesta dosť pre všetkých a pre každého, jeho duch je otvorený, jeho architektúra, jeho historické vrstvy tu ležia na sebe aj zmierlivo vedľa seba – to nie je mesto, kde pápež vytlačil Cézara, Vatikán tu existuje povedľa Kolosea a Rímskeho Fóra.

Rím je symbolom, akým má byť. Pre tých, čo veria, aj tých, ktorí proti tejto viere bojujú inou vierou a nenávidia. Ale: možno vôbec Rím nenávidieť? Zdieľať

Andrew Graham-Dixon, britský znalec Ríma, dal Večné mesto do kontrastu s ostatnými mestami sveta, tu sa vrstvy navršujú, naposledy som videl nenápadný a dojímavý príklad: pod katolíckym chrámom a kláštorom sv. Cecílie v Trastevere nájdete starý rímsky dom tejto patrónky spevu, pod nádherným kostolíkom San Clemente neďaleko Kolosea, kde je pochovaný aj „náš“ Konštantín, nájdete staré rímske stavby, dom a školu, to všetko tu koexistuje, ešte viac – San Clemente podobne ako mnohé iné chrámy v sebe spájajú celé storočia a rôzne vplyvy, tu v centre Ríma možno nájsť toľko byzantskej krásy a duchovnosti ako dnes takmer nikde v niekdajšom byzantskom svete.

Stačí navštíviť kolégium Russicum, na dohľad od chrámu Santa Maria Maggiore, kde Cyril s Metodom položili preklad v staroslovienčine na oltár, v Russicu tento duch staroslovienskej liturgie žije dodnes, aj miestni Taliani tu ohýbajú slovanské slová, neďaleko žil velikán Tomáš Špidlík, cítiť tu dotyk Slovákov, od Vendelína Javorku po Petra Dufku a Cyrila Vasiľa, našinec sa tu cíti doma.

Možno preto nenávidieť Rím, keď je v Ríme dosť miesta pre všetkých?

A že to platí naozaj, dokazujú aj pamiatky, ktoré vybudovali talianski nacionalisti alebo fašisti. Čelia pohŕdaniu, ale stoja tu, nikto ich neodsunul.

Človeku prirodzene napadne pohŕdanie Stalina či Hitlera voči pápežovi a jeho mestu, najmä jeho moci, ale čo je z komunizmu a nacizmu dnes? Rím je večný zvláštnym, osobitým spôsobom. Večnosť je to, čo trvá naveky, aj keď to stratilo fyzickú podobu, ak chcete, potrebu. Ako latinčina.

„Hovorí sa, že latinská a grécka reč sú už dávno mŕtve, ja si však myslím, že obidve práve teraz žijú naplno a tešia sa dobrému zdraviu, potom ako unikli z moci obyčajného ľudu,“ povedal koncom 16. storočia Marcus Antonius Muretus a vyjadrujú ďalšie tajomstvo večnosti Ríma.

Latinčina, ktorá sa prestala používať ako dorozumievací jazyk ľudí, ale zostala pritom jazykom vzdelancov a dnes najmä katolíckej cirkvi, pôsobí ako konzervant. Vďaka tomu, že sa nemení ako ostatné jazyky, rozumieme lepšie nielen Cicerovi a Vergiliovi, ale aj starému Rímu a vôbec tento rád je na prospech aj Magisteriu a učeniu cirkvi.

Všimnite si to, čítať Shakespeara v origináli je ťažké, Lutherovej Biblii vraj už ani Nemci nerozumejú, pretože angličtina aj nemčina sa stále menia. Latinčina ťaží z toho, že sa nemení. Vďaka tomuto zázraku dnes rozumieme lepšie antickému aj starému kresťanskému svetu.

Aj to je večnosť.

Ponúka sa prirodzená otázka: Ako je toto všetko možné, čo je to tajomstvo večnosti?

Carl Schmitt vo svojej mladej tvorbe napísal dielo, ktoré sa vysvetleniu azda najviac priblížilo. Nepísal vtedy o rímskom fenoméne v celej šírke, len o rímskom katolicizme. Tento historický fenomén nazval complexio oppositorum – spájanie protikladov. Je priam neuveriteľné, akú to má moc a ako to funguje – pre katolícku cirkev neexistuje protiklad, ktorý by neobsiahla.

Príklad: aká forma vlády sa vyvinula v katolíckej cirkvi?

Je to autokratická monarchia, ktorá velebí prednosti demokracie, hlava inštitúcie je volená aristokraciou svojho druhu, aristokraciou kardinálov, kde však vládne až podozrivo demokratický duch, to podozrenie spomínam úmyselne, pretože práve niektoré demokratické črty pri voľbe pápeža v konkláve obmedzil pápež Ján Pavol II. (pre zjednodušenie si to nazvime zákazom kampane a zákazom formovania „strán“ či, ak chcete, „poslaneckých klubov“, čo sú klasické prvky demokratického parlamentarizmu).  

Predtým, v minulosti existovalo aj právo veta Habsburského trónu – vetovať možného pápeža, ojedinelé a nepochopiteľné, až kým neprišla jeho chvíľa a Habsburgovci zabránili jednej možnej katastrofe.

Táto forma moci, ako si všimol spomínaný autor, umožňuje zvoliť nielen príslušníka bohatej rímskej či talianskej aristokracie, podkutého a flexibilného diplomata, ale aj filozofa či obyčajného kňaza.

A ešte niečo – tento absolútny monarcha, posilnený výbavou neomylnosti vo veciach viery, je tak úzko zviazaný pri výkone moci tradíciou, že to nemožno porovnať ani s konštitucionalizmom a ústavou, ani s obmedzením, ktoré pre vladárov predstavujú ústavné súdy či vôbec deľba moci.

Complexio oppositorum preniklo aj jazyk – monarcha je (Svätý) Otec, cirkev požíva prídavok Matka. Spojenie patriarchálneho s matriarchálnym, protiklady, ktoré posilňujú princíp autority. Veď napádať vlastnú cirkev je ako napádať vlastnú matku, otca zaväzuje rovnaká láska k deťom ako ich k otcovi.

Pre katolícku cirkev neexistuje protiklad, ktorý by neobsiahla. Zdieľať

Žiadne impérium tohto sveta nikdy nemalo takú podstatu špecifickej formálnej prevahy nad matériou ľudského života, píše spomínaný Schmitt. Rozumie tomu aj pôvodom nemecká židovka Hannah Arendtová, ktorá pred nacizmom ušla do Ameriky. Vo svojej obsiahlej eseji o kríze autority, napísanej pred polstoročím, hľadala vyjadrenie toho, o čom sníval Platón, ideálnej obce, dnes by sme povedali vzorného spoločenstva.

Pre Platóna to bolo zadanie, kde mal stáť na čele moci panovník-filozof, záruka správnych rozhodnutí, aténsky filozof hľadal spôsoby, ako takýto systém teoreticky vytvoriť. Neskôr zadanie preformuloval na obec, ktorej vládnu zákony.

Lenže ako dlho trvalo zabezpečiť ich autoritu? To znamená dobrovoľnú poslušnosť aj bez presviedčania, aj bez násilia, kde je rozum a sloboda v rovnováhe. Bez duchovna, bez eschatológie a metafyziky – nepredstaviteľná úloha. Arendtová prišla na to, že nikomu sa toto Platónovo zadanie nepodarilo naplniť lepšie ako katolíckej cirkvi. Aj keď v závere eseje vyjadrila aj svoju obavu.

Nepodarilo sa to ani Platónovi, teoreticky ani prakticky – keď mal príležitosť nadizajnovať ideálnu formu vlády v Syrkúzach, skončilo sa to krachom a vzburou.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Keď už sme pri tom, zákon a právo, to je ďalšia téma, ktorú Rím premenil absolútnym spôsobom.

Grékov fascinoval rozum a usporiadanie obce, Rimania svoj prístup rozšírili, podstatou rímskeho myslenia je láska k Rímu, láska k vlasti, dnes to voláme patriotizmus. „Sladké a dobré je zomrieť pre svoju vlasť,“ napísal Horatius a toto krédo prežilo Rím, svojím spôsobom vytvorilo svet, ako ho dnes poznáme.

Túto cnosť prebral a v mnohom aj predefinoval sv. Augustín, podľa spomínanej Arendtovej najväčší rímsky mysliteľ, ktorý z princípu lásky k blížnemu odvodil aj zásady spravodlivej vojny (mimochodom, práve na príklade obrany Ríma), z ktorých je zase odvodené medzinárodné právo.

Zákon, rímske právo, prezumpcia neviny, princíp zmluvy ako riešenie sporu, ale aj princíp reprezentácie, zastúpenia rôznych stavov – je toho množstvo, čím Rimania zmenili svet.

Rím – to nie je len mesto, Rím je idea, otvorená a takmer vše-zahrnujúca. Zdieľať

A mnohé z toho prežíva. Nejde len o rímske rodiny (rody), ale aj taký nenápadný princíp patronátu: upozornil ma na to pri našej spoločnej návšteve Ríma otec Ján Krupa, keď mi pripomenul, ako sme všade, keď sme vchádzali na vyššie poschodie, potrebovali odporučenie, ktoré predchádzalo prijatiu, ako tento starý rímsky princíp funguje dodnes.

Aby som to zhrnul, Rím – to nie je len mesto, Rím je idea, otvorená a takmer vše-zahrnujúca. Rím je ťažké navštíviť len raz, do Ríma sa treba vracať.

Ak platí, že Rím je idea, potom sme sa práve dotkli toho, ako Rím premenil aj svet za hranicami svojho mesta či ríše. Opäť sa dotýkame katolicizmu, ale nielen, reč je o latinskej civilizácii.  

Ak by sme zostali len pri Európe, dnes máme tendenciu vidieť Európu rozdelenú na východ a západ, je to do veľkej miery dedičstvo osvietenstva, ktoré sa vymedzovalo voči našej časti Európy, ale aj vzostupu cárskeho Ruska, s jeho imperiálnymi záujmami voči Poľsku a ďalším častiam východnej Európy.

Pre dejiny Európy však existuje dôležitejšie členenie, to na sever a juh.

Rímska ríša bola viac-menej ohraničená riekami Rýn a Dunaj, lenže latinská civilizácia ich prekročila, latinský civilizačný svet, to je aj Bavorsko, aj Poľsko, to sme aj my.

Rím je aj naším mestom. Ak to necítite doma, najvyšší čas vrátiť sa do Ríma, tam sa to nedá necítiť.

Foto: flickr/com

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo