Reťaz, ktorá naštrbila Sovietsky zväz

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Reťaz, ktorá naštrbila Sovietsky zväz

Účastníci živej reťaze na území Litvy. FOTO - Kusurija. Zdroj: Wikipedia

Pred 30 rokmi živá ľudská reťaz od Tallinnu po Vilnius dlhá 675 kilometrov pripomenula celému svetu pobaltskú túžbu po slobode.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Dnes pred 30 rokmi, 23. augusta 1989, presne o 19-tej hodine večer sa asi dva milióny ľudí (štvrtina celkového obyvateľstva) v Estónsku, Lotyšsku a Litve na 15 minút doslova chytili za ruky. Mierovým protestom tak ukázali túžbu po návrate slobody a suverenity do troch pobaltských krajín.

Pokojná demonštrácia sa odohrala pri príležitosti 50. výročia podpísania nemecko-sovietskeho paktu Molotov-Ribbentrop, krvavej križovatky v nielen pobaltských dejinách, ktorý rozdelil východnú Európu na nacistickú a sovietsku sféru vplyvu. Tri pobaltské republiky boli následne násilne pričlenené k Sovietskemu zväzu.

Pakt odštartoval najtemnejšie obdobie kontinentu. Pre pobaltské štáty znamenal po rokoch nezávislosti obdobie 50-ročnej okupácie a represií, ktoré dodnes zanechali svoje stopy. Demografia pobaltských štátov sa dramaticky zmenila. Dochádzalo k rusifikácii obyvateľstva, masovým deportáciám domácich na Sibír alebo tiež k presídľovaniu desiatok tisíc prevažne rusky hovoriacich migrantov na Pobaltie. 

Demonštrácia v litovskom Šiauliai. Rakvy sú zdobené národnými vlajkami troch pobaltských štátov a sú umiestnené pod sovietskou a nacistickou vlajkou. FOTO - Rimantas Lazdynas. Zdroj: Wikimedia

Hoci snahy o nezávislosť od Moskvy sa v Pobaltí začali už v 80. rokoch, 675 kilometrov dlhá ľudská reťaz spájajúca tri hlavné mestá Tallinn, Rigu a Vilnius najvýraznejšie zjednotila krajiny v túžbe po slobode a zaplnila titulky svetových médií. V tom čase išlo o najdlhšiu ľudskú reťaz v histórii. 

Baltská spievajúca revolúcia

Živej reťaze sa zúčastnili celé rodiny, od detí po starých rodičov. Spievali sa ľudové a vlastenecké piesne, ktoré boli desaťročia zakázané. Mávalo sa národnými vlajkami, ktoré niektorí účastníci videli prvýkrát v živote a z okolo lietajúcich vrtuľníkov padali na ľudí kvety.

FOTO - Jaan Künnap. Zdroj: Wikimedia

„Doslova ste mohli vidieť, ako polovica krajiny stojí na ceste a drží sa za ruky,“ spomína Juris Kaža, lotyšsko-americký novinár na voľnej nohe, ktorý v ten deň nakrúcal demonštráciu v Lotyšsku z tajne najatého vrtuľníka.

Po prerušení reťaze sa na mnohých miestach konali zhromaždenia, na ktorých si ľudia pripomínali udalosti spred polstoročia. Baltská reťaz bola súčasťou väčšieho zastrešujúceho pobaltského hnutia slobody nazývaného Baltská spievajúca revolúcia, v ktorom hudobné tradície regiónu zohrali kľúčovú úlohu pri obnovení nezávislosti v roku 1991.

Iniciátormi akcie boli opozičné hnutia vtedy ešte v pobaltských sovietskych socialistických republikách, ktoré spoločne vytvorili koordinačnú Baltickú radu. Živá reťaz bola tiež ukážkou toho, že ľudia stoja za vedúcimi predstaviteľmi národných hnutí za nezávislosť.

Boris Rezņik zložil spoločnú hymnu pobaltských štátov „Pobaltie sa prebúdza“ počas boja za nezávislosť. Ľudia si dodnes spájajú revolučné obdobie s touto piesňou, ktorú nahrali Žilvinas Bubelis, Viktors Zemgals a Tarmo Pihlap.

„Spočítali sme, že ak každý stojaci človek rozpaží ruky, tak to zaberie približne 80 centimetrov. A tak sme začali zháňať potrebný počet ľudí na utvorenie dlhej živej reťaze. Spočiatku sme si mysleli, že sa nám to nepodarí. Ale odrazu sme počuli, aké sú na cestách zápchy a že prichádzajú tisícky ľudí. Hlavne nám pomáhal rozhlas,“ povedala pre Český rozhlas pri príležitosti 25. výročia Angonita Rubšite, jedna z organizátoriek baltickej reťaze. 

Pri šírení informácií zohrali kľúčovú úlohu práve regionálne organizácie a tajné vysielacie služby ako rádio Slobodná Európa či Hlas Ameriky. 

„Nevedeli sme, čo sa stane. Bolo to riziko, samozrejme, ale bez rizika nič nedosiahnete,“ povedal Tunne Kellam, ktorý sa neskôr stal europoslancom za Estónsko.

FOTO - Rimantas Lazdynas. Zdroj: Wikimedia

Kremeľ sa ozval, no nezasiahol

Demonštrácia pritiahla regionálny a medzinárodný dôraz na baltský boj za ľudské práva a nezávislosť, no bol to predovšetkým silný demonštratívny signál pre sovietske orgány v Moskve.

Legenda hovorí, že po tejto udalosti sa Michail Gorbačov, šéf Sovietskeho zväzu, pozrel na správy a povedal: „Stratili sme ich a nikdy ich nedostaneme späť.“

Sovietske úrady síce proti protestu nezasiahli, no v komuniké Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu označili Baltskú cestu za nacionalistickú akciu extrémistov a v prípade ďalších snáh o suverenitu sa krajinám dokonca vyhrážali genocídou.

Vyhrážky však ostali len pri slovách. Sled udalostí sa pomaly dal do pohybu. Michail Gorbačov nakoniec v decembri 1989 odsúdil Pakt Molotov-Ribbentrop. Pre pobaltské štáty to bolo malé víťazstvo, pretože Sovietsky zväz uznal skutočnosť, že okupácia bola nezákonná, Na ceste k nezávislosti ich to však nezastavilo.

Hoci získanie úplnej nezávislosti trvalo ešte ďalšie dva roky, pobaltské štáty, dnes stabilné demokracie a členovia Európskej únie a NATO, boli dôležitým príkladom pre ďalšie postsovietske republiky.

FOTO - Jaan Künnap. Zdroj: Wikimedia

„Baltská reťaz povedala svetu: Áno, my chceme byť slobodní. Hoci je pravda, že svet to vtedy ešte nechcel počuť,“ spomína Mart Laar, prvý premiér samostatného Estónska.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Baltská živá reťaz bola opätovným potvrdením, že nenásilným zhromaždením môžu ľudia dokázať veľké veci. Zároveň znamenala začiatok konca kolabujúceho sovietskeho totalitného režimu. Pozoruhodnou masovou demonštráciou sa pobaltské krajiny po 50 rokoch komunistickej vlády priblížili k slobode a pomohli tak aj k pádu Železnej opony.

Spolu s poľskými júnovými voľbami, v ktorých vyhrala opozičná Solidarita, a augustovým Paneurópskym piknikom v maďarskom Šoproni, počas ktorého došlo k dočasnému otvoreniu hraníc s Rakúskom, išlo o ďalšiu zo sledu významných udalostí, ktoré prispeli ku koncu komunizmu v roku 1989. Samozrejme, neopomínajúc Sviečkovú manifestáciu v Československu z marca 1988 a mnohé ďalšie dôležité aktivity disentu v jednotlivých krajinách východného bloku.

Baltická reťaz ponúka i dnes relevantnú nenásilnú šablónu pre prodemokratické skupiny bojujúce za slobodu a nezávislosť, ako napríklad v Hongkongu, kde sa ňou na 30. výročie inšpirovali tamojší protestujúci a pokúsili sa ju napodobniť. Síce len v zmenšenom formáte, no svietiac v noci vyvoláva podobne silné emócie. Od roku 2009 sa 23. august stal tiež Európskym dňom pamiatky miliónov obetí všetkých totalitných režimov.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo