Homosexualita u Mannovcov sa riešila rôzne: manželstvom, milencami i osamelosťou

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Homosexualita u Mannovcov sa riešila rôzne: manželstvom, milencami i osamelosťou

Thomas Mann na snímke z 30. októbra 1942 v Los Angeles, USA. Foto ARCHÍV TASR/AP

Okrem rôznych talentov a geniality sa v spisovateľskej rodine Thomasa Manna vyskytovala aj homosexualita.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Thomas Mann je na prvý pohľad mužom šťasteny. Narodil sa do nemeckej obchodníckej rodiny, mal talent, ale aj sebadisciplínu a pracovitosť. Rýchlo sa preto dostavil úspech, uznanie, sláva, neskôr aj Nobelova cena. Vzal si skvelú ženu, mali šesť detí, všetky nadané. No predsa v tej rodine bolo veľa utrpenia.

Veľkou traumou pre celú rodinu bola nútená emigrácia, rodina musela z Nemecka utiecť po nástupe Hitlera k moci. Pre spisovateľa je ťažké stratiť krajinu svojho jazyka, kultúrne zázemie a stať sa na viac ako desať rokov vo svojej vlasti personou non grata. Už nikdy sa Mannovci natrvalo domov nevrátili. Hoci dostávali z Nemecka oficiálne pozvania aj pocty, v skutočnosti tam neboli veľmi vítaní. Priveľa ľudí, ktorí uverili Hitlerovi, ich aj dlho po vojne nenávidelo.

Ťažké povahy, melanchólia, depresie, samovraždy, drogy, aj to bolo u Mannovcov. Zdieľať

V tej na pohľad dokonalej rodine však boli aj iné problémy. Thomas Mann dlhé roky riešil konflikt so svojím bratom Henrichom, tiež úspešným spisovateľom. Bratia mali odlišné politické názory a zároveň boli aj večnými a veľkými rivalmi. A boli tu aj iné veci, ktoré rodine komplikovali život. Ťažké povahy, melanchólia, depresie, samovraždy, drogy. Ale aj homosexualita otca Thomasa a jeho dvoch talentovaných synov: spisovateľa Klausa a historika Gola.

Samozrejme, je to atraktívna téma, ktorú možno poňať bulvárne. Aj moderne, progresivisticky, oslavne. Alebo sa možno tváriť, že táto vec neexistovala, že sa nepatrí o tom písať. Veď ide o váženú rodinu, ktorá je v Nemecku ponímaná čosi ako inštitúcia. Pri Mannovcoch sa dokonca zvyčajne používa v nemčine určitý člen, takže sa hovorí „tí Mannovci“. Ako keď ide o firmu, podnik, známu značku.

Ale  v tom určitom člene bolo vždy aj niečo negatívne, v zmysle: „ach, tí Mannovci“. Mannovci z Lübecku, ktorí založili literárnu dynastiu. Na jednej strane genialita, talent, sláva, obdiv, úspech, na druhej strane nenávisť, osobné zlyhania, drogy, samovraždy. Ich tragédie a traumy boli viac-menej vecou verejnou. Veď autobiografické diela, ktoré to všetko opisovali, napísali asi všetci píšuci členovia rodinného klanu. A celý mannovský rod bol a aj je veľká téma aj pre autorov, ktorí nepatria do rodiny.

Mannovci fascinovali dlhé roky aj nemeckého spisovateľa a literárneho vedca Manfreda Flüggeho. V roku 2015 vydal knihu Storočie Mannovcov (o dva roky neskôr vyšla aj v českom preklade). Zavŕšil tak svoje dlhoročné štúdium. Nezverejnil pritom žiadne prevratne nové veci. Ale k celému rodinnému príbeh dodal svoj zasvätený, empatický aj kritický pohľad. Najmä z jeho knihy vychádza aj tento článok.

Mannovci a päť z ich šiestich detí. Fotka z obálky knihy Století Mannových, ktorú vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury, 2017.

O homosexualite Thomasa Manna sa vedelo dlho. On sám o nej otvorene písal vo svojich denníkoch, zverejnených dvadsať rokov po jeho smrti. Ale tento jeho sklon sa jasne dal rozpoznať už v mnohých jeho dielach. Thomas Mann sa nebál toho, aby vnímavý čitateľ tieto veci vytušil. Stačí si spomenúť na nádhernú knihu Smrť v Benátkach.

No Thomas Mann sa rozhodol napriek svojej homosexualite uzavrieť manželstvo a viesť rodinný život. Cesta, ktorú si vybral, nebola jednoduchá, možno ani nie celkom šťastná, ale rozhodne úspešná a plodná vo všetkých zmysloch tohto slova. Za fakt, že jeho manželstvo nedopadlo katastrofou, môže aj dokonalý výber partnerky. Thomasa Manna síce dokázali očariť najmä mladí muži, ale ženy celkom neodmietal. Dokonca ho jedna mladá žena aj uchvátila, hoci ťažko povedať, akú rolu v tom hrala sexuálna príťažlivosť.

Katja Pringsheimová, dcéra matematika a umelkyne, bola inteligentná silná žena, navyše z vyššej spoločenskej vrstvy ako samotný Mann. A bola schopná uniesť nielen iné sexuálne preferencie svojho manžela, ale aj úlohu „spisovateľovej manželky“. Tá zahŕňala mnoho rozličných pozícií: od reprezentatívnej spoločníčky cez sekretárku, editorku, konzultantku, organizátorku domácnosti, až po matku šiestich detí.

„V storočí ženskej emancipácie sa dobrovoľne podrobila závislosti, ktorá v tejto podobe existovala zrejme len vo ‚svojej dobe‘: prijala postavenie manželky veľkého spisovateľa,“ píše Flügge. A dodáva: „Katja Mannová bola snáď najdokonalejším stelesnením tejto zvláštnej roly, v ktorej dala svoje cnosti a schopnosti do služieb svojho muža, svojich šiestich detí, svojich vnúčat a slávy ‚Mannovcov‘. Napriek tomu sa stala nezameniteľnou osobnosťou.“

S nadhľadom múdrej ženy dokázala prijať zamilované pohľady, ktoré jej muž venoval mladým mužom. Dokonca sa dokázala spolu s dcérou Erikou neskôr už na tejto veci zabávať, napríklad v reštaurácii, kde jej muža očaril pôvabný čašník. Zmierila sa s tým a mohla sa spoľahnúť aj na to, že jej muž sa napriek všetkému správa zdržanlivo či minimálne diskrétne, tak, aby rodina neutrpela hanbu či posmech.

Napriek svojmu homosexuálnemu založeniu okolo seba zhromaždil pestrý húf detí, a tak sa stal patriarchom. Zdieľať

Aj Thomas Mann si fungujúce manželské spojenectvo cenil. Pri príležitosti sedemdesiatin svojej ženy predniesol prejav, ktorý zrejme nie je klasickým manželským vyznaním lásky, ale je to úžasná pocta. Oceňuje Katju ako manželku, matku aj spolupracovníčku, ktorá všetky úlohy dokázala výborne spojiť.

Obetavo vyklepávala stenogramy jeho listov, kontrolovala nakladateľove opravy, vypracovávala daňové vyhlásenia a medzitým písala dlhé, matersky radiace listy vzdialeným deťom. Oceňuje jej energicky rýchly temperament aj trpezlivosť, ktorá jej nebola daná, ale ktorej sa postupne naučila. Thomas Mann pri tejto príležitosti konštatuje: „Zostaneme spolu, ruka v ruke, aj v ríši tieňov. Ak je mi prisúdený nejaký ďalší život, esencii môjho bytia, môjmu dielu, potom ona bude žiť so mnou, po mojom boku. Pokiaľ si ľudia spomenú na mňa, spomenú si aj na ňu.“

Manfred Flügge konštatuje, že je to jeden z paradoxov života Thomasa Manna. Napriek svojmu homosexuálnemu založeniu okolo seba zhromaždil pestrý húf detí a tak sa „tento sterilný sólista stal patriarchom“.

A ešte niečo Manfred Flügge lakonicky konštatuje: „Životným kompromisom Thomasa Manna bolo manželstvo ako dôsledok prekonania homoerotiky pri zachovaní umeleckej tvorby. Výsledkom bolo neustále vypätie, ktoré nesmelo byť podkopané žiadnou ‚aférou‘. Nebola to však celá pravda. Jeho manželský život bol zaiste ovplyvňovaný sklonom ‚k druhej strane‘.“

Svojmu bratovi sa Thomas raz priznal, že celé to „šťastie“ smeruje veľmi často k tomu, že treba poriadne zaťať zuby. No Thomas Mann nemal nikdy problém so sebadisciplínou. A pomáhala mu nielen pri tvorbe, pri spisovateľskej kariére, ale zrejme aj v manželskom živote. Vo svojom románe Kráľovská výsosť píše síce o inej osobe, ale môžeme v nej vidieť Thomasa Manna a jeho predstavu „strohého šťastia“. Spočíva v pevnej vôli a sebaovládaní, ktoré privedú k šťastiu aj jeho rod a jeho krajinu.

No nie je to celkom červená knižnica: pri príležitosti 33. výročia svadby povedal Thomas Mann svojej žene, že by tento život nechcel zopakovať, že v ňom prevládali trápne veci. Stávalo sa, že sa zamiloval do mladého muža, pohľad naňho v ňom vyvolával hlboký erotický záujem, ale tiež „bolesť, túžbu, trýzeň, bezcieľnu žiadostivosť“, ako aj „všeobecný zármutok nad svojím životom“. Na druhej strane nie vždy ako manžel dokázal fungovať aj ako sexuálny partner. A obával sa aj iného: že Katji týmto zväzkom vlastne ublížil.

Je to celé ešte zložitejšie: keď Katja pobýva dlhšie na liečení či v nemocnici, pociťuje osamotenosť a túži po tom, aby mal svoju ženu čo najskôr po svojom boku. A napíše aj tieto slová: „Moja vďačnosť za jej dobrotu v prístupe k mojej sexuálnej problematike je hlboká a vrelá.“ Zložité časy v emigrácii by bez fungujúcej rodiny boli oveľa ťažšie. Chápajúca, oddaná partnerka, rodinný kruh, to bola kotva, ktorá v emigrácii fungovala.

Thomas a Katja Mannovci. Foto – archív rodiny Mannovcov

Inteligentné a citlivé deti tieto zložité rodinné konštelácie isto vnímali. Nie všetkému v detstve mohli rozumieť, ale museli to prijať ako súčasť svojej rodiny, ktorá mala veľmi výsadné postavenie. Ale aj ony mali so svojím osobným životom zväčša problém. Zo šiestich detí Thomasa Manna do stavu manželského vstúpili tri deti, potomkov mali dve deti a v trvalom manželskom zväzku žil iba jeden.

Dvaja najtalentovanejší synovia – spisovateľ Klaus a historik Golo – boli homosexuáli. Talentovaná spisovateľka a herečka Erika bola očarujúca osobnosť. Zamilovávali sa do nej mnohí muži aj ženy a ona ich ľahkovážne striedala. Najsilnejšiu väzbu mala na svoju rodinu a neskôr sa stala akoby správkyňou rodinnej firmy.

Napriek pomerne rozháraným životom, ktoré deti Thomasa a Katji viedli, mali vždy pevný bod vo svojich rodičoch. Mali rodinu tam, kde práve žili ich rodičia, súrodenci, tie väzby boli silné, napriek rôznym animozitám medzi jednotlivými členmi. Deti mali v rodičoch nielen rodinné zázemie, ale neustále sa mohli spoliehať aj na finančné zabezpečenie, pretože Mannovci nikdy, dokonca ani v emigrácii, neboli chudobnou rodinou. Deti mohli študovať na prestížnych školách, cestovať po svete, viesť nákladný život, pohybovať sa v elitných kruhoch a využívať otcove známosti aj slávu. A k tomu mali stále pevné rodinné zázemie. Mimochodom, manželka Thomasa Manna sa dožila vyše 96 rokov.

Deti Thomasa a Katji zdedili mnohé talenty aj umelecké ambície. No ich životy boli zväčša chaotické, neukotvené, nestále. Niečo podstatné, čo mali ich rodičia, im chýbalo. Možno dôstojnosť, ktorú si rokmi sebadisciplíny a sebazušľachťovania vybudoval Thomas Mann a jeho žena. Ale je ťažké ich súdiť, určite nebolo ľahké vyrastať vo významnej rodine a v tieni slávneho otca a mimoriadne silnej matky.

 

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

Veľkým spisovateľským talentom bol syn Klaus. Očarujúci mladý muž, citovo mimoriadne naviazaný na svoju sestru Eriku, homosexuál, ktorý blúdil svetom a vyhľadával náhodné milenecké kontakty. Bol závislý na drogách, mal syfilis, pohŕdal životom a fascinoval ho kult smrti. Nemal šťastie v láske, hoci mal veľa partnerov. Aj sex bol jeho drogou. Niekoľkokrát sa pokúsil o samovraždu, až sa mu to v roku 1949 nakoniec podarilo. Mal 42 rokov.

Jeho zronený otec neskôr verejne ocenil jeho poctivú vôľu poprieť tieň, ktorý naňho padal z otcovho úspechu a sťažoval mu život. A ocenil aj synov talent, pracovitosť, odvahu (prihlásil sa počas vojny do americkej armády). Otec vedel, že syn patril k najnadanejším vo svojej generácii, no škodilo mu „mnoho rýchlosti a ľahkosti“. Thomas Mann o synovi napísal aj toto: „Zomrel isto na vlastnú päsť, nie preto, aby pózoval ako obeť doby. Ale vo vysokom stupni ňou bol.“

Osud Klausa Manna ukazuje, čo by sa mohlo stať z Thomasa Manna, keby sa nerozhodol pre manželstvo. Zdieľať

Autor knihy o Mannovcoch je však ku Klausovi Mannovi tvrdší. Flügge konštatuje: „Klaus občas pôsobí, akoby nemal žiadnu substanciu, žiadny stred, žiadnu oporu, nemal pevný bod. (...) Klaus je jemný a zhýčkaný, pretože len čaká, očakáva a zriedkakedy dáva. Aktívny a obetavý je len pri písaní. Jeho písanie pôsobí často dojmom, že mu nahrádza náboženstvo. Akoby sa medzi človekom a autorom rozostúpila priepasť. Autor Klaus Mann bol vážny, angažovaný, usilovný, dobromyseľný. Bol ostrý tam, kde to bolo treba. S rysmi geniality. (...) Človek Klaus Mann bol problematický. Bol príliš obrátený sám do seba, príliš zaujatý premietaním svojich predstáv, neschopný skutočnej náklonnosti.“

A ešte niečo veľmi dôležité o nešťastnom Klausovi Mannovi napíše Manfred Flügge: „Človeku niekedy napadá, že osud Klausa Manna ukazuje, čo by sa mohlo stať z Thomasa Manna bez onoho ‚stavu‘, ktorý si uložil v roku 1905.“ V tom roku sa Thomas Mann oženil.

Fotka z rodinného albumu Mannovcov.

A potom je tu ešte ďalší talentovaný syn, ktorý mal tiež spisovateľský talent a ktorého tiež priťahovali muži. Golo Mann bol však iná povaha ako očarujúci a nestály starší brat Klaus. Bol skromný, zdržanlivý, skôr uzavretý a neprejavoval ani stopu povýšeneckosti ako jeho starší súrodenci Klaus a Erika. Nebol ani taký obdivovaný svojím otcom ako Klaus.

Aj ako dospelý úspešný muž si Golo Mann zachoval istú melanchóliu, depresívne tendencie, rozporuplnosť a zábrany, ktorým ľudia príliš nerozumeli. V televíznej debate tesne pred smrťou priznal, že nezažil v živote veľa lásky. Nemal zrejme ani odvahu žiť svoju homosexualitu tak otvorene ako brat. Navyše videl, kam Klausa divoký život doviedol. Ale uvedomoval si aj to, že homosexuálne vzťahy by v tom čase ešte mohli poškodiť jeho akademickú kariéru.   

Ale bolo by príliš zjednodušujúce napísať, že Golo Mann bol osobne nešťastným človekom len pre svoju homosexualitu. Zdieľať

Ako jediný z rodiny totiž Golo Mann absolvoval akademickú dráhu. Stal sa historikom a talentovaným autorom významných historických diel. Získal si uznanie, rešpekt a jeho hlas historika a politického konzultanta mal svoju silu. Bol konzervatívcom (na rozdiel od ostatných členov rodiny), nonkonformistom a intelektuálnym provokatérom. Ale v jeho listoch sa často opakovala veta: „Môj život nie je šťastný.“ Silné väzby mal však na svoju rodinu, na súrodencov, na domu svojich rodičov a najmä na matku. Zaujímavé je, že sa síce dal pochovať na cintoríne, kde je rodinná hrobka Mannovcov, ale neprial si byť spolu s ostatnými členmi rodiny v tejto hrobke.

Bolo by príliš zjednodušujúce napísať, že Golo Mann bol osobne nešťastným človekom len pre svoju homosexualitu. Určite trpel nedostatkom lásky, ale preňho boli dôležité aj iné veci. Veľmi citlivo a osobne prežíval to, ako totálne zlyhalo Nemecko v 20. storočí.  

„Neviem, či mi bolo určené prežiť mnoho životných radostí,“ napísal Golo Mann. „Ale viem, že miera životných radostí, ktorú som kedy mal, bola skúsenosťou tridsiatych a štyridsiatych rokov, predovšetkým vyvražďovaním Židov, veľmi silne zredukovaná a bude tomu tak aj naďalej... (...) Nemôžem mať k svojim krajanom Nemcom už nikdy úplnú dôveru. (...) Kde bolo možné niečo takéto, tam bude vždy možné čokoľvek.“

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo