Cirkev vo svetle írskeho referenda. Treba sa prebudiť do reality

Pred niekoľkými dňami sme boli svedkami írskeho referenda o ukotvení homosexuálnych manželstiev v ich ústave.

Írsko sa stalo prvou krajinou na svete, kde takáto forma manželstva bola absolútnou väčšinou potvrdená v referende. Štátny sekretár Svätej stolice Pietro Parolin vyhlásil, že výsledok „nie je iba porážkou kresťanských princípov, ale aj porážkou pre ľudstvo“. Dublinský arcibiskup Diarmuid Martin vyhlásil: „Cirkev v Írsku sa musí prebudiť do reality.“ Známy americký publicista Robert Royal, čítali sme to na stránke www.postoy.sk, napísal: „Jednu vec treba írskym biskupom, kňazom a rehoľníkom uznať. Nie je ľahké odkresťančiť celý národ. Oni však približne počas jednej generácie dokázali prispieť k oddeleniu takmer čisto kresťanskej populácie od jej 1500-ročných kresťanských a sociálnych koreňov.“

Čo to znamená, prebudiť sa do reality?! Írsko bolo baštou svetového katolicizmu. Pamätám si ešte v časoch komunizmu, s akou úctou sme hovorili, že Írsko je poslednou západnou krajinou, kde umelý potrat nie je dovolený.

"Aj cirkev na Západe žila vo virtuálnej realite svojich stáročných zásluh, spoločenského postavenia i istej spoločenskej nedotknuteľnosti. Pravda sa často zametala v mene 'vyššieho dobra' pod koberec."

Zdieľať

Írske dejiny sú plné historických drám a bolestí. Katolícka cirkev v tejto krajine po stáročia zohrávala obrovskú úlohu pri výchove, sociálnej starostlivosti a kultúrnom rozvoji krajiny. Poznáme blahodárne pôsobenie írskych misionárov v Európe. Neodvážim sa tu v úplnosti hodnotiť, čo sa to stalo v priebehu spomínanej „jednej generácie“, ale ak sme niekedy hovorili, že komunizmus žil vo virtuálnej realite a preto sa nakoniec zrútil, ak hovoríme, že západná civilizácia žije hodnotovo tiež vo virtuálnej realite a preto sa o ňu strachujeme, tak asi aj cirkev na Západe, a teraz konkrétne v Írsku, žila vo virtuálnej realite svojich stáročných zásluh, spoločenského postavenia i istej spoločenskej nedotknuteľnosti. Pravda sa často zametala v mene „vyššieho dobra“ pod koberec a istý mocenský a sebavedomý postoj cirkvi zakryl pohľad na to, že veriaci sa pomaly, ale iste vzďaľujú od cirkvi a jej učenia.

Cirkev bola na Západe nahradená štátom

Samozrejme, je najjednoduchšie zvaliť vinu na hierarchiu a klerikov. Musíme si uvedomiť, že za posledné desaťročia sa od základov zmenila paradigma vyspelého západného sveta. Kresťanstvo a pre nás katolícka cirkev boli v priebehu dejín osou a tvorcom západnej civilizácie. Vzdelanosť, školstvo, kultúra, charitatívna a sociálna starostlivosť, ľudské práva – to všetko vzniklo na starom kontinente v lone kresťanstva. Ale táto éra sa skončila. V západných krajinách všetky tieto úlohy prebral na vysokej úrovni štát a kresťania ich skôr už len dopĺňajú. Sekulárny človek dnes na tomto poli nepotrebuje cirkev, ona preňho toto poslanie v západných krajinách už zavŕšila.

"Reforma kúrie, ktorú ohlásil pápež František, sa preto tak ťažko rodí, lebo nie je jednoduché nájsť víziu pre túto dobu."

Zdieľať

Kresťanstvo, cirkev musí nájsť nové posolstvo, nový prístup, aby západnému svetu a človeku priniesla znovu Dobrú novinu. „Budeme malým stádom“, hovoril v tejto súvislosti pápež Benedikt XVI. Pápež František si je ešte viac vedomý tejto situácie a opakovane od neho počujeme slová: „Vyjdite zo svojich priestorov, choďte až na hranicu, pastierov nech cítiť od oviec...!“ Ale najmä: „Vydávajte svedectvo o Kristovi a ostatné ponechajte na Hospodina!“ Svedectvom opravdivého kresťanstva treba znovu osloviť západný svet.

Po stáročia zabehnutej i osvedčenej pastoračnej praxe nie je jednoduché vyjsť z týchto koľají tak, aby sa zmenil spôsob a viera zostala zachovaná. Český publicista Jan Jandourek napísal v apríli 2015 v Lidových novinách zaujímavý článok, kde hovorí, že reforma kúrie, ktorú ohlásil pápež František, sa preto tak ťažko rodí, lebo nie je jednoduché nájsť víziu pre túto dobu, ktorá by reforme mala predchádzať. Aj preto by mal byť tento čas v prvom rade časom modlitby v celej cirkvi.

V treťom svete cirkev naopak rastie

V treťom svete, či už ide Afriku, Áziu i Južnú Ameriku, badať nárast kňazských a rehoľných povolaní a cirkev tu preukazuje veľkú životaschopnosť. Je to isto aj preto, lebo je v prvej línii zápasu o sociálne, zdravotné a vzdelanostné povznesenie obyvateľov týchto krajín. V tomto buduje cirkev na týchto kontinentoch kresťanskú civilizáciu, vychádzajúc z miestnych kultúr, mentalít a skúseností. Príkladom je Južná Amerika, kde možno hovoriť o inej kresťanskej civilizácii, akou je západná, a odkiaľ prišiel k nám aj pápež František.

"Nenávisť islamských extrémistov voči kresťanom má svoje korene v ich nenávisti voči celému Západu. Paradoxne, arabskí kresťania zomierajú dnes násilnou smrťou za bezbožný 'kresťanský' Západ."

Zdieľať

V súčasnosti sme zároveň svedkami veľkej drámy kresťanov v Iraku, Sýrii i ďalších krajinách. Pri nedávnej návšteve Ríma sme mali možnosť hovoriť s kompetentnými ľuďmi, ktorí s vážnosťou konštatovali, že situácia v týchto krajinách sa blíži ku kritickému bodu, keď dávnemu kresťanstvu na týchto miestach hrozí úplný zánik. Ak sa v siedmom storočí kresťanstvo v severnej Afrike a na strednom Východe pod moslimským náporom dostalo do menšinového postavenia, dnes mu v Iraku a Sýrii hrozí zánik. Treba si ale uvedomiť, že nenávisť islamských extrémistov voči kresťanom má svoje korene v ich nenávisti voči celému Západu. Paradoxne, arabskí kresťania zomierajú dnes násilnou smrťou za bezbožný „kresťanský“ Západ.

Cirkev v treťom svete, aj vďaka pápežovi Františkovi, začína dnes viac reflektovať a podieľať sa na problémoch celej cirkvi. Zostáva otázkou, ako sa táto cirkev poučí zo situácie na Západe a rovnako, ako sa Západ poučí zo skúseností a udalostí v treťom svete?!

Máme šancu včas sa poučiť

Všimnime si ešte stručne cirkvi v postkomunistických krajinách. Katolícka cirkev v Poľsku bola vo svojich dejinách baštou obrany kresťanstva i ľudí. 14. októbra 2014 predseda biskupskej konferencie Poľska Stanislaw Gadecki povedal v súvislosti s prebiehajúcou Synodou o rodine pre Vatikánsky rozhlas, že „dokument Relatio post disceptationem sa odkláňa od náuky Jána Pavla II.“ Mať výhrady voči predloženému dokumentu je úplne v poriadku, ale stavať ho do protikladu s náukou Jána Pavla II. hovorí o istom nacionalizme a pýche poľskej cirkvi. Cirkev v Poľsku by si mala dať pozor, aby po Írsku nebola druhou krajinou, ktorá bude musieť raz konštatovať, že „treba sa nám vrátiť do reality“.

Pokiaľ ide o Slovensko, po kauze arcibiskupa Bezáka a po „neúspešnom“ referende má cirkev na Slovensku obrovskú šancu včas sa poučiť z katolíckej reality v Írsku. Keď človek chodí po Slovensku a vidí kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky i animátorov, s akým nasadením sa venujú deťom a mládeži, ktorá stále túži po viere a duchovnom živote, s vďačnosťou musí konštatovať, že Hospodin od nás neodklonil ešte svoju tvár. Ale skúsenosť dejín i znaky súčasného sveta nás nabádajú „mať bedrá opásané“, byť v pravde verní, pokorní, ale tiež otvorení pre nové výzvy!

František Mikloško
Autor je bývalý kresťanský disident a poslanec NR SR.

Časť príspevku bola prednesená na promócii 25. štúdijného semestra Spoločenstva Ladislava Hanusa v Bratislave, 3. júna 2015.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo