Slovenčina na českých kopijach

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Slovenčina na českých kopijach

Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský zorganizoval proti husitom v Čechách krížovú výpravu a tí potom napádali Uhorsko.

Pred takmer šiestimi storočiami pomohli Česi vstupu slovenčiny do uhorského verejného života.

Stredoveké Uhorsko sa zobrazuje v mysliach mnohých ľudí ako maďarský štát, kde Slováci trpeli národnostným útlakom. Po páde Veľkej Moravy na začiatku 10. storočia sa slovanskí predkovia Slovákov nemohli ďalej rozvíjať, čo vyvrcholilo násilnou maďarizáciou v posledných desaťročiach existencie Uhorska.

Slováci tak boli na prelome 19. a 20. storočia odsúdení na asimilovanie. Nebyť vzniku Československa v roku 1918 možno by skutočne zanikli. Pomoc Čechov a Moravanov prišla v poslednej chvíli.

Takéto myšlienkové úvahy podporované v Československu v 20. storočí boli bežnou súčasťou všeobecne presadzovanej doktríny. Cez školské učebnice sa dostávali do hláv ľudí a dodnes sa tam vyskytujú.

V dvoch zákmitoch, počas existencie prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945 a potom po vzniku druhej v 90. rokoch minulého storočia sa vo vzťahu k Čechom presadzovali presne opačné postoje. Mali to byť práve oni, čo chceli Slovákov asimilovať v duchu jednotného československého národa.

Oba tieto postoje sú krajné. História bola v skutočnosti omnoho komplikovanejšia. Slováci mali naozaj na mále, ale zánik im nehrozil. Mnohí českí predstavitelia účelovo sledovali svoje záujmy, ale zároveň nesú veľkú zásluhu na vytvorení novodobého slovenského národa.

Dôkazy môžeme nájsť už v stredoveku, keď pojem národa, ako ho poznáme dnes, neexistoval. Vtedy rozhodovala stavovská príslušnosť a delenie na národy podľa používaného jazyka bolo hudbou vzdialenej budúcnosti.

Napriek tomu prvé stopy uvedomovania vlastnej slovenskej osobitnosti nachádzame v stredoveku. Do veľkej miery práve vďaka českým vplyvom.

Slovenčina pred príchodom husitov

V prvej polovici 15. storočia, keď Slovensko zasiahli husitské, zväčša lúpežné výpravy proti znepriatelenému kráľovi Žigmundovi s jeho inváznou križiackou armádou, v hornom Uhorsku stále žil pôvodný slovanský jazyk. Ostal zachovaný po Veľkej Morave a možno ho posilnila kolonizácia z príbuzných západných krajov po období tatárskych vpádov v 13. storočí.

Českí husitskí bojovníci, v ktorých radoch boli ešte bližší Moravania, nenarážali v hornom Uhorsku na jazykovú bariéru. Ba naopak, nielenže sa dohovorili, ale určite nachádzali na Slovensku sympatizantov.

V roku 1432 prezlečení husiti otvorili mestské brány vstupujúcim vojskám do Trnavy. Priazeň potom našli husiti aj medzi miestnymi obyvateľmi pri napadnutí Bratislavy či Kežmarku. Hoci väčšinou malo ísť o chudobnejších nadšených jednotlivcov, príbuzný národnostný rozmer hral nezanedbateľnú úlohu. Historik Richard Marsina upozorňuje, že husiti boli v hornom Uhorsku zameraní proti Nemcom, ktorí utekali z miest, čo spôsobovalo ich poslovenčovanie.

Územie Slovenska sa v 14. a 15. storočí vyrysúvalo mocenským rozmachom dŕžav Matúša Čáka a Jána Jiskru. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011.)

Všeobecnú podporu obyvateľstva husitské vojská pre presadzované násilie určite nenašli. Napriek tomu skúmatelia jazyka oceňujú vplyv Čechov na vtedajší rozvoj slovenského povedomia, i keď išlo skôr o rozširovanie češtiny ako uplatňovanie slovenčiny. Husiti konali účelovo, hlavným dôvodom bolo rozširovanie nového náboženstva.

Preháňanie však nie je na mieste, lebo vlastné slovanské povedomie bolo silné už pred príchodom husitov. Týkalo sa to najmä dnešného západného Slovenska. Často sa spomína najmä Žilina.

Historik Matúš Kučera poukazuje na sebavedomie Slovákov v Žiline už v 14. storočí. Tam od začiatkov založenia mesta mali v mestskej rade paritné zastúpenie Nemci i miestni Slovania, predchodcovia moderných Slovákov.

Nemecký patriciát začal Slovákov ukracovať na právach, a tak sa vzbúrili. Vzniknutý spor utišoval uhorský kráľ Ľudovít Veľký. Ten v roku 1381 uznal, že Slovania, v meste početnejší ako Nemci, majú dostať polovičné zastúpenie v mestskej rade.

Husiti prenikajúci o polstoročie na západné Slovensko boli vojenskí nepriatelia sledujúci prvotne koristnícke záujmy. U miestnych obyvateľov ťažko hľadali žičlivú pôdu. Ak sa im to podarilo, potom to bolo spojené s prísľubom sociálnych zmien.

Od útokov na zámožných nemeckých mešťanostov si chudobnejšia, teda prevažne slovenská časť obyvateľstva sľubovala zlepšenie vlastného postavenia. Zrozumiteľnosť jazykov bola výhodou.

Hlavne z tohto dôvodu sa tvorcovia učebníc pred rokom 1989 odvolávali na sociálny náboj husitských výprav. Videli v ňom akúsi predzvesť neskorších triednych revolúcií. Slováci sa vtedy mali národne a sociálne prebudiť.

Skutočne významnú českú stopu v budovaní povedomia Slovákov postrehneme o niečo neskôr. Od sociálnej revolúcie mala ďaleko.

Druhý príchod husitských vojakov

Po skončení 50-ročnej vlády Žigmunda a krátkom dvojročnom kraľovaní Albrechta Habsburského vypukli v roku 1440 spory o trón. Na jednej strane bola vdova, Žigmundova dcéra Alžbeta, ktorá porodila po kráľovej smrti Žigmundovho vnuka Ladislava, zvaného Pohrobka. Na druhej strane stál poľský kráľ Vladislav III.

Dojča Ladislava podporovala jedna časť šľachty – dvorská strana, Poliaka Vladislava stoličná šľachta – národná strana, ako sa vtedy predstavovala. Medzi nimi vypukla občianska vojna, ktorú z poverenia dvoch nepriateľských strán viedli dvaja schopní velitelia – Valach (Rumun) Ján Huňady a Čech Ján Jiskra z Brandýsa.

Pre Slovensko to znamenalo druhý príchod husitov. Po bojoch v Česku s križiakmi, neskôr v bratovražedných sporoch a po výpravách do Nemecka, Poľska a Uhorska sa husti vrátili ako podkutí bojovníci.

Stali sa z nich žoldnieri, ktorí napokon po dlhých bojoch na jednej alebo druhej znepriatelenej strane skončili v roku 1462 za výkupné v povestnej čiernej armáde neskoršieho reálneho víťaza konfliktu a budúceho uhorského kráľa Mateja Korvína. Potom vytvorili jeho elitné jednotky.

Profesionálneho vojenského veliteľa Jiskru povolala v roku 1440 do Uhorska Alžbeta. Mal bojovať za jej nedávno narodeného syna, ktorého ako niekoľkomesačného korunovali za kráľa, ale reálnej moci sa chopil Vladislav III.

Jiskra sa usadil tam, kde sa husitom pri ich lúpežných výpravách v minulosti darilo najviac, na Spiši. Postupne svoje pôsobisko rozšíril na západ a východ. Obsadil Zvolen a zmocnil sa stredoslovenských banských miest. V podstate ovládal najhodnotnejšie hospodárske sídla na východ od Nitry. Mal v rukách výnosné bane, bohaté spišské mestá a kontroloval dôležitú obchodnú cestu spájajúcu Uhorsko s Krakovom.

Český žoldniersky veliteľ Ján Jiskra z Brandýsa prispel k poslovenčovaniu miest v hornom Uhorsku.

Hlavným protivníkom Jiskru bol nemenej slávny valašský veliteľ a pozemkový magnát Ján Huňady. Títo dvaja vojenskí velitelia dlho zvádzali boje so striedavými úspechmi, no povestný turkobijec Huňady Jiskru neporazil. Po bitke pri Lučenci v roku 1451 musel Huňady z bojiska dokonca utiecť, aby sa nedostal do zajatia.

To sa však už Jiskrova misia na Slovensku končila a po 13 rokoch sa vrátil späť do Čiech. Nešťastím pre panovníka bolo, že Jiskra odišiel domov bez vojakov. Tí ostali na Slovensku ďalej, vlastne časť z nich pochádzala ešte z husitských výbojov, druhá časť zo zbehnutých Jiskrových vojakov, lebo im neplatil žold.

Na Slovensku sa ešte za Jiskrovho pobytu vytvárali skupiny, ktoré sa zhromažďovali v poľných táboroch a živili sa rabovaním okolia. V roku 1447 napríklad vyplienili kláštor v Lechnici (dnes Červený Kameň), teda ten istý ako pri prvej lúpežnej výprave husitov v roku 1431. Je pravdepodobné, že v rabujúcom vojsku boli tí istí ľudia a na lup do kláštora išli naisto. To vykresľuje účel ich pobytu na Slovensku a spôsob života, aký viedli.

Bratríkmi sa nazývali podľa oslovenia používaného medzi sebou. V roku 1458 ich bolo už 15- až 20-tisíc a v ich moci bolo 36 poľných táborov a hradov. To bola významná sila, keď si uvedomíme, že v neskoršej povestnej stálej armáde Mateja Korvína bolo len asi dvakrát toľko vojakov.

Bratríkov početne podporili miestni sedliaci, drobní šľachtici a valašskí kolonizátori. Na skrotenie bratríkov povolali do Uhorska opäť Jiskru. A tak zrazu boli na dnešnom Slovensku dve české vojská bojujúce proti sebe so striedavými úspechmi.

Situácia sa zmenila až v roku 1458 po nástupe Mateja Korvína, syna Jána Huňadyho, na trón. Pri Blatnom Potoku boli bratríci porazení a zaradení do armády uhorského kráľa. Posledné zvyšky nepoddajných bratríkov ignorujúce kráľovu výzvu boli porazené na západnom Slovensku v roku 1467.

Slovakizovaná čeština sa ujíma

Po troch desaťročiach, keď sa v moravskom pohraničí objavili prví husiti, sa horné Uhorsko konečne upokojilo a skončili sa boje na jeho území. Tento dlhý pobyt Čechov mal dosah na vývin slovenskej spoločnosti.

Český jazyk bol slovenským nárečiam príbuzný, a preto sa ujal na územiach ovládaných husitmi, Jiskrovými bojovníkmi alebo bratríkmi. Príkladom je opäť Žilina, mesto, kde ešte počas husitských výbojov sídlila posádka.

Žilinským pisárom sa stal Václav z Kroměříža, ktorý v roku 1473 preložil do češtiny magdeburské právo, základný právny predpis mesta. Ukazuje sa, že čeština je vhodnou formou kultúrneho jazyka, lebo miestnym obyvateľom bola zrozumiteľná a nemala iný, rovnako vyspelý ekvivalent. Podobne to bolo v iných mestách na Slovensku.

No treba dodať, že nejde len o zásluhu pobytu českých vojsk na Slovensku. Zo Žiliny sa chodilo študovať na Karlovu univerzitu do Prahy, založenú už v roku 1348. Doma v Uhorsku príležitosti na získanie vzdelania neboli, zmenili sa až po nástupe Mateja Korvína. Situáciu môžeme otočiť a povedať, že Slováci zo Žiliny chodievali na štúdiá na Karlovu univerzitu preto, že hovorili po slovensky a čeština im bola v Prahe zrozumiteľná.

Podnet na prepis magdeburského práva v Žiline dal Ladislav Pangrác, šľachtic pôvodom z Liptova, ktorý istý čas dokonca pôsobil na dvore Mateja Korvína. Dôvodom prekladu do súvekej češtiny s použitím slovenských administratívnych a právnych termínov bolo, aby právo lepšie poznali členovia žilinskej mestskej rady, sudcovia, prísediaci pri súde, žilinskí občania slovenského pôvodu. Takto sa malo pri súdnych a iných sporoch predísť nedorozumeniam.

Jazykoví historici Ján Kačala a Rudolf Krajčovič oceňujú počin Ladislava Pangráca z pohľadu budúceho vývoja slovenčiny. Podľa nich je zároveň dôkazom, že administratívne a právne termíny existovali v slovenčine už v 15. storočí a dokonca ešte skôr.

Slovenčina sa teda ujíma pred príchodom husitov a vyzerá, že bola pôvodná. Na druhej strane, český impulz bol významný. Jazyk zo Žiliny bol akousi zmiešaninou slovenčiny s češtiny. Príčinou bol zrejme pôvod vzdelania zapisovateľov, pravdepodobne boli Slovákmi s diplomom z Karlovej univerzity. Keď sa začítame do textov, nájdeme v nich viac slovenčiny ako češtiny.

Tu je príklad z úradných žilinských textov, ako ho uvádza jazykovedec Ján Stanislav: „Milí páni, prišli sme od svéj nevesty, malženky brata mého Hannuss Frolycha o neaké veci, což Hanness Frelich činiti s Polákem Niklossem o nekteraký tyss, o braky; a ona jest nám dala v ruce v našu moc, cožkolvek my zjednáme s zvrchupsaným Niklossem, to má zjednané býti a ona má pri tém zóstati a na tém dosti meti...“

Čeština ako katalyzátor sebauvedomovania

V 15. storočí bola situácia na Slovensku úplne iná ako v Česku. Česi mali za sebou niekoľkostoročný vývoj vo vlastnom štáte s vlastným jazykom.

V hornom Uhorsku sa miestna slovenčina používala ako hovorový jazyk, prednosť mala univerzálna latinčina. Keďže nové myšlienkové prúdy 15. storočia prinášali čoraz častejšie používanie národných jazykov, pri absencii vlastného kultúrneho jazyka sa hľadala náhrada. Tou sa stala vyspelejšia čeština, pričom pobyt českých vojsk na Slovensku jej uplatňovanie a rozšírenie výrazne uľahčil.

Do češtiny sa však dostáva tak či tak mnoho slovenských prvkov, svedčia o tom viaceré písomnosti z 15. a 16. storočia z Považia, Liptova, Spiša. I vďaka vplyvu češtiny sa slovenčina ustaľuje a dostáva do formy, ktorá prechádza do novoveku.

Po husitských a bratríckych vojskách ostal na Slovensku nešpecifikovaný počet Čechov. Stopy dnes po nich nájdeme hlavne v Gemeri, Novohrade a Honte. Mnohí si dlho udržiavali materský jazyk.

Publicista a prvý slovenský etnograf Ján Čaplovič našiel v prvej tretine 19. storočia v týchto oblastiach potomkov účastníkov českých výbojov z 15. storočia. Tvrdil, že hovorili po „česko-slovensky“. Menoval dediny v Honte či Novohrade, napríklad Rimavskú Baňu, Zalužany, Kokavu, Poltár, Uhorské, Ozdín.

Z tohto pohľadu bol priamy kontakt Slovákov s Čechmi a Moravanmi kľúčový. Blízkosť jazykov pomohla Slovákom rozvinúť vlastné sebauvedomenie. V úradnom živote sa rozširovalo používanie češtiny alebo slovenských dialektov poznačených češtinou. To sa dá považovať za úspech napriek tomu, že na začiatku boli koristnícke výpravy husitských bojovníkov.

Foto: Wikimedia.org

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo