Úlohou charity nie je byť populárnou

Úlohou charity nie je byť populárnou

Rozhovor s generálnym sekretárom Slovenskej katolíckej charity Erichom Hulmanom o tom, aký má charita zmysel v súčasnosti a v čom chce provokovať viac než dosiaľ.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Po 25 rokoch vo vrcholovom manažmente v oblasti IT, telekomunikácií a bezpečnosti sa rozhodol riadiť charitu na Slovensku. Erich Hulman v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo by charita mala vstupovať aj do kontroverzných tém, ale i to, ako chce reagovať na starnutie populácie či klimatické zmeny. Približuje tiež financovanie charity či dôvody, prečo Slovenská katolícka charita (SKCH) realizuje projekty zamerané na humanitárnu pomoc a rozvojovú spoluprácu v zahraničí.

Do pozície generálneho sekretára Slovenskej katolíckej charity ste prešli z IT biznisu, čo je celkom veľká zmena. Čo vás k tomu viedlo?

Po 25 rokoch v tomto odvetví som si povedal, že život je príliš pestrý na to, aby som v IT biznise zostal až do konca svojho života. Odchádzal som preto s tým, že chcem začať niečo nové. Trvalo to asi rok a pol, kým som odovzdal agendu nástupkyni a mal čistý stôl pripravený na odchod. O charite som v tom čase ešte vôbec nerozmýšľal.

Následne ste tiež pôsobili aj s manželkou ako dobrovoľník v Iraku. Trochu to pôsobí, akoby ste si potrebovali dať načas oddych od korporátneho štýlu zamestnania.

Nepotreboval som ani tak pauzu, ako skôr definitívnu bodku za svojím angažovaním sa v tomto biznise. Niežeby som ho nepovažoval za zmysluplné. Podľa mňa dobrá a svedomitá práca v prospech spoločnosti na ľubovoľnom poste je vždy veľmi užitočná a zmysluplná. Dostával  som sa však do novej fázy svojho života a chcel som svoje skúsenosti doplniť niečím iným, ako napríklad dobrovoľníctvom. Nešlo však len o humanitárny projekt v Iraku, ale venoval som sa aj práci s bezdomovcami v De Paule tu v Bratislave. Začal som tak vnímať veľkú zmysluplnosť podobných projektov a potrebnosť takejto práce.

Ako ste sa potom dostali ku charite?

Práve počas svojho pôsobenia v Iraku sa objavila informácia, že SKCH vypisuje konkurz na nového generálneho sekretára. Ja som na túto ponuku zareagoval na poslednú chvíľu. Keďže som bol stále v Iraku, bolo to trochu komplikované, pretože som nemohol prísť ani na pohovor, ale aj to sa nejako vyriešilo. 

Ako väčšina ľudí som mal veľmi zjednodušenú predstavu o charite. Zdieľať

Pravdupovediac, na moju neexistujúcu históriu v charite som si uvedomoval, že to bude na rozhodnutí niekoho iného. No dnes som tu. 

Prečo ste sa však rozhodli uchádzať sa rovno o post generálneho sekretára?

Sociálna angažovanosť v našej rodine mala dlhú tradíciu, napríklad aj syn veľa rokov pracoval v nocľahárni pre bezdomovcov. Veľkou motiváciou bola pre mňa však moja manželka Katka, ktorá sa dlhé roky venuje sociálnym aktivitám. Vždy som jej tak trochu závidel jej „prácu“, hoci to nikdy nemala ako zamestnanie. Pracovala s nadšenými ľuďmi a jej robota mala viditeľné výsledky prospešné pre ľudí. Čiže kdesi to vo mne stále hlodalo, že sú aj iné činnosti, ktorým by som sa mohol venovať. A to bol jeden z rozhodujúcich vplyvov, prečo som sa prihlásil aj do výberového konania. Myslím si totiž, že najlepšia cesta k osobnému šťastiu je cez pomoc druhým. Ja som to zažil a chcel by som každému dopriať, aby to zažil tiež.

Ako ste vnímali SKCH, kým ste neboli jej súčasťou a ako sa na ňu pozeráte dnes?

Ako väčšina ľudí som mal veľmi zjednodušenú predstavu o charite. Nebol som si vedomý komplexnosti aktivít, ktoré charita robí, jednak ako Slovenská katolícka charita, ale aj ako celé charitné dielo na Slovensku spolu s diecéznymi charitami. Dnes to, samozrejme, vnímam celkom inak a pozerám sa na charitu ako na inštitúciu, ktorá má nezastupiteľné miesto v našej spoločnosti.

Generálnym sekretárom ste už druhý rok. V čom chcete posunúť charitu dopredu? 

Nastúpil som do diela, ktoré funguje. Teda v prvom rade hovorím nepokaziť, neškodiť. Na druhej strane napriek všeobecnému bohatnutiu aj slovenskej spoločnosti je stále prítomná potreba charitného diela. Aj dnes totiž vidíme príliš veľa ľudí, ktorí akoby vypadli z pomyselného vlaku smerujúceho k prosperite. Práve oni potrebujú, aby sa o nich niekto postaral. Preto by som chcel, aby bola charita pre týchto ľudí prvou inštanciou, na ktorú sa obrátia.

Zároveň by som chcel, aby charita nezabudla na svoje poslanie, ktorým je umožniť čo najväčšiemu počtu ľudí zapojiť sa do tohto diela a tak zmysluplne naplniť svoj život. Do práce v charite som išiel s tým, že mojou úlohou nebude priamo pomoc, ale skôr umožniť iným ľuďom pomáhať núdznym čo najefektívnejšie. Ak sa nám v tomto smere podarí rozšíriť náruč charity, ktorá pozýva všetkých ľudí, tak v takom prípade budem spokojný.

Myslím si, že práve pomoc ľuďom v núdzi je niečo, čo presahuje delenie na akési kresťanské či profánne alebo konzervatívne a liberálne. Zdieľať

Spomínate, že pozývate všetkých ľudí, no pre mnohých sa charita spája predovšetkým s kresťanskými či konzervatívnymi kruhmi. Predsa len, stále hovoríme o Slovenskej katolíckej charite. Prečo teda v charite akosi nevidieť zastúpenie celého spoločenského spektra, ak pozývate všetkých?

Je pravda, že keď hľadáme ľudí, ktorí by sa zapojili do charitatívnej a sociálnej činnosti, oslovujeme predovšetkým kresťansky založenú časť spoločnosti, a to práve preto, lebo vychádzame z kresťanského pohľadu na človeka ako na komplexnú integrálnu bytosť. Podľa nás teda nestačí pomôcť iba tým, že človeku zabezpečíme bývanie a dáme mu najesť, napiť, ale myslíme si, že pokiaľ takáto materiálna pomoc nie je doplnená o duševný a aj o duchovný rozmer, tak sa míňa účinkom.

Myslím si však, že práve pomoc ľuďom v núdzi je niečo, čo presahuje delenie na akési kresťanské či profánne alebo konzervatívne a liberálne. My v charite pomáhame všetkým ľuďom bez rozdielu. Nikoho sa nepýtame na jeho náboženské presvedčenie, akého je pôvodu či aké má politické názory. Pýtame sa len na to, či potrebuje alebo nepotrebuje pomoc, prípadne akú formu pomoci potrebuje.

Caritas Europa v nie takej dávnej minulosti vydala pomerne silné vyhlásenie, v ktorom sa prihlásila k dekriminalizácii mimovládnych organizácií, ktoré zachraňujú utečencov v Stredozemnom mori. Slovenská katolícka charita sa na rozdiel od Caritas Internationalis či Caritas Europa veľmi nezapája do verejného života formou podobných vyhlásení. Prečo?

Áno, je to pre nás výzva, aby sme boli naozaj aktívnejší aj na tomto poli. Doteraz sa charita na Slovensku zameriavala predovšetkým na konkrétnu pomoc ľuďom a menej síl sme venovali náprave systému, ktorý generuje tieto sociálne problémy. Charita má veľkú silu v tom, že keď niečo hovorí, tak čerpá zo svojej práce a skúsenosti. Vytvorenie takých systémov, ktoré nebudú nových ľudí v núdzi generovať, nastavia spravodlivé vzťahy v spoločnosti a dajú každému šancu, aby žil plnohodnotný život, do tohto sa charita musí zapojiť.

Naše názory tiež plánujeme komunikovať aj politickým subjektom, ktoré sa budú uchádzať v najbližších parlamentných voľbách. Chceme, aby náš hlas bolo počuť, no nebudeme robiť k tomu veľké tlačovky. Platí, že vždy budeme najskôr konať a až potom o tom rozprávať a pozývať ostatných, aby sa zapojili. Nechceme len maľovať vízie a sami nerobiť nič alebo robiť niečo iné.

Ste v takom prípade pripravený ako čelný predstaviteľ charity vstupovať aj do kontroverznejších diskusií či tém, hoci aj na úkor straty popularity v istej časti spoločnosti?

Myslím si, že úlohou charity nie je byť populárnou. Vernosť pravde nie vždy prináša popularitu a pre nás je dôležitejšie, aby sme boli verní nášmu poslaniu a tomu, ako my vidíme skutočnosť. V rovnakom zmysle by sme mali tiež prispievať do debát. Chceme to robiť nekonfrontačne a tak, aby tomu ľudia rozumeli. Práve nedorozumenie je neraz problémom nepochopenia.

Vernosť pravde nie vždy prináša popularitu. Zdieľať

Určite sa však nebudeme vzdávať nejakých názorov len preto, že by neboli populárne. Napríklad aj dnes sme zapojení v európskom projekte MIND na advokáciu v prospech utečencov a migrantov pod názvom Čo je domov, aj keď definitívne to na Slovensku nie je téma, ktorou by sa dali získať populárne body. Pomoc ľuďom je však viac ako akési nekonfliktné meno charity. Takisto máme svoj pohľad na to, akým spôsobom sa doteraz riešila pomoc rómskej populácii na Slovensku, a keď svoje skúsenosti z terénu konfrontujeme s rozhodnutiami vlády a jej splnomocnencov, tak to neraz nie sú priateľské debaty.

Keďže ide o Slovenskú katolícku charitu, mnohí sa logicky domnievajú, že časť finančných zdrojov pochádza aj z cirkvi či z Konferencie biskupov Slovenska. Ako je to teda s financovaním charity?

Konkrétne SKCH zdroje priamo z cirkvi na svoju činnosť nedostáva. Síce prevádzku štrnástich charitných domovov, v ktorých je vyše 400 rehoľných sestier na odpočinku, čiastočne financuje ministerstvo kultúry, ale vo väčšine prípadov sme financovaní z grantových projektov a príspevkov jednotlivcov.

KBS rovnako nefinancuje priamo činnosť charity, no prispieva na niektoré projekty. Napríklad dlhodobo financuje humanitárne projekty na podporu utečencov a prenasledovaných kresťanov predovšetkým v oblasti Blízkeho východu. Tiež SKCH prispieva na členské v medzinárodných organizáciách, ako je Caritas Europa a Caritas Internationalis.

Veľká časť charitných zdrojov prichádza z verejných financií, keďže charitné zariadenia vykonávajú a poskytujú sociálne služby vo verejnom záujme. Ide teda o zdroje zo strany ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny alebo zo strany územnej a miestnej samosprávy.

Čo verejné zbierky?

Verejné zbierky organizujeme predovšetkým v rámci rozvojovej a humanitárnej pomoci. Známa je naša Pôstna krabička pre Afriku, prostredníctvom ktorej financujeme naše diela v Rwande a v Ugande, ako aj vysielanie dobrovoľníkov do týchto krajín. Na podporu vzdelávania detí v rozvojových krajinách tiež existuje už viac ako 20 rokov projekt Adopcie na diaľku, kde si slovenskí darcovia takzvane adoptujú dieťa v rozvojovej krajine, ktorému priamo oni dlhodobo a pravidelne prispievajú na jeho rozvoj a vzdelávanie.

Akým ďalším agendám sa charita venuje?

Okrem už spomínanej rozvojovej a humanitárnej pomoci či migračného projektu Čo je domov charita prostredníctvom siete diecéznych a arcidiecéznych charít na Slovensku poskytuje veľmi široké spektrum sociálnych služieb. Tie pokrývajú ľudí v núdzi od narodenia či ešte pred ním, a to formou azylových domov pre mamičky v kríze, cez detské domovy až po sprevádzanie ľudí v hospicoch k dôstojnému odchodu z tohto sveta. Škála ľudí, ktorým pomáhame, je veľmi široká a geograficky pokrývame celé Slovensko.

V charite pomáhame všetkým ľuďom bez rozdielu. Zdieľať

Rovnako pod záštitou ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny distribuujeme potravinovú pomoc pre ľudí, ktorí to najviac potrebujú, a s ministerstvom vnútra zas spolupracujeme pri pomoci našim spoluobčanom, ktorí sa stali obeťami obchodovania s ľuďmi.

SKCH tvorí sieť desiatich arcidiecéznych a diecéznych charít. V čom sa líši agenda Slovenskej katolíckej charity od povedzme Bratislavskej arcidiecéznej charity?

Každá diecézna charita je právnym subjektom, ktorý ma povinnosť starať sa o núdznych na území diecézy. Tu buduje zariadenia sociálnych služieb, ale tiež hľadá dobrovoľníkov, ktorí by pomohli tieto služby poskytovať.

Úlohou sekretariátu SKCH je hlavne koordinácia diecéznych charít, celonárodných projektov, spoločné vystupovanie pred štátnymi orgánmi či zastupovanie charity v zahraničí formou účasti v medzinárodných organizáciách a projektoch. Okrem toho máme na starosti aj starostlivosť o charitné domovy, kde žijú rehoľné sestry na odpočinku.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Aká je vízia charity v 21. storočí?

Základná vízia sa nemení. Naše motto byť blízko pri človeku a byť nápomocný tým, ktorí to potrebujú, je platné pre všetky storočia. Spoločnosť a jej potreby sa však vyvíjajú. Očakávame, že sa so starnutím populácie zvýši potreba venovať sa seniorom, ktorí neraz čelia nielen ekonomickým problémom, ale tiež osamelosti, depresiám a strate zmyslu života. Otázkou je tiež, čo s nami spraví nová vlna vedecko-technickej revolúcie, kvôli ktorej budú ľudia strácať zamestnanie v prospech umelej inteligencie.

Žijeme v prepojenom svete, v ktorom globálne otepľovanie istým spôsobom zasiahne každého. Zdieľať

Určite nesmieme však zabúdať ani na faktor klimatických zmien. Na Slovensku máme to šťastie, že sme zatiaľ krajinou, ktorá nezažíva také extrémne suchá, tornáda či cyklóny, preto máme tendenciu tento fenomén akosi prehliadať. Keď sa stretávam v práci s kolegami z iných krajín, tak tí už na vlastnej koži zažívajú, aký dosah má predovšetkým globálne otepľovanie na zhoršovanie situácie ľudí, ktorí už v núdzi sú. Pápež František je preto pre nás všetkých veľkou inšpiráciou. Nielen ako komunikuje túto tému, ale aj ako svojou encyklikou Laudato Si hlása povinnosť starať sa o náš spoločný domov, ktorým je táto zem.

Ako chcete ako organizácia na tieto výzvy reagovať?

Čo sa týka klimatických zmien, je to veľká výzva ako pre 21. storočie, tak aj pre charitu, aby sme začali nielen konať, ale tiež budovať povedomie globálnej a spoločenskej zodpovednosti, aj za veci, ktoré sa dejú mimo Slovenska. Žijeme totiž v prepojenom svete, v ktorom globálne otepľovanie istým spôsobom zasiahne každého.

Milióny ľudí upadajú do chudoby alebo do život ohrozujúcich situácií napríklad pre sucho v subsaharskej Afrike. Aj naše konzumné správanie tu na Slovensku sa nám tak skôr či neskôr vráti ako bumerang v podobne narastajúceho počtu utečencov, ktorí už dnes hľadajú lepšie životné podmienky aj v Európe. Preto sa Slovenská katolícka charita tiež aktívne zapojila do aplikácie agendy udržateľného rozvoja 2030 a chce byť príkladom v zmene správania sa v prospech trvalej udržateľnosti.

Čo spomínané starnutie populácie, ktoré na Slovensku patrí medzi jedno z najrýchlejších v Európskej únii?

V rámci nášho projektu budovania farských charít chceme pozvať predovšetkým ľudí, ktorým sa aj v dôsledku predlžovania života či menších pracovných povinností uvoľnil čas, aby sa do charitného diela zapojili. Vidíme, že dnešná generácia dôchodcov je v oveľa lepšej fyzickej i psychickej kondícii, než to povedzme bolo pred 30 rokmi, a mnohí z nich opäť hľadajú náplň svojho života. Práve týchto ľudí chceme osloviť, aby sa zapojili do starostlivosti o ďalších seniorov.

Takže ak tomu rozumiem správne, nebudete zriaďovať nové charitné domy alebo domovy služieb.

Koncept charity hovorí, že ľuďom treba pomôcť na najbližšej úrovni v ich prirodzenom prostredí. V prvom rade ide o rodinu, ktorá by sa mala zapojiť do riešenia toho problému. Keď rodina z akýchkoľvek dôvodov nemôže, tak je to potom najbližšia komunita, susedia, obec či farnosť. Ďalej je to poskytovanie služieb ambulantnou formou, v čom je charita pomerne aktívna, keďže ich sama poskytuje, následne denné stacionáre a až potom niekde na konci je umiestnenie v pobytovom zariadení.

Má to aj ekonomický zmysel, keďže ide o najdrahšie riešenie, pričom podpora rodiny je, paradoxne, to najlacnejšie. Zákony by mali byť preto nastavené tak, aby umožnili svojim rodinným príslušníkom postarať sa o seniorov v rodine a aby nemuseli kvôli venovanej starostlivosti o svojho blízkeho upadať sami do chudoby.

S ministerstvom práce tieto veci komunikujeme už dlhé roky a spájame sa aj s inými organizáciami ako neverejnými poskytovateľmi sociálnych služieb, aby bol náš hlas silnejší pri tvorbe a úpravách sociálnych zákonov.

Robili ste viacero aktivít, aby vás verejnosť lepšie spoznala, ako napr. Národný týždeň charít, mali ste teda možnosť byť s ľuďmi v teréne a získať ich odozvu. Ako vás ľudia vnímajú, prípadne akú pomoc od charity očakávajú?

Heslom Národného týždňa bolo „Sila charity je v regiónoch“, pretože sme chceli poukázať na jednotlivé mestá a dediny, v ktorých sa charitná činnosť realizuje.

Keď sa ľudia oboznámia s tým, čo charita robí v konkrétnom regióne, vyslovene u nich doma, tak sú tie reakcie od príjemného prekvapenia až po takú hrdosť, že to je výborné, že sa niečo podobné robí aj u nás. V mnohých prípadoch majú ľudia následne chuť priložiť ruku k dielu.

SKCH realizuje aj viaceré projekty v zahraničí, ktoré sú zamerané na humanitárnu pomoc a rozvojovú spoluprácu. Mnohí ľudia si kladú legitímnu otázku, prečo charita nesústredí svoju pomoc najmä doma na Slovensku prípadne na susednej Ukrajine, ale ide cez pol sveta pomáhať do Afriky či na Blízky Východ. Čo by ste takýmto ľuďom odpovedali?

Prvým dôvodom je základná ľudská solidárnosť, ktorá nepozná hranice. Každý môže pomôcť tam, kde to pokladá za dôležité. Sú ľudia, ktorých srdce ťahá pomôcť niekam ďalej než na Slovensku a myslím si, že majú na to plné právo. Preto chceme poskytnúť aj týmto ľuďom možnosť. Zmysel toho vidíme aj na desiatkach dobrovoľníkov, ktorí pôsobili v rámci našej rozvojovej pomoci v Afrike. Dokázalo im to zmeniť život, rozšíriť obzory a obohatilo ich to v ďalšej činnosti.

Základná ľudská solidárnosť nepozná hranice. Zdieľať

Rovnako sa na to nemôžeme pozerať tak, že pomôžeme druhým až vtedy, keď si vyriešime všetky problémy u nás doma. V takom prípade by sme nepomohli nikdy. O to viac to platí v medzinárodnom meradle, v dnešnom prepojenom svete, v ktorom sa nám mnohé aktivity vracajú ako reťaz príčin a následkov, o ktorých možno dnes ani len netušíme.

Čo tým máte presne na mysli?

Keď hovoríme o problémoch v Afrike, nemyslime si, že sa nás to netýka. Skôr či neskôr sa prejavia aj u nás. Práve utečenci sú jedným z viditeľných príkladov a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa SKCH angažuje v zahraničí.

Napríklad stavba studní v severnom Iraku. Mali sme tu desiatky irackých utečencov, ktorí na Slovensku získali druhý domov. Mnohí z nich sa napriek tomu, že boli prijatí, ústretovo túžili vrátiť domov a aj sa vrátili. Myslím si, že nikto by nemal byť nejakým spôsobom nútený odchádzať z miesta, kde sa narodil a chce tam žiť, pretože tam má svoju rodinu, zázemie a kultúru. Cieľom našej humanitárnej práce je aj to, aby títo ľudia odchádzať nemuseli. Preto im musíme pomôcť tam, kde žijú. A to je ďalší argument, prečo by sa malo Slovensko angažovať aj v zahraničných projektoch.

Foto: Marka Zacková

Autor tohto článku spolupracuje so Slovenskou katolíckou charitou ako študent na projekte MIND.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo