Tisova výnimka v roku 2020

Tisova výnimka v roku 2020

Ilustračné foto, Jaroslav Novák/TASR

Krátka úvaha o jednej hypotetickej dohode s liberálmi.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

V kuloároch v poslednom čase počuť šepkanie o jednej špekulácii. Liberáli chcú zmeniť definíciu manželstva, volajú po tom ich voliči, prihlásili by sa tým k svojmu kmeňu. Čo keby, znie úvaha, sme s nimi urobili dohodu, že liberáli presadia zmenu definície a naša strana by umenšila potraty, skrátil by sa čas, kedy je možné požiadať o potrat. Bola by to možno najväčšia zmena legislatívy od pádu komunizmu v tejto oblasti, zachránili by sa ľudské životy.

Hneď v úvode chcem zdôrazniť, že si myslím, že ide stále o hypotetickú vec. Žiadna dohoda nateraz neexistuje a osobne som aj skeptický, že by mohla vzniknúť.

A poviem aj bé – otázka stojí stále tak, ako ju postavil Anton Chromík: voliči KDH by mali vedieť, či politici tejto strany budú trvať na tom, že ak by zložili vládu s liberálnymi stranami a tieto by navrhli zmeniť definíciu manželstva (prípadne by ju zmenili inak, cez medzinárodný záväzok a pod.), tak táto strana to bude považovať za dôvod na opustenie vlády. Inými slovami, vopred budú jej partneri vedieť, že takéto hlasovanie (s opozíciou či bez nej) je porušením a koncom spoločnej koalície.

Téma na úvahu je to však dobrá, nielen preto, že sa to tak raz môže stať, ale aj pre pripomenutie si rizík demokratickej politiky.

Každý čitateľ tejto stránky pozná príbeh o tom, ako sa Pilát spýtal Krista, čo je to pravda. Bolo to ešte pred popravou, Pilát mal moc jeho život zachrániť. Rakúsky právny teoretik Hans Kelsen tento biblický príklad využil na malú úvahu o chápaní práva.

Pilát podľa neho odpoveď na položenú otázku nechcel ani neočakával. Hneď po jej položení sa totiž obrátil na zhromaždený zástup a nechal rozhodnúť ich. Môžeme to prirovnať k inej inštitúcii, v tomto prípade išlo o plebiscit, ktorý nechal Pilát rozhodnúť.  Aby sme to povedali dnešným jazykom, obrátil sa na suveréna moci a nechal rozhodnúť jeho. Podľa Kelsena konal Pilát ako správny demokrat.

Tento prístup dnes pestuje prezidentka Čaputová. Pred nedávnymi pochodmi hovorila, že tak ako si zaslúžia podporu zástancovia zmeny definície manželstva, tak si zaslúžia podporu aj rodiny. Je to hra na city a väčšinu, ale v jadre má falošný tón.

Tento spor nie je len sporom politickým, v jadre ide aj o spor právny. Presnejšie o pochopenie práva, toho, čo je to právo. Má právo iba kopírovať vôľu väčšiny, má byť teda nástrojom demokracie? Taká je dnes v zásade norma.

Lenže existujú myslitelia a donedávna existovali aj politici, ktorí pripomínali, že existuje aj niečo, čo sa nazýva prirodzeným právom. Teda právo, ktoré nevzniká hlasovaním väčšiny, ale ktoré spoznávame rozumom a dodržiavame pritom isté princípy a hodnoty, ktoré ani väčšina nemôže zmeniť.

Nejde len o ochranu ľudskej osoby a jej práv, ale aj o ďalšie veci. Takéto poňatie práva je základom antitotalitarizmu, práve voči všemocným väčšinám ho vyťahovali jeho zástancovia v 20. storočí, práve proti väčšinám sa rozvinulo toto učenie v čase kolonializmu.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Ale späť k našej otázke. Prirodzené právo môže viesť k sporu s väčšinou, tento spor je známy každému, kto kedy o demokracii a jej rizikách uvažoval.  Aká je v tomto spore medzi právom a právom, medzi pravdou a slobodou (resp. istým chápaním slobody) rola politika?

Naša doba núti každú jednu politickú generáciu, aby sa vyjadrila, po voľbách 2020 to bude na programe ešte častejšie ako dnes.

Benedikt XVI. práve s ohľadom na tento spor svojho času kresťanským politikom pripomenul, že sú otázky, o ktorých sa nevyjednáva. Anton Neuwirth rád pripomínal, že výhradu vo svedomí a zmluvy so Svätou stolicou považuje za nevyhnutné pre to, čo sme zažili v 20. storočí, že ide o poučenie sa z nástupu totality, aké ľahké a rýchle to môže byť a ako potrebujeme pri tomto procese vyvolať spory, upozorniť na pošliapavanie práva, aby sa tento proces aspoň spomalil, ideálne zastavil. Preto bývalí disidenti presadzovali túto agendu.

Lenže v našich dejinách máme aj opačnú skúsenosť.

Benedikt XVI. svojho času kresťanským politikom pripomenul, že sú otázky, o ktorých sa nevyjednáva. Zdieľať

Keď Slovenská republika počas vojny zaviedla protižidovský kódex a keď mali byť mnohí naši Židia deportovaní, časť z nich si dokázala získať tzv. Tisovu výnimku. Svoju skúsenosť s tým mal aj spomínaný Neuwirth. Išlo o morálno-politický problém, ktorý delegitimizoval celú prax výnimiek: za každú výnimku išiel do vlaku do nacistického tábora iný Žid, ktorý výnimku nemal. Nezachraňoval sa teda život, iba jedného Žida zamenil iný Žid. Deportáciám sa bolo treba postaviť, nie hrať v kocky. Neprípustný obchod, či ako to nazvať.

Najväčším kritikom Jozefa Tisa bol istý Maximilián Kolbe, kriticky o ňom písal a dotiahol to až do konca. Keď jedného na smrť odsúdeného väzňa v nacistickom tábore Auschwitz chceli odviesť, a on vykríkol, že má rodinu, ponúkol svoj život za neho. Kolbe sa stal svätcom, ten väzeň vojnu prežil.

Nič menšie sa v budúcnosti nebude žiadať ani od kresťanov v liberálnej vláde. Ak pôjde o porušenie prirodzeného práva, definíciu manželstva či niečo iné, majú ponúknuť seba a svoju politickú kariéru, nie hľadieť ako Pilát na to, čo si želajú zhromaždení aktivisti či prípadná demokratická väčšina.

Inak sa na nich budeme pozerať rovnako ako na Tisa, keď udeľoval výnimky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo