Do Mariazellu po starobylej pútnickej ceste Via Sacra

Do Mariazellu po starobylej pútnickej ceste Via Sacra

FOTO – Pavol Kováč

Neputuje sa len do Santiaga de Compostela, pútnické trasy máme aj bližšie. Rakúska Via Sacra vedie z Viedne do Mariazellu. Prešli sme ju za päť dní.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Pozvanie na päťdňovú pešiu púť vás najprv trochu zarazí, ak ste nikdy nič také neabsolvovali, nie ste ani športový typ a patríte už skôr k strednej generácii. Ale s ľahkosťou prikývnete, lebo veď tá púť je časovo vzdialená, bude to až kedysi v lete.

Keď sa termín priblíži, pozývajúci sa pripomenie. A už je hlúpe cúvnuť. Dostaneme niekoľko mailov s podrobnými pokynmi vrátane toho, aký druh trička si máme kúpiť. Ako keď idú deti do tábora. Ale oceňujeme, že organizátor našej púte ju už predtým dvakrát absolvoval, takže vie o všetkých nástrahách. Celý čas bude on ten zodpovedný, ten, kto sa stará, vďaka čomu sme my odľahčení a máme vzácny pocit akejsi detskej bezstarostnosti.

Na trase z Kaumbergu do Lilienfeldu. FOTO – Pavol Kováč

Šéf našej minivýpravy mal teda všetko dopredu pripravené – ubytovanie po trase, ako aj motorizovanú podporu na prenášanie batožiny a zber vyčerpaných pútnikov. Vo výprave nechýbal dobre vybavený nemčinár ani duchovný sprievod, teda kňaz, ktorý poctivo šliapal s nami.

Naša skupina bola malá – šesť ľudí. Dve ženy, štyria muži. Väčšinu tvorili štyridsiatnici, no boli v nej aj dvaja päťdesiatnici a kňaz – tridsiatnik. Okrem duchovného našu skupinu tvoril bankový analytik, softvérový vývojár, učiteľka, novinárka a manažér v nadnárodnej firme.

Nikto z nás nejde na púť preto, aby nanovo preformátoval svoj život alebo aby zmenil celý svoj životný koncept. Nikto nie je práve v krízovom stave. Púť sme obetovali za naše rodiny, za naše odrastajúce deti, aby sa nevzdali viery, za našich starnúcich rodičov, aby sme im dokázali byť v starobe oporou, za naše manželstvá. Všetci si uvedomujeme, že máme za čo ďakovať. A hodláme to počas púte aj robiť.

Nie všetci sme dlhoroční priatelia, niektorí sme skôr dobrí známi a niektorí sa poznáme len zbežne, keďže jeden účastník našej púte žije v Marylande (USA). Ale tušili sme, že nie sme príliš problematické typy, takže by sme mohli spolu zvládnuť aj kritickejšie momenty. A tie sa na púti vždy objavia.

FOTO – Pavol Kováč

Máme teda pred sebou púť po najstaršej rakúskej pútnickej ceste z Viedne do Mariazellu. Za čias habsburskej monarchie to bola obľúbená púť aj pre Slovákov a možno sa na ňu vybrali aj naši pra-prastarí rodičia. Predsa len to bol pre nich reálnejší cieľ ako Jeruzalem, Rím či Santiago de Compostela. Pôvodne bol začiatok tejto pútnickej cesty vo Viedni pri kostole Paulanerkirche.

Podľa oficiálnej stránky Via Sacra by sme však mali púť začať na železničnej stanici Brunn am Gebirge. No my sme si začiatok stanovili pri františkánskom kostole a kláštore v obci Maria Enzersdorf, z ktorej je Viedeň na dohľad. Púť sme si tak skrátili asi o jeden kilometer, pred nami je aj tak úctyhodných 125 kilometrov. Celú trasu by sme podľa rozpisu mali prejsť za 36 hodín, v našom prípade rozloženú na päť dní (pre iné skupiny s rýchlejšími chodcami je možný aj štvordňový variant).

Nie všetci členovia výpravy sú milovníci mariánskeho kultu a ruženca, ale dohoda je, že každý deň bude jeden ruženec. Zdieľať

Vo františkánskom kostole sme dali modlitbu a prosili o zdar našej púte. Cez  krásne upravené uličky v obci Maria Enzersdorf vyrážame smerom na Mariazell. Prvé kroky boli euforické, pri prvej žltej smerovke s nápisom Via Sacra sme sa hneď fotili. Nespoliehali sme sa však iba na tieto žlté smerovky a mapky, rozmiestnené po celej trase. Mali sme v ruke mobily a v nich aplikáciu, ktorá nás dosť spoľahlivo viedla. Len raz sme o smere cesty rozhodovali hlasovaním. Keďže dopadlo nerozhodne, rozhodnutie bolo prenechané starejšiemu, teda najstaršiemu členovi výpravy.

Myšlienky boli v prvý deň ešte veľmi rozlietané. Prebrali sme pride pochod, registrované partnerstvá, budúcnosť KDH a Alojza Hlinu, Kočnerove kauzy aj výhody volenej monarchie... No tieto témy sa ďalšie dni postupne vytrácali.

Prvý deň vedie trasa do Heiligenkreuzu. Nie je dlhá, prvý deň máme prejsť iba okolo 18 kilometrov. Nie je to ani náročná trasa, pripomína chodník cez Malé Karpaty. Počasie je slnečné, teplé, občas by sme privítali trochu ubrať teplotu. Ale kráčame aj cez lesy, v nich sa osviežime. Ideme okolo Stromu zmierenia, popri úbočí so sochami, ktoré má pripomínať Olivovú horu v Jeruzaleme, míňame kaplnky, stĺpy so svätými, pri ktorých sa unavený pútnik rád zastaví.

Počas prvého dňa sa určujú aj pravidlá. Nie všetci členovia sú milovníci mariánskeho kultu a ruženca, ale dohoda je, že každý deň bude jeden ruženec a preberie sa aj duchovná téma, ktorá zaujíma niektorého z pútnikov. Kňaz sa pokúsi vec osvetliť či naviesť pútnikov na správnu odpoveď.

Rieši sa napríklad, či je problém, keď sa niekto nemodlí k Panne Márii, či je lepšie modliť sa vlastnými slovami alebo štandardizovanou modlitbou. Rozoberá sa pôvod Korunky Božieho milosrdenstva i otázka, či sú všetky tri božské osoby rovnocenné alebo prečo je v modlitbe Otče náš tá ťažko pochopiteľná veta: „neuveď nás do pokušenia“. Prítomnosť múdreho kňaza s dobrými argumentačnými schopnosťami je bonusom celej púte.

 

FOTO – Pavol Kováč

Do Heiligenkreuzu výprava schádza po barokovej krížovej ceste. Z auta vyberáme tašky a ideme sa ubytovať do cisterciánskeho kláštora, ktorý nepretržite funguje od 12. storočia. Muži budú spať spolu v jednej veľkej miestnosti, určenej pre mládežnícke výpravy. Ženy majú dvojposteľovú izbu. Hoci ubytovanie je prosté, vonia čistotou a všetko je kvalitné, matrace, periny, sprchy, lampy, nábytok. Je to taký nenápadný luxus.

Muži sa z mládežníckeho bývania vytešujú, cítia sa ako za mlada v pionierskom tábore (skautmi už nestihli byť). Robia si pri poschodových posteliach fotky a bláznia sa ako malé deti. A to ešte ani neochutnali skvelé kláštorné pivo.

Stíhame večerné vešpery, počúvame spev a obzeráme si cisterciánskych mníchov, ktorých na Slovensku nemáme. Vidíme ich asi tridsať, neskôr sa dozvieme, že v skutočnosti je ich len tu v Heiligenkreuzi až okolo päťdesiat a sú to skôr mladšie ročníky.

Potom máme večernú omšu, náš kňaz koncelebruje. Nerozumie po nemecky, tak sa ten prvý deň tvári ešte trochu utrápene. Inak každodenné dohadovanie svätej omše v nejakom kostole po ceste sa stane vzrušujúcou súčasťou našej púte. „Ich bin Priester“ je veta, s ktorou náš kňaz väčšinou uspeje aj bez tlmočníka.

V Heiligenkreuzi však jazyková bariéra nie je, na starosti nás má mladý fráter Cyril z Brna. Večné sľuby bude skladať až o dva roky a potom uvidí, ktorý kláštor bude jeho materský. Cisterciáni sú aj v Česku, vo Vyššom Brode, ale tam je komplikovaná situácia, naznačuje fráter Cyril a ponáhľa sa ku knihám, lebo na druhý deň má skúšku v miestnom seminári.

V cisterciánskom kláštore v Heiligenkreuzi poskytujú aj dobré ubytovanie. FOTO – Pavol Kováč

V kláštore máme aj večeru, ale pre vyhladnutých pútnikov je priveľmi skromná, takže pokračujeme v zaháňaní hladu v skvelej kláštornej reštaurácii. Prvý deň vyzerá všetko ružovo. Všetci sme nadšení, máme sa radi, veľa sa smejeme a pochvaľujeme si skvelú dovolenku.

Druhý deň začíname skoro ráno omšou v románsko-gotickom kláštornom kostole. Obyčajných veriacich je nás tam len pár, ale mníchov a kňazov veľa. Organ hrmí na celý kostol, lúče vychádzajúceho slnka prenikajú cez pôvodné gotické okná a celý obrad má magickú atmosféru. Náš duchovný sprievodca je len jedným z asi desiatky koncelebrujúcich kňazov, ale vďaka výške ho neprehliadneme, navyše ako jedinému spod liturgického odevu vykúkajú bežecké topánky, v ktorých absolvuje celú púť.

FOTO – Pavol Kováč

Druhý deň trasa smeruje z Heiligenkreuzu do obce Kaumberg. Má takmer 22 kilometrov a oficiálne je uvádzaná ako stredne náročná. Vedie cez Mayerling, kde spáchal samovraždu korunný princ Rudolf z rodu Habsburgovcov. Tento poľovnícky zámoček potom nešťastní Habsburgovci venovali karmelitánskemu rádu. Fotíme sa pred kláštorom a všetci máme na tvári úsmev. Tragický koniec psychicky labilného nasledovníka trónu nás evidentne až tak nedojal, hoci sú medzi nami aj priaznivci monarchie. Ale monarchie volenej!

Občas sa ide dolu z kopca, potom stúpame hore, cestou vidno veľa koní, ideme aj popri poli s gladiolami, pri ktorom je pokladnička a nožnice. Samoobsluha pre prípadných záujemcov o kvety. V jednej obci sa nám prihovorí transgenderová osoba. Dlho sa potom hádame, či to bola žena alebo muž. Nášho spolupútnika z USA prekvapuje, že nás to tak zaujalo. Lenže muž v ženských šatách inak pôsobí na newyorskej ulici a inak v malej rakúskej dedinke. K jasnému záveru v otázke pohlavia dotyčnej osoby nedospejeme, ale zhodneme sa na tom, že tá ľudská bytosť bola veľmi príjemná.

Trasa má v tento deň dva varianty: trochu dlhšia cesta ide cez obec Klein Mariazell, kde je bazilika aj kláštor bratov samaritánov. Kratšia trasa Klein Mariazell vynechá. Skupina sa rozdelí, dvaja pútnici v dobrej kondícii idú cez Klein Mariazell. Ostatní rovno do Kaumbergu, kde potom čakáme na zvyšok partie v krčme pri rezni a pive. Nocujeme na súkromí. Máme tri spálne aj spoločnú obývačku a v nej sa večer spoločne nečíta Sväté písmo, ako by niekto možno čakal, ale hráme spoločenskú hru. Hádžeme si akési figúrky prasiatok. Atmosféru mierne absurdná hra veľmi uvoľní, výprava je pripravená na zdolávanie ďalších kilometrov.

Mimochodom, v Kaumbergu majú slovenského farára, posielame mu SMS, že by sme sa radi stretli, ale odpoveď neprišla. Náš dôstojný pán nás však milo prekvapí, lebo so svojou skromnou zásobou nemeckých slovíčok si v Kaumbergu sám dohodne rannú omšu. Len si nie je istý, či  „kirchefrau“, ktorú stretol pred kostolom, dobre pochopila, kedy chce slúžiť svätú omšu. Lebo si nevedel spomenúť, ako sa po nemecky povie „zajtra“.

Pomáha spev, spieva sa všeličo možné, od kostolných pesničiek cez hymnu až po ruské piesne. Zdieľať

Jeho obavy však boli zbytočné. Ráno o siedmej je kostol otvorený, vysvietený a pán kostolník má pre nás všetko pripravené. V krásnom kostole, ktorý miestni vrátili z barokovej do gotickej podoby, sme v to ráno iba my šiesti a pán kostolník. Zjavne má zo slovenskej omše zážitok, lebo naša výprava má niekoľko dobrých spevákov. A keď muži mocnými hlasmi na záver spievajú „Mária, ochrana, od Boha nám daná, nemusím sa ja báť, lebo je pri mne mať, Mária, Mária“, je dojatý aj staručký kostolník.

Raňajky nám domáci pripravia v maličkom bufete za obchodom s potravinami. Pred nami je cesta do Lilienfeldu, mestečka s druhým cisterciánskym kláštorom na našej púti. Musíme prejsť vyše 32 kilometrov a trasa je už označená ako ťažká. Preverí nielen fyzické sily, ale aj psychické. Začiatok je nádherný. Ide sa po zelených lúkach s kvetmi, pastvinách, popri hrade Araburg. No potom je to náročnejšie. Pomáha spev, spieva sa všeličo možné, od kostolných pesničiek cez hymnu až po ruské piesne, ktoré uviazli v pamäti z detstva.

Poobede už únava graduje a objavujú sa konflikty. Niekto chce ísť do obce na nákup potravín, iný chce obedovať v gasthause, ďalší nechce robiť žiadnu pauzu. Skupina sa rozpadá. Je už neskoro poobede a ešte treba absolvovať ťažký úsek, strmé výšľapy. Dvaja vyčerpaní účastníci ostávajú v obci Saint Veit a čakajú na auto, aby sa dostali do Lilienfeldu.

Jeden pútnik s boľavými kolenami ide popredu sám, pomalým krokom, opierajúc sa o palicu. Za ním sa po polhodinovej pauze vyberú dvaja ďalší mladší pútnici a dávajú to veľmi rýchlym tempom. Všetci sa potom stretávame v hipsterskej reštaurácii sídliacej na pontóne rieky v Lilienfelde. Vo vzduchu visí napätie, každý má pocit, že niekto iný konal neférovo, že sa nedokázal prispôsobiť a k tomu všetkému ešte ten čudný výber jedál! Ale hipsteri milo prekvapia, večera je naozaj dobrá, aj pivo a domáce limonády. Konflikty sú s plným žalúdkom zažehnané a unaveným krokom spolu kráčame ku kláštoru, kde máme ubytovanie.

Cesta občas vedie cez bývalé železničné tunely. FOTO – Pavol Kováč

Je to iné ako v Heiligenkreuzi. Kláštor pôsobí spustnuto. Je to najväčší stredoveký kláštor v Rakúsku, ale cisterciáni zjavne majú problém nájsť dosť prostriedkov na jeho obnovu či údržbu. Naše ubytovanie pôsobí hrôzostrašne. Tmavé dlhé chodby, hrubé múry, izby so starým obitým nábytkom.

Postele strašidelne vŕzgajú a náš vysoký kňaz má problém, ako sa do krátkej postele vôbec napasovať. Ženy sa zas obávajú, ako pôjdu samy v noci po tmavej chodbe na WC. Ak by chcel niekto nakrúcať horor, tento kláštor by bol dobrou kulisou. Niektorí členovia výpravy sú ráno nevyspatí. Ale raňajky dostaneme od miestnych mníchov ako pútnici zdarma.

Časť výpravy je po včerajšej náročnej etape dobitá a tak ostáva na mieste, aby si urobila dôkladnú prehliadku kláštora, kostola aj mesta. Lilienfeld má síce poetický názov, ale je to mestečko, na ktorom vidno úpadok. Zatvorené hotely s burinou na záhradnej terase, umastené kebabárne a veľa moslimských žien so šatkami na hlavách, ktoré sa tu necítia dobre. Pritom to kedysi muselo byť prosperujúce mesto s čulým hospodárskym životom okolo mohutného kláštora.

Neunavená časť výpravy vyrazila hneď ráno smerom na Annaberg. Dnes treba zdolať vyše tridsať kilometrov a označenie tejto etapy: ťažká. No trasa je veľmi atraktívna, najprv sa ide po cyklistickej ceste vybudovanej na bývalej železničnej trati. Ide sa aj cez železničné mosty a tunely s dobrou akustikou. V nich sa spieva ako o život.

V obci Türnitz je obedová pauza, pred miestnym obchodom s potravinami, ktorý zjavne slúži aj ako dedinské komunitné centrum. V obchode je pár stoličiek, donesú aj kávu v porceláne a vonku je jeden drevený stôl s lavicami. Akurát tak pre našu skupinu. Auto dovezie z Lilienfeldu zvyšok skupiny, aby sa pridal opäť k pešej púti. Pred obchodom sa nám prihovorí starý muž s barlami, ktorý žije v miestnom domove dôchodcov. Túži sa porozprávať. Hovorí nám o svojej úspešnej kariére, o tom, že prešiel celý svet, dobre pozná aj Bratislavu. A napokon nás poprosí, aby sme mu po púti poslali pohľadnicu. Je to stretnutie so starým človekom, ktorý netrpí chudobou, ale opustenosťou.

Cesta údolím je príjemná, ale na konci nás čaká stúpanie k obci Annaberg, ktorá je vo výške 974 metrov. Nohy už bolia, niektorí toho majú plné zuby a tajne myslia na možnosť zavolať si auto. Ale pomáha to, že na kopci už zďaleka vidno cieľ s pútnickým Kostolom sv. Anny. Príchod do malebného Annabergu so sviežim horským vzduchom a peknými gasthausmi je dobrý zážitok.

Náš hostinec je hneď vedľa kostola. Ideme doň viesť tradičné rokovania. Miestny mladý farár najprv zamyslene skonštatuje, že aj včera tu boli slovenskí pútnici so svojím kňazom. Hovorí to s istým smútkom v hlase. On sa chystá podvečer slúžiť omšu v tradičnom ríte, má už všetko pripravené, ale pri tejto omši nie je možné koncelebrovať. Dovolí nám predbehnúť ho. Náš kňaz teda slúži normálnu omšu, no je k nám piatim zväčša otočený chrbtom. My sedíme netradične hneď vedľa oltára a vďaka tomu môžeme zblízka vidieť nádherné drevené gotické sochy Panny Márie a svätej Anny.

V miestnom hostinci sa pútnikom veľmi potešia, každý z nás dostane aj drobný darček a musíme sa zapísať do pútnickej knihy. Personál je tu zväčša maďarský, takže si užívame dobrú maďarskú kuchyňu. A vyskúšame aj miestnu špecialitu – Panorama WC, to znamená toalety, v ktorých je jedna stena sklenená a človek má pod sebou celé údolie.

Ale únava v tento večer graduje, dokonca vznikne malý konflikt z úplnej malichernosti. Do izieb odchádzame všetci mierne rozladení. Ale uvedomujeme si, že sa treba dobre vyspať a tešiť sa do Mariazellu, ktorý je na dosah. Máme pred sebou už iba 20 kilometrov a stredne ťažkú trasu cez malebnú krajinu so starobylými kostolíkmi, kaplnkami, krížovými cestami.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

https://podpora.postoj.sk/nova-kampan?utm_source=postoj_baner&utm_medium=clanok&utm_campaign=v_strede_from16.7.2019&utm_content=odkaz_od_redakcie_Postoja">

Ráno však visia nad Annabergom husté mraky a predpoveď avizuje silný dážď. Za celú púť sme zatiaľ ani nevytiahli pršiplášte, takže nemôžeme šomrať. K púti predsa patrí aj dážď. Lenže toto nie je dážď, toto je priam prietrž mračien.

Najprv sme sa schovali v lese, na chvíľu to pomohlo. Potom ideme ďalej, ale keď lejak opäť zhustne, schováme sa do kostola v obci Joachimberg. Kostol je z desiateho storočia, zapálime sviečky a modlíme sa radostný ruženec. Nedokončíme ho, lebo starejší vyzrie von a zavelí, že ihneď treba vyraziť. Dážď na chvíľu poľavil.

Hoci máme nohy úplne mokré, ide sa dobre, dole kopcom, po lúkach, krásnej krajine. Drobná kríza prichádza iba v Mitterbachu, kde je cez obed obchod s potravinami zatvorený. Ale cieľ je už blízko. Pár kilometrov pred Mariazellom vyjde zrazu slnko a dokonalo nás vysuší. K bazilike prichádzame v plnej paráde: vysušení, osviežení, s úsmevom na tvárach a ožiarení slnečnými lúčmi.

Objímame sa, fotíme a s istým druhom pýchy pozeráme na tých, čo do Mariazellu prišli autobusom či autom. Ale umorených pútnikov tu vidno viac, išli zrejme inými trasami ako my. My sme za celú púť stretli na Via Sacra len dvoch mužov z Viedne. Putovali s nabalenými ruksakmi, takže to mali ťažšie ako my. Aj vyzerali podstatne umorenejšie.  Ale našu ponuku, že im odvezieme batohy, hrdo odmietli.

Na púti sme si uvedomili význam vzťahov a najmä silných priateľstiev. Zdieľať

Ideme sa ubytovať a osprchovať. Keď už zo seba zmývame prach a pot, vonku sa strhne silný vietor a spustí sa búrka. Počasie v Mariazelli je nevyspytateľné. Podvečer je však už zase pekne. Ideme do kostola požiadať, či by sme mohli mať svoju omšu. Správcovia baziliky si zrejme mysleli, že prišla veľká slovenská výprava, tak nám pridelili rovno hlavný oltár pred posvätnou soškou Madonny z dvanásteho storočia, za ktorou sa do Mariazellu putuje.

Aj sme trochu zaskočení, predpokladali sme, že budeme niekde v bočnej kaplnke. Ale sme v najuctievanejšej časti, uprostred majestátnej baziliky, rovno pred lipovou sochou Magna Mater Austriae, Veľkej matky Rakúska. Náš kňaz a my piati okolo. Na takú chvíľu sa nezabúda. Okolo kaplnky s posvätnou soškou sa trúsia návštevníci a sú aj prekvapení, keď vidia pred hlavným oltárom našu minizostavu. Niektorí rakúski veriaci sa zobďaleč akosi hanblivo pripoja k našej omši.

Na konci prichádza k nášmu duchovnému starší manželský pár a po nemecky ho prosí, aby im posvätil prstene, dnes totiž slávia zlatú svadbu. S pomocou tlmočníka prebehne v sakristii milý obrad a starí manželia vyzerajú šťastne.

Dávame si v reštaurácii oproti bazilike slávnostnú večeru, štrngáme si mariazellským likérom a rozprávame sa o tom, čo nám púť dala. Niekto priznáva, že až na púti zistil, ako zle znáša únavu a hlad, a je to teda výzva. Iný hovoril o tom, že na púti sa prehĺbila jeho túžba po hlbšom duchovnom živote, ďalší pridáva, že si na púti ešte viac uvedomil význam vzťahov a chce im venovať viac času aj energie. Pripíjame si pri tejto príležitosti na priateľstvo.

Časť výpravy ide spať, ale časť ide na tradičnú sobotnú procesiu. Kráčame okolo kostola so sviečkami v rukách a spievame so zástupom: Maria, wir rufen zu dir. Nad nami sú dramatické mračná, znie mohutný zvuk organa, prenášaný von, blikotajú sviečky, ozýva sa spev. Čakáme strašnú búrku, ale mračná sa kamsi stratia a spievajúci sprievod sa pokojne vráti do kostola.

Konečná. Bazilika v Mariazelli je už na dohľad. FOTO – Pavol Kováč

Ráno ideme do baziliky na omšu. Pred oltárom sú traja kňazi, jeden z nich ten náš. Omša je v nemčine, kňaz však po nemecky osobitne víta pútnikov z bývalého Československa, teda z Česka a zo Slovenska. Cítime sa hrdo. Pri liturgii náš kňaz použije slovenčinu. A potom po slovensky hovorí už aj druhý kňaz. Pri záverečnom požehnaní sa do slovenčiny prepne aj tretí kňaz. A štvrtý, ktorý sedí bokom, im zjavne rozumie. Slovanský živel prerazil, miestni sú z toho možno aj trošku zmätení.

Po omši príde vysvetlenie. Traja kňazi boli Slováci, štvrtý Čech. No jeden slovenský kňaz tu bol s pútnikmi z Moravy, jeden má na starosti maďarských pútnikov a český kňaz pôsobí priamo v miestnej farnosti. Osobne príde našu miniskupinku pozdraviť augustinián z Košíc, ktorý teraz pôsobí v Znojme. S mládežníkmi putoval do Mariazellu na bicykloch.

Odchádzame do hotela na raňajky. Obsluhuje nás čašníčka z Ružomberka. Rozprávame sa o tom, aké ťažké je nechať doma deti, vidieť ich iba párkrát do roka a zarábať peniaze pre rodinu ďaleko od domova. Keď si ideme zobrať do izby svoje veci, prihovorí sa nám chyžná v slovenčine so silným maďarským prízvukom. Pani prišla za prácou do Mariazellu z Fiľakova. Veľmi by sme si priali, aby tieto ženy našli dobrú prácu doma pri svojich rodinách.

Mariazell je pútnické miesto všetkých súčastí bývalej habsburskej monarchie. Radi sem chodia Maďari, Slováci, Česi, Rakúšania a najmä Chorváti. Keď je tu chorvátska púť koncom augusta, nezoženiete vraj v hoteli voľné miesto. Akoby sme si pútnické mesto Mariazell všetci uchovali v historickej pamäti a nezavrhli ho spolu s Habsburgovcami.

Nakúpili sme tradičné mariazellské perníky a vyrazili domov. Cestou sme už trochu prepli hlavy. Už sme prebrali aj Donalda Trumpa a americké voľby. Ale hovorili sme aj o zmysle pútí. Náš duchovný sprievodca pripomenul, že zmyslom púte je vyjadriť intenzívnejšie duchovnú cestu človeka, ktorá smeruje do neba. Ale že púť je aj pokánie, lebo je spojená so sebazaprením, s odriekaním, s ťažkosťami aj bolesťou. A že byť účastní na púti je mimoriadna duchovná milosť. Bola to naozaj milosť.

 

Poznámka pod čiarou: Autorka tohto textu nie je momentálne v takej kondícii, aby prešla túto púť po vlastných nohách, preto robila výprave motorizovanú podporu. Text vznikol s pomocou všetkých účastníkov púte, ktorí sa každý večer podelili so svojimi dojmami a zážitkami.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo