Lucca: Malé mesto, ktoré robia veľkým dejiny a hudba

Lucca: Malé mesto, ktoré robia veľkým dejiny a hudba

Lucca, brána na Piazza dell'Anfiteatro. Foto: wikimedia

Letný seriál o najkrajších talianskych mestách pokračuje v Lucce.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Keď som do Luccy prišiel prvýkrát (presnejšie by bolo napísať vstúpil), vedel som o nej málo, rozdiel medzi vedomosťami a krásou toho, čo som zažil, bol taký ohromný, že som sa do Luccy zaľúbil. Pri prvej možnej príležitosti som sa musel vrátiť, dodnes má Lucca pre mňa čosi jedinečné.

Najskôr dejiny.

Sme v Toskánsku, len kúsok od slávnej Pisy, veľkého rivala Luccy. Pisa mala oproti Lucce jednu výhodu – prístav, vďaka ktorému kontrolovala toskánske pobrežie. Lucca žiarlila, vzpierala sa a vedela si nájsť spojencov, ktorým ležala v žalúdku Pisa, napríklad Janov.

Mesto je staré, založili ho ešte Etruskovia, neskôr sa Lucca stala súčasťou Rímskej ríše a Rimania ju mali v zvláštnej obľube. V roku 57 pred Kristom sa tu konalo stretnutie Caesara, Pompeia a Crassusa, bola to užitočná dohoda s účasťou vyše stovky senátorov, ktorá delila v triumviráte moc. O dva roky sa to začalo rozpadať (zomrela Júlia, Caesarova dcéra a Pompeiova manželka, o rok neskôr zomrel vo vojne Crassus). Lucca vtedy poslúžila celej ríši, s Rímom nesúperila, vzájomná rivalita tu našla rovnováhu.

Rovnováhu, pokoj spojený s poriadkom, Tranquilitas Ordinis, možno až harmóniu, tu možno zažiť dodnes. Možno je to v architektúre, možno v polohe mesta, možno v kultúre (najmä hudbe, o tom neskôr), najskôr ale vo všetkom naraz.

Mesto je zovreté vysokými hradbami, nie sú to už tie staré rímske, ale neskôr prebudované masívne renesančné hradby. Mesto v ich vnútri, tesné a trochu chaotické, je ale priamym pozostatkom starej Luccy z rímskych čias. Napriek úzkym uličkám bez systému je to opak Neapolu.

Mesto samotné je skôr stredoveké a renesančné (s osobitne podmanivou sakrálnou renesanciou), na Lucce podobne ako ďalších talianskych mestách, je najzaujímavejšie práve obdobie ohraničené koncom západnej časti Rímskej ríše a talianskou renesanciou (vrátane). Zaujímavé je tým, ako mesto napriek dojmu z našich učebníc o tejto epoche, v tom čase rástlo, mocnelo a peknelo. Ako sa tu miešali Etruskovia s Rimanmi, Rimania s Longobardmi a ďalšími barbarmi. Netreba si to ale prehnane idealizovať, barbari doniesli najmä ariánsku herézu, ich kresťanstvo bolo iné, povrchné a keby sa bolo presadilo, Západ v dnešnej podobe by nevznikol.

Lucca sa stala jedným z troch toskánskych vojvodstiev, mimoriadnu prestíž dodávala mestu mincovňa, ktorá tu fungovala od roku 650, moc sa konsolidovala – podobne ako v Ríme, Florencii a ďalších mestách –  vďaka silným rodinám, ktoré dokázali ako Walpertovci ovládnuť inštitúcie mesta a rozľahlý mestský štát, menovať biskupov, robiť dohody s cisárom, postaviť sa pápežovi, všetko, čo bolo treba. Veľké dejiny sa dotkli aj Luccy, mesto zažilo zrážky s franským kráľom Pipinom, neskôr sa sklonilo pod rastúcou mocou budúceho cisára Karola Veľkého, ktorého pozval do Talianska na zabezpečenie ochrany pápežských území pred Longobardmi sám pápež, mesto získal aj „náš“ Ján Luxemburský či Karol IV., novoveký barbar Napoleon ho daroval svojej sestre. Zaujímavé je, ako sa pri tom všetkom presadili záujmy samotného mesta, vznikol tu mestský štát, rímsky cisár Henrich IV. mu koncom 11. storočia umožnil vznik demokratického telesa, nazvime ho plebiscitným parlamentom (všetci obyvatelia mohli hlasovať), veľmi to nefungovalo, neskôr vznikla rada 1000 občanov, tú by sme už mohli nazvať parlamentnom, vývoj si vynútil nakrátko vymedzené úrady konzulov, ktorí mali výkonnú moc na šesť alebo dvanásť mesiacov. Pomerne dlho sa tu udržala republika, v upadnutom stave premenená na oligarchiu.

Foto: Lars Kehrel/flickr.com

K mestu samozrejme patrí veľká rivalita medzi Guelfami a Ghibellinmi, ale o tej napíšem viac pri Florencii, teraz len zmienim, že pre Luccu dôležitou postavou na strane Ghibellinov bol Castruccio Castracani, ktorý vládol mestu, dokázal poraziť mocnú Florenciu a dobre vychádzať s cisárom. Keďže sa postavil proti pápežovi, bol exkomunikovaný, františkáni ho ale aj tak tajne pochovali vo svojom chráme San Francesco v Lucce (nájdete tam tabuľu, ale miesto hrobu je neznáme/utajené), písal o ňom aj Machiavelli, podľa Lea Straussa ide o jeho dôležitú, aj keď menej známu prácu, ktorá pomáha pochopiť Machiavelliho politickú filozofiu, a písala o ňom aj Mary Shellyová, autorka slávnej kritiky modernej vedy, ktorá vyšla pod titulom Frankenstein.

Dosť už dejín, aj keď sú bohatšie, ako by návštevník čakal. Čerpal som z knihy Johna Jonesa (History of Lucca, 2010), bývalého britského vojaka, ktorý sa podieľal na oslobodzovaní Talianska počas druhej svetovej vojny, Luccu si obľúbil a keď sa neskôr stal starostom mestečka Abingdon, vytvoril s Luccou družbu, stal sa jej čestným občanom a vo svojej knihe opísal viacero prekvapivo úzkych prepojení medzi Luccou a Angličanmi, vrátane kontaktov odsúdeného sv. Tomáša Morusa pred popravou, do tohto dlhého radu pozoruhodných väzieb sa pridal aj on. Milá ilustrácia toho, ako Lucca nemusí mať miesto v knihách o dejinách Talianska, ale keď prejavíte záujem, vyjde to na samostatnú knihu o meste, ktorá o Taliansku povie prekvapivo veľa.

Hudba. K Lucce patrí viacero skladateľov, tak ako k večerným uliciam mesta speváci a hudobníci, ale najmä k mestu patrí Giacomo Puccini, autor Turandot či Bohémy, ktorý patrí aj do toho najužšieho výberu opery a ktorý sa vo svojej dobe len vďaka svojmu dielu stal jedným z najbohatších umelcov v dejinách.

Hudba dodáva Lucce osobité čaro, opera je v Taliansku ľudový žáner, čo robí taliansku kultúru jednoducho veľkou. Málokde tú veľkosť cítiť lepšie ako v Lucce.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Keď už sme pri pôžitkoch, v Lucce som prvýkrát jedol parmigiano melanzane, pochúťka, ktorej sa neviem odvtedy dojesť, v podstate rajčinová zmes s baklažánom, na prípravu trochu náročnejšie predjedlo, ktoré býva u nás zbytočne predražené. A ešte zmrzlina, v bedekri mám poznačenú adresu hneď za hradbami mesta (V. Castracani 269, tu je link), moja skúsenosť hovorí, že zmrzlina je na severe Talianska podstatne lepšia ako na juhu, ku ktorému v tomto prípade počítam aj Rím.

Pre čitateľov, ktorí sa dostali až sem, mám návrh: Ak máte v Lucce alebo iných mestách, o ktorých budem ešte písať, nejaké overené tipy na reštaurácie a iné podniky, napíšte ich do diskusie, poslúžime si tak navzájom. Inšpirovali ma k tomu niektorí čitatelia pod textom o Siene, pokojne doplňte svoje tipy aj tam.

Lucca má viacero čarovných zákutí a miest, pre krátkosť aspoň tri.

Piazza dell'Anfiteatro, oválne námestie obkolesené krčmičkami a reštauráciami, stojí na mieste starobylého rímskeho amfiteátra (jeho nižšie rady sú dnes pod zemou), vzniklo tak, že z vonkajších múrov amfiteátra vznikli postupným prestavaním čelné múry obytných budov. Divadlo tak slúži ľuďom podnes.

Využili ho aj tvorcovia autíčkarskej relácie Top Gear, ešte keď ju robil vtipný Jeremy Clarkson, pustite si video nižšie, ukáže vám Luccu krajšie ako akákoľvek fotka.

Hradby majú dnes na svojom obvode – myslím hore na vrchu hradieb – širokú asfaltovú cestu pre bicykle, beh, prechádzky. Akoby hradby stavali kvôli tomu a ešte výhľadom na bohaté záhrady, ktoré z ulíc nevidno. Oplatí sa požičať si bicykel, spojí vás to s mestom.

Móda. Z nejakého záhadného dôvodu sa tu darí malým butikom, kultúra v Lucce aj bez architektúry prekvitá, napriek všetkému s prehľadom poráža gastronómiu, trochu sa obávam, že som práve ukrivdil tunajšej katedrále, Kostolu sv. Michala, a všetkým malebným námestiam, osobitne v okolí budovy opery, kde sú antikvariáty so starými plagátmi prvých predstavení Turandot, súčasné pretlače aj staré printy, a množstvo predavačov knižiek, brožúr aj rôznej veteše.

Možno je zdrojom tohto umeleckého tajomstva Volto Santo, Svätá tvár.

Každý pozná Turínske plátno, Volto Santo je niečo viac, aspoň pre umelcov - podľa legendy ide o prvé umelecké dielo zobrazujúce Krista. Verzií je viac, použijem tú, o ktorej píše John Jones.

Nikodém je biblická postava, farizej, ktorý sa nechal rozumnými argumentmi presvedčiť a uveril v Krista, verejne ho bránil. Spolu s Jozefom z Arimatie, členom Sanhedrinu, ktorý odsúdil Krista na smrť, neskôr požiadal Piláta, aby ho mohol pochovať a telo balzamovať. Nikodém mu v tom pomáhal. Podľa legendy mal Nikodém videnie, aby po zmŕtvychvstaní Krista vyrezal z dreva Kristovu sochu. Keďže jeho mŕtve telo držal v rukách. Odišiel do Libanonu, tam Volto Santo, krucifix s korpusom a Kristovou tvárou vyrezal z dreva, podľa ďalšieho videnia ho mal v libanonskej jaskyni aj nechať. Ďalším videním bolo objavené až neskôr, v polovici 8. storočia tajomne dopravené do Luccy. Aby tých byzantsky voňavých mystérií nebolo málo, socha bola najskôr biskupom umiestnená do kostola San Frediano, v noci sa však stratila a následne bola objavená v chráme San Martino, kde je dodnes (presnejšie jej kópia). Každý rok 13. septembra sa koná procesia, Luminaria, ktorá si túto odyseu Kristovej skutočnej tváre vyrezanej v dreve pripomína.

Volto Santo, foto: wikimedia

Keď som bol naposledy v Ríme, stretol som náhodne istého Franca, starého muža a člena Berlusconiho strany, inak tiež oduševnelého kritika Salviniho, v ktorom vidí nezodpovedného populistu, čo dlho na výslní nevydrží. To všetko mi povedal v podstate rukami, v Ríme mal piccolo meeting. Franco bol labužník z Luccy, mesto mi predstavoval ako konzervatívne mesto, nuž neviem. Ale vždy, keď som mal tú príležitosť, cítil som sa tam akosi vítaný a príjemne.

Ak je Siena energia, Lucca je pre mňa harmónia. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo