Čaro dochádzania

Čaro dochádzania

Zase mešká... Foto: autor

Ako môže cestovanie za prácou obohatiť duchovný život.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Pred dvoma rokmi sa kolega Jaroslav Daniška podelil o svoje skúsenosti z cestovania vlakom do práce. Vo svojom článku vykreslil jednotlivé typy cestujúcich, opísal ich správanie, pridal pár postrehov. 

Keďže do hlavného mesta dochádzam len tri mesiace, netrúfam si dopĺňať či aktualizovať Jaroslavove poznatky (keď už, tak pribudlo kolobežiek), ale podelím sa o iný rozmer. 

Posledné roky som býval blízko našej redakcie. Až tak luxusne blízko, že mi často chýbal výraznejší prechod z jedného prostredia do druhého. Preto som si cestu zámerne predlžoval výraznou okľukou, najmä v zimných mesiacoch. No hoci to domov trvalo len pár minút, stále som mal pocit, že nič nestíham. 

Zmena prišla, keď som sa presťahoval mimo Bratislavy. Obavy boli jasné – príliš veľa času „zabijem“ cestovaním a budem ešte nervóznejší.

Stal sa však opak. Zdá sa, že každodenné dochádzanie vlakom prinieslo do môjho života užitočné zmeny. 

Ranná modlitba. 

Vždy trochu trpela z dôvodu divného nastavenia: práca je blízko, dá sa dlhšie pospať a potom: šup-šup, skráťme to, už je toľko hodín!!!

Lenže taký vlak – hoci aj regionálny expres – poskytuje časopriestor, pre ktorý už niet výhovoriek. Je ho dostatok aj na celý ruženec, pričom zvýši čas aj na messenger (kde stále odpovedám neskoro). Okrem toho, naše železnice vedia byť veľkorysé a pomerne časté meškanie vlakov ponúka ďalší priestor, ktorý sa dá využiť aj v tomto smere.  

Skúšky trpezlivosti.

S meškaniami súvisí ďalšia príležitosť v duchovnom živote – cvičiť sa v cnostiach, najmä v trpezlivosti. Napriek tomu, že len z času na čas mešká vlak ozaj výrazne, nervozita je všadeprítomná. Všetci sa kamsi ponáhľajú. Aj keď mešká vlak päť minút, tváre ľudí sa menia. 

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Sú však aj výnimky. Napríklad pri vystupovaní, najmä ráno. Zopár podivínov totiž sedí na miestach, až kým vlak nezastaví a až potom sa poberajú von. Už som podľahol a minule sa k nim pridal. Normálne sa dá čakať až do stanice a vystupovať medzi poslednými. Pri pohľade na uponáhľanosť ostatných sa takýto krok zdá byť viac proti prúdu doby, ako písať kriticky o dúhových pochodoch.

Večer (zbytočne) nepracujem.

Treťou a dosť výraznou zmenou, ktorú registrujem v súvislosti s dochádzaním, je mierna úprava denného režimu. Cesta vlakom predsa len trochu unaví, zo dňa sa čosi skráti, a tak pozorujem, že pokiaľ nejde o nevyhnutnosť, práci sa už večer nevenujem. To bolo v minulosti skôr výnimočné. 

Čas strávený na ceste do práce a späť priniesol nielen užitočnú únavu, ale aj výraznejšie predelenie pracovného a súkromného života. Iste, pri novinárskom džobe to nikdy nebude o tvrdej hranici, ale každá pomoc k lepšej psychohygiene sa počíta. Okrem toho, pri celkovom spomalení, ktoré dochádzanie prináša, si človek lepšie uvedomí, za koľkými zbytočnosťami sa z práce ponáhľal.

Áno, prijímam námietku, že všetko je to čerstvé a ohúrenie dochádzaním (aj podľa názoru niektorých známych) čoskoro prejde. Ale dovtedy budem o rannej ceste vlakom, popoludňajšom meškaní i nervóznych ľuďoch hovoriť ako o očarení. 

Inak, môj REX dnes zase meškal... 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo