Ako sa strach z diskusie zakrýva tradičnou morálkou

Ako sa strach z diskusie zakrýva tradičnou morálkou

Účastníci podujatia Festival Dúhový PRIDE Bratislava 2018 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave 14. júla 2018. FOTO TASR - Martin Baumann

Reakcia Pavla Sibylu z Progresívneho Slovenska na text Martina Hanusa Keď raz zvíťazí dúha.

Potešil som sa, keď som videl, že Martin Hanus napísal komentár o víkendovom Dúhovom pride. Konštruktívny dialóg bez vypätých emócií medzi konzervatívnou a liberálnou časťou spoločnosti, ku ktorému komentátori môžu významne prispieť, na Slovensku veľmi chýba. Status, ktorým Postoj uviedol článok na Facebooku, hovoril o nevyhnutnosti kresťanských konzervatívcov pôsobiť v debate o právach LGBTI ľudí „nesúcitne“. Tieto radikálne slová a fakt, že Martina Hanusa považujem za jedného z najlepších slovenských komentátorov, ma ešte viac navnadili s chuťou si jeho článok prečítať.

Výsledok ma sklamal. Ale je to moja vina, nemal som mať veľké očakávania. Tri štvrtiny článku venuje Hanus opisu vývoja verejnej mienky u nás a v okolitom svete v oblasti priznávania práv queer ľuďom. Zaujímavé to začína byť až v posledných piatich odsekoch, ktoré začínajú nasledovne:

„Paradoxne, optika sa obrátila natoľko, že teraz sú to dokonca prívrženci tradičnej morálky, ktorí čelia výčitke, prečo nechcú priznať menšinovej skupine homosexuálov so záujmom o konzervatívnu trvácnosť svojho vzťahu. Lenže dnešný diskurz je nastavený tak, že hoci kresťanskí konzervatívci tento svoj zápas zrejme prehrajú na Slovensku, neostáva im nič iné než byť proti, a vzhľadom na novú spoločenskú morálku tak pôsobiť nesúcitne. Druhá strana im totiž neprenechala priestor pre možný kompromis, na ktorý by sa mohli podujať z vlastnej vôle.“

Po týchto silných vyjadreniach nasledovala už len dobre známa úvaha o salámovej metóde, teda že prijatím životných partnerstiev sa nič nekončí a po nich bude nasledovať požiadavka homosexuálnych manželstiev a adopcií. K tejto teórii len toľko, že je to rovnaké, ako tvrdiť, že vstupom do EÚ sa nič nekončí a každá krajina, ktorá sa k Únii pridá, následne prijme aj euro.

Možno rozumné, ale isto nemorálne

Viac ako veštenie z gule ma zaujíma tá časť Hanusovho komentára o nevyhnutnosti byť proti životným partnerstvám a pôsobiť tak na „novú morálku“ nesúcitne. Aj z poslednej vety jeho článku, v ktorej konzervatívcov vyzýva, aby neuverili „temným prorokom, že práve registrované partnerstvá sú zavŕšením beznádeje a skazy“, vyplýva, že prijatie takejto legislatívy si vie predstaviť. Predstaviť si nevie všetko ostatné, čo by vraj nasledovalo po životných partnerstvách. A preto treba byť proti nim, zastaviť trend už v zárodku.

Logická stratégia, no v jej jadre cítiť názor, že väčšina ľudí sú iracionálni tĺci, ktorí podliehajú módnym trendom. A zdvihli by neskôr ruku aj za manželstvá a adopcie pre queer páry, hoci je to pre krajinu zlé.

Ak by si Hanus myslel opak – že kolektívny rozum slovenskej spoločnosti je schopný odvnímať údajné riziká a škody napáchané priznaním týchto práv párom rovnakého pohlavia, – potom by nemal dôvod zaveliť „buďme proti už teraz!“. Ale volal by po čo najslobodnejšej diskusii o týchto témach, spoliehajúc sa, že verejná mienka bude na konci dňa lícovať s tou jeho.

Druhá možnosť je, že Martin nepochybuje o racionalite občanov Slovenska, vie, že existujú rozumné a legitímne dôvody priznať LGBTI komunite široké práva, a riziká a hrozby z nich vyplývajúce sú nepodložené bludy. No napriek tomu volá po nesúcitnom protiútoku voči registrovaným partnerstvám. Lebo všetko ostatné, čo by po nich mohlo nasledovať, nie je síce proti rozumu, ale prieči sa morálke. Tomuto vysvetleniu Hanusovej stratégie nasvedčuje aj fakt, že slovo morálka či morálny sa v jeho krátkom článku vyskytuje štyrikrát.

Tekuté pojmy

Neviem, ktorá z týchto interpretácií inkriminovaného komentára je správna. To vie povedať len jeho autor. Viem len, že ak má mať debata o právach LGBTI ľudí zmysel a priniesť zrozumiteľný výsledok, musí byť postavená na racionálnych a preukázateľných argumentoch. Ak ju postavíme na úvahách o morálke, situáciu to značne skomplikuje. Lebo s morálkou je to ako s názormi na futbal či politiku: každý má svoj a takmer nikto nedokáže pripustiť, že sa mýli.

Nijako by sme si nepomohli ani v prípade, keby sme za jediného majiteľa morálneho kompasu v tejto debate označili pápeža. Lebo ktorého si vybrať? Benedikta XVI. alebo Františka, ktorého názory na prístup majority ku gayom sú pre mnohých členov katolíckej cirkvi nestráviteľné?

Aby sme sa rozumeli: netvrdím, že etické hľadisko nemá v diskusii o právach LGBTI ľudí čo robiť. Samozrejme, že má, ako aj v každej inej debate o zákonoch. No musíme pri nej ostať pri všeobecne akceptovaných princípoch, akými sú spravodlivosť, pravda, sloboda či dôstojnosť. Len čo do diskusie primiesime Božie zákony a tekuté pojmy ako “tradičná morálka”, automaticky staviame zvukotesnú stenu medzi veriacich a neveriacich, pričom výsledok takejto pantomímy bude akceptovateľný len pre jedných z nich.

No hlavne, pokiaľ je zhoda, že Slovensko má byť sekulárny štát, potom tomu má zodpovedať aj diskusia o navrhovaných právnych normách. Tvrdím to aj napriek tomu, že sám som veriaci. Pretože kde inde, ako v štáte postavenom na občianskom princípe, má člen ktorejkoľvek cirkvi najlepšiu šancu naplno žiť v duchu svojej viery? Iste nie tam, kde sa stiera hranica medzi vybraným klérom a zákonodarcami. Niečo také sme zažili pred osemdesiatimi rokmi. Výsledkom je pocit spoluviny za to, že „nepokradneš“ a „nezabiješ“ sme v tých rušných vojnových časoch brali, nazvime to, „alternatívne“.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo