V politike konečné víťazstvá neexistujú ani „dúhové“

V politike konečné víťazstvá neexistujú ani „dúhové“

Účastníčka pochodu Hrdí na rodinu v Bratislave 20. júla 2019. FOTO TASR - Martin Baumann

O diskusii, ktorú vyvolali sobotné pochody medzi konzervatívcami.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Sobotné podujatie Dúhový Pride a najmä jeho vyššia účasť oproti konkurenčnému pochodu Hrdí na rodinu sa stali podnetom na úvahy medzi konzervatívcami o vyhliadkach ich nesúhlasu voči požiadavkám hnutia LGBTI+.

Kolega Martin Hanus vo svojom včerajšom článku napísal, že z dlhodobého hľadiska „pôsobí táto liberálna agenda víťazne, nezadržateľne víťazne“. Kontroval mu Anton Chromík blogom s názvom Dúha nezvíťazí, víťazstvo je naše!

Niektorí čitatelia (a tiež Milan Krajniak v reakcii na svojom blogu) vidia v Hanusovom článku porazenectvo či rovno „dúhovú kapituláciu“. No to je voči Martinovi trochu neférové.

On totiž naznačil aj to, že progresívna ľavica vo svojom revolučnom zápale a pri otváraní stále nových emancipačných bojísk vlastne neponecháva konzervatívcom inú možnosť, než v týchto témach naďalej brániť súčasný stav. Ťažko sa hľadá kompromis, ak jednej strane ide o permanentnú revolúciu a po dosiahnutí dnešných požiadaviek okamžite nastoľuje nové, nemenej radikálne.

V každom prípade, určitá únava časti konzervatívcov z ústupových bojov je prirodzená. Neprekvapí, ak niektorí z nich majú pocit, že klásť politický odpor v tejto téme je ako postaviť sa pred idúcu lokomotívu.

Veď aj progresivisti argumentujú, že byť na strane tejto agendy znamená (slovami Baracka Obamu) byť „na správnej strane dejín“. No práve dejinný odstup môže konzervatívcov trochu vzpružiť. So „správnymi stranami dejín“, prípadne so „smetiskami dejín“ tu už operoval kadekto.

Ďalšia vec je geografický odstup. Tieto vášnivé kultúrno-etické debaty zostávajú hlavne doménou západnej civilizácie. Čína ani India sa zatiaľ na ne nechytajú.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Skutočná otázka je, či sú požadované hlboké zmeny vo vzťahu k manželstvu a rodine zakotvené v realistickej ľudskej antropológii. Ak nie, budú spoločnostiam, ktoré ich podstúpia, vytvárať individuálne i kolektívne náklady, z ktorých mnohé sa môžu prejaviť až po dlhšom čase.

Martin Hanus vidí vo svojom článku LGBTI+ hnutie ako ďalší z prirodzených dôsledkov sexuálnej revolúcie spred 50 rokov, ktorá spochybnila tradičnú morálku v oblasti rodiny a manželstva. Hoci médiá oslavujú emancipačné výdobytky tejto revolúcie, jej tienisté stránky a nezamýšľané dôsledky sú málokedy vzťahované k zmenám, ktoré si západné spoločnosti začali pýtať približne od 60. rokov 20. storočia.

Ak kumulatívne náklady týchto zmien budú narastať, nie je vylúčené, že v budúcnosti dôjde aspoň k čiastočnej reštaurácii tradičnej vzťahovej morálky. Neprekvapí dokonca, ak by sa na obnovení tradičnej morálky podieľali aj niektorí z rozčarovaných doterajších kultúrnych revolucionárov. Najväčší nábeh na to majú asi feministky, z ktorých časť začala vidieť záujmy žien ako odlišné od záujmov, ktoré reprezentuje písmeno „T“ v dúhovej skratke.

Spoločenskí konzervatívci by teda nemali hádzať flintu do žita pre zdanlivo neuspokojivú návštevnosť jednej ich akcie, ale skôr by sa mali pripraviť na niektoré nevšedné spojenectvá.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo