Homoaktivisti: Chromík mal pravdu (komentár)

O láske sa nemá hlasovať. Na nezmyselné otázky v referende neexistujú správne odpovede. Ubližujú našim blízkym. Neurobme chybu.

Takto zneli titulky niektorých našich denníkov z dňa februárového referenda. Prečo? Lebo vraj väčšina nemôže rozhodovať o živote menšiny. To sa však volá demokracia, nie? Kto sa má čo starať, ako kto žije? Aspoň tak kričali všetci naši homoaktivisti. Všetci tridsiati dvaja, ktorí hýbu Slovenskom.

Tvrdošijne odmietali legitímnu požiadavku vyše 420-tisíc občanov, ktorí sa obrátili na prezidenta Kisku a žiadali ho o vypísanie referenda o ochrane rodiny. Podávali trestné oznámenia, kritizovali rozhodnutie ústavného súdu, odmietali ísť do diskusií, očierňovali ľudí, ktorí sa vyjadrili pozitívne smerom k rodine a nakoniec neúnavne vyzývali na neúčasť ľudí na ľudovom hlasovaní mnohými kampaňami. Vrátane vulgárnych bilboardových. A naše médiá im nielenže tlieskali, ale aj svojou nadprácou dávali za pravdu. O ľudských právach sa predsa nehlasuje, písali.

Vo februári nástroj zla, v máji už v poriadku

Vtáka poznáš po perí a človeka po činoch. Kým vo februári bolo referendum nástroj zla, v máji ho médiá a homoaktivisti glorifikujú. Všetci tridsiati dvaja. V Írsku sa totiž v piatok 22. mája konalo referendum o tom, či sa do ústavy dostane definícia o manželstve ako zväzku dvoch osôb bez ohľadu na ich pohlavie. Írsko sa malo stať teda trinástou krajinou Európy, v ktorej sú povolené „manželstvá“ homosexuálov.

Aj na príklade Írska dobre vidieť salámovú metódu homolobistov. Vidieť, že tu nejde len o právne uľahčenie života párov rovnakého pohlavia, ale priamo o zmenu významu manželstva. Írsko totiž prijalo registrované partnerstvá len pred štyrmi rokmi a takmer ihneď sa začali ozývať požiadavky, že to im nestačí, treba legitimizovať sobáše.

„Kým vo februári bolo referendum nástroj zla, v máji ho médiá a homoaktivisti glorifikujú.“

Zdieľať

Po masívnej kampani za niekoľko miliónov, ktorú podporili všetky politické strany a predovšetkým médiá, sa v referende Íri vyjadrili kladne. Účasť tu nehrala žiadnu rolu, lebo v Írsku žiadne nezmyselné 50-percentné primitivizmy, ktoré znefunkčňujú demokraciu a volajú sa kvórum, na platný plebiscit nepotrebujú.

V porovnaní so slovenským referendom to írske však prináša niekoľko paradoxov a mnohé pokrytectvá slovenských homolobistov.

Pokrytectvo č. 1: Ako sa na Slovensku hlasovalo nohami

Keď sa uzavreli referendové miestnosti a spočítali výsledky slovenského referenda, v tábore odporcov nastal potlesk a jasanie. Ľudia vraj rozhodli nohami a nešli hlasovať, odkazovali spoločne do kamery a tlieskali si. Všetci tridsiati dvaja. Gratulovali si a uštipačne sa smiali z účasti.

Oslavovali neplatnosť referenda, ktoré na svoju platnosť potrebovalo vyše 50-percentnú účasť, teda niečo vyše 2,2 milióna ľudí nad 18 rokov. Ďakovali všetkým, čo neprišli, a tvrdili, že takto ukázali, že stoja za „právami“ homosexuálov. To, že sa v referende zhruba 900-tisíc ľudí v mrazivom februári zdvihlo z tepla domova za čisto hodnotové otázky a vyjadrilo sa za zachovanie súčasného stavu v oblasti partnerských vzťahov, adopcií detí a posilnenie postavenia rodičov pri výučbe sexuálnej výchovy, sa s taktom zamlčiavalo. Ľudia hlasovali nohami a tým, že neprišli, určite hlasovali NIE, znelo z úst aktivistov. Tak určite.

V piatkovom írskom referende sa z 3,2 milióna oprávnených voličov vyjadrilo 1,2 milióna v prospech zmeny definície manželstva. Tiež to však nie je ani polovica. Zhruba 734-tisíc odpovedalo nie a zvyšok, teda približne 1,2 milióna voličov ostalo doma. Čo ak by bol ich názor rovnako nie a tým pádom by manželstvá homosexuálov mali v Írsku červenú? To dnes už nikoho netrápi, lebo by im to nehralo do karát. Tridsiati dvaja homoaktivisti si tento týždeň paradoxne osvojili názor Antona Chromíka z Aliancie za rodinu, že na názor tých, ktorí neprišli, sa neprihliada. A z ich úst počuť len: „Vďaka Írsko, historický výsledok.“

Pokrytectvo č. 2: Šesť miliónov je viac ako 21

Jeden z argumentov homoaktivistov, prečo je slovenské referendum zlé, boli náklady. Že nás bude stáť šesť miliónov eur a že by sa tieto peniaze mali rozdať práve rodinám. Tým rodinám, ktoré akože ohrozujú homosexuáli. V správach na Markíze nezabudli ukázať šuštiace peniaze hrnúce sa počítačkou, aby si dokonca každý vedel predstaviť, o čo Aliancia za rodinu a 420-tisíc ľudí slovenskú spoločnosť pripravili. Nikoho netrápilo, že aj pre referendum a právo rozhodovať v slobodných voľbách ľudia v roku 1989 štrngali kľúčmi na námestiach.

"Homoaktivisti si tento týždeň paradoxne osvojili názor Antona Chromíka z Aliancie za rodinu, že na názor tých, ktorí neprišli na referendum, sa neprihliada."

Zdieľať

Írske referendum stálo daňových poplatníkov zhruba 21 miliónov eur. Hlasy, že by to bolo drahé, nebolo v Írsku vôbec počuť. Aj keď nejaké predsa len bolo. Napríklad senátor Jim Walsh sa priamo v snemovni vyjadril, že stretol homosexuálne cítiaceho muža, ktorý mu povedal, že toto referendum bude stáť veľa peňazí a že by mali byť radšej použité na podporu HIV testovania a prevencie. Tento senátor bol však rýchlo umlčaný a nakoniec opustil svoju politickú stranu, ktorá referendum podporila.

Okrem toho, podpora referedna v Írsku šla naprieč celým mediálnym spektrom a len samotná kampaň mala hodnotu niekoľkých miliónov eur. Od veľkých korporácií, ktoré dokonca tlačili na svojich zamestnancov pre hlasovanie v prospech „homomanželstiev“, televízie, rozhlasov či printových médií, až po krčmy či autobusové zástavky. Všade vám do hlavy vštepovali, že musíte hlasovať ZA. Hovorí sa, že jeden deň kampane v prospech „manželstiev“ homosexuálov stál toľko ako rok kampane protistrany. Desiatky miliónov eur na referendum a samotnú kampaň mohli radšej rozdať rodinám. Prečo to dnes už nevykričal nikto zo slovenských homoaktivistov?

Pokrytectvo č. 3: Homomanželstvo nie je ľudské právo

Najväčší paradox nakoniec. Argument číslo jeden, prečo nejsť vo februári na slovenské referendum, znel: O ľudských právach sa predsa nehlasuje. Pamätáme si vyjadrenia Macka, Schlesinger, Ondrášika a ďalších dvadsiatich deviatich homoaktivistov, ktorí tvrdili, že slovenské referendum je o ľudských právach? Týmto tvrdeniam nakoniec podľahol aj samotný prezident, ktorý sa pre istotu, aby ho homolobisti mediálne „neukameňovali“, obrátil na ústavný súd. A dokonca aj keď súd prekontroloval otázky a tri z nich odklepol, ani vtedy sa nezastavili a bojovali proti konaniu referenda.

Piatkové írske referendum nenechalo chladných ani našich LGBTI aktivistov. Čakal som, že hlasovanie odsúdia, veď o ľudských právach, láske, rodinách sa predsa nehlasuje. A oni? Podpora, výzvy na účasť, držanie palcov, šampanské, gratulácie, víťazstvo, vďaka. Slovenské médiá hovoria o „historickom“ hlasovaní a tej najvyššej forme demokracie. Chvália Írsko ako vyspelý národ. Pred štyrmi mesiacmi stredovek, dnes vysoká forma demokracie.

Pokrytecké? Alebo je to len ďalší z príkladov, ktoré spomínal novinár Fero Múčka, že sa „novinárčina“ ohýba podľa situácie. Podľa toho, aké hlasovanie je na programe dňa. Rozumej - ako ideológia velí.

Stačilo pár mesiacov a argumenty sú úplne protichodné. Homolobisti opakujú to, čo Chromík a Aliancia za rodinu. Nedržia sa žiadnych princípov, hovoria tak, ako sa im to práve hodí. Ako správni ideológovia alebo poberatelia dotácií. Hovoria o nenávisti proti nim, ale sami nenávidia druhých. Hovoria o nepravde iných, ale sami klamú, prekrúcajú a zavádzajú. Tvrdia, že sa im ubližuje, ale sami majú palicu v rukách na ľudí s iným názorom. Tak demokraticky.

Kedysi sa takýmto ľuďom hovorievalo: „Kade vietor, tade plášť.“ Kadiaľ peniaze, tadiaľ pobežíme. A všetci svorne vpred.

Ivan Lučanič
Autor je šéf dobrovoľníkov Aliancie za rodinu
Foto: Flickr.com 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo