Svet kresťanstva 21. júl 2019

Nezvyčajné priateľstvo katolíckeho konzervatívca a protestantského liberála

Ľubomír Martin Ondrášek
Ľubomír Martin Ondrášek
Liberál, ktorý netoleruje odlišný názor, je stelesnením rovnakej kontradikcie ako kresťan, ktorý nemiluje svojho blížneho.
Liberál, ktorý netoleruje odlišný názor, je stelesnením rovnakej kontradikcie ako kresťan, ktorý nemiluje svojho blížneho.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ľubomír Martin Ondrášek

Nezvyčajné priateľstvo katolíckeho konzervatívca a protestantského liberála
Protestantský liberál Cornel West (vľavo) a katolícky konzervatívec Robert George. Foto - Wikipedia

Koncom mesiaca si pripomenieme Medzinárodný deň priateľstva – oslavovať budeme formu sociálneho vzťahu, bez ktorého nie je možné žiť šťastný život a vytvoriť dobrú spoločnosť.

Pri tejto príležitosti sa pozrieme na unikátne priateľstvo medzi konzervatívnym katolíkom Robertom P. Georgeom a liberálnym protestantom Cornelom Westom – uvedomujúc si, že ide o značne zjednodušené označenia ich komplexnej identity ako mysliteľov.

Princetonský profesor Robert George je v slovenských – najmä kresťanských – intelektuálnych kruhoch známou osobnosťou. Je spoluautorom kníh Embryo: obrana lidského života (2012) a Čo je manželstvo: obhajoba zväzku muža a ženy (2013), prispel tiež do knihy Cirkev a spoločnosť: smerom k zodpovednej angažovanosti (2015), ktorej som spolueditorom. Preklad jedného z Georgeových textov je dostupný aj na Postoji. Navyše, profesora Georgea som citoval vo viacerých článkoch a odkazovali na neho aj niektorí ďalší slovenskí autori. 

Na druhej strane, harvardský profesor Cornel West je na Slovensku relatívne neznámym mysliteľom, a tak si ho – v nadväznosti na nedávnu sériu článkov o tradícii sociálneho evanjelia – trochu bližšie predstavíme.

„Brother Cornel“ (ako ho mnohí oslovujú) je pre mňa osobne príkladom verejného teológa, s ktorým v mnohých (aj) zásadných veciach nesúhlasím, ale ktorého rád čítam a ešte radšej počúvam. 

Cornel West a sociálne evanjelium

O základnej filozofickej a politickej orientácii Cornela Westa môže napovedať napríklad jeho provokatívna kniha Democracy Matters: Winning the Fight Against Imperialism (Na demokracii záleží: víťazstvo v boji proti imperializmu, 2004). West v nej identifikuje tri prevládajúce „antidemokratické dogmy“, ktoré podľa neho ohrozujú americkú demokraciu: „trhový fundamentalizmus“, „agresívny militarizmus“ a „eskalujúce autoritárstvo“. 

Najmä prvé dve „dogmy“ úzko súvisia s tradíciou sociálneho evanjelia, ktorá kládla dôraz na ekonomickú spravodlivosť a mnohí jeho predstavitelia boli pacifisti. West – na rozdiel od raných sociálnych gospelerov – je vnímavý aj na otázky rasovej spravodlivosti, čo je zrejmé z jeho skoršej knihy Race Matters (Na rase záleží, 1993).

To, že si West tradíciu sociálneho evanjelia váži a čerpá z nej, je zreteľne vidieť z piatej kapitoly diskutovanej knihy s názvom „Kríza kresťanskej identity v Amerike“. Hoci West nepoužíva pojem „sociálne spasenie“, spomína mená a myšlienky niekoľkých dôležitých osobností: Walter Rauschenbusch, Dorothy Dayová, Benjamin E. Mays, Howard Thurman a Jim Wallis. Najviac pozornosti venuje Martinovi Lutherovi Kingovi, s ktorým ho okrem iného spája viera v americké demokratické ideály, silu lásky v boji za spravodlivosť a verejnú úlohu kresťanstva. 

Profesor West je kritický voči popredným liberálnym filozofom Johnovi Rawlsovi a Richardovi Rortymu (mimochodom, vnukovi Waltera Rauschenbuscha), ktorí chcú vylúčiť náboženské argumenty z verejného priestoru, a kritizuje aj postliberálnych teológov Stanleyho Hauerwasa a Johna Milbanka, ktorí s cieľom „zachovať integritu prorockej cirkvi“ nepodporujú myšlienku sociálne angažovaného kresťanstva. 

Prečítajte si aj
Martin Luther King, Jr.: verejný teológ a transformačný vodcaZdieľať

Westova afinita voči Kingovi je zrejmá aj z nasledujúceho citátu: „Moja obrana Kingovho odkazu vyžaduje, aby sme zdôrazňovali spravodlivosť ako kresťanský ideál a stali sa ešte aktívnejšími občanmi snažiacimi sa o zmenu Ameriky bez toho, aby sme podľahli sekulárnym modlám alebo imperiálnym fetišom.“

Osobitne si na Westovi vážim, že rešpektuje kritikov sociálneho evanjelia a je ochotný sa od nich učiť. Je zaujímavé, že spomenutú kapitolu začína citovaním H. Richarda Niebuhra a neskôr v knihe pochvalne odkazuje na Reinholda Niebuhra. West je idealistom, ale zároveň rešpektuje tradíciu kresťanského realizmu, ktorá varuje progresívnych kresťanov („deti svetla“) pred samospravodlivosťou a utopizmom, pričom sa usiluje o budovanie spravodlivejšej spoločnosti. 

Nezvyčajné priateľstvo

Čo umožňuje hlboké priateľstvo medzi Georgeom a Westom? Touto otázkou sme sa už zaoberali v článku Je možné byť priateľmi aj napriek ideologickým a politickým rozdielom? Tu chcem predovšetkým zdôrazniť, že predpokladom tohto konkrétneho priateľstva je okrem iného úprimná viera v Boha, láska k blížnemu, záväzok voči demokratickým hodnotám a zásadám decentného správania. A opomenúť nemožno ani lásku k pravde, bez ktorej by ich priateľstvo nemohlo existovať.

Obaja myslitelia dokázali vo svojich životoch rozťať gordický uzol spájajúci nesúhlas s nenávisťou a ich spoločné aktivity na amerických univerzitných kampusoch majú za cieľ ukázať, že je možné mať priateľský vzťah s osobami, s ktorými nesúhlasíme. Hoci v ich prípade ide o výnimočný druh vzťahu, ktorý je ťažké replikovať, každý z nás by sa mal dostať minimálne do bodu, keď je schopný (aj) kategoricky, ale zároveň úctivo nesúhlasiť. Inými slovami, ochrániť svoje srdce pred nenávisťou pri obhajobe – reálnej alebo domnelej – pravdy.

Keď som naposledy – na pozvanie Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone – vyučoval predmet Kresťanská etika a sociálne otázky, rozhodol som sa do syláb zaradiť aj videoprezentáciu A Conversation About Christianity and Politics (Konverzácia o kresťanstve a politike) s Cornelom Westom a Robertom Georgeom. Následná diskusia ukázala, že napriek tomu, že študenti prichádzali z iných teologických tradícií, konverzáciu medzi Westom a Georgeom vnímali ako inšpirujúcu a prospešnú. Som presvedčený, že tak tomu môže byť aj na Slovensku. 

Ako väčšina z nás, aj profesori Robert George a Cornel West majú svoje zvláštnosti, špecifiká a názory, ktoré môžu vyvolať otázky či dokonca iritovať. To by nemalo zabrániť, aby sme si všimli, že ich diskusie sa vyznačujú intelektuálnou hĺbkou, prezentáciou jasných argumentov, presnou charakterizáciou pozícií dialogického partnera, schopnosťou rozpoznať vlastné limity, otvorenosťou prijať férovú kritiku, ako aj prívetivým a nehádavým prístupom. 

Vo všeobecnosti platí, že neurážajú, neponižujú a nepohŕdajú druhými osobami, a to ani vtedy, ak prezentujú myšlienky, ktoré sú evidentne nesprávne. Rozlišujú medzi názorovou pluralitou a nenávistnou polarizáciou – prvé je pre demokraciu typické, zatiaľ čo druhé ju ničí.  

Prekážky na vznik priateľstva

Aby sme nezostali len v abstraktnej rovine, na vlastnom príklade ilustrujem niektoré prekážky, ktoré znemožňujú vytvorenie diskutovaného typu priateľstva. Nedávno som pre iný denník napísal článok s názvom Neliberálne postoje v liberálnom rúchu tiež ohrozujú demokraciu, ktorého cieľom bolo poukázať, že intolerancia k názoru a presvedčeniu inej osoby a prístup „konvertuj alebo znášaj utrpenie“ je v rozpore s jedným zo základných princípov (a cností) liberálneho myslenia – toleranciou. 

Človek hlboko ukotvený v liberálnej tradícii sa – na rozdiel od mnohých postmoderných progresivistov – vyznačuje otvorenou mysľou a prívetivým prístupom k osobám, s ktorými nesúhlasí. Má vysoký prah tolerancie k inému názoru a neoblomný záväzok voči slobode prejavu. Liberál, ktorý netoleruje odlišný názor, je stelesnením rovnakej kontradikcie ako kresťan, ktorý nemiluje svojho blížneho.

Aj liberálna tolerancia má svoje hranice, ale teraz je reč o inom. V tomto kontexte mám na mysli napríklad nevyjadrovanie sa s dešpektom o kresťanoch, ktorí sa v roku 2015 zúčastnili referenda o rodine a na všetky otázky odpovedali kladne; v roku 2016 odmietali povinné kvóty na prerozdeľovanie utečencov alebo sa v roku 2019 zúčastnia Národného pochodu za život. 

Náboženstvo prezentuje pre liberálov jednu z najťažších skúšok tolerancie. Tak tomu bolo už v časoch osvietenského filozofa a otca liberalizmu Johna Locka, ktorý nebol ochotný rozšíriť koncept tolerancie nielen na ateistov, ale ani na katolíkov. Jeho nasledovníci korigovali tento závažný nedostatok, avšak skúška zostala.   

Človek hlboko ukotvený v liberálnej tradícii sa – na rozdiel od mnohých postmoderných progresivistov – vyznačuje otvorenou mysľou a prívetivým prístupom k osobám, s ktorými nesúhlasí.Zdieľať

Timothy Garton Ash vo svojej knihe Free Speech: Ten Principles for a Connected World (Sloboda prejavu: desať princípov pre prepojený svet, 2017) poznamenáva, že vo vzťahu k náboženským presvedčeniam druhých je „nájsť správnu kombináciu taktu a poctivosti, imaginatívnej sympatie a vytrvalosti každodennou výzvou“. Asi málokto pochybuje, že by sa táto výzva nevzťahovala aj na Slovensko, kde sa v niektorých kruhoch normalizoval „nový antikatolicizmus“ a typy prejavov, ktoré by boli neprípustné voči iným náboženských skupinám.

Reakcie na spomenutý článok boli v prevažnej väčšine pozitívne tak zo strany sebaidentifikovaných konzervatívcov, ako aj liberálov. Tie, ktoré som čítal a považoval za neprimerané, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky a objavili sa na sociálnej sieti. Predtým, ako ich uvediem, chcem povedať, že sa vo virtuálnom priestore riadim určitými zásadami, medzi ktoré patrí nezapájanie sa do diskusií o mojich či cudzích článkoch. 

Bývalý poradca prezidenta, ktorý sa považuje za „skutočného liberála“, no na sociálnej sieti používa (aj) urážlivý slovník a pejoratívne nálepkuje osoby, s ktorých názormi a rozhodnutiami sa nestotožňuje, reagoval na predmetný článok nasledovne: „Ako pokus utvrdiť ma v tom, že konzervativizmus je intelektuálne v slepej uličke, je to presvedčivé.“ Svoje tvrdenie nepodporil argumentom založenom na exegéze textu a ani nepredostrel otázku, ktorá by potenciálne otvorila priestor pre plodnú diskusiu.

Autor ďalšieho komentára, ktorý dlhodobo vykazuje menej než veľkorysé postoje (nielen) voči cirkvi a jeho cynická produkcia podľa môjho názoru neprispieva k budovaniu toho, čo Martin Luther King označil ako „milovaná komunita“, zostal pri svojom hodnotení verný svojej povesti: „Strašne prázdny bullshit. Akože o kúsok lepšie ako tie zúfalé drísty v nedeľných kázňach, čo si Nko zriadilo, ale furt len predstieranie komplikovanosti ako spôsobu maskovania absencie reálnej myšlienky.“ 

Do diskusie sa zapojil aj komentátor známeho denníka, ktorý v minulosti neváhal použiť výraz „katolícka mafia“ priamo v titulku článku a nie vždy vyjadruje svoje názory v súlade so žurnalistickými štandardmi, na ktoré som zvyknutý v krajine, kde momentálne žijem. Podľa jeho názoru, vyššie citovaný autor „to povedal trochu explicitne, ale v tom [Ondráškovom] texte naozaj nič, ale že nič zaujímavé nie je“.

Uvedené (a podobné) vyjadrenia a najmä prístup znemožňujú začať zmysluplný dialóg a vylučujú možnosť vzniku priateľstva. Nereprezentujú „dobrú kritiku“, ktorá je intelektuálnym darom a v slovenskom verejnom priestore je jej ako šafranu, čo je jedným z dôvodov, prečo sa krajina neposúva rýchlejšie vpred. Naopak, prispievajú k bublinizácii spoločnosti, ktorá robí vzájomné spolunažívanie ťažším. 

Ako ďalej?

V minulosti som to už povedal a v budúcnosti to nepochybne ešte zopakujem: za jedno z najzávažnejších ohrození súčasnej demokracie považujem neschopnosť viesť kultivovaný dialóg vo verejnom priestore, príčiny, ktoré to spôsobujú a následky, ktoré z toho vyplývajú. Ak je na uvedenom tvrdení aspoň zrnko pravdy, potom by každému zodpovednému človeku malo záležať na posilňovaní kultúry dialógu, čo je podmienené pokorou a prívetivosťou.

Každý z nás má trochu odlišné kritériá na nadviazanie a zachovanie priateľstva. Za seba môžem povedať, že zatiaľ čo zdieľanie rovnakého názoru nie je pre mňa sine qua non priateľského vzťahu, záväzok voči pokornému hľadaniu pravdy a zdvorilý prístup – nielen voči mojej osobe, ale aj k iným ľuďom – ňou je. 

Ak niekto napríklad metodicky prejavuje animozitu voči cirkevným predstaviteľom a duchovným, ktorí zasvätili svoje životy službe Bohu a ľuďom, nielen priateľstvo, ale ani spolupráca nebude s takou osobou možná, a to ani vtedy, keby sme sa zhodli na väčšine sociálnych, ekonomických a politických otázok. Tu je však potrebné rozlišovať medzi novým antikatolicizmom a legitímnou kritikou duchovných vodcov, najmä ak tá vychádza z úprimnej túžby po zlepšení a nie z osobných pocitov krivdy či rôznych pochybných motívov.

Pokiaľ konzervatívcom záleží na tom, aby ich kritika „liberalizmu“ bola vo verejnom priestore braná vážnejšie, mali by sa v prvom rade usilovať liberálnej tradícii lepšie porozumieť.Zdieľať

V mojom prípade rovnaké platí aj voči osobám, ktoré sa považujú za konzervatívcov, avšak nevedia alebo nechcú svoje názory prezentovať neurážlivým spôsobom. V prípade, že sa jedná o katolíckych veriacich, očakávam, že sa budú riadiť etickými zásadami obsiahnutými v pastorálnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et Spes: „Naša úcta a láska má zahŕňať aj tých, ktorí v sociálnej, politickej alebo aj náboženskej oblasti zmýšľajú alebo konajú inak než my. (...) Treba rozlišovať medzi bludom, ktorý treba vždy odmietať, a blúdiacim, ktorý nikdy nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, aj keď má pomýlené alebo nie celkom správne náboženské názory.“

V poslednej dobe sa aj v konzervatívnych kruhoch stretávame s nálepkovaním ideologických oponentov – termín „liberál“ sa stal nadávkou. Nedostatočne sa rozlišuje medzi typmi liberalizmu, progresivizmus sa zamieňa za liberalizmus a racionálne argumenty nahrádzajú emotívne prejavy. Všeobecne, zdá sa, platí, že čím má niekto nižšiu schopnosť argumentovať, tým hlasnejšie kričí.

Pokiaľ konzervatívcom záleží na tom, aby ich kritika „liberalizmu“ bola vo verejnom priestore braná vážnejšie, mali by sa v prvom rade usilovať liberálnej tradícii lepšie porozumieť. Ak by napríklad prezentovali názor, že sa John Stuart Mill vo svojej filozofickej eseji On Liberty (O slobode, 1859) zásadne mýlil, keď dal do protikladu slobodu a autoritu, čo prispelo k súčasnej „kríze autority“ a „bezbrehému liberalizmu“, a trvali na tom, že ak chceme udržať demokratický poriadok, musíme znovuobjaviť dôležitosť konceptu autority a naučiť sa rozlišovať medzi legitímnou a nelegitímnou autoritou, je pravdepodobné, že by sa im dostalo odlišnej reakcie, ako keď niekto hovorí o „buldozéri, čo s radlicou vytlačí liberálny hnoj“.

Aby sme si dobre rozumeli: nie som zástancom politickej korektnosti a neobhajujem neprimeranú útlocitnosť. Treba však odmietnuť slová, spôsoby a skutky, ktoré sú v evidentnom rozpore s cnostným životom a znemožňujú vytváranie zdravých medziľudských vzťahov a dobrej spoločnosti. Rešpektovať legitímnu slobodu prejavu, ale zároveň sa od niektorých prejavov a osôb – dočasne alebo permanentne – dištancovať.

Robert George a Cornel West sú pre nás reálnym príkladom, že je možné byť blízkymi priateľmi napriek zásadným filozofickým a politickým rozdielom – ak sú splnené isté podmienky. V čase rastúcej interpersonálnej alienácie, vulgarizácie verejného priestoru a polarizácie spoločnosti potrebujeme dramatický nárast diskutovaného typu priateľstva. Priateľstvo je liekom na odcudzenie v medziľudských zväzkoch a tmelom dobrej spoločnosti.

Žiadna transformačná zmena sa nezaobíde bez hlbšieho nazretia do vlastného srdca. Na začiatok postačí, keď nebudeme páliť mosty – za sebou ani pred sebou – svojou plamennou rétorikou. A budeme v každom človeku vidieť potenciálneho priateľa. Tak, ako ho videl Boh v nás ešte v čase, keď sme Boha nepoznali. 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0