Ako zobral Fulton Sheen Kolakoviča do Číny

Ako zobral Fulton Sheen Kolakoviča do Číny

Fulton J. Sheen. Foto: Profimedia

Málo známa kapitola zo života profesora Kolakoviča.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Prinášame text, v ktorom americký arcibiskup Fulton Sheen opisuje, ako spoznal profesora Kolakoviča, vlastným menom Poglajena, v tomto texte ho nazýva otec George. A najmä to, ako ho vzal do Číny. O Kolakovičovej návšteve Číny sa nevie veľa, ale vieme, že cestoval s listom od pani Čankajškovej, ktorá bola manželkou čínskeho generála bojujúceho proti Maovi. Vieme tiež, že Poglajen kontaktoval čínskych nacionalistov a že bol Maovým režimom označený za hrozbu. Polícia dostala jeho opis aj s poznámkou, že hovorí viacerými čínskymi nárečiami s ruským prízvukom. Viac sa o tom možno dozvedieť v portréte, ktorý pred časom pripravili v Českom rozhlase.

Arcibiskup Fulton Sheen bol významný americký klerik, ktorý sa preslávil svojimi televíznymi programami, jeho život opísal Imrich Gazda, o jeho blahorečení, ku ktorému má prísť v jeseni tohto roku, zase Pavol Rábara.

Tento text ukazuje, ako arcibiskup Sheen poznal jednu z významných postáv našich dejín, ako sa pozeral na komunizmus a ako pomáhal Kolakovičovi na jeho cestách.

 

Otca Georga som spoznal pred niečo viac ako dvoma rokmi. Odvtedy som sa s ním udržiaval v priamom či nepriamom kontakte nielen v Amerike, ale aj v Číne, ktorú sme minulú jar spoločne navštívili. Je to chorvátsky kňaz, ktorý strávil osemnásť mesiacov v utajení ako dôstojník pripojený k červenej armáde. Z toho putoval šesť mesiacov po samotnom Rusku.

Viem, že príbeh tejto duchovnej odysey za železnou oponou je hodnoverný. (Práve jeho hodnovernosť donútila tohto kňaza prijať falošné meno. Potreba anonymity stúpa priamo úmerne s rastúcou tyraniou a strachom z politického prostredia.) Poznám pravé meno autora a jeho diecézu a za hodnovernosť jeho skúsenosti sa mi zaručili cirkevní predstavitelia.

Keď som si prvýkrát vypočul príbehy Otca Georga o podzemnom kresťanstve v sovietskom Rusku, cítil som, že tieto príhody... také živé, také dojímavé... si zaslúžia širšie publikum. A tak som ho pred niekoľkými mesiacmi zoznámil s jednou mojou známou, Grettou Palmerovou, s ktorou na knihe spolupracoval.

To, čo rozpráva, nie je úplne nové pre tých, ktorí už prišli do kontaktu s náboženstvom v Rusku. No bude to úplne nové a nesmierne zaujímavé pre veľkú časť čitateľov, ktorých poznanie Ruska je limitované na komentáre a politické analýzy.

Silná, nezlomná nábožnosť ruského národa za komunistického prenasledovania je totiž jednou z dôležitých právd našej doby. Správy o nej sa cez overené zdroje šíria už nejaký ten čas. Z Ruska sa podobných informácií dostane viac, ako by sa všeobecne mohlo myslieť... oveľa viac, ako sa dostane širokej verejnosti. (Je zaujímavé, že nikto nikdy nehovorí o železných dverách. Stále je to len železná opona. Cez železné dvere by sa bolo veľmi ťažké prebojovať, no je celkom jednoduché dostať sa za oponu.) Jeden prispievateľ k tomuto predhovoru získal od náboženských, no nekatolíckych zdrojov mená agentov MVZ, ktorí prúdili do západnej Európy prezlečení za kňazov. Rok po tom, čo som o tom počul, mi tento fakt potvrdila výzvedná služba jedného z väčších demokratických štátov. Za posledné roky sa ku mne dostali ďalšie podobné správy. Všetko to podporuje fakty vyrozprávané v knihe God´s Underground.

Otec George je prvý, kto nielenže zverejnil podrobnosti o tejto tajomnej spiritualite v Rusku, no aj spôsob, akým sa k týmto vedomostiam dopracoval. Existuje nespočetné množstvo záznamov o politických utečencoch z Ruska. Toto je prvý záznam o náboženskom utečencovi.

Táto kniha osvieti mysle tých, ktorí, kŕmení propagandou, veria, že Rusko je náboženstvu priateľsky naklonené. Pravda, pravoslávnu cirkev v Moskve uznali, no za cenu jej politického podriadenia sa zahraničnej politike komunistov. Túto novú cirkev, túto komunistickú bábku, pekne nazvali jedny európske noviny „náboženskou Kominformou v službách ateistického imperializmu“. Spolu s uznaním politicky ovládanej cirkvi je potrebné spomenúť zintenzívnenie sovietskej protináboženskej propagandy. 29. júna 1948 Pravda vyhlásila, že Ústredný výbor komunistickej strany sa prikláňa k zintenzívneniu ateistickej činnosti. 15. júna 1948 Boľševik varoval, že „znovu ožili rôzne druhy predsudkov a povier z dôsledku zanedbanej propagandy“. V sovietskych učiteľských novinách Učitelskaja Gazeta sa 11. júna nachádzali smernice, ktoré informovali učiteľov ZSSR, ako sa má na školách vykonávať ateistická propaganda. Proti tomuto rozhodnutiu sa od politicky ovládanej pravoslávnej cirkvi v Rusku nevzniesol jediný protest.

Z podzemných zdrojov nezávislých od Otcovi Georga je známe, že v Rusku existuje mnoho kňazov a laikov, ktorí neuznávajú platnosť bábkovej cirkvi a vo svojom náboženskom živote pokračujú relatívne nezávisle od neho. Ešte pozoruhodnejšia je náboženská skupina zložená z členov katolíckej, pravoslávnej a evanjelickej cirkvi, ktorí sa nazývajú Jurodiví, čo znamená „rodení hlupáci“. Títo svätí ľudia, ktorí sa odsúdili do sovietskych koncentračných táborov, sa pokúšajú čo najlepšie nasledovať príklad Krista v Getsemane, pretože si uvedomujú, že zlo sa dá prekonať nie priamym odporom, ale jeho duchovným vsiaknutím. Berú na seba zlo tyranského systému, akoby ho chceli absorbovať do vlastných obetovaných životov bez snahy o odvetu, podobne, ako Kristus pil v záhrade z kalicha až do dna, aby sa pri páde kalicha nevyliala na zem ani jediná kvapka zla. A tak na seba Jurodiví berú neprávosti a hriechy svojich blížnych.

V týchto koncentračných táboroch rozprávajú novú verziu príbehu o svätom Jurajovi a drakovi. Hovorí sa, že svätý Juraj práve plánoval zabiť draka, keď zakročil Kristus, ktorý Jurajovi prikázal, aby zadržal meč, pretože drak ešte nebol plný neprávosti. Ak by ho zabil priskoro, na zemi by ešte stále ostalo zlo. Až keď sa pohár neprávostí naplní, Kristus ustúpi a dovolí svätému Jurajovi draka zabiť. Tento príbeh vyjadruje hlbokú vďačnosť súčasného Ruska za Kristovo utrpenie, nadväzujúc na predboľševickú tradíciu krajiny. V takomto duchu sa vyjadril svätý Nilus, protopop Avvakum, svätý Serafim a, posledne, aj Otec Jelchaninov, ktorý povedal: „Nesmieme žiť povrchne, no s najväčším napätím všetkých svojich síl, ako fyzických, tak aj duchovných. Až dosiahneme vrchol svojich síl, nevyčerpáme sa, naopak, zväčšíme zdroj svojej sily.“

Otec Juraj nám prináša náboženskú tradíciu súčasného Ruska, ktorá dokazuje, že ako boli voľakedy katakomby pod pohanským Rímom, tak sú dnes v Rusku nadzemné katakomby. Nachádzajú sa v nich kňazi, ktorí prinášajú ľuďom sviatosti, nosia požehnanú zeminu, aby ju rozsýpali na hroby, a sobášia cirkevne tých, ktorí sa vzali iba na úrade. Žiaden z týchto kňazov nie je zaregistrovaný v bábkovej moskovskej cirkvi, ktorej jedinou úlohou je, ak to bude možné, rozpoltiť bezchybné Kristovo rúcho. Okrem tejto organizovanej skupiny tajných kresťanov existuje aj tvrdé jadro miliónov antikomunistov, ktorí sú organizovaní len duchovne. Majú svoje vlastné metódy, ako navzájom komunikovať, akou je aj veľmi zaujímavý kód s melónmi, o ktorom rozpráva Otec George.

V Rusku existuje mocnejšia Kresťanská piata kolóna ako Komunistická piata kolóna existujúca vo zvyšku sveta. Do komunistickej strany v Rusku patria iba tri percentá populácie. To znamená, že z dvesto miliónov obyvateľov patrí do jedinej ruskej strany, ktorá má povolenie existovať, menej ako šesť miliónov ľudí. Veľká väčšina ruského národa má tie isté nádeje a túžby ako kresťania po celom svete. Rovnako ako sa bezbožníci v Amerike priatelia s bezbožníkmi v Rusku, rovnako aj veriaci v Amerike sú spojencami veriacich v Rusku.

Komunizmus sa blíži k svojmu koncu, pretože zlo sa zo svojej podstaty poráža samo. Počet dezertérov ruskej armády počas Druhej svetovej vojny bol pre komunistov veľký škandál, ktorý Stalin zapríčinil tou chybou, že povolil vojakom vidieť Európu. Aj v tomto období Studenej vojny dezertuje len do americkej zóny ročne dvadsaťpäťtisíc vojakov. Tieto dezercie sú však obyčajne motivované politickými alebo ekonomickými dôvodmi. Najväčší potenciál k dezercii majú však veriaci ľudia Ruska, ktorí by napriek vôli zanechať komunizmus nikdy neopustili Rusko a ktorí radšej ostanú a budú trpieť v snahe vybudovať to, v čo verili ich otcovia: Sväté Rusko.

Každý mesiac odvážajú do koncentračných táborov tie najvznešenejšie ruské duše. Pravdepodobne najväčšou známkou politickej tragédie súčasného sveta je pohyb vlakov, ktoré utečencov a vyhnancov vozia po svete. Je zaujímavé, akú dôležitú úlohu zohrali vlaky v súčasnej histórii. Nič zo súčasnej literatúry sa na túto tému nedá prirovnať kapitole z knihy, ktorú verejnosti v roku 1947 uviedol T. S. Eliot. Nachádza sa v nej otrasný opis väzňov odvážaných na Sibír. Kým čakajú na vlaky, telá malých detí mrznú v snehu a ich matky sa ich márne snažia prinavrátiť k životu tým, že ich telá zakrývajú svojimi vlastnými. Vždy ráno, keď vlak opúšťa Poľsko, prichádza kňaz a vo svetle vychádzajúceho slnka pozdvihuje strieborný kríž, aby dal nešťastníkom posledné požehnanie, ktoré sa im na tejto zemi dostane.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Čína je tiež krajinou, kde sú vlaky viditeľným prejavom tragédie. Stáť na kraji koľajníc a pozorovať viditeľne beznádejnú masu ľudí, ktorá sa do vlakov štverá, aby našla útočište na juhu Číny, je najvýrečnejšou reakciou na komunizmus. Títo utekajúci ľudia nie sú kapitalisti či buržoázia ani vlastníci veľkých pozemkov. Keby im komunisti na severe dopriali blahobyt, hojnosť a kúsok zeme, chudobní by od takejto prosperity nemuseli utekať. No nikto nikdy nevidel preplnený vlak smerujúci do severnej Číny.

Preplnené vlaky prúdia zo severnej Číny na juh a zo satelitných krajín Európy na Sibír. No vracajú sa stále prázdne. Ani jeden americký komunista, ktorý hlása, že Rusko je rajom na zemi, nenasadol na vlak, aby tam žil po zvyšok svojho života. No ak by komunistická tyrania nezakazovala cestovať za hranice Ruska, nebolo by dosť vlakov pre ľudí, ktorí by sa dobrovoľne odsúdili do exilu. Neexistuje jediný americký komunista, ktorý by dobrovoľne vyskočil z okna, aby sa mohol vrátiť späť do Ruska. No vieme, že Rusi vyskakovali z okien, aby mohli ostať v Amerike.

Otec George vo svojej knihe vysvetľuje rozdiel potrebný na pochopenie Ruska. Je ním rozdiel medzi navrstvenou ideológiou a ruským národom. Ruský národ je jeden z najlepších, ktorý sa na Božej zemi nachádza. Sú možno najhlbšími metafyzikmi, majú hlbšie pochopenie pre utrpenie a zadosťučinenie ako akýkoľvek iný národ, možno s výnimkou Španielov. Sú si vedomí mesiášskeho poslania zjednotiť Východ a Západ, aký nenájdete nikde inde okrem u predkresťanských židov.

Otec Juraj píše o ruskom národe, a píše v nádeji. Z tejto knihy môžete mať pocit, že Rusko je ako vajce. Je v ňom život a životodarná sila, no predtým, ako sa bude môcť život prejaviť, musí sa preraziť škrupina. Otec George nikde nenaznačuje a nenavrhuje, a rovnako by žiaden pravý kresťan nemal navrhovať, aby sa táto tvrdá škrupina prerazila vojnou. Táto schránka sa dá prelomiť zvnútra, teplom nebeského milosrdenstva a táto kniha nasvedčuje tomu, že nový život sa už začína liahnuť. Pridajme teplo a dar svojich modlitieb, pretože modlitby sú ako oblaky, ktoré neviditeľný vietor nesie ako ponad hory, tak ponad železnú oponu, aby mohli zniesť svoje blahodarné tajomstvá na trpiaci ruský ľud pod nimi.

Text vyšiel pôvodne ako úvod k prvému vydaniu knihy God´s Underground.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo