Konzervatívna politika potrebuje zelený rozmer

Konzervatívna politika potrebuje zelený rozmer

Potápačka pláva pri najväčšom doteraz pozorovanom modrom žralokovi pri pobreží havajského ostrova Oahu. Žraloky patria medzi živočíchy, ktorých počty sú ohrozené človekom. Ilustračné FOTO TASR/AP

Otázka nie je, či chrániť životné prostredie, ale skôr akými prostriedkami.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

„Fidži sa snaží využiť, že žraloky žijú v našich vodách. Asi štyridsať minút autom od môjho bydliska je možné potápať sa za žralokmi a kŕmiť ich“, povedal mi evanjelikálny kresťan Nilesh Goundar z Fidži v Tichom oceáne, s ktorým sme v nedeľu uverejnili pozoruhodný rozhovor.

Žralokmi toto leto žijeme v našej redakcii viacerí. Hľadal som o tejto téme ďalšie informácie a narazil som na stránke YouTube na krátke zaujímavé video z dielne BBC Earth. Je práve z Nileshovej domoviny – Fidži.

Podmorský útes, ktorý je súčasne chránenou oblasťou, patrí komunite na brehu. Peniaze, ktoré turisti platia za potápanie za žralokmi, idú vidiečanom. Vďaka tomu sa miestnym oplatí nezabíjať žraloky, keďže, naopak, z ich kŕmenia návštevníkmi majú finančný príjem ako z turistickej atrakcie.

„Tanier polievky zo žraločej plutvy môže stáť až sto dolárov,“ zaznie vo videu. „No tu každý turista zaplatil rovnakú sumu, aby žralokov videl živých. A ponory sa konajú niekoľkokrát týždenne.“

Turistický záujem o živé žraloky chráni aj ostatné ryby v oblasti. Morský život sa vďaka tomu vrátil do časti mora, ktorá sa predtým zdala vylovenou...

Iný prístup k ochrane prírody

Nejde o jediný príklad, keď ziskový motív, podnikateľská iniciatíva a lokálne riešenia pomáhajú chrániť ohrozené živočíchy. Americký magazín Forbes pred mesiacom zverejnil článok ekonóma Steva Hankeho, ktorý kedysi patril medzi poradcov prezidenta Ronalda Reagana a od 70. rokov skúmal, ako majetkové práva vo východnej Afrike môžu prispieť k ochrane tamojšej fauny, ktorej počty redukuje pytliactvo.

Drancovanie prírody je často dôsledkom akejsi environmentálnej „tragédie obecnej pastviny“, keď zvieratá a ich prostredie nikomu nepatria, a preto nikto za ich dlhodobý osud necíti zodpovednosť. Ide o problém, ktorý v ekonómii riešia majetkové práva konkrétnych právnických či fyzických osôb buď k nejakej časti životného priestoru, alebo dokonca ku konkrétnym živočíchom.

Pokiaľ vlastníte územie, kde žijú napríklad slony, a turisti vám platia, aby sa na ne prišli pozrieť, máte finančný podnet chrániť ich pred pytliakmi. Ak sa vo vašej oblasti premnožia, môžete zarobiť na regulovanom odstrele, ale nikdy nedopustíte, aby sa to udialo v miere, ktorá by úplne slony vo sfére vášho vlastníctva vyhubila, keďže z nich chcete mať zisk aj v budúcnosti...

Navykli sme si hľadieť na ochranu prírody ako na niečo, čo musí robiť vláda zhora. Prípadne dokonca kartel vlád z medzinárodnej úrovne. No už od 90. rokov sa vyvíja hnutie známe ako „free market environmentalism“, ktoré sa usiluje o ochranu životného prostredia prostredníctvom súkromnej iniciatívy a za použitia trhovo konformných nástrojov.

Zdajú sa vám podobné prístupy príliš exotické, zemepisne vzdialené a málo presvedčivé? A čo Súkromná prírodná rezervácia Vlčia v pohorí Čergov na východnom Slovensku? Nejde síce o podnikateľský, ale o neziskový projekt, no je výsledkom neštátnej iniciatívy zdola.

Lesoochranárske zoskupenie VLK kúpilo pozemok pre súkromnú rezerváciu z výťažku zbierky Kúp si svoj strom. V tomto lese sa drevo neťaží ani sa tam nepoľuje. V rovnakom režime funguje aj Súkromná prírodná rezervácia Rysia v Strážovských vrchoch na západnom Slovensku.

Netvrdím, že každá environmentálna výzva má riešenie, ktoré je privátne, mimovládne či lokálne. No malo by byť práve úlohou konzervatívnej či kresťanskodemokratickej politiky takéto riešenia vyhľadávať, kde sú úspešné, a vytvárať podmienky pre ich širšie replikovanie.

Vysoká priorita, vysoká zneužiteľnosť

Nilesh Goundar z Fidži, ktorý sa kedysi angažoval v Greenpeace a dnes vedie vo svojej domovine program proti násiliu na ženách, spomenul v našom rozhovore ešte inú vec. Hovoril, že keď niektoré dôležité dobové výzvy nezačnú riešiť kresťania, chopia sa ich rôzne sekulárne hnutia. A ich riešenia môžu často ignorovať kresťanský obraz človeka alebo ho rovno programovo potláčať.

Nilesh hovoril predovšetkým o násilí na ženách, lebo je to jeho téma. Z našej európskej perspektívy sa však ako typický historický príklad núka robotnícka otázka, v ktorej sa Cirkev začala angažovať až na konci 19. storočia. No medzitým mimo kresťanského rámca už vyrástlo mocné socialistické hnutie, ktoré sa potom rozštiepilo na umiernenú sociálnu demokraciu, kým jeho radikálna časť sa stala zárodkom pre komunistické totalitné režimy v 20. storočí.

Mohla by sa podobne radikalizovať v priebehu 21. storočia aj časť hnutia proti klimatickým zmenám? Keď nedávno aj na Slovensko dorazila debata o 16-ročnej aktivistke Grete Thunbergovej, ukázala dve dôležité veci:

Po prvé, že téma ochrany životného prostredia je veľmi dôležitá najmä pre nastupujúcu generáciu, ktorej členovia sa narodili okolo roku 2000. Ktokoľvek v politike sa pokúsi osloviť mladých, po zelených riešeniach bude existovať medzi nimi voličský dopyt.

Po druhé, niektoré tendencie v časti environmentálneho hnutia nabádajú k opatrnosti.

Sú to hypotetické scenáre, ktorými sa dnes zaoberajú asi len autori dystopických románov: Je napríklad záchrana ľudstva a planéty pred následkami klimatických zmien dostatočne grandiózny cieľ, aby sa pre ňu raz vraždilo? Hrozí trebárs, že počas tohto storočia niekto spácha genocídu v mene zníženia ľudskej uhlíkovej stopy? Alebo v miernejšej forme, že bude trebárs kriminalizované popieranie globálneho otepľovania? Prípadne že bude v mene zelených cieľov rozvojovým krajinám upierané právo dosiahnuť životnú úroveň bohatých krajín?

Aj tie najušľachtilejšie myšlienky sa môžu zvrhnúť alebo zneužiť. Veď aj kresťanom sú ich vlastné historické zlyhania dennodenne pripomínané kritikmi. Prečo by environmentálne hnutie, ktoré pre niekoho môže predstavovať formu náhradného náboženstva a má svoju vlastnú eschatológiu (predstavu o konci sveta), malo byť voči zneužitiam imúnne?

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Základné východiská konzervatívnej zelenej politiky

Kombinácia vysokej priority, ktorú ochrane prírody bude prikladať najmladšia generácia, pri vysokom riziku zneužitia tejto témy by mala motivovať konzervatívcov či kresťanských demokratov, aby sa v nej angažovali. Zelená politika pritom nemusí byť ako melón (zvonku zelená, znútra červená), pokiaľ stavia na niekoľkých osvedčených východiskách:

1.) Kresťanský pohľad na stvorenie, ktorý prírodu nevidí ako predmet uctievania zo strany človeka ani ako predmet bezuzdného drancovania, ale ako súčasť Bohom stvoreného sveta, ku ktorého zodpovednému správcovstvu človeka povoláva Stvoriteľ – konečný vlastník všetkého. Každé uvažovanie o environmentálnych otázkach by malo pamätať na vzájomný vzťah medzi Bohom, človekom a prírodou. Nazvime to „teologický ekosytém“.  

2.) Aj keď kolektívna akcia vlády, politikov či globálneho spoločenstva štátov môže byť niekedy pri ochrane prírody nevyhnutná, konzervatívec by mal venovať pozornosť tiež lokálnym riešeniam, ktoré vychádzajú z podmienok a skúseností miestnych komunít. Dáva prednosť prístupu „zdola nahor“ namiesto „zhora nadol“. Skrátka, rešpektuje princíp subsidiarity.

3.) Hoci niekedy treba ekonomickú aktivitu v mene ochrany prírody obmedziť, pri riešení niektorých environmentálnych problémov sa, naopak, dajú využiť trhové nástroje ako snaha dosiahnuť zisk, podnikateľská iniciatíva, cenový mechanizmus, jasné vymedzenie majetkových práv, prípadne využívanie súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu.

Ekológia a ekonómia sa nemusia vylučovať. Dánsky skeptický environmentalista Bjorn Lomborg je síce za všeličo kritizovaný zľava-sprava, no jeho veľký prínos spočíva v tom, že si kladie otázky týkajúce sa „nákladov a výnosov“ pri jednotlivých klimatických či environmentálnych cieľoch: Stojí nám dosiahnutie tohto cieľa za vynaložené náklady? Nedal by sa tento cieľ dosiahnuť menej nákladnými prostriedkami? V prostredí slovenských vládnych analytikov sa tomuto prístupu tiež hovorí: „hodnota za peniaze“.  

4.) Ekosystémy i klíma sa správajú ako istý druh spontánneho poriadku a často sa vzpierajú našim jednoduchým predstavám o príčinách a následkoch. Inými slovami, treba mať na pamäti, že aj dobre mienený zásah do prírody môže mať negatívne nezamýšľané dôsledky. Na strane druhej, ekosystémy sa niekedy dokážu prekvapujúco zotaviť, ak do nich človek prestane rušivo zasahovať.

Napríklad v súkromných rezerváciách VLKa sa na jednej strane neťaží drevo ani nepoľuje, no na druhej strane majitelia ani nevyťahujú mŕtve kmene, nevysádzajú stromy a nesypú chemikálie proti škodcom. Nerobiť nič, zdržať sa akýchkoľvek zásahov a nechať to na prírodu môže byť niekedy najlepším riešením.

5.) Skúsme pri záchrane sveta nebrániť rozvojovým krajinám vo zvyšovaní ich životnej úrovne a dbajme, aby sme sa my ako Európania pri iniciatívnom preberaní ambicióznych environmentálnych záväzkov sami neuregulovali na úroveň rozvojového sveta.

Aj keď sa Alexandria Ocasio-Cortezová obáva, že svet do 12 rokov zanikne, netreba podceňovať ani ľudskú vynaliezavosť pri riešení environmentálnych problémov. V posledných rokoch sa do pozornosti širokej verejnosti podarilo dostať tému znečistenia (nielen) oceánov plastami. Zdá sa však, že jeden izraelský startup objavil materiál, ktorý by mohol nahradiť plast a je rozpustný vo vode. Aby však ekonomika mohla produkovať inovácie (vrátane tých k prírode šetrných), treba jej umožniť dýchať.

Tento zoznam zásad nie je uzavretý. Pokojne diskutujme o jeho jednotlivých bodoch alebo prípadnom doplnení.

Kresťanský pohľad zodpovedného správcovstva, trhové nástroje a lokálna iniciatíva ako základné východiská konzervatívnej environmentálnej politiky nie sú samoúčelné. Majú konzervatívny prístup k životnému prostrediu odlíšiť v očiach voličov od sklonu k etatizmu, dirigizmu či environmentálnemu sociálnemu inžinierstvu ľavicových a zelených strán.  

Klimatické zmeny

Pri uvažovaní o zelenej konzervatívnej politike sa nedá obísť, aký postoj zaujať k téme globálnych klimatických zmien. Svetovým politikom prihlásenie sa k boju proti klimatickým zmenám často slúži len ako rituálny úklon (ako v prípade voľby Ursuly von der Leyenovej za šéfku Európskej komisie). Politici sa upínajú k medzinárodným dokumentom ako Parížsky dohovor, hoci napríklad Bjorn Lomborg tvrdí, že dosiahnutie jeho cieľov ovplyvní globálne teploty len zanedbateľne.

Konzervatívna environmentálna politika by možno mala menej o globálnych klimatických zmenách hovoriť a viac sa sústrediť na riešenia, ktoré môžu byť prospešné tak či onak. Jedna štúdia, zverejnená na začiatku tohto mesiaca, hovorí napríklad optimisticky o potenciáli masívneho programu zalesňovania pre stiahnutie CO2 z atmosféry. Aj keď skeptici tvrdia, že takýto program by len kúpil čas, no nevyriešil problém, vysádzanie stromov je činnosť, ktorá sa dá iniciovať aj lokálne a prináša tiež iné benefity.

Hor sa teda sadiť stromy! Je to jedna z tých iniciatív, ktorú by mohli podporiť klimaskeptici i čínska vláda.

Konzervatívna politika by takisto mala spojiť ochranu životného prostredia s vizuálnym horizontom človeka. Inak povedané, jej výsledky by mali byť viditeľné v podobe udržiavanejších obcí a miest, ale tiež lesov, ktoré nie sú už na prvý pohľad zdevastované.

Z malého Slovenska globálne procesy veľmi neovplyvníme, k iniciatívam ako parížska dohoda sa aj tak hlásime, no popri tom tu máme lokálne zelené výzvy (napríklad v našich lesoch), ktoré priamo vplývajú na kvalitu života našich občanov. Toto je priestor, kde sa môže realizovať slovenská zelená konzervatívna politika.

Konzervatívnym politikom by téma ochrany životného prostredia nemala byť cudzia. Americký prezident Theodore Roosevelt, ktorý na začiatku 20. storočia zakladal národné parky a chránené oblasti, bol republikán. Na konci 80. rokov práve konzervatívna ikona, britská premiérka Margaret Thatcherová, pomohla nastoliť témy ako ochrana ozónovej vrstvy. Na Slovensku zase máme tradíciu ľudí ako Ján Langoš, ktorí sa podieľali na ochranárskom hnutí a neskôr na Nežnej revolúcii.

Cieľom by v konečnom dôsledku malo byť, aby sa zlepšilo životné prostredie, pokiaľ možno pri zachovaní našich slobôd a súčasne dosiahnutej životnej úrovne. 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo